Výborná úroveň ďalších koncertov BHS

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Od začiatku 51. ročníka Bratislavských hudobných slávností, ktorý má za sebou necelú tretinu, nebol na festivale jediný slabý orchester. Zatiaľ sa všetky telesá inštrumentalistov, dirigenti i sólisti koncertov prezentovali vo vynikajúcej forme. Taký bol aj pondelkový (28. 9.) orchestrálno-sólistický večer v Redute s Konzerthausorchester Berlin.

Ďalšou pozoruhodnosťou je „invázia“ ruských sólistov a dirigentov, ktorí momentálne – vedľa známych osvedčených mien umelcov – pôsobia v hudobnom svete vo vrcholnej forme. Aj s Berlínčanmi sa predstavil mladý, sympatický ruský dirigent Andrej Borejko, ktorý bol hudobným riaditeľom Belgického národného orchestra, ale aj Düsseldorfských symfonikov, šéfdirigentom Jenskej filharmónie, symfonických orchestrov vo Winnipegu a Berne – a od sezóny 2014-2015 pôsobí ako hudobný riaditeľ v Naples Philharmonic na Floride. Popritom hosťoval v rôznych svetovo uznávaných amerických a európskych orchestroch. Táto skutočnosť svedčí o fakte, že ruské umenie je v súčasnosti nielen vo veľkej forme (ako aj v minulosti), ale otvorením sa Ruska svetu, úspešne preniká do západných krajín. Na úvod koncertu s Konzerthausorchester Berlín (ktorý má vyše 60 ročnú tradíciu, pôvodne sa volal Berlínsky symfonický orchester, pričom získal renomé pod vedením známeho Kurta Sanderlinga) sa predstavil v oslňujúcej forme v Izraeli pôsobiaci huslista s ruským menom Vadim Gluzman. Je to virtuóz, ktorý hrá na jedinečných stradivárkach z r. 1690. Zapožičala mu ich Stradivariho spoločnosť v Chicagu. Tento vynikajúci nástroj podporil svietivý, nosný, krištáľovo čistý, akoby strieborný zvuk z Gluzmanovho podania mimoriadne obľúbeného Koncertu pre husle a orchester č. 1 g mol op. 26 od Maxa Brucha (1838-1920). Dielo je veľmi populárne pre hladké romantické línie, nekomplikované žiadnym podtónom tragiky, budované hlavne na technickej náročnosti a vonkajšom efekte. (Nie nadarmo bol Bruchovým radcom pri komponovaní troch husľových koncertov slávny huslista Joseph Joachim…)

BHS 2015, Vadim Gluzman, foto: Peter Brenkus

BHS 2015,
Vadim Gluzman,
foto: Peter Brenkus

Po upokojujúcom, virtuózne jedinečne zvládnutom, elegantne pôsobiacom Bruchovi nasledovala v programe Mahlerova (1860-1911) Symfónia č. 5 cis mol – dielo neobyčajne mohutnosti (trvá takmer 80 minút), ale najmä filozofických otázok o zmysle a priebehu života, ako aj trýznivom celoživotnom Mahlerovom „titanskom“ boji so samotným usporiadaním hudobného materiálu na obrovskej inštrumentálnej ploche. Jeho deväť symfónií uzatvára svet vrcholného romantizmu: po stránke harmonickej, ale väčšinou aj priraďovaním vždy nových úsekov a obrazov, pričom skladateľ iba niektoré rozvíjal na spôsob klasických hudobných foriem. Jeho hudba je skôr kladením nových a nových zvukových monolitov a tematických obrazov. 5. symfóniu cis mol síce začína rozpracovaným rozsiahlym Smútočným pochodom, v mnohom pripomínajúcom rytmické ataky Šostakovičovej Leningradskej symfónie (a tá zas – vo svojom charakteristickom motíve – rytmický model z Ravelovho Bolera), pričom akékoľvek vedomé alúzie autorov sú vylúčené. Taký je život, také je umenie. Mnohé žije v našom podvedomí, alebo ho charakterizuje podobnými variovanými výpoveďami. V 5. symfónii Mahlera azda iba ďalšia časť svieti jasom a formovou čistotou medzi zvukovo a tematicky preexponovanou masou – slávne Adagietto vo veľmi pomalom tempe. Pripomína údery ľudského srdca, dážď, možno tiché zamyslenie, modlitbu…? V hudbe môže poslucháč asociovať rôzne predstavy, podľa osobnej pripravenosti, nálady aj intelektu. Spomínané Adagietto splieta Mahler ako hudobnú čipku. Predchádzajúce typicky mahlerovské Scherzo je však plné ostrých hudobných metafor, ktoré niekto považuje za metaforu pekla z posmrtného života. A posledné Rondo-Finale je akoby nadzemským znovuzrodením Titana a odpustením za naše životné utrpenia.

BHS 2015, Andrey Boreyko, foto: Peter Brenkus

BHS 2015,
Andrej Borejko,
foto: Peter Brenkus

Celú symfóniu vystaval Mahler v dlhých, zvukovo nadmerných častiach, s neobyčajnými nárokmi na orchestrálne skupiny. Napriek tomu je azda jedným z najobľúbenejších, priam „duchovných“ autorov neskorého romantizmu. Jeho symfónie sú rovnako lyrické ako dramatické, melodické i búšiace, no každopádne vyžadujú vyspelé orchestre, dirigenta – a zahĺbené publikum. Dirigent Andrej Borejko vystaval 5. symfóniu Gustava Mahlera s veľkým nadhľadom, so sebaistým vedením (a následnou interpretáciou) všetkých skupín hráčov tak, akoby Konzerthausorchester Berlin hrával podobné diela každý deň. Koncepcia dirigenta bola verná autorovi i nášmu vzrušenému duchovnému svetu, ktorý sa – hoci hudba hľadá stále nový jazyk a cesty – akosi nezmenil. Človek je stále ten istý.

Ľahký – ako vánok – bol dojem z ďalšieho koncertu v utorok 29. 9. Hral noblesný Filharmonický orchester Monte Carlo, spieval úžasný Slovenský filharmonický zbor so zahraničnými sólistami – v Rossiniho Stabat mater, na klavíri hral Mozartov Koncert pre klavír a orchester č. 21 C dur KV 467 mladý ruský virtuóz Andrej Jarošinský. Dirigoval nestor svetového pódia Gianluigi Gelmetti, ktorý je v súčasnosti umeleckým a hudobným riaditeľom Filharmónie Monte Carlo. Od prvých tónov klaviristu Andreja Jarošinského bolo jasné, že tento odchovanec klavírnej triedy známej prof. Viery Gornostajevovej (jej žiačkou bola i naša popredná klaviristka Ida Černecká) na Čajkovského štátnom konzervatóriu v Moskve, nás nebude zahŕňať búšiacimi tónmi modernej pianistiky, ale hrejivo kultivovanou hrou. Tou, ktorá dokonale predstavila svet rokokových hudobných akadémií i mladú povahu Majstra Mozarta, ktorý úspešne vstupoval do centra vrcholného klasicizmu – Viedne, svojím osobitým, formovo jasným, interpretačne náročným, poslucháčsky ľahkým, vždy geniálnym spôsobom. Jeho jas vie rozsvietiť duču najmä skúseného poslucháča, ktorý už v hudbe kde – čo zažil. Úderová diferenciácia klavírneho tónu Jarošinského v Mozartovom (1756-1791) Koncerte pre klavír a orchester č. 21 C dur bola obdivuhodná. Možno niekedy mohol umelec i zvýrazniť dynamické odtiene silnejšie, ale celkovo zanechal dokonalý dojem, štýlovú príbuznosť s duchom Mozarta a jeho nadýchanou dobou. Iba takmer nezbadateľné zrýchlenia v kadencii 1. časti (Allegro maestoso) narušili vyrovnaný dojem z výkonu. Zato perlivé tóny z Allegro maestoso uchvátili aspoň tak, ako Andante, zahranom vo výsostne poetickom tóne.

BHS 2015, Andrey Yaroshinsky, foto: Peter Brenkus

BHS 2015,
Andrej Jarošinskij,
foto: Peter Brenkus

BHS 2015, Filharmonický orchester Monte Carlo, Gianluigi Gelmetti, Andrey Yaroshinsky, foto: Peter Brenkus

BHS 2015,
Filharmonický orchester Monte Carlo,
Gianluigi Gelmetti, Andrej Jarošinskij,
foto: Peter Brenkus

Filharmonický orchester Monte Carlo  pod citlivým vedením Gianluigi Gelmettiho bol pod Mozartovou hudbou skrytým hudobným šperkom.

Vyvrcholením koncertu bola očakávaná Rossiniho (1792-1868) vokálno-orchestrálna Stabat mater. Po jej vypočutí je jasné, prečo ju pápež Pius X. zaradil na pomyselnú „čiernu listinu“ skladieb, ktoré sa nehrávali v kostole. Nie pre obsah – veď ide o známu sekvenciu, ospevujúcu žiaľ Božej Matky pod krížom Spasiteľa – ale pre jej takmer operný charakter! Desať častí starodávnej sekvencie Jacopne da Todiho zhudobnil Rossini v definitívnej verzii na celok, v ktorom je miesto na sólistickú prezentáciu, komorných ensemblov i zboru, všetko v duchu akejsi symbiózy odkazu talianskej romantickej opernej tradície a duchovnej hĺbky majstra v jeho poslednom tvorivom období. Ak sme v úžase počúvali sólistov, rovnako treba vyzdvihnúť SFZ, ktorý v Stabat mater predviedol neobyčajne excelentný výkon – vo vypracovanosti, zomknutosti hlasov, pianovej kultúre hlasov (od Introduzione s kvartetom sólistov – po záverečný á cappela vstup s mužským a napokon miešaným zborom, spracovaným ako fúga, s hlasovými jemnosťami nevídanej kultúry). Mladý zbormajster Jozef Chabroň si zaslúžil za toto naštudovanie ovácie i dupot svojho zboru rovnako, ako dirigent Gianluigi Gelmetti zo strany obecenstva. Dôstojný umelec vniesol s orchestrom do predvedenia Stabat mater auru talianskej jedinečnosti, imaginácie operno-koncertnej kolísky spevu a zrelého umelca, ktorý s rovnakou citlivosťou, ako i presnosťou vedie sólistov, zbor i orchester presnými pokynmi k magickému účinku. Stabat mater nás zasiahla i hlasmi sólistov latinskej proveniencie: z Talianska prišla svetovo známa koloratúrno-lyrická sopranistka Cinzia Forte, mezzosopranistka útleho zjavu no tmavého hlasu, ktorá sa pri speve dostávala takmer do tranzu – Laura Polverelli, skvelý španielsky tenorista Celso Albelo – nasledovník veľkých španielskych tenoristov, rodák z Tenerife, mohutný muž jemného, no stále lyrického hlasu, s ktorým stúpal do výšok s absolútnou istotou a operným rozmachom (najmä vo „svojej“ sólo árii „Cuius animam Gementem…“ – „Ach, tej matke prežalostnej, zarmútenej a bolestej“). Taký tenor počuť na Slovensku sa len tak ľahko nepodarí! To sa napokon týka aj basistu Mirca Palazziho, ktorý však menej prezentoval operný efekt, zato bol ponorený do koncertnej krásy Rossiniho duchovnej skladby a rovnako hlboko preciťoval každý tón, pričom očaril nádhernou farbou hlbokého basu. Pritom všetci sólisti spievali v Rossiniho štýle, s talianskou farbou hlasu, ozdobami v detailnom predvedení, s lahodnosťou a vzorovým dýchaním, ktoré umožnilo nekonečné frázy. Bol to skratka koncert, ktorý sa právom zapíše do análov BHS – vrátane vynikajúceho výkonu Filharmonického orchestra Monte Carlo – i dôstojného uzavretia večera diplomatickými kyticami od zastupiteľského úradu. Darmo, oni to vedia… – na rozdiel od bezduchých kvetinových dievčat, ktoré odovzdávajú kytice bez jediného úsmevu a úklonu.

BHS 2015, Filharmonický orchester Monte Carlo, Slovenský filharmonický zbor, zľava: Jozef Chabroň, Cinzia Forte, Laura Polverelli, Gianluigi Gelmetti, Celso Albelo, Mirco Palazzi, foto: Peter Brenkus

BHS 2015,
Filharmonický orchester Monte Carlo, Slovenský filharmonický zbor,
zľava: Jozef Chabroň, Cinzia Forte, Laura Polverelli,
Gianluigi Gelmetti, Celso Albelo, Mirco Palazzi,
foto: Peter Brenkus

Na záver poznámka, nad ktorou sa trápim ako redaktorka a editorka dlhé roky: odkedy píšeme na Slovensku mená ruských umelcov s anglickým pravopisom – v bulletinoch, kritikách, na plagátoch, v operných programoch a i.? Slovenský jazyk má na to jednoznačné pravidlo: prepis do slovenčiny. (Veď sa „poslovenčujú“ dokonca i rôzne technické novinky v mediálnom svete!). V prípade priezvisk a názvov diel je to dávno jednoznačné. Darmo si ruskí umelci píšu do pasov rôzne prepisy svojich mien do latinky a angličtiny – kvôli propagácii na Západe. My – podobne ako Chorváti (napríklad) – prepisujeme ruské mená skladateľov, diel a interpretov podľa zákonitostí nášho pravopisu. Tak sa nemôže stať, že v jednom z bulletinov BHS som dokonca čítala o skladbe od Scriabina (Skriabina), tiež o diele Prokofjeva, hoci sa má písať Prokofieva atď. Príkladov by sa našlo dosť. Všimnú si to aspoň kultivovaní kolegovia? A to už nehovorím o menách ako Andrey Yaroshinsky – a iné nezmyselné pomenovania účinkujúcich umelcov (aj ruských baletných umelcov v našich divadlách). Táto jazyková nečistota sa prebrala aj pod vplyvom anglicko-amerických nápisov rôznych porevolučných podnikov a ich pútačov. Upozorní na to niekto z Jazykovedného ústavu SAV?

Autor: Terézia Ursínyová

Viac o koncertoch Bratislavských hudobných slávností nájdete na
Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár