Parížan Eugène Scribe (24. 12. 1791 – 20. 2. 1861) bol francúzskym dramatikom a libretistom, vyznávačom a zakladateľom štýlu „piéce ben faite“. „Dobre napísaná hra“ nachádzala vo Francúzsku 19. storočia (jej reprezentantom bol aj Victorien Sardou, autor predlôh k Pucciniho Tosce ci Giordanovej Fedore) úspech, neskôr ju vnímali pejoratívnejšie, nič to však nemení na fakte, že autori stáli na pulze doby.
Eugène Scribe, pochádzajúci z obchodníckej rodiny a pôvodne študent práva na Sorbonne, by si samozrejme zaslúžil pozornosť aj ako literárny tvorca. Na tejto pôde debutoval ako dvadsaťročný, v roku 1820 založil Théâtre du Gymnase-Dramatique, kde desať rokov triumfoval svojimi hrami. Zväčša v komicko-vaudevillovom žánri. Veľa jeho diel uzrelo svetlo sveta v legendárnej Comédie-Française.
V kontexte operného umeleckého druhu nachádzame meno Eugèna Scribea v mnohých, historicky významných súvislostiach. V danom čase bol priam ikonickým libretistom. Spolupracoval – v rozdielnej kvantitatívnej miere – s Giacomom Meyerbeerom, Adolphom Adamom, Denielom-Françoisom-Espritom Auberom, Françoisom-Adrienom Boïeldieuom, Jacquom Fromentalom Halévym, Gioachinom Rossinim, Gaetanom Donizettim i Giuseppem Verdim.
To je riadne kvantum skladateľov. V niektorých prípadoch (talianski autori, v istej etape tvoriaci pre Paríž) však išlo len o jednorazovú či stručnejšiu umeleckú kooperáciu. Z hľadiska slovenských uvedení opier, opatrených Scribeovým libretom, sme sa s jeho menom nestretávali príliš často.
Ešte pred začiatkom spolupráce s Giacomom Meyerbeerom v opere Robert diabol (1831), podieľal sa na libretách – často nie sám ale s asistentmi, ktorí jeho námety kompletizovali – pre viacero francúzskych tvorcov opier i vaudevillov. Ak začneme od Adama, teda od konkrétneho Adolpha Adama (1803 – 1856), tak z jeho takmer 60 javiskových prác, nájdeme Scribovo meno pri cca pätine. Počnúc debutom až po posledné neuvedené dielo. Práve v najznámejšej Adamovej opere Le postillon de Lonjumeau (s populárnou tenorovou áriou Chapeloua) však libreto nepochádza z pera Scribea.
Daniel-François-Esprit Auber (1782 – 1871) tiež zanechal päť desiatok opier, pričom približne v štyridsiatich stálo po jeho boku meno libretistu Eugèna Scribea. Či už samotného, alebo v dvojici. V najznámejšom Auberovom titule, Nemej z Portici, text napísal Scribe s Germainom Delavigneom. Toto dielo, po prvýkrát uvedené v Opèra de Paris roku 1828, svojou košatou 5-dejstvovou štruktúrou, s baletmi, zbormi a virtuóznymi sólovými partmi, sa stalo pilierom žánru francúzskej grand opery.
Z pôvodne samouka a neskôr žiaka Luigiho Cherubiniho, sa Auber stal dejinnou osobnosťou, na ktorú nadväzoval Meyerbeer i Halévy. Ďalšou z najznámejších skladateľových opier je komický Fra Diavolo, tiež na Scribeovo slovo. V Opere SND sa hral naposledy v roku 1957, v Banskej Bystrici 1981. Nemú z Portici uviedlo košické Štátne divadlo roku 1954.
Meno Françoisa-Adriena Boïeldieua (1775 – 1834) dnes už značne vybledlo, no dobovo boli štyri desiatky jeho opier uznávané. Eugène Scribe sa podieľal na niekoľkých posledných, z nich Biela dáma (1825), písaná v štýle opèra-comique, bola najvýznamnejším skladateľovým dielom. Libretista sa v nej oprel o predlohu Waltera Scotta a skladateľ nezaprel v partitúrach obdiv k Bellinimu a Donizettimu. Mimochodom, Biela dáma bola v repertoári SND v roku 1921 – 22 a vyššie zmienený Postilión z Lonjoumeau sa objavil raz počas Jeřábkovej „nultej“ sezóny.
Nie tak dávno, na jar 2017, sa do repertoáru Opery SND vrátila po vyše polstoročí opera Jacqua Fromentala Halévyho (1799 – 1862) Židovka. Jej libretistom je Eugène Scribe a tvar diela sa v procese kompozície menil. Vrátane umiestnenia príbehu do Kostnice na cirkevný koncil začiatkom 15. storočia. Scribe v Židovke (premiéra r. 1835) skombinoval historické reálie s fiktívnymi dejovými situáciami. Spolu s Halévym sledovali prototyp francúzskej grand opery s veľkými zborovými plochami (tableau) a na druhej strane dôsledne vykreslili tradičné židovské obrady.
Zo skladateľov talianskeho pôvodu si k spolupráci privolali Eugèna Scribea raz Rossini i Verdi a trikrát Donizetti. Gioachino Rossini (1792 – 1868) hľadal spôsob, ako zužitkovať značnú časť hudby scénickej kantáty Cesta do Remeša. Pri vzniku novej opery Gróf Ory (obe už boli komponované pre Paríž) sa spoľahol na libretistov Scribea a Charlesa Garparda Delestre-Poirsona a dosiahol v predposlednom javiskovom opuse zaujímavý výsledok.
Tri roky po Ceste do Remeša uzrela svetlo sveta sčasti recyklovaná, ale v mnohom aj hudobne nová, dejovo presadená buffa, kombinujúca taliansku spevnosť s francúzskym šarmom. Libretisti pritom museli ustrážiť mieru karikatúry mníšskeho sveta.
Ani Giuseppe Verdi (1813 – 1901) neodolal volaniam Paríža. Najskôr prepracoval Lombarďanov a vznikol Jérusalem, v neskorej etape vznikli francúzske verzie Macbetha a Dona Carlosa. Hneď po tzv. populárnej trilógii (Rigoletto, Trubadúr, Traviata) sa zrodili na libreto Eugèna Scribea a Charlesa Duveyriera Sicílske nešpory (1855). Nebol to ľahký priebeh, skladateľa text ani pre štýl francúzskej veľkej opery povinné 5. dejstvo, nenadchli. Ak však chcel byť v Paríži akceptovaný, nebolo inej cesty. Navyše, Scribeovo postavenie bolo – išlo o obdobie po triumfoch Meyerbeerových opier – neotrasiteľné. Nezhody medzi tvorcami boli zjavné, premiéra meškala, no napokon dopadla s úspechom.
V prípade Gaetana Donizettiho (1797 – 1848), ktorý sa vo svojej zrelej fáze tiež utiekal k Parížu, zaznamenávame spoluprácu so Scribeom po prvýkrát vo Vojvodovi z Alby. Dielo však nedokončil a objavilo sa až po skladateľovej smrti, dotvorené jeho žiakom. Favoritka (La favorite) mala premiéru v roku 1840 a išlo o revidovanú verziu opery L‚Ange de Nisida, ktorej originál vypátrali a revidovali až v roku 2018. A napokon na libreto Eugèna Scribea vzišlo aj Donizettiho posledné javiskové dielo, v štýle 5-dejstvovej francúzskej grand opery skomponovaný Dom Sébastien. Jeho parížska premiéra sa uskutočnila roku 1843.
Za najintenzívnejšiu treba považovať spoluprácu libretistu Eugèna Scribea s Giacomom Meyerbeerom. V začiatku skladateľovej francúzskej periódy, už od prvého dňa roku 1827, mal v kalendári zapísané jeho meno. Boli rovesníkmi, mali k sebe blízko pôvodmi z veľkých miest, kozmopolitizmom, ale aj zmyslom pre estetiku pikantnej rafinovanosti.
Ich prvým spoločným opusom bol Robert diabol, ktorý si však na svoju parížsku premiéru musel istý čas počkať. Sribe s Germainom Lavigneom pripravili libreto za dva mesiace, no po tom, čo sa Meyerbeer dozvedel, že sa zmenilo vedenie v Opèra Comique, prácu pozastavil. Napokon ju ponúkol Acadèmie royale de musique (dnešnej Opèra de Paris), čo znamenalo obliecť Roberta diabla do šatu grand opery. Premiéra 21. 11. 1831 dopadla úžasne a keďže sa o jej príprave písalo v tlači, museli policajti usmerňovať nával kočiarov pred divadlom.
Ďalším spoločným projektom Meyerbeera a Scribea boli Hugenoti. Nebola to ľahká práca, svoje si nárokoval populárny tenorista Nourrit, zasiahla cenzúra (osoba Kataríny Medicejskej a scéna s mníchmi padla za obeť), no úspech opery s politickou témou (neľútostný náboženský boj protestantov s katolíkmi a hrôzy Bartolomejskej noci) sa napokon dostavil v plnej miere. Spolupráca s Eugènom Scribeom pokračuje v málo známej opere Poľný tábor v Sliezsku (premiéra r. 1844 v Berlíne) a kulminuje v Prorokovi a Afričanke.
K poslednej Meyerbeerovej opere, ktorej premiéry 28. 4. 1865 sa nedožil, hoci opus bol vo viacerých verziách hotový, pristúpil už o 28 rokov skôr. Vtedy uzavrel so Scribeom zmluvu. Okolnosti však menili jeho rozhodnutia a skôr dokončil Proroka (1849, kde Scribeovo libreto sa iba čiastočne opieralo o historické fakty), ba skomponoval i komickú operu Hviezda severu.
Afričanky sa nedožil nielen Meyerbeer, ale ani Eugène Scribe. Libretistova smrť vo februári 1861 (zomrel na následky mozgovej príhody počas šoférovania) skladateľom hlboko otriasla. V monografii Heinza Beckera sa píše: „Nebol som v stave pracovať. Správa o náhlom úmrtí Scribea mnou hlboko otriasla. Poznali sme sa 32 rokov, bol básnikom mojich piatich opier, boli sme často v úzkom styku. Hoci sme sa mnohokrát nezhodli, jeho vľúdnosť bola napriek tomu taká veľká, že som ho mal neustále rád a bol mu oddaný. Jeho uchvacujúci talent, hoci nie vždy vznešený, bol stále duchaplný, vtipný a všestranne vynaliezavý“.
Vzhľadom na bohatstvo libriet a počet skladateľov, s ktorými Eugène Scribe spolupracoval, si pripomenutie 160. výročia úmrtia určite zaslúži.
Autor: Pavel Unger
Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!
video
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.