Wagnera dostávame po dávkach – v Slovenskej filharmónii zaznelo 2. dejstvo Tristana a Izoldy

S oživovaním operného odkazu Richarda Wagnera, vo väčšine sveta priam kultového skladateľa, prioritne vypredávajúceho operné domy, sme niekde na chvoste. Slovenskému divákovi sa rozsiahle diela, skomponované po Lohengrinovi, v kompletnej podobe nedostávajú. Nanajvýš po dávkach.

Prvé dejstvo Valkýry uviedla Opera Slovenského národného divadla v Bratislave pod taktovkou Olivera Dohnányiho v roku 2008, o desať rokov neskôr ho zahrala Slovenská filharmónia s dirigentom Jurajom Valčuhom. Z Tristana a Izoldy (1865) od Richarda Wagnera, ktorý sa v repertoári Slovenského národného divadla objavil v troch predstaveniach v januári 1934 (v českom preklade ho naštudoval Karel Nedbal a réžiu mal Bohuš Vilím), sa u nás sporadicky započúvame aspoň do predohry a Izoldinej smrti z lásky.

O prvú výnimku z ignorovania tohto skladateľovho veľdiela sa zaslúžila na sklonku uplynulej sezóny Opera Štátneho divadla v Košiciach, ktorá po takmer deviatich desaťročiach (čiže pre žijúcu verejnosť po prvýkrát) sprístupnila v koncertnej verzii pod taktovkou Petra Valentoviča viacero scén z Tristana a Izoldy, prepojených hovorenými textami z tvorby Thomasa a Klausa Mannovcov.

Prečítajte si tiež:
Wagnerov Tristan a Izolda vo veľkom priereze v Košiciach – historický okamih opery na Slovensku

Slovenská filharmónia, vzhľadom na pretrvávajúcu bezzubosť dramaturgie prvej národnej divadelnej scény, konkrétne v skladateľskom odkaze Richarda Wagnera (ale aj v iných oblastiach), sa odhodlala vstúpiť do operného terénu. Nesporne išlo o plne odôvodnený krok. S nádejou, že ďalšie koncertné uvádzania opier budú nasledovať. Na dvojicu koncertov (9. a 10. marca 2023) si angažovala slovenského dirigenta medzinárodného renomé Juraja Valčuhu, ktorý už v apríli 2023 začne dirigovať sériu predstavení Tristana a Izoldy v prestížnej Bavorskej štátnej opere v Mníchove. Pre Bratislavu si vybral tretinu z celkovej dĺžky opery, konkrétne kompletné druhé dejstvo.

Málo? Dosť? Nemám jednoznačnú odpoveď z dvoch dôvodov. Po prvé – stredné, „nočné“ dejstvo síce obsahuje kľúčové ľúbostné dueto titulných postáv, jedno z najúchvatnejších stretnutí mileneckých párov v opernej literatúre vôbec, s unikátnou túžbou po večnej noci smrti, predsa len je to výsek z trojdejstvového celku. A ten vo svojej komplexnosti na Slovensku nepoznáme.

Nuž a po druhé. Uvažujúc nad dramaturgickou voľbou programu a zároveň s pohľadom do nezvyčajne preriedených diváckych radov (píšem o štvrtkovom koncerte 9. marca 2023), zapochyboval som, či naša hudobná verejnosť vôbec dozrela na prijímanie najobjemnejších operných diel svetovej literatúry. Je to pocit smutný, ale reálny.

Druhé dejstvo je možno tým dominantným. Richard Wagner v liste z Benátok Mathilde Wesendonckovej v roku 1859 o ňom napísal, že je vrcholom jeho dovtedajšieho umenia. Nie je však ľahké ho dokonale pochopiť bez nadväznosti na prvé dejstvo a bez pokračovania tretím. Jednoznačný je aj v ňom fakt, že skladateľ nenechal žiadnu hudobnú myšlienku bez cielenej a do najmenších detailov zdôvodnenej inštrumentácie. Vyplýva zo situácie, z textu, z atmosféry. Prosto, je to pravá ukážka Gesamtkunstwerku, ktorú skladateľ rozvíjal vo svojej ďalšej tvorbe.

Juraj Valčuha vo svojej dirigentskej praxi na čele najprominentnejších orchestrov sveta sa s rovnakou intenzitou venuje koncertnej i opernej literatúre. Nevynímajúc tvorbu Richarda Wagnera. V roku 2019 naštudoval v neapolskom Teatro San Carlo Valkýru, o rok neskôr v bolonskom Teatro comunale Tristana a Izoldu. Škoda, že v inak kvalitnom bulletine ku koncertu SF, kde popri úvodnom slove Ivana Martona nechýbal originál i preklad libreta z pera Lindy Fintorovej a Stanislava Trnovského, nenájdeme práve dirigentove životopisné údaje, súvisiace s daným programom.

Valčuhova dôsledná analýza partitúry a vštiepenie svojho názoru do hry orchestra Slovenskej filharmónie (tiež sa nedozvieme, či sa niekedy s touto operou stretol, no pravdepodobne nie) boli evidentné. Vystaval 2. dejstvo Tristana a Izoldy v široko klenutom oblúku, pod ktorým sme cítili rozlúsknutie inštrumentačných nuáns, skladateľom zašifrovaných (nejde len o povestný tristanovský akord) tak, aby zrkadlili duševné stavy postáv, ich vzťahy a rozhodujúce momenty dramatického vývoja. Hoci sa môže zdať, že pohyb deja v rámci stredného aktu, obsahujúceho úvod a tri scény, nemá veľa zásadných zlomov (samotná scéna s ľúbostným duetom trvá približne štyridsať minút), je nabitý nesmierne bohatou škálou odtieňov. Nejde o paletu farieb, dynamických zvratov či agogiky, volených náhodne či formálne, ale Wagner mal každý takt prešpekulovaný a podložený obsahom.

Juraj Valčuha s orchestrom vyniesol na povrch detaily, pohral sa s lyrickými pasážami, ktorých tiež nie je málo a dramatickým vzopätiam doprial extatickú dynamickú silu. Nepostrehol som, žeby orchester nevložil do hry maximum svojich technických i kreatívnych možností. Zápal a fluidum, vyžarujúce z dirigentovej osobnosti, pôsobia na teleso vždy inšpirujúco.

V strednom dejstve dostávajú najväčší priestor titulní predstavitelia Tristana a Izoldy, síce menej, no tiež náročné spievanie má Brangäna a Marke. Existujú v podstate dve interpretačné možnosti pri koncertnom uvádzaní opier. Buď pripúšťajú naznačenú hereckú akciu, minimálne do miery základných vzťahov medzi postavami, alebo ponechávajú sólistov staticky, na spôsob oratoriálnych diel.

Bratislavský model sa prikláňal k druhej verzii, aj keď Brangänin varovný hlas počas ľúbostnej extázy milencov znel z balkónovej lóže a celá scéna kráľa Markeho (i postavy Melota a trojslovný vstup Kurwenala) sa odohrali v trocha znevýhodnenom priestore, z pohľadu diváka za orchestrom z ľavej strany. Tým sa vzťah Tristana a Izoldy obmedzil výlučne na hudobnú a spevácku rovinu, keďže po celý čas stáli za pultmi po oboch stranách dirigenta. Ešte sa žiada upozorniť na fakt, že prezentáciou len tretiny z celkovej minutáže opery, sa sólisti nemuseli zamýšľať nad „ekonomikou“ dávkovania hlasovej sily a mohli ísť naplno.

Výhrou koncertu bolo získanie 45-ročného rakúskeho tenoristu Norberta Ernsta do partu Tristana. Vo svojej kariére sa rodák z Viedne prepracoval postupne od malých úloh na jedného z najkompetentnejších dnešných predstaviteľov náročných wagnerovských postáv. Jeho dramatický tenor je podopretý výbornou technikou, vďaka ktorej bez námahy nielenže drží krok s orchestrom aj vo fortissime, ale dokáže tvárne modelovať dynamiku a prechádzať plynule medzi polohami. Je pevný v intonácii, štýlový vo frázovaní, skrátka wagnerovský tenor par excellence.

Nie až tak jednoznačne pôsobil výkon u nás dobre známej nemeckej dramatickej sopranistky a rodáčky z Tunisu Maidy Hundeling. Rezonancia jej hlasu neprekvapila, fortissimo na entú je jej pýchou, no zároveň práve tieto tóny spôsobujú úbytok plastickosti celej výstavby partu. Kontrasty medzi dynamickými hladinami sú príkre, čo neraz priamo upozorňuje na isté medzery v plynulosti vokálneho toku i na nižšiu dávku emotívnosti v samotnom timbri.

Príjemne prekvapila česká mezzosopranistka Ester Pavlů ako Brangäna. Jej dramatický materiál znel technicky a v hlasovom rozsahu isto, farebne bohato. Vo veľkej 1. scéne s Izoldou preukázala aj po výrazovej stránke kompetentnosť vo wagnerovskom slohu.

Peter Mikuláš podal ako kráľ Marke stabilný výkon, snúbiaci vekom neubúdajúcu farebnosť hlasu s vzácnym zmyslom pre tieňovanie dynamiky a dôsledné výrazové artikulovanie spievaného textu. V dvoch kratších výstupoch Melota znel tenor Juraja Kuchara (rolu spievajú aj barytonisti) kompaktne. Napriek jeho umiestneniu v zadnej časti javiska, hoci v závere sa stretne v súboji s Tristanom, nebol zvukovo oslabený. V kratučkom vstupe Kurwenala sa predstavil Martin Mikuš.

Nuž, Bratislava má za sebou aspoň jedno kompletné dejstvo Wagnerovho Tristana a Izoldy v jazykovom origináli. Za štandardných okolností by nebolo ľahké pochopiť, prečo štvrtkový termín nevypredal Koncertnú sieň Slovenskej filharmónie. Na Slovensku však žalostne chýba wagnerovská tradícia, prvá slovenská operná scéna jeho skladateľský odkaz počnúc Tristanom a Izoldou, kam patrí celá tetralógia Prsteň Nibelungov, Majstri speváci norimberskí a Parsifal, vytrvalo ignoruje. Aj to je dôkaz, prečo sa Bratislava nemôže porovnávať s okolitými metropolami. Takže v konečnom dôsledku patrí Slovenskej filharmónii vďaka za ďalší krok v dávkovaní javiskového dedičstva Richarda Wagnera.

Autor: Pavel Unger

písané z koncertu 9. 3. 2023

Richard Wagner: Tristan a Izolda
koncertné uvedenie 2. dejstva opery
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
9 a 10. marca 2023

Slovenská filharmónia
Juraj Valčuha, dirigent
Maida Hundeling, soprán (Izolda)
Norbert Ernst, tenor (Tristan)
Ester Pavlů, mezzosoprán (Brangäne)
Peter Mikuláš, bas (Marke)
Juraj Kuchar, tenor (Melot)
Martin Mikuš, barytón (Kurwenal)

Richard Wagner: Tristan a Izolda, koncertné uvedenie 2. dejstva opery

www.filharmonia.sk