Vyznania – Rozhovory s dirigentom Ladislavom Slovákom

Vydavateľstvo TransProduct Bratislava uviedlo knižnú publikáciu Vyznania – s podtitulom Rozhovory s dirigentom Ladislavom Slovákom. Kniha vyšla vďaka súkromnej iniciatíve autora – muzikológa, absolventa dirigovania u prof. Ladislava Slováka na Vysokej škole múzických umení, publicistu a vysokoškolského pedagóga v hudobnej teórii – doc. Jána Szelepcsényiho.

Slovenská kultúrna verejnosť – v pomaly sa končiacom roku 2019 – akoby pozabudla na pripomenutie dvojitých nedožitých jubileí dirigenta, národného umelca Ladislava Slováka (^* 10. septembra 1919 – ^†22. júla 1999). A tak septembri potichu prešlo 100 rokov od narodenia tohto významného dirigenta, dlhoročného umeleckého šéfa Slovenskej filharmónie (1961 – 1981) – a v júli zasa 20 rokov od jeho smrti. Slovensko si vo svojej identite samé podtrháva nohy, ak pojem kultúry a jej propagácie (zvlášť v médiách) zamieňa len za informovanie o súčasných akciách, osobnostiach, prípadne ich súkromných škandáloch.

Prof. Ladislav Slovák bol významnou dirigentskou a vysokoškolskou pedagogickou osobnosťou, ktorá dvadsať rokov ovplyvňovala koncertný život našej prvoradej koncertnej inštitúcie – Slovenskej filharmónie. Tá si, zhodou okolností, práve r. 2019, teda 100 rokov od narodenia svojho dlhoročného šéfdirigenta, oslávila 70 rokov svojej existencie. Ešteže si na pripomenutie národného (dnes už bez tohto prídomku) umelca spomenul detailný hudobný dokumentarista Slovenskej filharmónie, jej dlhoročný dramaturg Anton Viskup. Ten v slávnostnej jubilejnej ročenke Slovenskej filharmónie, mapujúcej existenciu nášho filharmonického telesa v rokoch 1949 – 2019, podrobne pripomína minulosť tohto nášho orchestra a tiež dirigentské osobnosti, ktoré sa vystriedali na postoch umeleckých šéfov.

V rámci toho spomína a vo výstižnej črte pravdivo hodnotí podiel prof. Ladislava Slováka na budovaní profesionálnych základov a rozvoja SF. Ladislav Slovák bol však (v rokoch 1948 – 1953) aj dirigentom profesionálneho Miešaného zboru Československého rozhlasu v Bratislave, ktorý sa neskôr pretvoril na Slovenský filharmonický zbor. Dva umelecké prínosy pri vzniku, existencii a profilovaní vynikajúcich filharmonických umeleckých telies (hoci každého s iným zameraním) tak stoja za pripomenutie a zhodnotenie aj pred širokou kultúrnou (nielen špecificky hudobnou) verejnosťou.

Ešteže sa v poslednom štvrťroku 2019 dostala na verejnosť (aj keď iba úzku) vzácna, mne osobne a ďalším všeobecne zaujímavá publikácia Vyznania – s podtitulom Rozhovory s dirigentom Ladislavom Slovákom. Kniha vyšla vďaka súkromnej iniciatíve autora – muzikológa, absolventa dirigovania u prof. Ladislava Slováka na Vysokej škole múzických umení, publicistu a vysokoškolského pedagóga v hudobnej teórii – doc. Jána Szelepcsényiho (*1937). O osobnom vzťahu k tejto knihe môžem povedať azda len to, že autor v nej uvádza aj úryvky z troch kladných posudkov pre vydanie rukopisu vo vydavateľstve OPUS. Posudky napísali r. 1987 dr. Marián Jurík, muzikológ a šéf Opery SND, ďalej Prof. Dr. Ján Boor, bývalý dekan Divadelnej fakulty VŠMU a tiež moja maličkosť: dr. Terézia Ursínyová, muzikologička a hudobná publicistka. Tak sa to totiž píše pod každým posudkom a jeho úryvkom. Spomienka na rukopis kolegu, pravdu povediac, rokmi vyprchala, tobôž, keď si trpko uvedomím, že z trojice hodnotiteľov žijem už len sama…

Kniha Jánovi Szelecsényimu o Ladislavovi Slovákovi pred tridsiatimi rokmi, však, žiaľ, nevyšla, lebo OPUS postupne zanikol a rukopis mal autor (s menšími pripomienkami) doma, zapadnutý „prachom“ rezignácie. Veď to mnohí spoznali po r. 1989, kedy všeličo dobré vznikalo, najmä sloboda, v ktorej však mnohí podnikavci rozobrali nielen hmotný, ale aj duchovný majetok národa, aby z neho vytvorili svoje hmotné zisky. Taký bol aj osud kedysi výnimočného, záslužného, štátom vytvoreného, slovenského hudobného vydavateľstva OPUS.

Vrátim sa však ku knihe Vyznania, ktorá, hoci zo súkromných peňazí, vyzerá elegantne, s početnými čierno-bielymi fotkami zo súkromných archívov, v čistej grafickej úprave Zdenky Dóšovej, s precíznymi jazykovými korektúrami PhDr. Eleny Šebovej, s vydavateľom TransProduct Bratislava (2019).

O čom je táto kniha? Z podtitulu je jasné, že sú to Rozhovory s dirigentom Ladislavom Slovákom. O čom inom, ako o dirigovaní? Vznikli na základe nahrávok otázok autora Jána Szelepcsényiho a odpovedí jeho profesora Ladislava Slováka. Autorom otázok bol síce poslucháč dirigovania, ale už aj múdry a zrelý človek, organizátor hudobného života, muzikológ. A tak otázky hovoria poučene o hudbe a postavení jedinca v tomto druhu povolania. Spoluautorom – kedysi v posudkoch odporúčanej – dokumentačnej časti so súpisom diel slovenských i českých skladateľov, premiérovo uvedených umeleckými telesami Slovenskej filharmónie pod vedením Ladislava Slováka, ako aj jeho diskografie, je opäť precízny, do detailov pracujúci Anton Viskup, teoretik, skladateľ i bývalý člen SF, ktorý v ostatnom čase pomohol doplniť o historické fakty viac významných publikácií.

Až pri prehliadke ním vypracovaných súpisov si čitateľ uvedomí obrovskú prácu nášho dirigenta pre propagáciu najmä slovenskej hudby (D. Kardoš, A. Moyzes, ale aj Cikker, Suchoň a ďalší), ktorú ako príslušník zakladateľskej generácie našich moderných skladateľov, ktorých propagoval na koncertoch Slovenskej filharmónie (a iných orchestrov na Slovensku i v Čechách) a na nahrávkach.

Druhou významnou kapitolou Slovákovej dirigentskej práce bolo dielo Dmitrija Dmitrijeviča Šostakoviča. Nahrávka kompletu 15 symfónií tohto geniálneho ruského skladateľa v interpretácii Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu a tiež Slovenského filharmonického zboru pod vedením Ladislava Slováka + dnes historicky dokumentárnej nahrávky hudobnej poémy D. Šostakoviča Poprava Stepana Razina so Slovenskou filharmóniou, Slovenským filharmonickým zborom a sólistom – barytonistom Bohušom Hanákom je jedinečným vkladom slovenských umelcov do odkazu spomínaného tvorcu hudby 20. storočia. V danom prípade je však portrétom nielen autora – ale aj dirigenta. Lebo nahrávka 15 symfónií Šostakoviča v objavnom podaní L. Slováka v poslednej etape jeho života – napriek už závažnému srdcovému ochoreniu dirigenta – bola v deväťdesiatych rokoch m. stor. európskym unikátom, ak ním podnes nie je.

Slovák, ako asistent svetoznámeho dirigenta Jevgenija Mravinského v Leningradskej filharmónii (1954/1955) sa nielen prvýkrát hlbšie oboznámil s dielom Šostakoviča (v dnešnom Petrohrade), ale stal sa hĺbkou interpretácie jeho symfonického diela priam posadnutým. Slovákovou zásluhou sa na CD zaznamenalo aj 12 symfónií Alexandra Moyzesa. V nahrávkach a ich dokumentácii však nachádzame aj ďalšie unikáty L. Slováka, ktoré, možno až dnes, s odstupom rokov odhaľujú veľkosť, jedinečnosť, šírku, rozmach a neopakovateľnosť jeho umenia.

Pravda, kniha nie je len prehľadom života a bilancie jeho dirigentských činov a ich záznamov. Autorovi predovšetkým išlo o odhalenie umenia dirigentskej práce, jej jedinečnosti, zmysluplnosti, špecifickosti, profesionality i cez podanie Ladislava Slováka. Z tohto postu mu – ako jeho poslucháč na VŠMU – kládol otázky, ktoré majú nielen všeobecný, ale aj individuálny zmysel. Odokrývajú hĺbku práce Ladislava Slováka i jeho pohľad na život v umení v nie ľahkej dobe zásadných prelomov našej spoločnosti a vlastného vývoja osobnosti v dobe od tridsiatych do konca deväťdesiatych rokov min. stor. Iba ten, kto prežil zásadné politické zmeny v našom štáte – s osudovými zásahmi do života jednotlivcov – dokáže pochopiť zmeny v myslení a konaní mladého L. Slováka, jeho ľudské dozrievanie a umelecké prehlbovanie.

Cez otázky Jána Szelepcsényiho sa nám Ladislav Slovák tak odokrýva aj vo svojej ľudskej podstate, ako mimoriadne zaujímavá, citlivá osobnosť, ktorá celoživotne bojovala o priazeň publika, vlastného orchestra, pričom to nebola len Slovenská filharmónia, ešte predtým Symfonický orchester Československého rozhlasu v Bratislave (1956 – 1961), kde bol mladým šéfdirigentom, Česká filharmónia s Karlom Ančerlom, s ktorým mladý Slovák dirigoval koncerty najvýznamnejšieho českého orchestra na troch kontinentoch (1959) a r. 1966 v USA a Kanade. Ako šéfdirigent pôsobil, vedľa šéfovania v SF, aj ako šéfdirigent Symfonického orchestra hl. mesta Prahy FOK a po ukončení šéfovania v Slovenskej filharmónii bol šéfdirigentom mladej Štátnej filharmónie v Košiciach…

Prehľad životopisných údajov o Ladislavovi Slovákovi (v druhej polovici knihy) dáva čitateľovi nahliadnuť do života a rozmachu tohto najstaršieho syna spomedzi šiestich detí stolára z Veľkých Levár na Záhorí, odkiaľ sa nadaný, húževnatý chlapec dostal do Bratislavy na organový kurz Mestskej hudobnej školy, potom na Konzervatórium atď. Nebudem suplovať životopis L. Slováka, iba chcem naznačiť, že jeho cesta k podstate umenia bola desiatky rokov prehlbovaním jedného zložitého ľudského osudu.

Tajomstvo dirigovania, veľkosti zážitkov z jedného koncertu, a druhého menej, skúšky s orchestrom, dirigentská povaha, neustále štúdium partitúr, gestá a pohyby, vyžarovanie osobnosti, psychologické majstrovstvo v jednaní s kolektívom vyhranených hráčov, vystihnutie štýlových premien v skladbách majstrov – to všetko sú otázky autora na Ladislava Slováka. Podobné si dáva aj poslucháč, ktorý sleduje čoraz väčší počet osobností za dirigentským pultom Slovenskej filharmónie i čaro špecifickosti zvuku jednotlivých zahraničných a tiež domácich telies.

Ladislav Slovák bol impulzívny povahou, pre mnohých drsný v dirigentskom prejave, energický až cholerický na skúškach i v pedagogickom procese na VŠMU, ale veľa naučil žiakov i hráčov Slovenskej filharmónie. Náš prvoradý orchester doviedol k vysokej profesionálnej úrovni, a dá sa povedať, že aj k špecifickému zvukovému ideálu medzi slovanskými filharmóniami. Jeho prínosom pre Slovenskú filharmóniu bola muzikalita, umocňovaná schopnosťou vnorenia sa do interpretovaného diela. Mal veľké nároky na skúškach, ktoré hráči zase až tak neobľubujú. Ale rozumel inštrumentom, dôkladne naštudoval partitúry, poznal špecifiká ľudského hlasu, jeho spevnosť, ako zakladateľ spomínaného Miešaného zboru Čs. rozhlasu, ktorý sa neskôr stal Slovenským filharmonickým zborom. A kto vie spievať, musí aj dobre dirigovať. Jeho duša totiž spieva nielen s hlasivkami, ale aj inštrumentálnymi nástrojmi.

Nie náhodou, vďaka svojej dramaturgickej náročnosti Ladislav Slovák pre Bratislavu doslova objavil a naštudoval veľkolepé Honeggerovo oratórium pre sóla, zbor a orchester Jana z Arcu na hranici (r. 1965) a o dva roky neskôr (v tzv. „zlatých“ šesťdesiatych rokoch) aj ďalšie oratoriálne dielo s biblickou tematikou: Kráľa Dávida od toho istého autora (r.1967).

O Ladislavovi Slovákovi už napísala a r. 2002 vydala monografiu muzikologička Anna Kovářová (prostredníctvom súkromného vydavateľa Tomáša Píseckého). Kniha Jána Szelepcsényiho nesleduje L. Slováka chronologicky, alebo cez prizmu kritík a ohlasov verejnosti, ako to je (nepochybne záslužne) napríklad v spomínanej knihe. Autor prehlbuje naše poznanie tejto osobnosti a dirigentského povolania cez nikdy nepublikované názory a prizmu jedinečného umelca. Je tu veľa povedané o hľadaní ideálnej koncepcie a prednese diel, ale aj o vplyve doby na estetiku a štýlovosť prednesu, o ľudskej psychike v zložitom napätí dirigenta a orchestra. To všetko sú prínosy pútavej, inteligentne a so znalosťou hudobného umenia i dirigentského povolania napísanej knihy. Hoci Vyznania vyšli s vyše tridsaťročným oneskorením, sú stále aktuálne, lebo odhaľujú nielen portrét jedného umelca, ale jedného zázračného povolania.

Autor: Terézia Ursínyová

video