Vzácne životné jubileum Jarmily Smyčkovej

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Písala sa operná sezóna 1965/1966. Opera Slovenského národného divadla si do nej vytýčila mimoriadne ambiciózny dramaturgický plán so siedmimi premiérami. V poradí piatou inscenáciou bola Ariadna na Naxe od Richarda Straussa. A práve v tomto titule sa začala písať bratislavská éra dnešnej milej jubilantky, koloratúrnej sopranistky Jarmily Smyčkovej.

Sedem premiér v sezóne. „Je to sen či realita?“ – tak by mohla dnešnými očami, citujúc slová Forda z Verdiho Falstaffa, znieť otázka. Bolo to skutočne tak. Po Rossiniho Talianke v Alžíri, Pucciniho Turandot, Dvořákovom Čertovi a Káči, Janáčkovej Jej pastorkyni a pred Holoubkovou novinkou Profesor MamlockKonzulom od Giana Carla Menottiho sa do repertoáru bratislavskej opery vrátila po tridsiatich piatich rokoch Straussova Ariadna na Naxe. Neviem aké pohnútky – okrem dlhoročnej absencie diela – viedli vtedajšie vedenie Opery (v tom čase s malým „o“) SND k zaradeniu titulu s krkolomnou koloratúrnou úlohou, keď v domácom súbore práve tento typ hlasu chýbal. Alžbeta Svobodová ani Drahomíra Královcová virtuózne ozdobný odbor nespievali.

R. Strauss: Ariadna na Naxe, Opera SND, 1966, Alexander Baránek (Tanečný majster), Bohuš Hanák (Harlekýn), Jarmila Smyčková (Zerbinetta), foto: Jozef Vavro/Archív SND

A možnože to bol práve objav sólistky opavského divadla Jarmily Smyčkovej. Marcovú premiéru odspievala ešte ako hosť, no od nasledujúcej sezóny už bola pevnou členkou sólistického ansámblu. Hoci som túto inscenáciu (hrala iba šesťkrát) ako tínedžer videl, odvolávam sa skôr na zhodu názorov vtedajších recenzentov. Nová pôvabná tvár s perlivou koloratúrnou technikou ako Zerbinetta doslova zažiarila. Po boku veľkých dám (Margita Česányiová bola Ariadnou a Mária Kišonová-Hubová Skladateľom) strhla na seba nemenšiu pozornosť hlasom, zjavom i náležite koketnou hrou.

Do Bratislavy prišla Jarmila Smyčková síce z malého opavského javiska, no s nezanedbateľnými skúsenosťami. Najskôr bola rodáčka z okraja Břeclavi a absolventka brnianskej Kvapilovej hudobnej školy (zároveň aj obchodnej akadémie) členkou tamojšieho zboru, potom v rokoch 1962 – 1966 sólistkou Sliezskeho divadla. V repertoári mala Olympiu, Gildu, Norinu, Filinu (Thomasova Mignon) či Máriu (Donizettiho Dcéra pluku) a pre konkurzy pripravenú technicky závratnú Grossmächtige Prinzessin z Ariadny na Naxe. Po úspešnej bratislavskej premiére ešte v tom istom kalendárnom roku 1966 doštudovala Jana z Janáčkovej Jej pastorkyne, v silvestrovskom prvom uvedení Brittenovho Alberta Herringa vtipne stvárnila detskú rolu Emmie, ale vstúpila aj ako Violetta do inscenácie Verdiho Traviaty. Tá ju sprevádzala po dlhé roky.

G. Rossini: Gróf Ory, Opera SND, 1967, Jarmila Smyčková (Grófka Adela), Elena Kittnarová (Isoliero), foto: Jozef Vavro, Archív SND

V novembrovej premiére Gluckovho Orfea a Eurydiky bola Amorom, čoskoro však pribudla aj titulná ženská postava. V nasledujúcej sezóne sa zdarne popasovala s grófkou Adelou v Rossiniho Grófovi Orym, kde mohla naplno uplatniť svoj koloratúrny potenciál. Ale podobne aj v parte Flaminie z kratučko uvádzaného Haydnovom Sveta na mesiaci. Nevyhla sa ani menším postavám ako sú Smetanova Esmeralda (Predaná nevesta ju sprevádzala dlhé roky, zakaždým upútala drobnou tanečnou akrobaciou) či Posol mieru vo Wagnerovom Rienzim. Aj keď Micaela z Bizetovej Carmen nebola vyslovene jej parketou, objavila sa v nej už v repríze staršej Wasserbauerovej inscenácie.

V roku 1967/1968 sa stala protagonistkou v Holoubkovom a Fischerovom naštudovaní Rossiniho Barbiera zo Sevilly, kde musela ako Rosina odolávať konkurencii hosťujúcej absolventky konzervatória Edity Gruberovej. Keďže mladú hviezdičku a neskoršiu prvú dámu koloratúry v celosvetovom meradle do angažmánu nevzali (to je ale iná téma), na Jarmile Smyčkovej stála záťaž často nasadzovaného predstavenia. Aj keď niektoré reprízy skĺzavali do triviálneho humoru, Smyčková hranice vkusu nikdy neprelomila. Na konci sezóny ju Tibor Frešo, jej neskorší životný druh, obsadil do Lauretty v Pucciniho Giannim Schicchim, v partnerstve s Rinucciom tenorového výškara Jiřího Zahradníčka.

J. Beneš: Cisárove nové šaty, Opera SND, 1969, Pavol Gábor (Minister B), Juraj Martvoň (Cisár), Jarmila Smyčková (Minister A), foto: Jozef Vavro

V nasledujúcej sezóne, keď sa pre rekonštrukciu historickej budovy musel súbor na jar sťahovať do Divadla P. O. Hviezdoslava, už v prvej inscenácii v novom priestore, v Händelovom Xerxovi, upútala v alternácii s Alžbetou Svobodovou štýlovou postavu Romildy. V tom čase provokatívna, ale stále rovnako aktuálna, brilantne napísaná jednoaktovka Juraja Beneša Cisárove nové šaty, dala Smyčkovej príležitosť v postave Ministra A. V emotívne silnej inscenácii Gréckych pašií od Bohuslava Martinů (v réžii Miroslava Fischera) sa jej malá rola Despinia vryla do pamäti.

Prečítajte si tiež:
Jarmila Smyčková: V SND som spievala najkrajšie roly a prežila kus môjho života

Prvá talianska verzia Verdiho Rigoletta v roku 1970 (dovtedy, ale aj dlho potom, sa hrávali opery v slovenskom preklade) v hudobnom naštudovaní Tibora Freša a v réžii Júliusa Gyermeka síce zinkasovala sprchu negatívnych recenzií, no nebránilo jej to dosiahnuť stovku repríz. V postave Gildy sme sa najčastejšie stretávali práve s Jarmilou Smyčkovou. Samotná jubilantka ju vo svojej kariére považuje za výnimočnú. Krištáľovo čistý a emóciou nasýtený tón vyjadroval uveriteľnú dievčenskosť postavy, výrazovú i hereckú úprimnosť citov k zvodcovi i otcovi. Jej koloratúry zneli presne, v závere árie Caro nome sa nevyhýbala korune vo výške trojčiarkovej oktávy. U tejto umelkyne bolo zvláštne, že hoci hlas bol vždy lyrický a neveľký, technicky bol natoľko koncentrovaný, že bez námahy sa niesol ponad orchester.

G. Verdi: Rigoletto, Opera SND, 1968. Jarmila Smyčková (Gilda), foto: Archív SND

Pribudol Oscar v obnovenom naštudovaní Verdiho Maškarného bálu a v apríli 1971, ešte na scéne DPOH, šarmantná Mozartova Zuzanka z Figarovej svadby. Alternovala so skvelou, no vtedy so zdravotnými problémami bojujúcou Alžbetou Svobodovou, za ktorú neraz pohotovo zaskočila. Keď sa na javisku stretla s grófskym párom v podaní Márie Hubovej a Juraja Wiedermanna, prípadne s Jaroslavou Sedlářovou ako Marcelinou, Jurajom Hrubantom alebo Jozefom Špačkom (Figaro), bol to naslovovzatý herecký koncert. V slovenskom preklade boli zreteľné všetky komické pointy libreta.

Jarmila Smyčková aj napriek tomu, že bola niekoľko sezón prvým koloratúrnym sopránom v súbore, nepohŕdala ani menšími postavami v Cikkerovom Jurovi Jánošíkovi (1. študent, pričom štvrtým bol Peter Dvorský) či v Janáčkovej Veci Makropulus (Komorná). Aj opakovanej Micaele z Bizetovej Carmen, hoci hlasovo nebola šitá na jej mieru, vedela dať náležitý profil. Väčšmi však žiarila ako prešibaná Norina v Donizettiho buffe Don Pasquale, či v koloratúrnych výstupoch Studenej princeznej, ktorú Tibor Frešo v rozprávkovej opere Martin a slnko komponoval priamo pre ňu. V oboch partoch, ako aj v návrate k Verdiho Violette, už alternovala s talentovanou mladou Sidóniou Haljakovou. Často boli jej partnermi tenoristi najmladšej generácie Peter Dvorský a Juraj Hurný.

Tibor Frešo, inscenátori a speváci počas prípravy Frešovej opery Martin a Slnko, Opera SND, 1975, zľava: Ladislav Vychodil, Jarmila Smyčková (Studená princezná), Branislav Kriška, Štefan Janči (Čarodejník), Tibor Frešo, Štefan Hudec (Martin), Tibor Beňo (asistent réžie), foto: Jozef Vavro / Archív SND

V jedinom slovenskom uvedení černošskej opery Porgy a Bess od Georgea Gershwina (1974) v sedemdesiatich siedmich predstaveniach bez alternácie stvárnila Claru s preslávenou áriou Summertime. Krátko pred svojimi päťdesiatinami sa Jarmila Smyčková ešte zablysla parádnou titulnou rolou v Donizettiho Lucii di Lammermoor. Vytiahla opäť svoje najvlastnejšie tromfy: citovo vrúcny timbre, schopnosť talianskeho frázovania a stále bezpečnú koloratúru. Bola dôstojnou partnerkou z veľkých svetových javísk sa vracajúceho Petra Dvorského ako Edgarda, ale i autentického domáceho Rigoletta Pavla Mauréryho.

Po epizódnych partoch v Massenetovej Manon (Pousette) či Verdiho Donovi Carlosovi (Anjelský hlas) a návrate k Marceline z Beethovenovho Fidelia, jej poslednou hlavnou úlohou bola Nedda v Leoncavallových Komediantoch (1984). Koloratúrny soprán Jarmily Smyčkovej si počas celej kariéry uchovával lyrickú dimenziu, akosi vzdoroval inak bežným premenám do mladodramatického odboru, takže prirodzené limity ju nepustili ďalej. S javiskom Opery SND sa lúčila v kostýme Lucie di Lammermoor.

Jarmila Smyčková (Lucia), Lucia di Lamermoor, Opera SND 1985

Počas aktívnej dráhy bola jednou z historicky najspoľahlivejších sólistiek a ťažko by som si spomenul na odrieknuté predstavenia. Navyše, ako všestranne vzdelaná osobnosť často navštevovala nielen operné predstavenia, ale aj koncerty. Bola pravidelnou diváčkou nenahraditeľných operných matiné s Jaroslavom Blahom. Pokiaľ boli možnosti, s láskou interpretovala aj piesňovú literatúru. Priam anjelsky znel jej hlas v Orffovej Carmina burana v Slovenskej filharmónii. Spolupracovala s českými orchestrami, opakovane hosťovala v pražskom Národnom divadle (Kráľovná noci, Gilda), v Janáčkovej opere Brno (Gilda) a v mnohých štátoch zahraničia. Nahrávala pre rozhlas i televíziu. Po skončení divadelnej etapy pôsobila pedagogicky na Konzervatóriu v Bratislave.

Vzácnej jubilantke, neskutočne príjemnej a skromnej dáme, dlhoročnej kráľovnej koloratúry v SND, prajeme v prvom rade pevné zdravie. My, čo sme sledovali celú dvadsaťtriročnú bratislavskú éru Jarmily Smyčkovej, vieme čo pre slovenskú operu znamená.

Autor: Pavel Unger

video

Jarmila Smyčková, ária È strano! è strano! z Verdiho opery La traviata

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár