Významné talianske operné divadlá

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Taliansko, v ktorom sa opera zrodila, bolo dlho centrom svetového operného diania. Hoci dnes to už celkom neplatí, keď režijné trendy opere udávajú skôr umelci severne od Talianska a v úrovni speváckej Talianom silne konkurujú Hispánci, speváci z Amerík, Ruska i Ázie, predsa každý ako tak kultúrne rozhľadený človek si operu spája predovšetkým s Talianskom.

Od florentskej cameraty sa strediskami operného umenia stali najmä a Benátky a Neapol a repertoár takmer všetkých operných divadiel sveta je oddnes saturovaný predovšetkým dielami talianskych skladateľov od Claudia Monteverdiho po Luigiho Nona či Luciana Beriu. Zbor Va pensiero alebo tenorové Nessun dorma poznajú aj tí, čo do opery nechodia. História opery je vo veľkej miere aj históriou talianskych operných domov. Prehliadku tých najvýznamnejších predkladáme v nasledovných riadkoch.

Najstarším z dodnes existujúcich talianskych operných divadiel je Teatro San Carlo z Neapola. Divadlo postavili na podnet neapolského kráľa Carla III. z rodu Bourbonovcov. Jeho kapacita počas takmer 400-ročnej existencie kolísala medzi číslami 1379 a 3200, v dnešnej podobe, má l84 lóží v piatich podlažiach, galériu a nádhernú kráľovskú lóžu. V dobe vzniku divadla bolo výlučným privilégiom panovníka, aby začínal aplauzy, čomu bola prispôsobená aj architektúra hľadiska.

Teatro di San Carlo, Neapol, foto: Luciano Romano

Otváracím predstavením 4. novembra 1737 bola Caldarova opera Achiles in Sciro na libreto slávneho Metastasia. Divadlo uvádzalo diela všetkých významných skladateľov tých čias (Porpora, Jommelli, Leo, Galuppi, neskôr Paisiello, Piccini, Cimarosa). Pôvodne slúžilo len na uvádzanie vážnych opier, až neskôr sa tu udomácnila aj komická operná tvorba. V roku 1778 sedel v jeho hľadisku mladý Mozart. V roku 1816 budova vyhorela, no v priebehu roka bola reštaurovaná s kapacitou pre 2500 divákov a klasicistickou fasádou.

Vari najslávnejšou érou divadla boli roky 1809 – 1840 pod vedením impresária Domenica Barbaju. V rokoch 1815 – 1822 bol jeho umeleckým riaditeľom Gioachino Rossini, ktorý tu v spolupráci s primadonou Isabellou Colbran úspešne predviedol svoj návrat k barokovému typu opery kladúci melódiu nad text. V rokoch 1822 – 1823 stál na čele súboru mladý Gaetano Donizetti, z ktorého bohatej tvorby divadlo postupne uviedlo 19 opier (najznámejšiu Luciu di Lammermoor v roku 1835). Z Verdiho opier v Neapole uzrela svetlo sveta napríklad Alzira Lujza Miller. Od roku 2016 je umeleckým šéfom opery slovenský dirigent Juraj Valčuha.

O tri roky po Neapole (26. 12. 1740) začalo svoju činnosť novo postavené Teatro Regio v Turíne, ktorého stavba (po slávnom architektovi Juvarrovi ho museli dostavať ďalší architekti) trvala dva roky. Malo kapacitu 2500 miest s piatimi poschodiami lóží. V roku 1798 nieslo názov Teatro Nazionale a za Napoleonovej éry (od 1804) Teatro Imperiale. V rokoch 1815 a 1861 bolo zrekonštruované (tentoraz v neobarokom štýle) a od roku 1870 prešlo z rúk savojskej dynastie do vlastníctva mesta.

Teatro Regio di Torino, foto: Gimas / Shutterstock.com

V 18. a počiatkom 19. storočia os repertoáru tvorili Galuppi, Cimarosa, Paisiello, Gluck, Hasse. V 19. storočí bolo toto divadlo jedným z priekopníkov uvádzania opier Wagnera a Masseneta v Taliansku. V rokoch 1895 – 1898 a v roku 1905 bol umeleckým šéfom divadla Arturo Toscanini. V 90. rokoch 19. storočia sa tu uskutočnili svetové premiéry Pucciniho Manon LescautBohémy, v roku 1906 prvé talianske uvedenie Straussovej Salome (dirigovanej skladateľom) a v roku 1914 svetová premiéra Zandonaiovej dnes znova objavovanej Francescy da Rimini.

V roku 1936 zničil divadlo požiar a jeho znovuotvorenie sa neúmerne preťahovalo. Konečne 10. apríla 1973 opätovne začalo svoju činnosť premiérou Verdiho Sicílskych nešpor v réžii speváckych hviezd Callasovej a di Stefana. Akustické vylepšenie sály sa uskutočnilo v roku 1996. V rokoch 2007 – 2018 divadlo umelecky viedol dirigent Gianandrea Noseda a v tomto období divadlo podniklo významné umelecké zájazdy do Japonska, Číny, Argentíny, Kanady, Ománu a Ruska.

Na mieste bývalého paláca Bentivogliovcov v Bologni 14. mája 1763 začalo svoju činnosť Teatro Comunale, Bolo ho treba postaviť najmä preto, že dovtedy hlavné divadlo Malvezzi vyhorelo. Úlohy vybudovať nové divadlo sa zhostil maliar, architekt a scénograf Antonio Galli Bibiena (v bratislavskom kostole Sv. Trojice tiež zanechal svoju stopu a v talianskej Mantove zasa postavil nádherné malé barokové divadielko). Stavba Teatra Comunale trvala sedem rokov (1756 – 1763). Prvým v ňom uvedeným dielom bola Gluckova opera Il trionfo di Clelia.

Divadlo postavené z verejných zdrojov malo kapacitu 1500 miest. Rekonštrukcia budovy prebehla v rokoch 1818, 1853, posledné úpravy fasády sa realizovali v roku 1933. V orchestri divadla ako mladík hral aj Gioachino Rossini a v priebehu 19. storočia divadlo uviedlo jeho 20 opier. V roku 1867 tu mala taliansku premiéru Verdiho opera Don Carlos so skladateľovi tak drahou Terezou Stolzovou. O dva roky neskôr tu zaznela Rossiniho Messa solenne, čo je druhá verzia skladateľovej slávnej Petite Messe solennelle.

Teatro Comunale di Bologna, zdroj foto: wikipédia

Následne divadlo podľahlo kúzlu Richarda Wagnera a uviedlo v priebehu nasledujúcich desaťročí postupne jeho opery Lohengrin, Tannhäuser, Blúdiaci Holanďan, Rienzi, Siegfrid, Zlato Rýna, Súmrak bohov, Walkýra, Tristan a Izolda a v roku 1904 pod taktovkou Artura Toscaniniho Majstrov spevákov norimberských. Z opier dvoch generácií veristov tu v druhom desaťročí 20. storočia hrali v svetovej premiére dve opery Ottorina Respighiho, ktorého my poznáme skôr ako symfonika a v roku 1921 Alfanovu operu Sakuntala.

V roku 1931 bol v divadle inzultovaný dirigent Toscanini, keď odmietol dirigovať fašistickú hymnu, čo ovplyvnilo jeho rozhodnutie emigrovať. Poslednými troma hlavnými dirigentmi divadla boli Riccardo Chailly, Daniele Gatti a Michele Mariotti. Orchester má 95 hráčov a zbor 70 členov. Dnešná kapacita divadla je 1043 miest, má štyri poschodia lóží a galériu. V posledných tridsiatich rokoch divadlo uskutočnilo štyri zájazdy do Japonska a v sezóne odohrá cca 80 operných predstavení a 30 koncertov.

Najslávnejším operným divadlom je dodnes milánske Teatro alla Scala (v poslednom storočí vedno s newyorskou Metropolitnou operou). Keď v roku 1776 v Miláne vyhorelo Teatro Ducale, panovníčka Maria Terezia iniciovala vznik nového operného stánku, ktorý sa architekt Giuseppe Piermarini rozhodol postaviť na mieste polozrúcaného kostola Santa Maria alla Scala. Otváracím predstavením bola 3. septembra 1778 Salieriho opera L´europe riconosciuta. Z nasledujúcich rokov spomeňme aspoň premiéru Myslivečkovej Armidy (26. 12. 1779).

Parter divadla slúžil tiež ako priestor na plesy a spoločenské stretnutia. Sólistickou ozdobou divadla boli najmä kastráti (Velluti, Marchesi) a neskôr primadony (Colbran, Pasta, Grisi, Malibran). V divadle sa prevádzali úpravy v rokoch 1807, 1813. Do divadelnej sály bol v roku 1823 inštalovaný obrovský luster s 84 svietidlami, v roku 1860 bolo spustené svietenie plynom a v roku 1883 elektrinou a v roku 1830 bol novo vymaľovaný strop divadelnej sály.

V roku 1897 bolo divadlo zatvorené kvôli hospodárskej kríze, no o rok bola jeho činnosť obnovená vďaka podpore bohatých Milánčanov, predovšetkým grófa Guida Viscontiho (otca režiséra Luchina). Posledná úprava divadla sa konala v rokoch 2002 – 2004, a jeho kapacita sa ustálila na počte 2030 miest (štyri poschodia lóží a dve poschodia galérie).

Teatro alla scala, foto: Taras Vyshnya/Shutterstock

V La Scale sa uskutočnilo postupne obrovské množstvo premiér významných opier. V roku 1812 to bola Rossiniho opera La pietra di paragone, následne Aureliano in Palmira a La gazza ladra, v roku 1827 pamätná premiéra Belliniho Il pirata (s vokálnymi esami Rubinim a Tamburinim), v roku 1829 La straniera a v roku 1831 najslávnejšia Belliniho opera Norma. Z tvorby Donizettiho spomeňme svetové premiéry opier Lucrezia Borgia (1833) a Maria Stuarda (1835).

V rokoch 1839 – 1845 tu Verdi premiéroval svoje opery Oberto, Un giorno di regno, Nabucco, Lombarďania a Giovanna d´ Arco. Po vyhnaní Rakúšanov z mesta sa tam v roku 1859 uskutočnilo slávnostné predstavenie Donizettiho Lucie di Lammermoor za prítomnosti budúceho kráľa zjednoteného Talianska Viktora Emanuela II. Ďalšími významnými premiérami bol Boitov Mefistofeles (1868), opera Il Guarany (1870) od v Taliansku úspešného Brazílčana Gomésa, prvé európske uvedenie Verdiho Aidy (1872) a nové verzie skladateľových opier Simone BoccanegraDon Carlos.

V La Scale mala premiéru aj Ponchelliho Gioconda (1876), a v ďalších desaťročiach Verdiho Otello (1887) a Fastaff (1893). V 90. rokoch repertoár divadla ovplyvňoval vydavateľ Sonzogno preferujúci francúzsky (Gounod, Massenet, Auber, Bizet) a veristický repertoár. Keď na miesto riaditeľa nastúpil Giulio Gatti-Casazza a na post umeleckého šéfa Arturo Toscanini (do roku 1903, potom najdlhšie v rokoch 1921 – 1929), tak v Scale premiéroval Majstrov spevákov norimberských (1898).

Toto slávne divadlo uviedlo ako prvé aj diela talianskej mladej školy, a to s prekvapujúcim úspechom Pucciniho Edgara (1889), ako fiasco jeho Madama Buttefly (1904) a v roku 1926 posmrtne jeho Turandot (na podnet dirigenta bez Alfanovho záverečného duetu), Catalaniho La Wally (1892), Giordanovho André Chéniera (1896), Franchettiho Germaniu, Cileovu Gloriu (1907), Montemezziho L’amore dei tre re (1913), Giordanovu La cena delle beffe (1924).

Teatro alla scala

Dňa 15. – 16. augusta 1943 bola budova divadla spojencami zbombardovaná, následne súbor hrával v Come, Bergame alebo v milánskom Palazzo dello sport. Slávnostné otvorenie zrekonštruovaného divadla sa uskutočnilo 11. mája 1946, na ktorom Toscanini dirigoval ukážky z opier a symfonických diel. Z novších opier mali svetovú premiéru v La Scale Poulecove Dialógy kasmelitánok (1957) a Pizzettiho Vražda v katedrále (1958).

V umeleckom vedení divadla sa (počnúc 20. storočím) vystriedali de Sabata, Siciliani, Gavazzeni, Abbado (1972 – 1979, ako šéfdirigent až do 1986), Muti, Barenboim a Chailly, medzi významných v divadle činných režisérov patrili Strehler, Visconti, Zeffirelli, Pizzi, Ronconi. Scala bola tiež miestom vášnivých (skôr diváckych!) stretnutí Marie Callas a Renaty Tebaldi a postupom času sem prenikalo čoraz viac aj spočiatku dosť nevraživo prijímaných netalianskych spevákov.

V dejinách talianskej opery mimoriadne závažnú úlohu zohralo benátske divadlo La Fenice. Už v priebehu 17. storočia vzniklo v meste množstvo operných divadiel, z ktorých trvajúcu slávu si udržalo práve La Fenice, ktoré začalo svoju činnosť 16. mája 1792 premiérou opery Giovanniho Paisiella I giuochi di Agrigento. Divadlo prestavované v rokoch 1825 – 1828 vyhorelo v roku 1837 a v 1996, plynové svietenie v ňom zaviedli v roku 1844, elektrické 1892. Divadlo má na každom z piatich poschodí po 35 lóží a jeho dnešná kapacita je 1100 miest.

Interiér Teatro La Fenice vstal z popola. Zdroj: toscanaspettacolo.com

Každý prvý deň v roku usporadúva novoročný koncert prenášaný televíziou. Z významných svetových premiér konaných v tomto divadle možno uviesť Rossiniho Tancreda (1813) a Semiramide (1821), Belliniho opery Capuleti e Montecchi (1830) a Beatrice di Tenda (1833), Mercadanteho Le due illustri rivali (1838), Donizettiho Maria di Rudenz (1838)), Paciniho Duca d´Alba (1842). Po Verdiho Ernanim a Atillovi (1844 a 1846) nasledovali slávne Rigoletto (1851), Traviata (1853) a o štyri roky neskôr prvá verzia opery Simone Boccanegra.

Prečítajte si tiež:
Slávne operné divadlá (1). La Fenice – život z popola

Z veristického repertoáru tu mala premiéru Leoncavallova Bohéma (1897). Od 30. rokov minulého storočia sa na repertoári objavovali moderné opery Petrassiho, Dallapiccolu, Ghediniho, Pizzettiho i Brittena, Prokofjevov Ohnivý anjel a Nonova Intoleranza (1960). Po poslednom veľkom požiari divadlo obnovilo svoju činnosť v týždni od 14. do 21. decembra 2003. V prvý deň Riccardo Muti dirigoval skladby Beethovena, Stravinského, Caldaru a ďalších, potom v obnovených priestoroch divadla sa vystriedali orchestre z Londýna, Viedne, Sant Peterburgu a orchester rímskej Santa Cecilia. Divadlo horelo aj v roku 2018, ale, našťastie, plamene sa podarilo dostať ihneď pod kontrolu, písali sme o tom v článku Opera v Benátkach bola opäť v plameňoch.

Teatro Carlo Felice v Janove je situované na námestí, ktorému tróni socha Giuseppe Garibaldiho. Svoju činnosť začalo 7. apríla 1828 a od vypísania konkurzu na jeho stavbu do jej ukončenia prebehli tri roky. Otváracím predstavením bola Belliniho opera Bianca e Fernando, v ktorej vystúpili veľkí predstavitelia autentického belcanta Giovanni David a Antonio Tamburini. Ešte v tom isto roku divadlo uviedlo premiéru Donizettiho dnes zabudnutej opery Alinda, regina di Colgonda. Projektantmi divadla boli Carlo Barbarino a Luigi Canonica.

V budove divadla sa od roku 1852 svietilo plynom, od roku 1892 elektrinou. Divadlo bolo počas druhej svetovej vojny zbombardované a jeho súbor v nasledujúcich rokoch hral v iných priestoroch. (Cinema-teatro Grattacielo). Tam v roku 1948 v predstavení Tristana a Izoldy vystúpil uznávaný wagnerovský tenor Max Lorenz spolu s na prahu veľkej kariéry stojacou Mariou Callas.

Teatro Carlo Felice, zdroj foto: wikipédia

V nasledujúcich desaťročiach bolo niekoľko pokusov o rekonštrukciu pôvodného divadla, ale definitívne riešenie bolo prijaté až v roku 1984 a s rekonštrukciou sa začalo až o niekoľko rokov neskôr. Dnes divadlo s kapacitou 2000 miest pozostáva s kvázi antickej fasády a moderného hľadiska, ktorého kuriozitou je veľká opona s nadpisom Viva Schönberg na počesť veľkého nemeckého hudobného modernistu. Divadlo má v orchestri 88 hudobníkov a ročne ho navštívi 200 tisíc návštevníkov.

Hlavné mesto Rím nemá takú bohatú „opernú históriu“ ako niektoré podstatne menšie mestá Talianska. Možno to súvisí s tým, že Rím bol dlhodobo centrom Pápežského štátu a divadlo „z morálnych dôvodov“ nemali radi ani protestantskí puritáni Olivera Cromwella ani katolícka cirkev (ak ponecháme bokom jezuitov). V 19. storočí boli azda najslávnejšími opernými divadlami mesta Teatro Valle s premiérou Rossiniho Cenerentoly, v Teatro Argentina, sa zasa konala premiéry skladateľovho Barbiera zo Sevilly, a neskôr v Teatro Apollo premiéra Verdiho Trubadúra.

Dnešné Teatro dell opera di Roma ležiace len kúsok od Námestia republiky na Gigliho námestíčku a mierne pod úrovňou Via Nazionale vzniklo pod menom Teatro Costanzi v roku 1880 a stavali ho šesť rokov. Pôvodne malo kapacitu pre 2200 divákov. Bolo postavené v neorenesančnom štýle s piatimi poschodiami lóží a galériou. Činnosť zahájilo 27. novembra 1880 uvedením známej Rossiniho opery Semiramide za prítomnosti kráľa a kráľovnej. V roku 1926 divadlo dočasne zatvorili, prešlo pod správu mesta a bolo znova otvorené predstavením Boitovej opery Nerone v roku 1928. Zmenilo aj oficiálny názov na Kráľovské operné divadlo. V roku 1956 – 1958 bola jeho kapacita prispôsobená na 1600 sedadiel. Od roku 1937 sa divadlo umelecky podieľa na letnom festivale v Terme di Caracalla.

Teatro dell’Opera v Ríme, zdroj foto: internet

V roku 1890 skladateľ Gastaldon (dnes známy len piesňou Musica proibita) o pár týždňov predbehol Mascagniho, keď uviedol v divadle svoju operu Mala Pasqua s rovnakým námetom, s ktorým potom v máji tu triumfovala Cavalleria rusticana. Následne do roku 1917 skladateľ z Livorna premiéroval v divadle svoje ďalšie opery Amico Fritz, Iris, MaschereLodoletta a v rokoch 1909 – 1910 bol dokonca umeleckým riaditeľom divadla. V roku 1900 sa v divadle udiala škandálmi opradená premiéra Pucciniho Toscy, v roku 1911 tu našiel svoje prvé talianske uvedenie skladateľov western Fanciulla del West a o osem rokov neskôr sa v ňom uskutočnila prvá talianska premiéra Pucciniho komickej opery Gianni Schicchi.

Svoje opery tu premiérovali aj veristi druhej generácie – Zandonai (Romeo e Giulietta, 1920), Recife (Cecilia, 1934) a v roku 1952 prepracovaná Alfanova Legenda Sakuntala. V 30. rokoch minulého storočia bol umeleckým riaditeľom divadla známy dirigent (objaviteľ Callasovej) Tulio Serafin. K presláveným inscenáciám divadla v 60. rokoch minulého storočia patria Viscontiho inscenácie Figarovej svadbyDona Carlosa. Poslednými šéfdirigentmi boli Giancarlo Gelmetti a Riccardo Muti (od 2011 dosmrtne menovaný čestným dirigentom), od 2010 je umeleckým riaditeľom skladateľ a dirigent Alessio Vlad. riaditeľom Carlos Fuentes. Balet opery uviedol ako prvý v Taliansku Stravinského Vtáka ohniváka (realizoval ho Ďagilevov Ruský balet v roku 1917).

Posledným vybraným operným domom v tomto článku je Teatro Massimo v Palerme (jeho názvu sa pridáva aj meno zjednotiteľa Talianska Vittoria Emanuela). Hoci základný kameň divadla bol položený už v roku 1874 prevádzku začalo až premiérou Verdiho Falstaffa 6. mája 1895. V tej dobe, čo do veľkosti, patrilo medzi najväčšie európske divadlá po Paríži a Viedni, z hľadiska architektonického inklinovalo k neoklasicizmu. Taktiež malo päť poschodí lóži (na každom poschodí ich je 31) a galériu, v kráľovskej lóži bolo 27 sedadiel. Nad parterom visel obrovský luster z muránskeho skla. Pôvodne sa do divadla malo zmestiť 3000 divákov. Dnes má 1247 miest.

Do roku 1946 ho spravovali súkromné spoločnosti. V roku 2010 sa v jednej zo spoločenských sál divadla konala konferencia OSN o boji proti organizovanému zločinu.

Teatro Massimo di Palermo, zdroj foto: internet

Z významných premiér tu začali svoju krátku púť Giordanova opera Messe mariano (1910) Leoncavallova prepracovaná verzia Bohémy pod názvom Mimi Pinson (1913) a dnes často hrávaná najznámejšia opera básnika filmovej hudby Nina Rotu Slamený klobúk z Florencie (1955). V rokoch 1964 – 97 nehralo kvôli prestavbe. Následné znovuotvorenie divadla oslávila prítomnosť Berlínskych filharmonikov s dirigentmi Claudiom Abbadom a Francom Maninom. V poslednom čase priestory divadla slúžia aj ako miesto svadieb (od 2015 aj homosexuálov).

V Taliansku je vedľa divadelných budov, ale mnohé z nich ani nemajú vlastný umelecký súbor. Z tých, ktoré by ešte stáli za pripomenutie uveďme aspoň Teatro Vincenzo Bellini v Catanii fungujúce od roku 1890 s kapacitou 1200 sedadiel a podľa svedectva Benjamina Gigliho s najlepšou akustikou v Taliansku, Teatro Donizetti v Bergame z 18. storočia reštaurované v roku 1869, od 1937 spravované mestom, v súčasnosti opäť v rekonštrukcii, Teatro Verdi v Terste postavené v roku 1801, v ktorom bola v roku 1895 napríklad svetová premiéra Istrijskej svadby od súputníka veristov a wagneriana Antonia Smaregliho a napokon Teatro Regio v Parme (postavené v roku 1828), kde sa každú jeseň koná verdiovský festival.

Autor: Vladimír Blaho

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku