Záujem o barokovú operu je v štátom zriaďovaných divadlách na Slovensku minimálny. Skvostná inscenácia Vivaldiho Arsildy sa v Opere SND v roku 2017 doslova len mihla. Vďaka projektu „Opera aeterna“, zrodeného pod hlavičkou súboru Musica aeterna, však toto vzácne obdobie opäť raz ožilo.
Po roku sa v prvý septembrový večer vrátila dramma pastorale per musica Dafne z pera Antonia Caldaru, tento raz však z dôvodov neistého počasia v koncertnej forme na pôde Dvorany Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Pôvodne sa o objavenie diela postarala Musica aeterna v spolupráci s Albrecht Forum (občianske združenie, ktoré iniciovalo obnovenie Domu Albrechtovcov na Kapitulskej ulici v Bratislave) a pred rokom v renovovanej záhrade tejto adresy dielo uviedla scénicky.
Pár slov o skladateľovi a jeho opere Dafne. Uzrela svetlo sveta v roku 1719 (pre porovnanie s Vivaldiho Arsildou je o štyri roky mladšia) v prírodnom divadle očarujúceho parku pri zámku Mirabell v centre Salzburgu. Antonio Caldara (1670 Benátky – 1736 Viedeň), ktorého život na opernej časovej osi možno zaradiť približne sto rokov po Claudiovi Monteverdim a sto rokov pred salzburským géniom Wolfgangom Amadeom Mozartom, bol plodným a uznávaným dobovým autorom. Súčasník Bacha, Händela i Vivaldiho zanechal mnoho opier a kantát, pričom príležitostne – v najbližšom čase napríklad v Benátkach, Viedni, Bukurešti – sa k niektorým divadlá vracajú v koncertnej alebo javiskovej forme.
Dafne je jednou zo zachovaných partitúr, ktoré Antonio Caldara venoval salzburskému arcibiskupovi. Nepatrí však do série v danej dobe schematicky komponovaných slávnostných dvorských partitúr. Svojím pastorálnym charakterom a s alegorickou pointou (na libreto Giovanniho Biaviho) odkrýva mytologický príbeh o nymfe Dafne, zo zúfalstva pred láskou boha Apolóna, premenenej na ker vavrínu. Caldarova kompozičná zdatnosť, melodická invencia a zmysel pre pestrú farebnosť komorného inštrumentálneho zoskupenia, bola inšpiračným zdrojom aj pre bratislavské vzkriesenie diela.
Minuloročné scénické naštudovanie nepoznám, no výsledok koncertného uvedenia opery Dafne pôsobil veľmi osviežujúco. Stal sa vítaným kontrastom k bežnej opernej prevádzke a zároveň bol previerkou interpretov na poli špecifickej barokovej hudby. V sólových partoch dominujú recitatívy, árie a iné zoskupenia štyroch hlasov. Opera sa končí rozkošným kvartetom.
Pre súbor Musica aeterna, ktorý vznikol v roku 1973 z iniciatívy Jána Albrechta a už desaťročia sa venuje hudbe 17. a 18. storočia, je vernosť štýlu alfou a omegou interpretácie. Komorné zoskupenie, hrajúce na dobových nástrojoch, resp. ich kópiách, pod umeleckým vedením a dirigovaním Petra Zajíčka, dosiahlo aj v rámci akustických možností náhradného priestoru Dvorany Vysokej školy múzických umení kvalitný a vyvážený zvuk.
V mierne skrátenej úprave partitúry má orchester prevažne funkciu sprievodu štvorice sólistov. Jeho úloha je však o to zodpovednejšia, že dirigent udáva tempo, narába s rytmickými a dynamickými kontrastmi, farbí zvuk orchestra, čembalo (výborný Peter Guľas) je zas motorom v početných secco recitatívoch. Toto sa Petrovi Zajíčkovi a jeho vysoko kvalitnému tímu umelcov podarilo obdivuhodne.
Štyria sólisti, stvárňujúci po dve roly, musia byť v prvom rade technicky a štýlovo disponovaní. Bezo zvyšku sa to podarilo dvom. Lenka Máčiková (Dafne/Venere) ovláda svoj opojne mäkký a pohyblivý soprán, ktorý prirodzeným zrením nadobúda objem aj sýtejšiu farbu, perfektne. Je precízna v koloratúrach, intonácii, má dychovú rezervu pre dlhé frázy a dodáva svojej Dafne vierohodnosť i čaro osobnosti.
Tenorista Matúš Šimko (Aminta/Marcurio) sa vypracoval na jedného z najkompetentnejších slovenských interpretov starej hudby. Jeho hlas znie koncentrovane, kovovo jasne, bez zbytočného vibrata, pohyblivé úseky zdoláva s technickou istotou a navyše mal do detailov vypointované aj výrazové nuansy. Nečudo, že v najbližších dňoch sa predstaví v prestížnom Theater an der Wien so súborom Il Giardino Armonico v Cavalieriho Rappresentatione di Anima et di Corpo, v réžii Roberta Carsena.
Zmysel pre barokovú hudbu a skúsenosti s jej prednesom nechýbajú ani mezzosopranistke Jarmile Balážovej ako Febo/Apolón. Postavu, pôvodne zrejme mienenú pre kastráta, dnes spievajú aj kontratenoristi či hlboké ženské hlasy. Výborne sa vyrovnala s koloratúrou, v strednej a vyššej polohe znel hlas Jarmily Balážovej okrúhlo a plnohodnotne, v hĺbke však ubúdala farba. Možno je part pre ňu prinízko kotvený, ale nezaškodilo by jej technicky posilniť rezonanciu spodnej polohy.
Mladý barytonista Dávid Harant (Peneo/Giove) sa začal venovať intenzívnejšie aj barokovej literatúre a má predpoklady na jej poli ďalej umelecky zrieť. Jeho hlas má tmavšiu farbu a je na dobrej ceste zvládnuť pohyblivý part technicky. Niektoré basové hĺbky mu síce boli príliš nízke, no svoju dvojrolu zvládol so cťou a s perspektívou.
Vďačné publikum aj napriek presunu podujatia do interiéru a vzdaniu sa scénickej podoby, prijalo Caldarovu Dafne s neskrývaným obdivom. Dalo najavo, že projekt Opera aeterna dokáže skutočne vzkriesiť „večné diela“ a zároveň dramaturgicky ozvláštniť ponuku štandardných divadiel. Záverečné kvarteto zaznelo aj ako prídavok a zavďačenie sa umelcov za neutíchajúci, úprimný potlesk.
Autor: Pavel Unger
písané z koncertného uvedenia opery 1. 9. 2021
A. Caldara: Dafne
Musica aeterna v rámci IV. ročníka projektu Opera aeterna
koncertná sieň Dvorana, VŠMU
1 a 3. septembra 2021
koncertné prevedenie v náznakovej scéne
Umelecký vedúci a dirigent – Peter Zajíček
Lenka Máčiková, soprán – Dafne/Venere
Jarmila Balážová, mezzosoprán – Febo/Apolón
Matúš Šimko, tenor – Aminta/Mercurio
Dávid Harant, basbarytón – Peneo/Giove
Musica aeterna, obsadenie
Peter Zajíček, Adam Szendrei, Ján Kružliak – 1. husle
Gabriel Szathmáry, Peter Zelenka, Michal Klas – 2. husle
Bálint Kovács – viola
Michaela Čibová, Kristína Koneval Janičkovičová – violončelo
Metod Podolský – violone
Peter Guľas – čembalo
Jakub Mitrík – teorba, baroková gitara
