Dnes je: nedeľa, 19. 8. 2018, meniny má: Lýdia, zajtra: Anabela

Výročia slávnych barytonistov

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V priebehu mesiacov jún až august štatistiky zaznamenávajú výročia narodenia či smrti piatich významných svetových barytonistov – jedného Nemca, štyroch Talianov a veľkého amerického basbarytonistu.

Josef Metternich, (1915-2005)

Josef Metternich,
(1915-2005)

Josef Metternich sa narodil pred sto rokmi 2. júna 1915 a zomrel 21. februára 2005. Spomedzi nemeckých barytonistov minulého storočia mal (popri Wächterovi) vari najviac predpokladov pre štýlovú interpretáciu talianskeho operného repertoáru, čo vedel oceniť Herbert von Karajan. Pravda, väčšiu časť svojej umeleckej kariéry, ktorá trvala 35 rokov, musel ešte aj taliansky repertoár spievať v nemčine. Prvé angažmán získal v Bonne v roku 1935, v Deutsche oper Berlín spieval najprv menšie, potom aj hlavné úlohy a berlínskemu publiku sa predstavoval aj z javiska Štátnej opery Unter den Linden. Štyri sezóny spieval v MET, no najdlhšie pôsobil v Bavorskej štátnej opere v Mníchove (do roku 1971). Jeho forma vrcholila v 50. a 60, rokoch a bol výborným interpretom tak talianskeho (Tonio, Amonasro, Luna, Renato) ako nemeckého repertoáru (Pizarro, Mandryka, Barak, Jochanaan, Kurwenal). Z množstva gramonahrávok si zaslúžia pozornosť komplety Blúdiaceho Holanďana, Lohengrina, Rigoletta a Tosky. Z jeho žiakov výrazný úspech dosiahol iba Jonas Kaufmann, dnešná tenorová superhviezda.

Riccardo Stracciari, (1875-1955)

Riccardo Stracciari,
(1875-1955)

Dňa 26. júna uplynie 140 rokov od narodenia a v októbri 60 rokov od smrti významného talianskeho barytonistu Riccarda Stracciariho. Spev študoval v Bologni, kde potom krátko pôsobil v zbore Teatro Comunale a kde debutoval sólovo ako Marcello z Bohémy. Už v roku 1904 spieval v La Scale, o rok v Covent Garden a o dva roky v MET. Šesť operných sezón vystupoval v Rusku a deväť v Južnej Amerike, kde slávil väčšie úspechy než v USA. Aktívnu spevácku činnosť ukončil v roku 1937, no ešte v roku 1944 zaspieval Giordanovho Gérarda v talianskom  Come, Od roku 1926 bol pedagogicky činný v Neapole, od roku 1940 v Ríme. Vychoval ozaj slávnych spevákov, akými boli Boris Christoff, Sándor Svéd a Paolo Silveri, kratší čas u neho študovala aj naša Zita Hudcová-Frešová, ale aj známy bratislavský lekár MUDr. Knor. Jeho najslávnejšou úlohou bol Rossiniho Figaro, ktorého spieval 1400 krát a jeho doménou boli predovšetkým úlohy z opier Verdiho (Rigoletto, Amonasro, Rodrigo, Luna). Bol uznávaný ako predstaviteľ pravého belcantového štýlu mierne sa odlišujúceho od skôr siláckeho či veristického štýlu Tita Ruffu. Jeho tón mal príjemný zamatový zábal bez akéhokoľvek nábehu k ostrosti.

Apollo Granforte, (1886-1975)

Apollo Granforte,
(1886-1975)

Taliansky barytonista Apollo Granforte sa narodil 20. júla 1886 a od jeho smrti 11. júna uplynie štyridsať rokov. Pôvodne sa vyučil za obuvníka a v roku 1905 v malom meste Legnane neúspešne vystúpil vo vedľajšej tenorovej úlohe Artura v Donizettiho Lucii. Následne emigroval do Argentíny a študoval spev v Buenos Aires. Aj jeho operný barytónový debut prebehol v argentínskom meste Rosario (Germond z Traviaty v roku 1913). Po vojne sa vrátil do Talianska a v dvadsiatych a čiastočne i tridsiatych rokoch 20. storočia patril (spolu so spevákmi ako boli Stabile, Galeffi, Tagliabue a Basiola) k prvej garnitúre talianskych barytonistov. Už v roku 1921 debutoval v rímskom divadle Costanzi a o rok neskôr v milánskej La Scale vo Wagnerovom Parsifalovi. V roku 1924 sprevádzal slávnu austrálsku sopranistku Melbu pri turné v jej vlasti a do Austrálie sa rád vracal aj neskôr. Bol dramatickým barytonistom s veľkým a tmavým hlasovým fondom, ktorý obsiahol široký repertoár. Popri niekoľkých wagnerovských postavách (spievaných prirodzene v taliančine) jeho doménou boli verdiovské barytónové postavy, ale neobyčajne bohatý bol aj jeho repertoár z vtedy mimoriadne populárneho verizmu. Okrem známych úloh spieval v Montemezziho prvotine Hellera, v Malipierovom Júliovi Caesarovi, Leoncavallovej Zaze, v Mascagniho operách Isabeau, Masky, Parisina a v pamätnej premiére poslednej skladateľovej opery Nerone v roku 1935. Istou raritou v jeho repertoári bolo, že v dvoch inscenáciách (1922 a 1928) spieval Borisa Godunova. Po odchode z javiska vyučoval spev v Ankare, Prahe a Miláne, pričom jeho najznámejším žiakom bol basista Raffaele Arié, ktorý v päťdesiatych rokoch potom patril k svetovej basovej špičke. Hoci v časoch spevákovej vrcholnej formy sa ešte veľa nenahrávalo, zachoval sa nám jeho spev v štyroch operných kompletoch (Komedianti, Tosca, Carmen a Trubadúr) a viacero platní s opernými áriami. Z nich som si ako malý chlapec púšťal dve duetá s málo známym tenoristom Hislopom z Bohémy a Sily osudu, neskôr z viedenského rozhlasu som mohol obdivovať jeho hlas v Leoncavallovej „Zaza piccola zingara“ a v  Pucciniho Hymnuse na Rím (z roku 1919, ktorý je oslavou večného mesta a nemá nič spoločné s Mussoliniho Pochodom na Rím v roku 1922).

Giuseppe de Luca, (1876-1950)

Giuseppe de Luca,
(1876-1950)

O rok neskôr ako Riccardo Stracciari sa v Ríme narodil Giuseppe de Luca, od ktorého smrti v New Yorku 26. augusta uplynie 65 rokov. Bol považovaný za majstra legátového spievania a vysoko ho hodnotili takí znalci belcanta ako Toscanini, Lauri-Volpi a Celletti. Jeho hlas nebol mimoriadne objemný, mal krásne stredy a ľahké výšky, farebne jasný a jednoliaty hlas a tendenciu k lyrizácii aj dramatických partov. Nikdy nešiel za vonkajškovým efektom a nikdy neznásilňoval svoj hlasový orgán do zbytočného fortissima. Po štúdiách na Accademia di Santa Cecilia debutoval ako Gounodov Valentin v roku 1897 a spieval najprv na všetkých popredných talianskych operných javiskách. V roku 1903 spieval v Las Scale vo Wagnerových operách Zlato Rýna a Tanhauser, 1907 debutoval v Covent Garden a v 1915 v MET, kde potom pôsobil dvadsať rokov a kde v roku 1946 ukončil svoju spevácku dráhu koncertom. V roku 1933 uskutočnil spolu s Benjaminom Giglim turné po strednej Európe (Viedeň, Budapešť). Ako pravý belcantista vynikal v Rigolettovi, Traviate, Barbierovi zo Sevilly, Favoritke, Otellovi, Donovi Carlosovi a Giovannim, ale v New Yorku spieval aj Borodinovho Kniežaťa Igora a Čajkovského Onegina. Z francúzskeho repertoáru spomeňme úlohy v operách Cid, Carmen a Lovci perál. Mimoriadne bohatý bol aj jeho veristický repertoár, pričom v mnohých prípadoch bol aktívnym účastníkom svetových premiér (Franchettiho Germania, Mascagniho Amica – talianska verzia, Giordanova Siberia a Fedora, Leoncavallova Zazá Pucciniho Madama Butterrfly a Gianni Schicchi, Cileova Adriana le Couvreur), ale aj Massenetovho Dona Quijota (1910 so Šaljapinom) a Griseldy (1903), ako aj Granadosovej opery Goyescas (1916). S  Enricom Carusom často spieval už na počiatku svojej umeleckej dráhy v Taliansku a potom opäť v MET.

Aldo Protti, (1920-1995)

Aldo Protti,
(1920-1995)

Najmladším z veľkých barytonistov, ktorých výročie si pripomíname, bol cremonský rodák Aldo Protti, (19. 7. 1920 – 10. 8. 1995). Absolvoval konzervatórium v Parme a v roku 1948 zvíťazil na speváckej súťaži ENAL v Bologni. Ešte v tom istom roku debutoval ako Rossiniho Figaro v Jesi, no už v roku 1950 spieval Amonasra v La Scale. Patril k obľúbencom Herberta von Karajana tak počas jeho milánskeho, no hlavne viedenského šéfovania. Vo Viedenskej štátnej opere v rokoch 1957–1973 odspieval 380 predstavení, svoje umenie rozdával na javiskách celého sveta (vrátane Japonska a Južnej Ameriky), no do MET sa dostal až v roku 1985 v úlohe Rigoletta, jednej z jeho 54 úloh, ktorú celkovo stvárnil 425 krát. S operným javiskom sa rozlúčil vo Verdiho Roncole ako Nabucco v roku 1989. Technicky bol mimoriadne dobre pripraveným spevákom so vzorným legátom, isté manko bolo len v menšej výrazovej pestrosti prejavu, v čom zaostával za Gobbim podobne ako vo kráse a sile volúmenu za Bastianinim. Bol mimoriadne žiadaným v gramoštúdiach, kde nahral tri rôzne komplety Rigoletta, vynikajúceho Karajanovho Otella (s Monacom a Tebaldiovou) a niekoľko kompletov s dirigentom Albertom Eredem. Ešte oveľa bohatší je súpis jeho live záznamov z operných javísk. Ide napríklad o štyri záznamy Sily osudu, po tri záznamy Tosky a Rigoletta a po dva Aidy, Chéniera a Puritánov. Na rodnom dome v Cremone má pamätnú tabuľu, no pomenovanie ulice po ňom vyvolalo búrlivé protesty obyvateľov, vzhľadom na jeho aktívnu fašistickú minulosť počas vojny.

George London, (1920-1985)

George London,
(1920-1985)

V Montreale narodený Američan (rusko-židovského pôvodu) George London má v  tomto roku až dve jubileá. Dňa 30. mája uplynie od jeho narodenia 95 rokov a 24. marca si operný spev pripomínal 30 rokov od jeho smrti. Londonova umelecká dráha bola pomerne krátka, pretože v polovici 60. rokov ho postihla hlasová kríza a odišiel z operných javísk, od polovice 70. rokov (kedy fungoval ako generálny riaditeľ opery vo Washingtone) ho zasa trikrát postihol infarkt, z ktorých posledný ukončil jeho život. Väčšina jeho úloh patrila do barytónového odboru, no obrovský a tmavý fond s dokonalým appoggiom mu umožňoval spievať aj úlohy basové. V roku 1942 napríklad debutoval ako doktor Grenvil z Traviaty. Popularitu v USA získal v rokoch 1947-48 ako člen putovného Bel Canto Tria, v ktorom mu bol partnerom Mario Lanza. Na rozdiel od neho však nerezignoval na normálnu opernú kariéru a v roku 1949 ho Carl Bohm angažoval do Viedenskej štátnej opery. O dva roky už dobyl tri veľké operné méty – Bayreuth (Amfortas v Parsifalovi), MET (Amonasro) a La Scalu (Pizarro). Potom patril k ťažiskovým spevákom MET, v ktorej odspieval 270 predstavení. Pramene udávajú, že jeho ukážkovými úlohami boli Don Giovanni, Wotan, Scarpia, Amfortas a Musorgského Boris, ktorého v roku 1960 predstavil aj v Bolšom teatri v Moskve. Na základe zvukových nahrávok by som k nim pridal aj Blúdiaceho Holanďana a trojpostavu Diabla z Hoffmanových poviedok. Ale v repertoári mal aj Escamilia, Jaga, Mandryku, Wolframa, Grófa z Figarovej svadby a basový part Mefista. Za priam neprekonateľnú považujem Londonovu interpretáciu Wotanovej rozlúčky a áriu Dapertutta, ktorú si však (keďže nebol čistým barytonistom) nechal transponovať o tón nižšie. Nahral množstvo operných kompletov (štyrikrát Parsifala, trikrát Giovanniho, po dvakrát Hoffmanky, Tosku a Onegina) najmä pre firmy Decca a EMI. Bol tiež skvelým hercom a vedel  so svojím nádherným hlasom výrazovo čarovať. Jeho meno nesie nadácia usporadúvajúca spevácke súťaže, ktorej laureátmi bolo mnohé dnešné hviezdy operných javísk (Joyce di Donato, René Fleming, Caterina Malfitano, Neil Shickoff, Sandra Radvanovsky a ďalší).

Autor: Vladimír Blaho

Operné gala 2018

Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista

Zanechajte komentár