Dnes je: nedeľa, 19. 8. 2018, meniny má: Lýdia, zajtra: Anabela

Výročia svetoznámych tenoristov

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V roku 2015 si pripomíname výročia smrti či narodenia mnohých významných svetových tenoristov. Osobnostiam ako boli Mario del Monaco, Luciano Pavarotti, Jussi Bjoerling a Tito Schipa chcem neskôr venovať osobitú pozornosť. Zatiaľ sa zameraniam na ďalšie tenorové hviezdy: Nóra, dvoch Nemcov, Švéda, Taliana a dvoch Bulharov.

V prvej polovici 20. storočia mali takmer monopol na Wagnera škandinávski speváci. Jedným z nich bol nórsky tenorista Gunnar Graarud, od ktorého smrti 6. decembra uplynie 55 rokov.

Gunnar Graarud, (1886-1960)

Gunnar Graarud,
(1886-1960)

Narodil sa prvého júna 1886 a na opernom javisku debutoval v roku 1919. Nasledovalo angažmán v Manheime (1920-24), Berlínskej štátnej opere (1924-26) a Viedenskej štátnej opere (1929-37). V roku 1927 spieval v svetovej premiére Korngoldovej opery Zázrak Heliany a v rokoch 1927-31 vystupoval ako Tristan, Siegmund, Parsifal a Froh na Bayreutskom festivale. V salzburských hrách zasa vytvoril titulnú postavu v opere Huga Wolfa Corregidor a úlohu Aigistha v Straussovej Elektre. Po ukončení aktívnej speváckej činnosti vyučoval spev vo Viedni. Pre dejiny opery SND má význam jeho vystúpenie v slovenských premiérach Tristana (1934) a Parsifala (1935).

Popularita Rudolfa Schocka (4. 9. 1915 – 13. 11. 1986) nemala ďaleko od popularity amerického Taliana s nádherným hlasom Maria Lanzu s tým rozdielom, že Nemec si spievaním šlágrov a operiet svoju popularitu len rozširoval, no inak bol riadnym operným spevákom.

Rudolf Schock, (1915-1986)

Rudolf Schock,
(1915-1986)

Už od šiestich rokov spieval v detskom zbore, ako 17-ročný v zbore opery v Duisburgu a v 1936 aj v Bayreuthe. Ako sólista debutoval v Braunschweigu, no jeho umelecký rozlet zastavila vojna. Od roku 1947 však už spieval Berlíne, Viedni, Hamburgu, Mníchove, Londýne, Salzburgu, Edinburgu a Bayreuthe (1958 Stolzing v Majstroch spevákoch). Celkovo vystupoval v sedemdesiatich piatich úlohách nemeckých i talianskych a v roku 1950 vo Felsensteinovej Komickej opere v Berlíne ako Smetanov Janík. Od konca 50. rokov sa čoraz častejšie objavoval na koncertoch a v klasických operetách, prenikol do filmu a televízie (26 záznamov). Vo filme o Richardovi Tauberovi Du bist die Welt fur mich stvárnil svoj tenorový vzor a od roku 1954 sa mohol vo Viedni hrdiť titulom Kamärsenger.

V histórii opernej interpretácie má ešte významnejšie postavenie Fritz Wunderlich, o ktorom sa v roku 1990 Pavarotti vyjadril ako o najlepšom lyrickom tenoristovi.

Fritz Wunderlich, (1930-1966)

Fritz Wunderlich,
(1930-1966)

Dňa 26. septembra by sa dožil osemdesiatich piatich rokov, keby v septembri 1966 po nešťastnom páde zo schodov predčasne neodišiel do večnosti. Bol pravdepodobne najlepším mozartovským tenoristom druhej polovice minulého storočia s osobitou inklináciou k partom Tamina a Belmonteho, ale bol aj skvelým rossiniovským Almavivom a nevyhýbal sa ani moderným operám (Orf, Egk) a starej opere (Händel, Haydn, Gluck). Na menších javiskách spieval aj Verdiho Alfréda a Čajkovského Lenského či talianskeho speváka v Gavalierovi s ružou, kým spomínaný ťažiskový repertoár uplatňoval na javiskách v Stuttgarde, Mníchove, Berlíne, Viedni, Salzburgu, Londýne, Miláne a Buenos Aires. Mal svetlejší, no žiarivý a jasný tón, perfektnú techniku a dokázal sa príkladne vciťovať do interpretovaných postáv. Bol aj vynikajúci piesňovým spevákom, osobitne piesní Schuberta a Schumanna. V súkromnom rozhovore raz Lucia Popp prehlásila, že z dvoch skvelých mozartovských tenoristov (Wunderlicha a Geddu) radšej spievala s Wunderlichom. Výborne mu sedeli aj talianske canzonetty.

O päť rokov starší Švéd s ruskými koreňmi Nicolai Gedda (11. júla dovŕši 90 rokov) pôvodným priezviskom Ustinov študoval popri konzervatóriu spev aj súkromne u učiteľa, ktorý vychoval Bjoerlinga (Karl Martin Olman).

Nicolai Gedda

Nicolai Gedda

Jeho repertoárovými doménami bol Mozart, francúzska opera a lyrické party talianskej opery. Debutoval v roku 1952 ako Chapelou v Adamovom Postillionovi z Lonjemau a následne stvárňoval Offenbachovho Hoffmana a Straussovho Talianskeho speváka. Už to dokazuje, že jeho doménou bola bezpečná výška aj v trojčiarkovej oktáve. Od roku 1953 už spolupracoval s Karajanom v La Scale (Don Ottavio) a medzi rokmi 1957-83 odspieval v MET 357 predstavení. Pohyboval sa v tenorový odboroch tenore lirico-leggero, tenore lirico s dvoma troma výnimkami k odboru lirico-spinto. Jeho pohyblivému mäkkému (no vo výraze trocha monotónnemu hlasu) najlepšie vyhovovala francúzska opera (Faust, Romeo, Nadir, Don José, Des Grieux, Fra Diavolo, Gavelon z Bielej panej a Viliam Majster z Mignon, Peleas). Ak si porovnáme Geddovu nahrávku árie z Lalovej oper Kráľ z Ysu s nahrávkou Rolanda Villazona, je medzi nimi priepastný rozdiel v prospech toho prvého. Gedda bol obľúbencom gramospoločností. Skvelý je na Cluytensovej nahrávke Fausta z roku 1953 (s Christoffom a častou partnerkou Victoriou de los Angeles), s Karajanom a Callasovou nahral Pinkertona (1955), s našou Luciou Popp spieval na nahrávkach Únosu zo Serailu (1966) i Čarovnej flauty (1964), pri nahrávke Nápoja lásky mu bola partnerkou Mirella Freni, pri Guglielmovi Tellovi Monserrat Caballé. Kritika sa trocha rozchádza v hodnotení dvoch jeho záznamov Bizetovej Carmen, kde jeho doménou boli len prvé dve dejstvá diela. Predposledným nahraným kompletom bola Bernsteinova Candide (1989). Popri množstve árií nahral tiež ukážky z operiet Lehára a Kálmana. Úžasný je súpis dirigentov, s ktorými v štúdiách nahrával: Karajan, Gavazzeni, Beacham, Pretre, Schippers, Krips, Molinari-Pradelli, Gardelli, Ceccato, Davis, Levine, Patané, Bernstein.

Zjavne najmenej známym z tenoristov, ktorých výročia si pripomíname, je Talian Mirto Picchi ( 15. 3. 1915 – 25. 9. 1980). V roku 1946 vyhral spevácku súťaž v Modene a už o dva roky neskôr debutoval v La Scale ako Radames.

Mirto Picchi, (1915-1980)

Mirto Picchi,
(1915-1980)

Striedal úlohy lyrické (Vojvoda, Rodolfo) so spintovými (Carlos, Chénier, Radames) a celkovo účinkoval v deväťdesiatich operách. Od sezóny 1951/52 sa popri opernej klasike venoval aj interpretácii opier 20. storočia (Oidipus Rex, Wozzek, Peter Grimes, Dallapiccolov Väzeň). Tiež účinkoval vo svetovej premiére Pizzettiho opery Joriova dcéra (podľa D´Anunzia) a v talianskej premiére Prokofjevovej Vojny a mier (1953). Vystupoval vo Viedni, Zurichu, Londýne, Chicagu, v Riu i Lisabone vždy ako menej známy partner veľkých speváckych hviezd (Christoff, Stella, Gencer, Bastianini). Jeho spev nájdeme na troch štúdiových operných kompletoch – Donovi Carlosovi (s Lemenim a Canigliou), v Plášti (s Petrelou a Tagliabuem) a v Cherubiniho Medei (s Callasovou).

Bulharsko malo v minulom storočí troch vynikajúcich dramatických tenoristov – Mazarova, Uzunova a Nikolova. V tomto roku si pripomíname výročia prvých dvoch z nich. Todor Mazarov zomrel 19. septembra 1975 vo veku 68 rokov.

Todor Mazarov, (1907-1975)

Todor Mazarov,
(1907-1975)

Po prvý raz stál na javisku v Sofijskej národnej opere v roku 1935 v Borodinovom Kniežati Igorovi. V roku 1937 vyhral spevácku súťaž vo Viedni a na podnet Bruna Waltera o dva roky neskôr stvárnil vo Viedenskej štátnej opere Radamesa spievajúc v bulharčine. Potom spieval vo Florencii, Ríme i Miláne a po ukončení javiskovej speváckej dráhy (1953) ešte viac rokov koncertne účinkoval v Prahe, Moskve, Paríži, Buenos Aires, New Yorku a Chicagu. Niekoľko rokov vo Viedni vyučoval spev. Jeho najlepšími kreáciami boli José, Otello, Canio, Manrico, Chénier, Turiddu, Kalaf a síce lyrickejší no na extrémnych výškach postavený part Arnolda z Rossiniho poslednej opery. Uchvacoval publikum žiarivým kovovým tónom a exportnou vysokou polohou. V jednom zo svojich televíznych programov ho nebohý Marcel Prawy predstavil ako verdiovského interpreta s úchvatnou ukážkou prednesu Celeste Aida (pravda, aj na dnešné pomery so smiešnym herectvom). Mazarov vystúpil aj v Bratislave, a to v rokoch 1938 a 1939 ako Radames a v roku 1948 ako Manrico a Cavaradossi.

Koncom roka (11. decembra) si pripomenieme tridsať rokov od úmrtia o jednu generáciu mladšieho tenoristu Dimitera Uzunova.

Dimiter Uzunov, (1922-1985)

Dimiter Uzunov,
(1922-1985)

Pôvodne sa školil ako barytonista (od 1946), no už o rok neskôr spieval Werthera v Sofijskej národnej opere. Postupne sa presadzoval na ďalších javiskách: v 1952 v Moskve, 1958 v Paríži, 1960 vo veronskej aréne i v La Scale, v 1965 v Salzburgu. Ďalej spieval v Londýne, Viedni a Barcelone a Buenos Aires a v rokoch 1958-65 štyri dramatické úlohy v MET (José, Otello, Radames, Canio). Jeho ukážkovou úlohou bol aj Samson a Kalaf takže vidno, že v podstate mu učaroval ten istý repertoár ako Mazarovovi. V porovnaní s ním však jeho hlas znel trocha menej príjemne (mierne brutálnejšie). Ako pätnásťročný som ho počul spievať v opere SND Dona Josého (v taliančine) a popri kvalitných domácich sólistoch sa mi jeho hlas zdal enormne mohutný a navyše v závere druhého dejstva „zavalil“ úžasné vysoké „c“. Druhý raz zavítal do Bratislavy v čase, keď po operácii hlasiviek sa jeho veľká umelecká dráha prakticky skončila. Vtedy sa prišiel pozrieť do SND na koncert sólistov Sofijskej národnej opery (v 1973), ktorej bol vtedy riaditeľom. Od roku 1976 už žil vo Viedni ako režisér a interpret charakterových úloh. Spomínam si, že v rozhlasom prenose z Viedne som ho počul spievať podenkový part notára z Dona Pasquala. Nuž nie každý operný spevák odchádza na vrchole svojich tvorivých síl.

Autor: Vladimír Blaho

Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista

Zanechajte komentár