Vynikajúci zážitok so Slovenskou filharmóniou a jej hosťami

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Symfonicko-vokálny cyklus Slovenskej filharmónie mal 24. a 25. januára 2019 na programe dva koncerty. Síce nie s vokálnymi, zato tromi inštrumentálnymi skladbami, ktoré prekročili očakávanú kvalitu.

Koncert zaznel pod rukami vynikajúceho nórskeho dirigenta Eivinda Gullberga Jensena, ktorý svojím vzhľadom „južana“ pripomína skôr Taliana, než Nóra. Ako sa ukázalo počas koncertu, ani vnútro dirigenta nie je seversky chladné, skôr každým tónom podmaňujúce jednak hráčov Slovenskej filharmónie a následne poslucháčov koncertu, končiaceho búrlivým aplauzom. Vysokého, dynamického a štíhleho dirigenta si živo pamätáme aj zo záverečného koncertu 54. ročníka BHS (14. 10. 2018), kedy so SF skvelo zakončil náš festival výberom z Griegovej suity Peer Gynt, Čajkovského Koncertom pre husle a orchester D dur, s jemnou japonskou huslistkou Akiko Suwanai a s Rachmaninovovými Symfonickými tancami op. 45 (písali sme o tom TU…). Je potešením, ak – hoci po krátkej časovej pauze – príde pred náš orchester dirigent, ktorý ho vie vyburcovať k výkonu, aký zanechávajú v Redute len najlepšie európske orchestre.

Eivind Gullberg Jensen, Slovenská filharmónia, 2019,
foto: Ján Lukáš

Na úvod ostatného koncertu (hodnotím večer 24. 1.) zaznela predohra k opere Richarda Wagnera (1813 – 1883) Tanhäuser. Je to inštrumentálne bohaté dielo, ktoré v pôvodnej verzii pripomína skôr symfonickú báseň. Pred poslucháčmi sa tu v poetickej skratke odvíja obsah celej opery s jej výraznými motívmi: spevom pútnikov z 3. dejstva i motívmi Venušinej hory z 1. dejstva, prepletajúcimi symbolický zmysel ľudovej legendy – so svetom fantázie, čisté objatie šľachetnej Alžbety – s rozkošou náručia Venuše a opojením z tanca bakchantiek. V závere predohry opäť zaznie spev pútnikov, narastajúci do majestátnej hymny, ktorou Wagner pateticky ohlasuje vyslobodenie Tannhäusera zo zmyselných kúzel.

Hoci sa hodnotenia kritikov niekedy obracajú s výhradou na nejednotnosť skupiny dychových (najmä plechových) nástrojov na koncertoch Slovenskej filharmónie, tu zneli dychy od prvých tónov vyladene, čisto, bezchybne – a túto jednotu si zachovali (i s hojne využitými drevenými dychmi) do posledného tónu. V predohre k Tannhäserovi je základ hudobného obsahu a motivickej príťažlivosti práve v dychoch, ktoré sa nesú nad sprevádzajúcimi sláčikmi. Tie, aj keď v náročných technických požiadavkách, sú tentokrát Wagnerom využité skôr ako farebný protiklad k dominujúcemu dychovému masívu. Jensen, ktorý všetky tri diela na koncerte dirigoval spamäti, už vo Wagnerovi podčiarkol s mimoriadnym prehľadom hlavný tematický oblúk diela a ideálne zjednotil sláčikové skupiny (tmavým violončelovým nástupom počnúc, cez precízne hrajúce husle a violy) do celkovo čitateľného obsahu a priam udivujúcej precíznosti.

Javier Perianes, Eivind Gullberg Jensen, Slovenská filharmónia, 2019,
foto: Ján Lukáš

Úvod koncertu so skvelým nórskym dirigentom gradoval výkonom Slovenskej filharmónie s výborným sólistom – klaviristom v Beethovenovom (1770 – 1827) Koncerte pre klavír a orchester č. 3 c mol, op. 37. Hoci poslucháči už nie raz počuli tento Beethovenov opus, odrazu sa pred nimi odokryl akoby svet inej hudby. Španielsky klavirista – u nás zatiaľ neznámy mladý umelec Javier Perianes – má na svojom konte veľa skvelých vystúpení s najznámejšími svetovými orchestrami a dirigentmi, spoluprácu so spoločnosťou Harmonia Mundi, pre ktorú exkluzívne nahráva mnohé sólové i orchestrálno-sólové diela, ktoré na CD získali ocenenia v odbornej tlači a popredné umiestnenia vo svetových rebríčkoch kvality. Je to naozaj obdivuhodná osobnosť „rafinovaného vkusu, obdareného neobyčajnou variabilitou dotyku s klávesmi“ – ako ho označil kritik v The Telegraph. Získal Národnú hudobnú cenu španielskeho Ministerstva kultúry a je nositeľom ocenenia International Classical Music Awards.

Slová sú slová, najmä v životopisoch umelcov, ale pravdu o umelcovi povie až živá prezentácia. Tá v prípade Javiera Perianesa – v neobyčajne citlivej a precízne vypracovanej súhre s naším orchestrom – dokázala, že na pódiu Reduty tentokrát nebola „hrajúca mašina“, akých je v hudobnom svete klaviristov čoraz viac, ale muzikant, ovládajúci najjemnejšie odtiene tónovej kultúry. Do hĺbky štýlu – a svojho individuálneho cítenia i pohrávania si s témami – interpretoval známe dielo klasika tak, že sme ho bez jedinej výhrady akceptovali a navyše prijali do duše. Nebol to chladný či ekvilibristický Beethoven, ku ktorému zvádza forma, štýlové zaradenie i náročnosť diela najmä v 1. časti (Allegro con brio). Úvod koncertu je zvlášť plný akordických efektov, úderovej sily, fortissimových behov a tremolových akustických premien, trilkov a ďalších početných ozdôb, narastajúcich do sólovej kódy.

Javier Perianes, Slovenská filharmónia, 2019,
foto: Ján Lukáš

Javier Perianes svoju umeleckú osobnosť naplno odokryl v 2. časti koncertu, kde Beethovenovo Largo zaznelo už v dlhšom sólistovom úvode s priam romantickou snivosťou, legátovou kultúrou, úderovou (úhozovou) delikátnosťou a ušľachtilosťou. Akoby v tejto časti Beethoven anticipoval (a sólista realizoval) vrcholný romantizmus, v ktorom prísne formové predpisy predchádzajúcich štýlov sa postavili až za prvotné citové naplnenie hudby. Jemnosť a krehkosť v interpretácii tejto časti znela priam výrazom Chopinovho nocturna. Záverečné Rondo sa pripojilo na záver koncertu priamo, attaca. V jeho kontrastnej, radostnej, dynamickej hudbe sa naplno vyjadrila podstata tanečne vírivého a mladosťou rozohraného finále koncertu. V záverečnej časti zneli – vedľa obdivuhodnej hry sólistu – i do dokonalosti zohraté a precítené nástroje sláčikovej skupiny Slovenskej filharmónie.

Po prestávke zaradila dramaturgia dielo pomerne málo uvádzaného fínskeho skladateľa Jeana Sibelia (1865 – 1957) a jeho Symfóniu č. 5 Es dur, op. 82. Intráda, ktorá znela v dychoch a rozvíjala sa v postupne do presta v závere tejto časti (Tempo molto moderato) s pôsobivo zahratým fagotovým sólom a snivou náladou sláčikov. V 2. časti (Andante mosso, quasi allegretto) prevažovali orchestrálne variácie na pomerne jednoduchý motív, ktoré vo finále (Allegro molto) vyústili do akejsi prudkej orchestrálnej „búrky“. Po nej zneli dominujúce lesné rohy a trúbky v novej intráde nad obrazom Sibeliom obdivovanej fínskej prírody, krajiny a oblakov, „z ktorých akoby Otec Boh zhodil malé kúsočky z dlažby nebies a vyzval ma dať ich do podoby, v akej pôvodne boli. Možno, že toho je pravá definícia komponovania, alebo nie?“(Zo slov J. Sibelia).

Eivind Gullberg Jensen, Slovenská filharmónia, 2019,
foto: Ján Lukáš

Zázrak kompozície podsúva ďalšiu myšlienku o zázraku dirigovania. Lebo Eivind Gullberg Jensen, ktorý je nielen vynikajúcim orchestrálnym, ale aj operným dirigentom v najznámejších operných domoch Európy, svojimi prostými, no nanajvýš presnými pokynmi doslova odklial zvuk Slovenskej filharmónie do kvality, akú síce v sebe potenciálne má, no máloktorý dirigent dokáže z nej vydolovať toľko nálad – a najmä absolútnej precíznosti v súhre kolektívu i jednotlivých sólových vstupov (koncertný majster sláčikov, violončelová skupina, trubkári, lesné rohy, flauty, hoboje fagoty…etc). Celkovo to bol jedinečný koncert s výnimočným, ozaj svetovým dirigentom i úžasným klaviristom – vrátane nebeského prídavku po náročnom Beethovenovom koncerte.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z koncertu 24. 1. 2019

Wagner, Beethoven, Sibelius
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
24. a 25. januára 2019

Slovenská filharmónia
Eivind Gullberg Jensen, dirigent
Javier Perianes, klavír

program koncertu

Richard Wagner: Tannhäuser, predohra k opere
Ludwig van Beethoven: Koncert pre klavír a orchester č. 3 c mol, op. 37
Jean Sibelius: Symfónia č. 5 Es dur, op. 82

www.filharmonia.sk

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár