Výnimočný Don Giovanni

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V opere SND tak ako v každom opernom divadle sa striedajú predstavenia štandardnej úrovne s takými, ktoré predstavujú ozajstný zážitok a uspokoja aj toho najnáročnejšieho poslucháča. Takým bolo aj najnovšie predstavenie Mozartovho Dona Giovanniho (5. októbra), ktoré obohatili rozhodujúcou mierou traja hosťujúci speváci.

V časoch premiéry inscenácie tejto opery (2001) sme už boli trocha presýtení Bednárikovou režisérskou poetikou, ktorá teraz po trinástich rokoch a časovom odstupe pôsobila celkom sviežo a pútavo. Predstaviteľ sevillského zvodcu (hoci podobne ako ostatní hostia vstúpil do inscenácie bez javiskovej skúšky) sa v režijných intenciách potácal raz ako nástroj, raz ako obeť svojej posadnutosti, no dokázal sa aj vrátiť do svojich „slávnych čias“ a očarúvať ženy svojou mužnosťou. Predstaviteľka Donny Elvíry bola ozajstnou fúriou bojujúcou viac o telo než dušu svojho zradného manžela. Leporello bol herecky stvárnený zdržanlivejšie bez vulgárneho prehrávania, zato s niekoľkými novými zaujímavými, hoci nenápadnými hereckými detailmi a predstaviteľka Zerliny tak ako vždy dokázala predviesť svoj herecký šarm na postave naivného čiperného dievčaťa. Výnimočným sa však predstavenie stalo v duchu Mozartovho kréda Prima la musica e poi le parole práve speváckymi výkonmi. Tým sa nijako nechceme dotknúť orchestra, ktorý pod taktovkou Friedricha Haidera hrá partitúru oveľa lepšie (v tempách i adekvátnej atmosfére) než pod premiérovým Wolfdietrom Mauerom. Punc vysokej kvality dodali predstaveniu slovensko-českí zahraniční hostia: po MET aj vo veľkých európskych divadlách úspešný Štefan Kocán, sólistka Berlínskej štátnej opery Jana Kurucová a momentálne najvychytenejší český operný spevák Adam Plachetka, ktorý v Prahe i zahraničí (osobitne vo Viedni) exceluje  hlavne ako mozartovský interpret.

Don Giovanni, Opera SND, foto: Alena Klenková

Don Giovanni, Opera SND,
foto: Alena Klenková

Začneme s Giovannim. Plachetka má skúsenosti s touto parádnou úlohou už z Viedne i Berlína a v budúcej sezóne by mal stvárniť v MET postavu Masetta. Osobne sa priznám, že som v minulosti viac obdivoval (cez éter či televíziu) basových predstaviteľov Tenoria (Mozartov Donn Giovanni je legendárnym zvodcom s pôvodným menom Don Juan Tenorio, hoci medzi dámami zo Sevilly mu robil silnú konkurenciu Don Juan de Maraňa, známy len v španielskych literárnych spracovaniach), čiže Siepiho, Gjaurova, Raimondiho než kvalitných barytonistov Wächtera, Dieskaua či Milnesa. Plachetkov hlas sa oficiálne označuje za basbarytón, čomu nasvedčuje aj jeho doterajší repertoár (hoci ako dona Basilia si ho neviem predstaviť), v skutočnosti je barytónom a celkove zapadá do dnešného trendu, v ktorom barytonisti sa farbou často blížia dramatickému tenoristovi a basisti basbarytonistom. Jeho hlasu trocha chýba sonórnosť, no aj bez tmavšej farby (z ktorej sem tam ešte uberá najmä pri speve nadľahčeným tónom) dokáže dosiahnuť dramatický účinok. Recitatívy (podobne ako jeho bratislavský Leporello) spieva ľahko, rýchlo a bez väčšieho zapájania rezonátorov, čo je dnes všeobecne prijímaný trend spievania recitatívov salzburgského génia a v kantabilných miestach partitúry pôsobivo stupňuje účinok a farebnosť tónu od lyrických počiatkov po dramatické finále. Pre interpretáciu Mozarta ho predurčuje aj vzorné legáto. V pijáckej piesni napriek závratnému tempu dokázal dať spevu patričnú sýtosť a hladkosť. Podobne ako Plachetka aj Kocán postupne spieva v Mozartovej opere opier viacero úloh. Teraz debutoval ako Leporello. Jeho krásne sfarbenému tmavému basu azda pristane lepšie Verdi než Mozart, no aj tak jeho kreácia mala vysoké parametre kvality. Škoda, že v známej registrovej árii zbytočne improvizoval, čím trocha oslabil výsledný dojem z tohto efektného čísla. Jeho tón znie mimoriadne farebne vo vyšších stredoch a v rozmedzí medzi mezzoforte a forte. Jeho hĺbky sú farebné, no trocha s menším volúmenom tónu. Dá sa predpokladať, že pri ďalších stretnutiach s touto úlohou jeho výkon pôjde ešte kvalitatívne vyššie. Part Elvíry väčšinou spievajú soprány (ťažko jednoznačne určiť, či dramatickejšie než interpretky Anny, pretože mnohé sopranistky lavírujú medzi oboma úlohami), no z veľkých mezzosopránov minulosti v štúdiu nahrali tento part také osobnosti ako Christa Ludwig, Agnes Baltsa a Tereza Berganza (medzinárodná kritika však pozitívne hodnotila len poslednú z menovaných). Jane Kurucovej zvládnutie tejto úlohy nemohlo robiť problémy, pretože či už farbou alebo rozsahom sa vždy lepšie cítila v hornej polovici interpretovaných partov. Tam jej tón získava na pevnosti a až nezvyklej prieraznosti, ktorá sa niekedy dá chápať aj ako malá pružnosť či nežiaduca tvrdosť tónu, takže v ansámbloch jej spev vynikal ponad hlasy jej lyrických partnerov (interpretov Anny a Ottavia). Prednosti tejto speváčky sú ani nie tak v kvalite hlasového materiálu ako v suverenite vokálnej interpretácie, ktorá jej umožňuje venovať sa simultánne aj hereckému koncipovaniu postavy. Ak by sa zdalo, že som voči trom významným hosťom tohto unikátneho predstavenia príliš tvrdý a nespustil som na ich výkony vyslovene oslavné ódy, pripomínam, že spevákov, ktorí excelujú v New Yorku, Berlíne a Viedni, musím posudzovať prísnejšie než sólistov SND, ktorí len kedy-tedy prekračujú hranicu v Bergu či Břeclave.

Don Giovanni, Opera SND, foto: Alena Klenková

Don Giovanni, Opera SND,
foto: Alena Klenková

Don Giovanni, Opera SND, foto: Alena Klenková

Don Giovanni, Opera SND,
foto: Alena Klenková

O kvalitu predstavenia sa ale zaslúžili aj domáci sólisti. Milo prekvapil predstaviteľ Dona Ottavia Martin Gyimesi, ktorý obe náročné árie zaspieval štýlovo adekvátne a sladko, ibaže jeho hlas sa ešte potrebuje prespievať k niečo väčšej nosnosti tónu. Donna Anna Lindy Ballovej je príliš lyrická (napríklad v prvej árii, v ktorej má soptiť pomstou spieva prvé frázy v mezzavoce) vo farbe trochu prisvetlá a tóne zavše priostrá, takže pozitívne by som hodnotil skôr niektoré zvládnuté detaily (osobitne výšky, pokiaľ ich nespieva vo forte) než celok. Ak si pripomenieme, že v umeleckej histórii príbehu sevillského zvodcu sa práve postava Donny Anny javí ako kľúčový a záhadný nástroj pomsty a erotiky zároveň (napr. v novele T. A. Hoffmana), potom Ballovej k takémuto uchopeniu postavy (aké v minulosti zvládli Leontyne či Margaret Price, alebo naposledy Netrebko) ešte dosť chýba. Vokálny zástoj ostatných troch sólistov SND (Jany Bernáthovej, Martina Mikuša a Jána Gallu) bol primeraný významu ich postáv v príbehu či partov v partitúre, pričom na prvé miesto spomedzi tohto tria by som dal sopranistku.

Kiežby sme v opere SND zažili viacej takýchto predstavení.

Autor: Vladimír Blaho

W. A. Mozart: Don Giovanni

historická budova, nedeľa 5. október 2014 – 17:00
repríza

Dirigent: Friedrich Haider
Réžia: Jozef Bednárik
Scéna: Vladimír Čáp
Kostým: Ľudmila Várossová
Choreografia: Jaroslav Moravčík
Zbormajster: Ladislav Kaprinay
Don Giovanni: Adam Plachetka
Donna Anna: Linda Ballová
Don Ottavio: Martin Gyimesi
Komtúr: Ján Galla
Donna Elvira: Jana Kurucová
Leporello: Štefan Kocán
Masetto: Martin Mikuš
Zerlina: Jana Bernáthová
Majordomus: Miloslav Krajčík

www.snd.sk

foto: SND

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár