Wagner, Dvořák a Šostakovič pod holým nebom

Naozaj nie je bežné pozorne sledovať pred návštevou klasických koncertov správy o počasí, od ktorých závisí, čo si dáme na seba, či si na koncert máme zobrať dokonca aj pršiplášť a veľký dáždnik. Na tri takéto podujatia, ktorých konanie sa záviselo od rozmarov oblohy, pozývala v máji a júni Sächsische Staatskapelle Dresden, operný a koncertný orchester Drážďanskej Semperovej opery, patriaci medzi top ten orchestre vo svetovom meradle.

V prvom prípade, 22. mája, šlo o popoludňajší live prenos opery Lohengrin od Richarda Wagnera pred divadelnou budovou. Tisíce fanúšikov zaujali miesta na vlastných stoličkách, lavičkách, ležadlách a dekách. Patrili k tým, ktorým sa nepodarilo dostať sa k vstupenkám na štyri predstavenia Lohengrina s Annou Netrebko a Piotrom Beczałom pod taktovkou dirigenta Christiana Thielemanna. Jedno predstavenie sa našťastie prenášalo naživo – ako gesto divadla vernému publiku, bez vstupného. Stráviť takmer päť hodín na dlažbe od počiatočnej tropickej horúčavy až do vlažnej noci dokáže iba nadšenec. V tomto prípade snáď tušiaci, že zažije jedno z najväčších operných divadiel súčasnosti: superhviezdu Netrebko a tenoristu Beczału v debutoch Wagnerových postáv Elsy a Lohengrina, a tiež dirigenta Thielemanna s jeho mimoriadnou afinitou k Wagnerovým hudobným drámam. Šlo o udalosť médiami a publikom sledovanú  na celom svete, ktorá dala dlhé mesiace Pegidou sužovanému mestu každopádne priateľskejší obraz opravujúci jeho stratené renomé.

Dve ďalšie podujatia boli skutočnými open air koncertmi na priestranstvách v centre mesta s prekvapivo náročnou dramaturgiou v čase, keď boli do posledného miesta obsadené všetky záhradné reštaurácie prenášajúce Majstrovstvá Európy vo futbale.

V sobotu 18. júna, v deň každoročne očakávaného a týždne vopred vypredaného podujatia Klassik Picknickt (Klasika piknikuje), celé popoludnie lialo. Nebolo lákavou víziou vybrať sa a posadiť sa večer s piknikovým košíkom na lúku pred Sklenenou manufaktúrou (Gläserne Manufaktur) Volkswagenu. Ani pre tých hostí, na ktorých čakali VIP miesta v bezprostrednej blízkosti elitného orchestra umiestneného do koncertnej mušle. Ale v pravý čas sa nebesá zmilovali a usporiadateľmi pripravené texty pre smartphony a počítače, ktorých úlohou bolo informovať o zrušení podujatia, sa na verejnosť našťastie nedostali.

Avizovaný program vytvárajúci vo viacerých rovinách most medzi Európou a Amerikou sa mohol uskutočniť a ponúkol hudbu nepoznanú i dôverne známu. Pred záverečnú Dvořákovu Deviatu symfóniu Novosvetskú boli zaradené dve skladby 20. storočia: dielo Orava pre sláčikový orchester od poľského skladateľa Wojciecha Kilara (1932-2013) známeho predovšetkým ako skladateľa filmovej hudby a Koncert pre husle a orchester jedného z najvýznamnejších a najznámejších skladateľov USA minulého storočia Samuela Barbera (1910-1981). Kilarova Orava, sotva známe dielo, sa predstavilo ako mimoriadne virtuózne a invenčné, ako čítanka jedinečne spracovaného folklóru slovensko-poľského regiónu. Rytmicky pregnatné, s prírodou späté a aj očividne vďačné dielo pre interpretov, dirigenta – i pre takmer tri a pol tisícové publikum, bolo ideálnym otvorením večera pod holým nebom. Kto chcel, nechal svoje uši či myseľ prechádzať sa po dolinách a horách, iný zasa nevyšiel z údivu nad kompozično-technickými schopnosťami Wojciecha Kilara. S týmto dielom so Staatkapelle Dresden debutoval mladý poľský dirigent Krzysztof Urbański, súčasný hudobný riaditeľ Indianopolis Symphony Orchestra. Kilar, ale i Lutosławski patria k dirigentovým trofejám, vozí ich so sebou v kufri a ich hudbu sa snaží zaraďovať do svojho repertoáru všade, kde to je len možné. Dirigent Urbański je v tomto prípade ničím nenahraditeľnou, priam závideniahodnou  prvotriednou reklamnou kanceláriou poľskej hudby.

Srbský huslista Nemanja Radulović, sólista večera, si podmanil publikum dvakrát. Prvýkrát zabodoval už svojím dynamickým zjavom pri vstupe na pódium, pripomínajúcim populárneho popového interpreta súčasnosti. Druhýkrát vtedy, keď nechal rozoznieť svoju romantickú dušu a svoje citlivé husle v Barberovom husľovom koncerte. Američan Samuel Barber komponoval v roku 1939 svoj koncert na objednávku mydlového milionára Samuela Felsa. Dielo vznikalo vo Švajčiarsku, Paríži a dokončil ho USA. Razantné finále, ktoré sa v čase svojho vzniku považovalo za nehrateľné, je husľovou ekvilibristikou výrazu i paganiniovskej techniky. Koncert je dnes na americkom kontinente u publika mimoriadne obľúbený, stáva sa i preferovaným koncertným kusom veľkých huslistov. Jeho interpretácia huslistom Radulovićom pôsobiacom dnes na pódiách Európy a Ameriky bola zmesou nehy a diabolského divošstva, symbiózy, aká sa dá stvárniť na husliach len zriedka.

A napokon Antonín Dvořák a jeho Symfónia č. 9 Novosvetská pod taktovkou tridsaťštyri ročného Krzysztofa Urbańského! Z jedného rozhovoru s týmto dirigentom, ktorý vznikol v súvislosti so študovaním práve tejto symfónie pri inej príležitosti, vyplýva, že nielen v jej technickom zvládnutí, teda muzikálnom a intelektuálnom ovládaní partitúry, ale hlavne v jej koncepcii, a následnej interpretácii sa skrýva množstvo úskalia. Ako to vlastne Dvořák napísal, ako si to všetko predstavoval? Tento mimoriadne úspešný mladý dirigent vo svojich interpretáciách vychádza z princípu, že to najjednoduchšie riešenie je najlepšie. A takto akosi pôsobil aj pri vedení špičkovej Staatskapelle Dresden – akoby šlo všetko samo od seba. Dvořákova najpopulárnejšia symfónia plynula v koncepcii mladého dirigenta úplne samozrejme, nestrácajúc pritom nič zo svojej nadčasovosti a geniality. Zimomriavky nevyvolala iba hlavná téma Larga a jej zamatové harmonické kombinácie. Urbańského Novosvetská bola jedným z interpretačných vrcholov tohtoročnej sezóny, frapovala nespočetnými magickými gradáciami vedúcimi k neobvyklej výrazovej komplexnosti. K tradícii podujatia a k obchodnej náplni exkluzívnych motivačných agentúr mesta patrí aj to, že na dekách a ležadlách koncert z priľahlých lúk vnímali napríklad aj hostia hotela Kempinski…

Ak bolo podujatie Klassik Picknickt zasadené do okolia modernej architektúry Sklenenej manufaktúry firmy Volkswagen, kulisou ďalšieho open air podujatia nazvaného Symfónia ľudskosti sa stala impozantná svetoznáma baroková silueta mesta. Kým sa v budove Semperovej opery časť Staatskapelle Dresden podieľala na predstavení Mozartovej opery Le nozze di Figaro, s dirigentom Omerom Meirom Wellberom, ďalšia časť sa ujala Šostakovičovej slávnej Siedmej sýmfónie Leningradskej s dirigentom Franzom Welserom-Möstom.  (absolvovať dve takéto obsadenia v jeden večer kapacita orchestra umožňuje).

Prečo zaznela na tomto koncerte práve táto symfónia? Z akých dôvodov bola situovaná na prírodné pódium pri Labe, na Kráľovské nábrežie, kde prebiehajú inak rockové koncerty či filmové noci? Žijeme v časoch, keď túžba po mieri a slobode je aktuálnou globálnou záležitosťou, keď také výrazy ako falošný patriotizmus, nefungujúce medziľudské vzťahy či akákoľvek forma diskriminácie denne prinášajú dôvody na zamyslenie. Uvedomujeme si tiež, že dnešné vážne varovania pred úpadkom demokratickej spoločnosti majú hlbšie príčiny ako včerajšie. Šostakovič vytvoril svojou Leningradskou symfóniou výstrahu pred vojnou, vyslovil ňou túžbu po mieri a dotkol sa všetkých spomínaných problémov, faktov a javov. Na voľnom priestranstve open air prostredia jeho posolstvo zasiahlo a oslovilo oveľa viac poslucháčov ako v uzavretej koncertnej sieni. Nakoniec sa stalo spoločným prejavom skladateľa, interpretov a 4400 zúčastnených poslucháčov.

Šostakovičove bezhraničné volanie po mieri, znášanlivosti, ľudskosti a tolerancii bolo na nadrozmernom pódiu zasadené do  pôsobivej scény: pozadie tvorila jedna z Piccasových Holubíc mieru, kópia originálu, ktorú Staatskapelle Dresden dostala v roku 1961 od Picassovej manželky. Ako o tom svedčia rôzne bádania hudobných historikov, obliehaný Leningrad je v symfónii iba symbolickým výkrikom ešte živých Leningradčanov odsúdených na smrť hladom. Rôzne výklady vzniku a myšlienkového obsahu diela nemenia nič na skutočnosti, že Leningradská symfónioa hovorí o mnohých nepriateľoch ľudstva. Rakúšan Franz Welser-Möst, šéfdirigent Cleveland Orchestra, ktorý v Staatskapelle Dresden týmto dielom debutoval, komentoval symfóniu takto: „Leningradská symfónia je dielom, u ktorého ma fascinoval už jeho mýtus. Táto hudba, ktorá vznikla za otrasných podmienok, zasiahla veľmi rýchlo srdcia ľudí na celom svete. Historické pozadie je dnes minulosťou – čo ostáva, to sú posolstvá ľudskosti a mieru, ktoré prepožičiavajú dielu nadčasovú platnosť.“ Takto videné posolstvo bolo možné sledovať v odvíjajúcej sa hudbe, v spleti tónov a farieb orchestra bez toho, aby sme ju museli podrobiť hudobnej analýze. Interpretácii nechýbal vzdor, žiaľ, bolesť, stupídnosť, brutalita, trpký humor, groteska ale ani jednoduchá krása. Dych zatajujúca interpretácia podala Šostakoviča úžasne, potlesk masy ľudí bol jej ocenením, ale i súhlasom s myšlienkou diela. Všetci prítomní, ktorí dielo počúvali v tropickej horúčave pod holým nebom, si nepochybne uvedomili, že v tento večer šlo viac o symboliku, ako o koncert v akusticky uzavretej koncertnej sieni.

Dirigent Welser-Möst so Sächsische Staatskapelle Dresden nechali toto kľúčové Šostakovičove dielo zaznieť 23. júna, v predvečer 7. Medzinárodných Šostakovičových dní, ktoré sa konali v dňoch 24. až 26. júna v malebnom rekreačnom mestečku Gohrisch, v oblasti Labských pieskovcov.

V roku 1960 tu pobýval Dmitrij Šostakovič, tu vzniklo jeho autobiografické 8. sláčikové kvarteto. Gohrisch je dnes v celosvetovom meradle jediným dejiskom pravidelných festivalov nesúcich meno Dmitrija Šostakoviča. „Koncertná stodola“ miestnych poľnohospodárov sa stáva každý rok Mekkou pre priateľov jeho hudby prichádzajúcich skutočne i z veľkej diaľky. Na otváracom koncerte v podaní súboru Quator Danel zaznel opäť úžasný Šostakovič – jeho 15. sláčikové kvarteto otvorilo takmer vypredaný festival.

Autor: Agata Schindler

www.semperoper.de

www.staatskapelle-dresden.de

www.schostakowitsch-tage.de