Výročie Pucciniho Turandot

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Premiéra poslednej Pucciniho opery Turandot sa uskutočnila 25. apríla 1926 (pred 95 rokmi) v Teatro alla Scala pod taktovkou Artura Toscaniniho. Bolo to jeden a pol roka po smrti majstra a viac než štyri roky po tom, čo skladateľ začal komponovať svoje posledné dielo.

Zámer vytvoriť operu z legendárnej Číny sa zrodil v marci 1920 na jeho stretnutí s dramatikmi a libretistami Giuseppe Adamim a Renatom Simonim, ktorí mu mali pripraviť libreto. Vychádzali z rozprávkovej hry Goldoniho benátskeho soka Carla Gozziho, ktoré v Taliansku poznali skôr v jeho úprave Friedrichom Schillerom.

Giuseppe Adami, Giacomo Puccini, Renato Simoni, foto zdroj: puccini.it

Puccini však nechcel skomponovať rozprávku, ale ďalšiu melodrámu. Preto námet zaznamenal v librete viacero zmien, z ktorých najvýznamnejšou bolo doplnenie postáv o otrokyňu Liù. Tá sa stala spolu s krajčírkou Mimi (z Bohémy) najmilovanejšou ženskou postavou skladateľa.

Teatro alla Scala, foto: Taras Vyshnya/Shutterstock

V priebehu namáhavého komponovania (skladateľ už tradične nebol spokojný so svojimi libretistami) si toľko „vytrpel“, že taliansky historik opery Claudio Sartori nadpísal svoju štúdiu o Turandot názvom Opera, ktorá zabila skladateľa. Puccini hudbu začal komponovať 21. marca 1922 a druhé dejstvo ukončil vo februári 1924. Oproti jeho zvyklostiam teda nekomponoval najprv pre klavír, ale od začiatku sa venoval aj inštrumentácii.

Toto je jeden z dôvodov, pre ktorý sa dnes už všeobecne spochybňuje, že Puccini nedokončil Turandot kvôli chorobe a úmrtiu (29. novembra 1924), veď už v marci 1924 napísal libretistom, že je s prácou hotový, no chýba mu záverečný duet a rozuzlenie príbehu.

Prečítajte si tiež:
Niekoľko poznámok k okrúhlemu výročiu Pucciniho úmrtia
S Vladimírom Blahom o verizme a predstaviteľoch ,,Mladej talianskej školy”
Dirigentská legenda Arturo Toscanini

Od libretistov žiadal stále nové a nové riešenie, lebo sa nevedel stotožniť s rýchlou premenou studenej princeznej na milujúcu bytosť. Podaktorí odborníci dokonca tvrdia, že aj po hudobnej stránke sa snažil dospieť k modernejšiemu riešeniu, ktoré by viac korešpondovalo s vtedajšími hudobnými prúdmi Európy.

Rosa Raisa, prvá predstaviteľka Pucciniho Turandot v rovnomennej opere, Teatro alla Scala, 1926, zdroj foto: internet

Napokon dielo musel dokončiť relatívne úspešný skladateľ druhej generácie veristov Franco Alfano. Jeho prvú verziu záveru, v ktorom sa aj hudobne dosť odchýlil od náčrtov, ktoré po sebe zanechal Puccini, neprijal dirigent Toscanini, ktorý s ním (i proti jeho vôli) zredukoval záverečný duet o jednu tretinu. Táto verzia sa automaticky stotožňuje s menom Alfana, hoci on sám sa k nej ani veľmi nepriznával. Dnes sa práve v obrovskej väčšine prípadov uvádza táto verzia diela končiaca „roztopením sa ľadového srdca čínskej princeznej a triumfálnym zborom opakujúcim melódiu najznámejšieho hudobného čísla opery – Kalafovej árie Nessun dorma, občas tiež pomenúvanej podľa posledných slov ako vinceró.

Prečítajte si tiež:
Simonetta Puccini: Súhlasila som so zmenou záveru Turandot. Presvedčil ma Ricordi
(rozhovor s vnučkou Giocoma Pucciniho)

Pôvodnú Alfanovu verziu uviedli až v roku 1982 v Londýne a znalec Pucciniho, muzikológ Mosco Carner na rozdiel od ostatných odborníkov ju pokladá za veľmi vydarenú. V roku 2001 sa objavila v inscenácii na Gran Canaria verzia moderného skladateľa Luciana Beria, ktorý vychádzajúc takisto z Pucciniho náčrtov pripravil ďalšiu verziu, ktorá nekončí v triumfálnom fortissime ale v meditatívnom piane.

Miguel Fleta, prvý predstaviteľ Kalafa v Pucciniho opere Turandot, Teatro alla Scala, 1926, zdroj foto: internet

Na svetovej premiére však predstavenie predčasne ukončil dirigent Toscanini, keď následne po „plači“ zboru nad smrťou Liù zastavil orchester a oslovil publikum. Existuje niekoľko verzií jeho slov. Najčastejšou je: tu končí opera, ktorá zostala nedokončená v dôsledku smrti úbohého Pucciniho. Iná verzia hovorí tu konči opera, ktorá nebola dokončená v dôsledku majstrovej smrti. Tretia znie tu končí opera, pretože v tomto bode maestro zomrel. Všetky tieto verzii sú pridlhé pre strohého Toscaniniho, takže niektorí historici preferujú jednoduché slová tu maestro zomrel.

Treba sa nám pristaviť ešte pri speváckom obsadení svetovej premiéry. Turandot stvárnila sopranistka Rosa Raisa a Kalafa španielsky tenorista Miguel Fleta, ktorého Puccini nemal rád, lebo v Cavaradossiho E lucevan le stelle používal dlhé korunky v pianissime, čím jeho hudobné číslo „rozbil“. Málo známa bola predstaviteľka Liù Maria Zamboni. Pritom počas komponovania diela skladateľ tvrdil, že part písal pre Gildu della Rizza, neskôr pre Toti dal Monte a napokon pre svoju poslednú viedenskú lásku Rose Adler.

Maria Zamboni, prvá predstaviteľka Liù v Pucciniho opere Turandot, Teatro alla Scala, 1926, zdroj foto: internet

Je kuriozitou, že Toscanini sa k dirigovaniu poslednej Pucciniho opery nikdy nevrátil a aj reprízy prvej inscenácie za neho prevzal Ettore Panizza. Skladateľa si vážil, no jeho opery skomponované po Madama Butterfly nemal rád.

Dnes je Turandot po trojici skladateľových najpopulárnejších opier štvrtým najhranejším dielom skladateľa z Luccy. Výborne sa hodí aj do letných amfiteátrov vo Verone, Torre de Lago či v Bregenzi, Vo veronskej aréne od roku 1928 hrávali Turandot veľmi často a titulnú úlohu tam spievali Gina Gigna (1937), Maria Callas ((1948) a v rokoch 1969 a 1975 aj Češka Hana Svobodová Janků, ktorá v tejto náročnej úlohe debutovala v roku 1965 na scéne opery Slovenského národného divadla.

Prečítajte si tiež:
Fenomenálnu Hanu Svobodovú-Janků objavila Bratislava pre La Scalu
Nezabudnuteľná Turandot Hana Svobodová-Janků

G. Puccini: Turandot, Opera SND, 1965, Hana Svobodová-Janků (Turandot), foto: Jozef Vavro

K neskorším viacnásobným predstaviteľkám princeznej na festivale patrili Éva Marton a Ghena Dimitrova. Najslávnejšími predstaviteľmi Kalafa tam boli Franco Corelli, Plácido Domingo a Franco Bonisolli.

V prenosoch z talianskych divadiel som trikrát počul spievať Kalafa vtedy vo skvelej forme sa nachádzajúceho mladého Gianfranca Ceccheleho a v roku 1964 z La Scaly po boku Corelliho aj skvelú Liù v podaní Galiny Višnevskej. V gramoštúdiach najviac nahrávala Turandot (štyri razy) Birgit Nilson, známa je nahrávka s wagnerovskou speváčkou Inge Borgh, ktorej sekundujú Mario del Monaco a Renata Tebaldi (1959). V štúdiu nahrávali titulnú úlohu aj slávni umelci, ktorí na javiskové stvárnenie nemali ideálne predpoklady (Joan Sutherland, Montserrat Caballé, Katia Ricciarelli či Luciano Pavarotti).

Birgit Nilsson a Rosa Raisa (prvá predstaviteľka Pucciniho Turandot), zdroj foto: internet

V dejinách SND bola Pucciniho Turandot uvedená v štyroch naštudovaniach. Najprv v roku 1931 (6 predstavení) pod taktovkou dirigenta Zdenka Folprechta a režiséra Bohuša Vilíma. Druhé naštudovanie v roku 1942 (5 x) zaznelo pod taktovkou Ladislava Holoubeka a opäť v réžii Bohuša Vilíma. Bolo to prvé uvedenie diela v slovenčine, v preklade básnika Jarka Elena.

Mimoriadne úspešná Turandot v roku 1965 bola dielom režiséra Branislava Krišku (režisérová konkurzná inscenácia do SND, písali sme o tom TU…) a dirigenta Tibora Freša a do „nebeských výšin“ ju povzniesli výkony Hany Svobodovej Janků a Jiřího Zaradníčka (24 predstavení). Javiskovo kontroverzne bola prijatá inscenácia Jozefa Bednárika s fenomenálnym hudobným naštudovaním Ondreja Lenarda a zbormajsterky Blanky Juhaňákovej s vysoko kvalitným súborom sólistov a v posledných rokoch s hosťujúcimi predstaviteľkami princeznej (Anda Louise Bogza, maida Hundeling). Inscenácia z roku 2006 je v aktuálnom repertoári Opery SND.

Jednu inscenáciu uviedla v roku 1965 aj košická opera a prvú banskobystrickú Turandot plánuje uviesť aj Štátna opera, ktorej pôvodne plánovaný termín premiéry zrušila pandémia koronavírusu.

G. Puccini: Turandot, Opera SND, foto: Alena Klenková/Archív SND

Aj náhľady na posledné operné dielo Pucciniho sa menili tak u nás ako vo svete. V roku 1931 operný kritik Ivan Ballo konštatoval, že pri komponovaní bol Puccini už ďaleko za svojím zenitom, opera je len odleskom predchádzajúcich diel skladateľa so stereotypnými útvarmi melodickými, harmonickými a rytmickými a priveľmi nadbieha publiku.

Zrejme nepoznal názor sociológa a historika umenia Arnolda Hausera, „že aj najvznešenejšie umelecké dielo sa chce páčiť a používa preto niektoré prostriedky určené pre menej náročné publikum.“ Naproti tomu dnes Michele Girardi (a mnohí ďalší) považuje Turandot za vrchol majstrovej tvorby, a to kvôli technike orchestrácie, vedeniu hlasov, skvelej inštrumentácii a harmónii, pričom všetky tieto prvky vytvárajú spolu s príbehom ideálnu jednotu.

Autor: Vladimír Blaho

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár