Dnes je: štvrtok, 16. 8. 2018, meniny má: Leonard, zajtra: Milica

Výročia slávnych sopranistiek

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V roku 2015 si môžeme pripomenúť okrúhle výročia narodenia alebo úmrtia viacerých svetových sopranistiek.

Azda len tí, čo sa podrobnejšie zaujímajú o dejiny opery, poznajú meno Gildy della Rizza.

Gilda della Rizza, (1892 -1975)

Gilda della Rizza,
(1892 -1975)

Zomrela 4. júla 1975 (čiže pred štyridsiatimi rokmi) vo Verdim založenom umeleckom útulku Casa di riposo v Miláne vo veku nedožitých 83 rokov. Historici opery ju radia medzi najvýznamnejšie interpretky operného verizmu (spolu Bellicioniovou, Muziovou a Pampaniniovou) a v štýle expresívneho spevu ju považujú za predchodkyňu Magdy Olivero a Marie Callas. Pravda, ako to pri veristických vokálnych špecialistoch často býva, po technickej stránke jej spev nebol ideálny. Bola však obľúbenou speváčkou Pucciniho, ktorý ju nazýval Gildinou, bola prvou Magdou z Lastovičky na svetovej premiére v Monte Carlo (1917 spolu s Titom Schipom), prvou rímskou Angelikou i Laurettou a kariéru ukončila taktiež Pucciniho Angelikou vo Vicenze (1942). Mala bohatý veristický repertoár, z  Mascagniho spievala aj v operách Iris, Parisina, Isabeau, vytvorila na javisku tak Zandonaiovu Francescu ako Júliu (Romeo a Júlia), Montemezziho Fioru v Láske troch kráľov, ale spievala aj Verdiho Traviatu (s Toscaninim) a Leonóru di Vargas, Wagnerovu Evu z Majstrov spevákov a Strausovu Maršalku a Arabellu. Kuriozitou bol vôbec jej debut v mezzo úlohe Charlotty vo Wertherovi (Bologna, 1892) ale aj vystúpenie v milánskej inscenácii  Kniežaťa Igora (spolu so Schipom). Nikdy nespievala v USA, zato podnikala časté turné po Južnej Amerike. Jej jedinou kompletnou nahrávkou je part v Giordanovej Fedore.

Oveľa známejšia je dnes (najmä pre tých, čo si púšťajú nahrávky Benjamina Gigliho) Maria Caniglia.

Maria Caniglia, (1905 – 1979)

Maria Caniglia,
(1905 – 1979)

Spolu s tenoristom z Recanati a barytonistom Ginom Becchim nahrali spolu niekoľko výborných kompletov (Tosca, Chénier, Aida) a v roku 1956 prepožičala svoj hlas aj do filmovej verzie Tosky, kde s ňou spieval a na rozdiel od nej aj hral mladý Franco Corelli (v našich kinách film uviedli v roku 1958). Caniglia sa narodila pred sto desiatimi rokmi (5. mája) v Neapole a zomrela 16. apríla 1979. Zaujímavé boli jej operné začiatky. Debutovala v roku 1930 v Turíne ako Straussova Chrisostemis a o tri roky neskôr v Ríme stvárnila Elzu z Lohengrina. Účinkovanie v La Scale (1935-51) začala v Pizzettiho opere Cudzinec, od 1938 spievala v MET Desdemonu, Aidu a Tosku. Jej doménou bol Verdi a veristi (medzi rokmi 1937-57 spievala v Ríme Tosku v pätnástich inscenáciách!) prvej i druhej generácie (Alfano, Respighi, Pizzetti, Montemezzi), ktorých tiež nahrávala v štúdiách (Zandonaiova Francesca a Giordanova Fedora s tenoristom Giacintom Prandellim).

V čase kedy Caniglia prekročila polovicu svojej speváckej dráhy, narodila sa v USA (15. 9. 1945) Jessye Norman, jedna členka z reťazca veľkých operných speváčok čiernej pleti (Anderson, Bumbry, Price, Verret, Grist, Arroyo atď.).

Jessy Norman

Jessy Norman

Fascinovaná rozhlasovými prenosmi z MET začala študovať spev a v roku 1969 vyhrala spevácku súťaž ARD v Berlíne. Hneď získala trojročné angažmán a debutovala v berlínskej Štátnej opere ako Elizabetha v Tanhäuserovi. O dva roky neskôr už spievala v La Scale (Aida) a Covent Garden (Casandra v Trojankách). V 70. rokoch sa pohybovala medzi Európou (festivaly v Edinburgu, Salzburgu, Aix-en-Provence) a USA, kde sa jej dostalo uznania pomerne neskoro a v druhej polovici tohto desaťročia sa viac venovala koncertnej činnosti. Napriek tomu, že išlo o unikátny dramatický soprán tmavej farby a obdivuhodného rozsahu, jej repertoár bol nesmierne široký. Spievala Verdiho (Aida), Wagnera (Sieglinde), Mozarta (Dona Elvira, Grófka), Straussa (Ariadna, Salome), ale aj Meyerbeera (Selika v Afričanke) a Haendla (Deborah), Purcela (Dido a Aeneas), Schoenberga (Erwartung), Poulenca (Ľudský hlas), Haydna (Armida), Stravinského (Iokasta), Janáčka (Emilia Marty), Bartóka (Judith). Bola tiež významnou piesňovou interpretkou (Schubert, Strauss, Mahler, Brahms, Schoenberg, Poulenc, spirituály). V USA debutovala až v roku 1973, v MET v roku 1983 spievala v Berliozových Trojankách. Širšie publikum si ju môže pamätať z osláv 200. výročia Veľkej francúzskej revolúcie, keď pod Víťazným oblúkom spievala Marseillaisu. Spievala ale tiež na inauguráciách prezidentov Regana a Clintona, na pohrebe Jacqueline Kenedyovej a pri otvorení Olympijských hier v Atlante. V posledných rokoch vystupuje len na koncertoch, šou a ako niekdajšia mierová aktivistka venuje sa charitatívnej činnosti.

19. apríla 2015 sa ešte len päťdesiatky dožila francúzska koloratúrka Natalie Dessay, no jej operná dráha sa uzavrela už v roku 2013.

Natalie Dessay

Natalie Dessay

Chcela byť baletkou a herečkou a po odchode z operných javísk pôsobí ako šansonierka a herečka. Herecký talent však preukázala aj vo svojich operných kreáciách. Stačí si spomenúť na jej Máriu z viedenskej inscenácie Donizettiho Dcéry pluku, kde pôsobila ako milé škaredé káčatko schopné sebairónie. Absolvovala na konzervatóriu v Bordeaux a potom pôsobila v zbore v Toulouse. Prienik medzi hviezdy opery jej umožnila mozartovská súťaž Viedenskej štátnej opery, ktorú vyhrala a potom spievala v menej známych skladateľových operách (Il re pastore, Schauspieldirektor). Postupne si získavala veľké operné domy, v Ženeve spievala Adelu z Netopiera, v Theatre Bastille Zerbinettu a Olympiu, vo Viedni Mozartovu Blondchen a Straussovu Sophie. V rokoch 1994-98 pre MET naštudovala Fiakermilly z Arabelly, Zerbinettu a Olympiu, ktoré patrili k jej profilovým úlohám. V roku 2002 absolvovala kvôli hlasovej kríze dve operácie hlasiviek a na operné javiská sa vrátila až v roku 2005. Svoj repertoár ešte rozšírila o predverdiovské belcanto (Donizettiho Lucia a Mária, Belliniho Námesačná) a v Theater an der Wien stvárnila Debussyho Melisandu. Jej predčasný odchod z operného javiska je na jednej strane poľutovania hodný, ale zrejme aj rozumovo zvážený.

Niektorí odborníci považujú zástoj španielskej lyrickej sopranistky Victorie de los Angeles Lopez Garcia v dejinách opernej interpretácie za preceňovaný.

Victorie de los Angeles Lopez Garcia, (1923 - 2005)

Victorie de los Angeles Lopez Garcia,
(1923 – 2005)

Nepochybne však bola so svojím svetlejším hlasom pred érou Mirelly Freniovej najvyhľadávanejším lyrickým resp. lyricko-mladodramatickým sopránom svetových javísk. Od jej smrti uplynulo 1. januára už desať rokov. Rodáčka z Barcelony sa narodila 1. novembra 1923 údajne na vrátnici tamojšej univerzity a štúdiu spevu sa venovala len tri roky. Ako študentka vystupovala v Teatro Liceo v Bohéme, no za jej profesionálny debut sa považuje až kreácia Mozartovej Grófky v tom istom divadle v roku 1945. Po víťazstve na speváckej súťaži v Ženeve postupne dobýjala svetové operné javiská. V roku 1948 stvárnila postavu Salud vo Fallovej veristickej opere La vida breve (Covent Garden), o rok bola Gounodovou Margarétou v Parížskej národnej opere, v roku 1950 Pucciniho Mimi v Salzburgu a Londýne, v 1951 Margarétou v MET. V milánskej La Scale spievala v rokoch 1950-56, vo vtedy ešte uznávanom argentínskom Teatro Colón medzi rokmi 1952-79. Viedeň si získala v roku 1957 a Bayreuth (ako Elizabetha v Tanhauserovi) v 1961. K jej vychyteným úlohám patrili Nedda, Manon, Violetta, Butterfly Margaréta. V štúdiu nahrala aj part Carmen, ale tiež napríklad Ameliu Grimaldi z Boccanegru, sama si najviac cenila tri komplety z Bjoerligom (Bohema, Komedianti, Butterfly), pričom posledný nahrala aj s di Stefanom. Koncertne propagovala predovšetkým španielske piesne (najviac s klaviristkou Aliciou de Larrocha).

Opačným typom ako španielska sopranistka jemne narábajúca so svojím hlasom bola Bulharka Ghena Dimitrova, od ktorej smrti v Miláne 1. júna uplynulo desaťročie.

Ghena Dimitrova, (1941 - 2005)

Ghena Dimitrova,
(1941 – 2005)

Sopranistka bola totiž hlasovým fenoménom, ktorý sa uplatnil vo vysoko dramatických úlohách a pri atakoch na extrémne výšky. Preto platila od osemdesiatych rokov medzi najlepšie interpretky Pucciniho Turandot a Verdiho Abigail z Nabucca. Prvý rok štúdií v Sofii sa profilovala ako mezzosoprán, no potom šťastne prešla k vyššiemu hlasovému odboru. Turandot spievala v Sofii už v roku 1967, o tri roky tam zvíťazila v medzinárodnej súťaži, čo jej umožnilo študovať na Scuola di perfezionamento v La Scale. V zahraničí jej Turandot najprv ohúrila lokálne Treviso (1975), potom La Scalu (1983) a napokon MET (1988). Sám som ju zažil vo výbornom viedenskom predstavení tejto opery v nasledujúcom desaťročí, kde sa s Francom Bonisollim pretekali, kto dlhšie podrží extrémnu výšku. Medzi jej ďalšie profilové úlohy patrili Aida, Leonóra z Trubadúra a Elizabetha z Dona Carlosa, Tosca, Manon Lescaut a Lady Macbeth. Aktívnu kariéru ukončila ako 60-ročná v roku 2001. Jej hlas možno počuť na dvoch skvelých kompletoch Nabucca. Prvý dirigoval Riccardo Muti a jej partnermi boli Bruson a Burchuladze, druhý naštudoval Giuseppe Sinopoli s Capuccillim a Nesterenkom ako partnermi sopranistky.

Autor: Vladimír Blaho

Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista

Zanechajte komentár