V marci t.r. sme zaznamenali výročia dvoch z troch najvýznamnejších talianskych libretistov prvej polovice 19. storočia. Ide o Salvatore Cammarana – 220 rokov od narodenia a Francesca Maria Piaveho – 145 rokov od úmrtia (tretím významným bol Felice Romani libretista viacerých opier Belliniho a Donizettiho).
Keď sa dnešnými očami pozeráme na výtvory talianskych libretistov 19. storočia, sme náchylní ich skôr kritizovať než chváliť. Nie je to celkom korektné. Napríklad Ladislav Čavojský pri hodnotení libreta Verdiho Trubadúra konštatoval, že jeho naivné rýmovačky nie sú ani tak dielom libretistu, ako našich slovenských prekladov koncipovaných z nepresných nemeckých prameňov. Zároveň si treba uvedomiť, že v tých časoch hlavným kritériom pri koncipovaní libreta bola jeho ľahká spievateľnosť a dôsledné dodržiavanie rýmu.
Neapolčan Salvatore Cammarano sa narodil 19. marca 1801 a zomrel 17. júla 1852. Pre skladateľov svojej doby vytváral libretá v prísne romantickom duchu, takže na javisku potom vládla dusná atmosféra, tajomné krajiny, brutálne situácie a rozháraná psychika operných hrdinov.
Najčastejšie písal libretá pre Saveria Mercadanteho a Gaetana Donizettiho (po 8 libriet) Giovanni Paciniho (6) a Giuseppe Verdiho (4). Z Donizettiho opier išlo napríklad o Belisaria a L’assedio di Calais (1936), Pia de‘ Tolomei a dnes často uvádzaného Roberta Devereuxa (1937), Mariu de Rudenz (1838) a v rovnakom roku napísaného, no až o desať rokov premiérovaného Poliuta a Mariu di Rohan (1843), ktorá v roku 2014 odznela na Zámockých hrách zvolenských v podaní brnenského operného súboru s Ľubou Varicovou v hlavnej úlohe.
S Giuseppe Verdim spolupracoval libretista v rokoch 1845 – 1852, čoho plodom boli opery Alzira (1845), Bitka pri Legnane a Lujza Miller (obe 1849) a Trubadúr uvedený až po libretistovej smrti v roku 1853, pričom niektoré hudobné čísla (napr. Lunovo Il balen del tuo bel viso alebo Leonorinu áriu D’amor sull’ali rosee) zveršoval L. M. Bardare.
Ešte plodnejším libretistom bol Francesco Maria Piave (18. 5. 1810 – 5. 3. 1876), autor šesťdesiatich libriet skoncipovaných medzi rokmi 1842 až 1868. Striedavo žil v rodných Benátkach a v Miláne, pričom sa v oboch tamojších slávnych operných domoch vypracoval aj za dvorného básnika resp. v La Scale zastával aj funkciu, ktorá z dnešného pohľadu sa pohybovala medzi inšpicientom a režisérom. V podstate písal libretá pre tých istých skladateľov ako Cammarano. Pre Verdiho vytvoril libreto k desiatim operám. Od Ernaniho cez Dvoch Foscariovcov, Macbetha, Korzára, Stiffelia, Rigoletto, Traviatu, Arolda, po prvé verzie Simone Boccanegru a Sily osudu.
V posledných dvoch desaťročiach 19. storočia sa menil nielen hudobný vkus ale aj nároky na operné libretá. Kongeniálne to vyjadrujú libretá Arriga Boita k Verdiho Otellovi a Falstaffovi (kým Boitovo libreto k Ponchielliho Gioconde ešte nemá také kvality) a pri nástupe Giovane scuola italiana sa výborne uplatnil Luigi Illica, pričom podaktorí vysoko hodnotia aj libretá, ktoré si ku svojim operám písal Ruggiero Leoncavallo.
Dnes by sa však niektorí libretisti obrátili v hrobe, keby videli ako režiséri narábajú s ich výtvormi. Cammaranovi a Piavemu môžeme byť vďační za to, že bez ich prínosu by sme možno nepoznali opery, ktoré stále žijú na svetových javiskách.
Autor: Vladimír Blaho
Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!
