Záverečný koncert 55. ročníka Bratislavských hudobných slávností, na ktorom sa predstavila Slovenská filharmónia pod taktovkou Pinchasa Steinberga, v ničom nezaostal za dojmami z veľkých, nezabudnuteľných večerov festivalu, ktoré v nás zanechali Mníchovská filharmónia, Orchester Mariinského divadla Petrohrad, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu či Wiener Philharmoniker.
Každý večer bol iný – v osobitom programe, v dirigentských a sólistických menách, vo zvukovom špecifiku, ktoré si orchestre (napodiv!) zachovávajú pri všetkej globalizácii života. Aj v hudbe totiž sledujeme, ako v orchestroch hrajú čoraz viac zástupcovia rôznych národov a svetadielov, čo môže – no nemusí – stierať originalitu a špecifickosť.
V Slovenskej filharmónii je prevaha inštrumentalistov z domácich konzervatórií a vysokej školy, čím je zatiaľ jednota hráčov orchestrov ešte stále národná. To neznamená, že poslucháč neuznáva úžasnú detailnú i celkovú vypracovanosť svetových orchestrov a ich – žiadnymi cudzími vplyvmi – neprekrytý zvukový ideál! Ten náš, pestovaný desaťročia v dnes 70-ročnej Slovenskej filharmónii, bol zreteľný aj na troch festivalových večeroch, v orchestri azda najviac v nedeľu 13. 10. 2019, kedy vystúpila Slovenská filharmónia na koncerte s popredným izraelským dirigentom, 73-ročným Pinchasom Steinbergom.
Tento zrelý umelec, ktorý ani vekom nestratil nič na temperamente, ohnivosti a celkovom magickom pôsobení na publikum i hráčov, dokázal podčiarknuť kvality a spomínanú osobitosť Slovenskej filharmónie, ba vybrúsiť z jej daností doslova zvukový diamant. Ten sa prejavil nielen v jednote hráčskych skupín, ale aj v ich svietivosti, mäkkosti, osobitej úprimnej citovosti, ktorá je, chvalabohu, neprekrytá iba suchou hráčskou profesionalitou, ale môže prekvapiť hĺbkou prežívania a najmä zvyšujúcou sa kvalitou.
Pinchas Steinberg prezentoval, ako veľa záleží na stotožnení orchestra a dirigenta, najmä na záverečnom výsledku! Tento dirigent počas svojich hosťovaní v Slovenskej filharmónii vždy trvá na vysokej zvukovej jednote, zachovávajúc svoju predstavu o diele (veď nielen Beethovenovu Leonóru, ale aj 50-minútovú Šostakovičovu Symfóniu č. 5 d mol dirigoval v absolútnej istote – spamäti!), pričom dokáže ponechať, ba podčiarknuť jedinečný zvuk orchestra. Tak sa to stalo aj na BHS 2019, na ktorých Slovenská filharmónia finalizovala sled komorných i veľkých orchestrálnych večerov s veľmi dobre zostaveným programom. Ten „sadol“ na festivalovom koncerte práve nášmu orchestru, hoci inokedy hrá (a musí hrať) veľmi široký repertoár.
Slovenská filharmónia skratka tentokrát zažiarila vo výnimočnej expresivite a vášnivosti, ukrytých v Beethovenovej oslobodzujúcej predohre Leonóra č. 3. op. 72b – vrátane zo zákulisia dvakrát nádherne tvarovaných trúbkových fandár, ohlasujúcich vytúženú slobodu Florestanovi. Ďalej v kontrastnej lyrike, akú Slovenská filharmónia ponúkla napr. v stíšenej časti Koncertu pre violončelo a orchester e mol od Edwarda Elgara, kde bol sólistom úžasný maďarský violončelista svetového mena István Várdai; či v žalospevnom, hlbokom, o pomoc volajúcom Largu z vášnivo-ponurej Symfónie č. 5 d mol, op. 47 od Dmitrija Šostakoviča.
V súčasnosti je Pinchas Steinberg, ktorý má za sebou neobyčajne bohatú kariéru s najslávnejšími orchestrami a opernými domami sveta (ich hviezdne mená majú miesto v životopise dirigenta, uvedenom v koncertnom bulletine), šéfom Budapeštianskej filharmónie. Podstatné je, že na spomínanom festivalovom koncerte znovu zmagnetizoval Slovenskú filharmóniu, a to tak, že sme – ako pri vrcholných zážitkoch BHS 2019 – mali dojem niečoho jedinečného, neobyčajného a nezabudnuteľného.
Už spomínaná predohra k Beethovenovej (1770 – 1827) jedinej opere Fidelio – v poradí prepracovaná pod menom Leonóra č. 3, op. 72b – uviedla záverečný koncert SF na BHS 2019. Jej pátos a etický charakter je odrazom nádhernej témy manželskej lásky, ktorá vedie Leonóru za nespravodlivo väzneným manželom, aby ho oslobodila. Je to priam symfonická báseň, ktorá sa tejto verzii uvádza väčšinou koncertne (zriedkavejšie uprostred druhého dejstva opery). Predohra svojou hlavnou témou boja za slobodu – takým príznačným pre celé dielo Beethovena – predznamenala 250. výročie narodenia génia, ktoré si budúci rok pripomenie celý hudobný svet.
Pinchas Steinberg dal predohre pôsobivosť, neustále napätie a nádhernú orchestrálnu plnosť, dramatizmus i pravé beethovenovské napätie, ktoré vedie k oslobodzujúcemu finále. Spomínané trúbkové fanfáry boli malým, no účinným, pritom tajomným dejovo-zvukovým kontrastom za „kulisou“.
Mladý, 33-ročný maďarský violončelista István Várdai, ktorý pred dvomi rokmi už koncertoval so Slovenskou filharmóniou, hrá na violončele Stradivari „Ex du Pré-Harrell“, ktoré vzniklo v roku 1673. Je to zvukovo-nádherný, farbou mäkký, pritom nosný, tóny celým priestorom nesúci hudobný nástroj, úžasný poklad už svojím vzhľadom! Na tomto dokonalom violončele jeho virtuóz István Várdai zahral uchvacujúco Koncert pre violončelo a orchester e mol, op. 85 od anglického skladateľa Edwarda Elgara (1857 – 1934).
Romantickým odkazom Brahmsa poznačený koncert je vedený viacerými meditatívno-lyrickými úsekmi 1. časti (Adagio – Moderato), turbulenciami a virtuóznymi nárokmi v 2. časti (Lento-Allegro molto), cez melodickú nádheru tretej časti (Adagio) až k záverečnému efektnému, vygradovanému Allegro. V celom koncerte bol nadmieru sympatický, skromne pôsobiaci mladý umelec (laureát viacerých súťaží – okrem iného v Mníchove, Čajkovského konkurzu v Moskve, kde je od r. 2019 už porotcom), hlboko ponorený do hudby, bez vonkajších afektov niektorých sólistov. Hudba britského skladateľa zo začiatku 20. storočia je prekrásnou skladbou, v ktorej je vyvážený hlboký cit s logikou, virtuozita so srdcom a nároky mimoriadne náročnej hry s jej senzitivitou. Hudba britského skladateľa zo začiatku 20. storočia je tak prekrásnou skladbou. Slovenská filharmónia sólistu účinne podporila romantickým espritom v hre.
O Várdaiovi sa kritika výstižne vyslovila: „… neprekonáva problémy – on ich rozoženie“. Z jeho hry plynie pokoj, hĺbavosť a samozrejmosť aj v tých najťažších skladbách. Tak zahral aj prídavok bratislavskému vďačnému publiku: Suitu G dur zo Šiestich suít pre violončelo od J. S. Bacha. István Várdai je od tohto roku menovaný profesorom viedenskej Hochschule für Musik und darstellende Kunst.
V druhej polovici koncertu zaznela v podaní Slovenskej filharmónie a dirigenta Pinchasa Steinberga Symfónia č. 5 d mol, op. 47 od Dmitrija Dmitrijeviča Šostakoviča (1906 – 1975), Takmer hodinové dielo napísal autor r. 1937 po kritike opery Lady Macbeth z mcenského újazdu v článku straníckej Pravdy. Obvinenie z kompozičnom-umeleckého formalizmu, bolo v časoch Stalinovho terorizmu (od druhej polovice tridsiatych rokov m. storočia) takmer rozsudkom smrti. Hoci sa tak v prípade skladateľa – celý život blokovaného, pritom komponujúceho najstrašnejšie svedectvá o mocivláde – nestalo, Šostakovič opísal už v tejto symfónii jednak hrôzu z odsúdenia skladateľa, ktorýsi náhle uvedomil svoju umeleckú a duševnú rozpoltenosť, ale aj obyčajný ľudský strach.
V tejto symfónii sú tiež náznaky subjektívnych pocitov lásky – čiastočne citátom z Bizetovej Carmen, ktorý sa v ďalšej časti symfónie strieda so sarkasticky napísaným menuetom. Najúčinnejším kontrastom k témam lásky, tragédie i pokusom o výsmech, je Largo v 3. časti diela – žalospev nad osudom konkrétneho človeka a celého ľudstva, hodeného do osídiel zla. Agresivita, prudkosť hudby, šľahy všetkých nástrojových skupín, vrátane skupiny bicích nástrojov (zvlášť tympany), premiešané lesnými rohmi, trombónmi a trúbkami znejú v záverečnej 4. časti (Allegro non troppo).
V dobe premiéry pokladali túto hudbu za apoteózu režimu, tým skôr, že Šostakovič nebol spoločensky (mimo hudby) hrdinom. Citliví diváci v 5. symfónii však už na premiére odhalili veľkosť a silu tejto hudby, jej mnohoznačnosť, iróniu, ale aj tragédiu, vyplývajúcu z osudov vtedajšieho človeka. Z interpretácie plne zvučnej, dramaticky znejúcej a všetkými skupinami nástrojov rozvibrovanej, akoby v hrôze zjednotenej interpretácie Slovenskej filharmónie, znel chvíľam des z obsahového vyznenia symfónie ruského klasika. Pinchas Steinberg rozozvučal v Slovenskej filharmónii všetky obsahové akcenty a posolstvá – jednak o dobe, jednak o vyrovnávaní sa jedinca s hrôzyplným stavom. Slovenská filharmónia s geniálnym dirigentom nám priblížila svojou plnokrvnou i žiaľnou hrou všetky nebezpečenstvá podobnej diktatúry, akú zažíval Šostakovič a jeho generační druhovia.
Bratislavské hudobné slávnosti skončili so svojím 55. ročníkom ako festival svetovej hudby a úrovne. Jeho posolstvo je výzvou pre ďalšie ročníky, aby tento slovenský a súčasne medzinárodný hudobný festival našiel aj v budúcich ročníkoch takých nadšených a obetavých realizátorov, ktorí by dokázali naďalej napĺňať humánne posolstvo hudby a jej vysokú úroveň.
Autor: Terézia Ursínyová
písané z koncertu 13. 10. 2019
Celý program 55. ročníka BHS je k dispozícii TU…
Recenzie na koncerty BHS sú archivované TU…
Slovenská filharmónia – záverečný koncert 55. ročníka BHS
Bratislavské hudobné slávnosti 2019
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie, 11. októbra 2019
Slovenská filharmónia
Pinchas Steinberg – dirigent
István Várdai – violončelo
Ludwig van Beethoven – Leonóra č. 3, predohra
Edward Elgar – Koncert pre violončelo a orchester e mol, op. 85
Dmitrij Šostakovič – Symfónia č. 5 d mol, op. 47
