Operné dianie na Slovensku sprevádzajú neveľmi pochopiteľné špecifiká. Najvyššie ambície zdolať extrémne ťažké diela neprichádzajú z prvej scény, ale z dvoch ďalších. Pred troma rokmi sa s Rossiniho Otellom popasovala Banská Bystrica, pod prvé scénické uvedenie Donizettiho Roberta Devereuxa sa podpísali Košice. Najnovšie, veľkým prierezom Wagnerovho Tristana a Izoldy, zdolali inú „trojtisícovku“.
Od januára 1934, keď v Slovenskom národnom divadle zaznel po prvýkrát, po česky a v iba troch večeroch, Tristan a Izolda od Richarda Wagnera (v hudobnom naštudovaní Karla Nedbala a v réžii Bohuša Vilíma), sme na našom teritóriu nepočuli toľko živej hudby z daného diela, ako v piatok 24. júna 2022. Nebola to však Bratislava, kde sa z Tristana a Izoldy sporadicky objavovala len predohra a Izoldina smrť z lásky, ale Opera Štátneho divadla v Košiciach. Veľkým koncertným prierezom, kombinovaným s textovými predelmi, rehabilitovala na Slovensku aspoň nezanedbateľnú časť veľkolepého a kultového Wagnerovho opusu.
Určite by bolo nad reálne sily Košičanov za daných podmienok a pri súčasnej pripravenosti publika ponúknuť štvorhodinové veľdielo kompletne. Riaditeľ súboru Roland Khern Tóth a dramaturg Stanislav Trnovský prišli s iným projektom, kde na ploche približne sto minút predstavili v koncertnej podobe veľký prierez operou, skombinovaný s textami z diel a listov Thomasa a Klausa Mannovcov. Vidno za tým tiež nemalú dávku dramaturgickej objavnosti i odvahy, v jednom bloku prepojiť desať hudobných čísel so siedmimi literárno-dramatickými vstupmi. Návštevníci piatkovej premiéry (mali by sa konať reprízy v budúcej sezóne) teda počuli naživo približne tretinu opery, inak vzaté zhruba jedno kompletné dejstvo.
Aj druhá spomenutá verzia by bola riešením, možno tradičnejším, no zvolená forma otvorila pohľad na skladateľa a dielo v novom kontexte. Nemecký spisovateľ a esejista svetového významu Thomas Mann (1875 – 1955) sa narodil osem rokov pred smrťou Richarda Wagnera (1813 – 1883) a patril k tým umelcom z mimohudobnej sféry, ktorého skladateľovo dielo a filozofia upútali v rôznych smeroch. Ako v bulletine píše Stanislav Trnovský, „konotácie k Wagnerovi sa prelínajú jeho dielom (novela Tristan z roku 1903) a sám spisovateľ venoval Wagnerovi a jeho tvorbe množstvo esejí a listov“.
Dramaturgia tristanovského večera v Košiciach išla v textovej časti ešte o generáciu ďalej. Zapojila do dialógu Klausa Manna (1906 – 1949), Thomasovho syna a tiež spisovateľa, končiaceho svoj život samovraždou, podmienenou viacerými osobnými i spoločenskými dôvodmi. Filozofovia Arthur Schopenhauer a Friedrich Nietzsche, ale aj odkazy na Smrť v Benátkach, na básnika Friedricha Hölderlina a iných, poukazujú na komplexnosť poňatia témy v hraniciach únosných (aj pre percepčnú náročnosť) pre formát predelových vstupov medzi hudobnými číslami.
V tejto súvislosti treba spomenúť dôsledné preklady textov, ktoré pripravili Linda Fintorová a Stanislav Trnovský. A samozrejme oboch členov Činohry košického Štátneho divadla, osvedčeného Róberta Šudíka a mladistvým zápalom strhujúceho Mateja Marušina, ktorí ako otec a syn Mannovci optimálne zodpovedali dvom vekových generáciám a spôsobom interpretácie textu. Vedení režisérom Antonom Korenčim si našli každý priliehavú dikciu, výraz a stotožnenie sa so slovom.
Tým bazálnym motívom projektu bolo predstaviť slovenskému publiku Wagnerovho Tristana a Izoldu vo viacerých kľúčových momentoch. To už bolo – popri dramaturgii, rozhodujúcej o výbere častí z plynulého celku – v rukách dirigenta Petra Valentoviča, orchestra Opery Štátneho divadla, posilneného o externistov i zo susedného maďarského Miškovca (Miskolc) a sólistov. Už v úvodnom čísle, predohre k opere, bolo silno cítiť práve to špecifické fluidum, vyžarujúce z tónov Wagnerovej partitúry. Počas celého večera odkryl orchester svoj možno až netušený potenciál (v tutti pasážach, ale aj mnohých sólach, resp. komorných zoskupeniach filigránskej partitúry), ktorý Peter Valentovič dokáže majstrovsky zúročiť v akomkoľvek druhu hudby.
Najväčší priestor patril Izolde českej sopranistky Elišky Weissovej. Jediná spievala bez nôt, part už stvárnila v inscenácii divadla v Ústí nad Labem, no napríklad monológ z 1. dejstva tam bol škrtnutý. Umelkyňa disponuje typom sopránu, aký momentálne v česko-slovenských reláciách nie je prítomný. Ide o kategóriu „hochdramatische“, čo je najvyšší stupeň dramatickosti z hľadiska farby, objemu a priebojnosti tónu. Navyše vo veľkom rozsahu, od sýtych mezzosopránových hĺbok, cez obsahovo bohatú strednú polohu až po vysoké H. V monológu, duete s Tristanom a závere 2. dejstva, ako aj v záverečnej Smrti z lásky (Mild und leise…) dokázala svoj obrovský fond tvarovať v plastickej dynamike (rovnako kvalitne jej zneli piana ako fortissimo), frázovať v dlhých oblúkoch a zároveň naplniť spev textovým obsahom.
Pre Titusza Tóbisza išlo o prvé stretnutie s Wagnerovým Tristanom. Podobne ako sopranistka, on vlastní pravý dramatický (hrdinný) tenor, doteraz v nemeckom repertoári využívaný menej ako v talianskom. Podarilo sa mu presvedčiť, že Wagner (nielen romantické opery zo skoršieho obdobia) môže byť platformou pre jeho ďalšie smerovanie. Je preňho vybavený veľkým fondom, ktorý má v stredoch príťažlivo barytónovú farbu, výšky sú objemné, kovové a technicky koncentrované. Titusz Tóbisz je v našich pomeroch skutočne unikátnym typom dramatického tenora.
Mladý český basista Michal Onufer (Kráľ Marke), taktiež sólista domáceho súboru, sa pravdepodobne s wagnerovským partom stretol po prvýkrát. Svoj monológ z 2. dejstva Tatest du’s wirklich predniesol s technickou istotou, zmyslom pre štýlové akcenty a farebným materiálom, ktorý bez forsírovania naplnil priestor. Myroslave Havryliuk z Brangäny ostali skôr nesúvislé výstupy, do ktorých však – aj napriek tomu, že ide o skôr lyrickejší mezzosoprán – vniesla tónovú kultúru a teplo timbru. Krásne sa niesol jej hlas aj z boku najvyššieho balkóna, kam ju režisér, vedený veľmi správnym inštinktom, umiestnil v dvoch-troch výstupoch.
Dôslednosť prípravy prierezu Tristanom a Izoldou sa odzrkadlila aj v tom, že dramaturgia nevynechala ani menšie postavy. Hlas mladého námorníka znel v podaní Maksyma Kutsenka z vyvýšeného miesta v hĺbke javiska príjemne a dobre sa zhostili malých sekvencií z partov Kurwenala a Melota Martin Kovács a László Havasi, členovia zboru, často obsadzovaní aj do sólových rolí.
Celkové aranžmán javiska, s naznačenými hereckými (vzťahovými) akciami sólistov, s činohercami na proscéniu, ale aj tylová opona počas predohry a v záverečnej scéne Izoldinej smrti z lásky, boli zmysluplnou prácou režiséra Antona Korenčiho a podporené svetelným dizajnom, vystupujúcim pod značkou „sedemminut“. S výnimkou Elišky Weissovej pripravilo wagnerovsko-mannovský večer Štátne divadlo z výlučne vlastných umeleckých zdrojov. Výkon Petra Valentoviča na čele orchestra bol jedinečný. Podujatie sa zapisuje do histórie nielen tohto divadla, ašpirujúceho podľa dejinných prameňov na premenovanie za Národné, ale aj v celoslovenskom kontexte.
Autor: Pavel Unger
písané z premiéry 24. 6. 2022
R. Wagner: Tristan a Izolda
Štátne divadlo Košice
Scény z opery
Premiéra 24. júna 2022
Dirigent: Peter Valentovič
Réžia: Anton Korenči
Dramaturgia: Stanislav Trnovský
Svetelný design: Róbert Farkaš
Preklad textov: Linda Fintorová, Stanislav Trnovský
Preklad libreta: Stanislav Trnovský
Izolda: Eliška Weissová
Tristan: Titusz Tóbisz
Marke: Michal Onufer
Brangäne: Myroslava Havryliuk
Kurwenal: Martin Kovács
Melot: László Havasi
Hlas mladého námorníka: Maksym Kutsenko
Thomas Mann: Róbert Šudík
Klaus Mann: Matej Marušin
- Predohra
- Spev mladého námorníka, „Westwärts schweift der Blick“
- Monológ Izoldy z 1. dejstva, „Wie lachend sie mir Liedersingen“
- Medzihra k 5. scéne 1. dejstva
- Ľúbostný duet z 2. dejstva, „O sink hernieder, Nacht der Liebe“
- Monológ kráľa Markeho z 2. dejstva, „Tatest du’s wirklich“
- Záver 2. dejstva, „O König, das kann ich dir nicht sagen“
- Predohra k 3. dejstvu
- Nápev pastiera, sólo pre anglický roh
- Izoldina smrť z lásky, „Mild und leise wie er lächelt“
Texty z diel a listov Thomasa a Klausa Mannovcov:
- Schopenhauer, Wagner, Nietzsche (Thomas Mann: Betrachtungen eines Unpolitischen)
- O umení Richarda Wagnera (Thomas Mann: Über die Kunst Richard Wagners)
- List Thomasa Manna nemeckému spisovateľovi Carlovi MariaWeberovi zo dňa 4. júla 1920
- Neuzavretý Wagner, list Emilovi Preetoriusovi z roku 1949 (Thomas Mann: Wagner und kein Ende)
- Smrť v Benátkach (Thomas Mann: Der Tod in Venedig)
- Friedrich Hölderlin: báseň Sokrates a Alkibiades
- Ricki Hallgarten – radikalizmus srdca (Klaus Mann: Ricki Hallgarten – Radikalismus des Herzens, esej)
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.