Walter Felsenstein bol tvárou moderného hudobného divadla 20. storočia

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Do berlínskej Komische Oper sa dalo chodiť aj v časoch rozdeleného sveta. Nemilosrdný múr stál neďaleko od Behrenstrasse, sídlo tohto divadla sa však našťastie nachádzalo vo východnej časti mesta. Založil ho v roku 1947 Walter Felsenstein (30. 5. 1901 – 8. 10. 1975), od narodenia ktorého uplynulo 120 rokov.

Pred rokom 1989 sme mali pramálo možností spoznávať operný svet v jeho rozmanitosti, trendy v hudobnom divadle, ba ani veľkých svetových spevákov. Z metropol socialistického bloku najviac sólistických hviezd hostila Budapešť, naproti tomu Východný Berlín, s dvoma opernými domami (Štátna opera Unter den LindenKomische Oper), bol oknom do sveta novo poňatého operného divadla.

V rozdelenom meste bol za múrom ďalší dom, Deutsche Oper, neobmedzovaný vo výbere západných umelcov, avšak pre nás nedostupný. Pokiaľ ide o režisérsku profesiu, dnes sa už pohybuje v úplne iných sférach, no v danej dobe bol Berlín skutočným mestom progresu.

Walter Felsenstein (1901 – 1975), foto: wikipedia

Dnes však budeme hovoriť skôr o zakladateľovi Komische Oper, 30.mája 1901 vo Viedni narodenom Walterovi Felsensteinovi. Bol synom strojárskeho inžiniera, zastávajúceho vysokú funkciu v rakúskych železniciach. Rodina sa neskôr presťahovala do Villachu a na otcovo prianie mal mladý Walter kráčať v jeho šľapajach. Na vysokej škole v Grazi však zo strojárstva rýchlo zdupkal, pretože ho nelákali exaktné vedy. Ťahalo ho to k divadlu, kam ho rodičia už počas viedenského pobytu často brávali.

V rokoch jeho detstva prevládala vo viedenskom monarchistickom divadelnom dianí skôr konvencia a šablónový pátos. Mladý Walter už vtedy pociťoval voči schémam akýsi vnútorný vzdor. A keď sa dozvedel o výbojoch francúzskych naturalistov, zahorela v ňom túžba prelamovať konvencie.

„Opozícia je jedným zo základných koreňov môjho života a povolania“, túto vetu ako životnú filozofiu, cituje v monografii o Felsensteinovi jej autor Karel Vladimír Burian. V divadelníctve mu prekážalo klišé, maniera a falošná citovosť, akou bol často ponímaný romantizmus. Nebol odporcom romantizmu, ale búril sa proti jeho zabetónovanej interpretačnej podobe. Kritizoval však len vtedy, keď dokázal ponúknuť iné riešenia.

Walter Felsenstein (1901 – 1975), foto: internet

Veľmi mladý odišiel z rodičovského domu a nasmeroval si to do divadla v Lübecku. Stal sa hercom, ale zároveň ho využívali na všetko, kde sa len dalo. Bola to len kratučká etapa, ktorú vystriedal Mannheim. Niečo podobné, no v tomto meste jeden zážitok ovplyvnil Felsensteinov náhľad na divadlo. Bolo to hosťovanie Komorného divadla Alexandra Jakovleviča Tairova z Moskvy (Tairov bol ruským avantgardným režisérom a hercom medzivojnovej doby), ktorý presadzoval v umení vlastný spôsob neošúchanej tvorivosti, na rozdiel od reprodukčnosti. Bol to v mysli vtedy ešte mladého herca prelom, keď si uvedomoval tézy Stanislavského, počas stalinizmu odstreleného Meierchoľda i Maxa Reinhardta.

Z Mannheimu viedli cesty Waltera Felsensteina do pomerne malého sliezskeho mesta Bytom. Práve tu sa mu naskytla príležitosť po prvýkrát režírovať. Debutom bol záskok v hre Arthura Schnitzlera Milkovanie, do ktorej bol obsadený ako herec. Úspech sa dostavil a spolu s ním poverenie, opäť po prvý raz, ujať sa réžie opery. Bola to Pucciniho Bohéma. Felstensteinovým kľúčom bolo odsunúť sentimentálnosť príbehu a staviť na realistické, sociálne a emocionálne ladenie. Opäť dosiahol znamenitý ohlas.

Chýr sa šíril a tak po dvoch rokoch (1925-27) opúšťa Bytom a sťahuje sa do švajčiarskeho Bazileja. Magnetom bolo meno tamojšieho mladého riaditeľa, ktorý v súbore hostil Adolpha Appiu. Najvýraznejšieho priekopníka umeleckého využitia svetla na scéne, reformátora a zároveň divadelného teoretika. Pod dojmom inscenácií videných v Bazileji, lúči sa Felsenstein s hereckou dráhou a prechádza na parketu režisérsku. Za dva roky sa podpísal pod 38(!) inscenácií. Napoly operných (okrem iných Wagnerovi Majstri speváci norimberskíParsifal, Pucciniho Turandot, Straussova Ariadna na NaxeGavalier s ružou), napoly činoherných. V obave, že podľahne rutine, zdvihol opäť kotvy. Je tiež pravdou, že nie každý divák sa vedel s jeho poetikou stotožniť.

Walter Felsenstein pri réžii Verdiho Otella, Komische Oper Berli, 1969, foto: Clemens Kohl/Henschel Verlag

Felsenstein študoval tvorbu dobových velikánov, mnohými sa inšpiroval (nadovšetko mu bol blízky Max Reinhardt), iní (napríklad Brechtovo epické divadlo) boli jeho estetickému ideálu vzdialenejší. Roky 1929-32 strávil v Nemeckom Freiburgu, kde si overoval možnosti, ako rozvíjať svoj pohľad na operné i činoherné divadlo. U tamojšieho publika príliš neuspel, nuž sa pobral ďalej. Kolín nad Rýnom, (trinásť operných inscenácií za dva roky) v pozícii šéfrežiséra, znamenal obrat. Vo Verdim i Wagnerovi priťahoval divákov a nielen pre domácich sa stal tvárou divadla. Pozvania z iných súborov prichádzali a Felsenstein si ako ďalšiu zastávku (tiež dvojročnú) vybral Frankfurt nad Mohanom.

To už ale bolo obdobie zúriaceho nacizmu. Na jednej strane mohol premieňať na skutočnosť svoj dávny sen o svojbytnej, originálnej podobe hudobného divadla ako priestoru pre „javiskovú pravdu“, na druhej však pre židovský pôvod svojej manželky (kvôli tomu ho vylúčili z Ríšskej divadelnej komory) musel byť obozretný. Ju i deti poslal mimo diania do Rakúska a sám sa na istý čas presunul do Zürichu. Tam vydržal do roku 1940, keď prišla preňho lákavá ponuka vrátiť sa do Berlína. Do činoherného Schillerovho divadla.

Walter Felsenstein (1901 – 1975), foto: Archív Komische Oper Berlin

Čoraz intenzívnejšie sa zaoberal naplnením svojich túžob, založením opernej inštitúcie, oslobodenej od nánosov klišé, vytvorením scény modernej, slobodne, realistickou optikou zrkadliacej názory tvorcov. V tom čase Herberta von Karajana, vychádzajúcu dirigentskú hviezdu, práve hosťujúcu v berlínskej Štátnej opere Unter den Linden, oslovilo Felsenstinovo režisérske umenie natoľko, že ho pozval do Aachenu. Spolu pripravili Verdiho Falstaffa, ktorého dokonalé zladenie všetkých parametrov vyvolalo nadšenie. Ďalším stupienkom v raste kariéry bolo hosťovanie na Salzburskom festivale, kde roku 1942 spolu s dirigentom Clemensom Krausom, debutoval Mozartovou Figarovou svadbou.

Po skončení vojny, v značne zruinovanom Berlíne, nadišiel čas premeniť svoj dlhodobý sen do reality. Kde? Mesto ešte nebolo rozdelené, múr nestál, ba ani socialistickou ideológiou nasiaknutá Nemecká demokratická republika ešte nebola realitou. V presadzovaní Felsensteinovho kréda nežiť z toho, čo už vytvoril a získal si rešpekt, ale hľadieť do budúcnosti, uspel. Už v roku 1945 mu vtedajšia vláda pridelila budovu Metropol-Theatru na Behrenstrasse (neďaleko Štátnej opery Unter den Linden i v blízkosti Brandenburskej brány), ktorá sa stala – po úpravách škôd, vzniknutých bombardovaním počas vojny – v roku 1947 sídlom novej inštitúcie, Komickej opery.

Komische Oper Berlin, foto: Gunnar Geller

Názov Komische Oper vôbec nesúvisel s programovou náplňou divadla, vznikol ako odraz tradície domu, kde prevažovala ľahšia múza. Walter Felsenstein mal ambíciu prezentovať skutočné hudobné divadlo. Bez falošného pátosu, kde speváci demonštrujú len hlasy a herectvo ostáva na vedľajšej koľaji. Hľadal spôsoby a metódy, ako dosiahnuť integrálnosť hudobnej a divadelnej zložky operného predstavenia. Skladateľskú predlohu a osobnosť dirigenta v procese tvorby vždy plne rešpektoval, v jeho predstave syntetického divadla boli východiskom.

V decembri 1947 sa uskutočnila premiéry prvej Felsensteinovej inscenácie v Komische Oper. Bol to Netopier od Johanna Straussa. Švih, vtip, odstránenie klišé pri zachovaní ducha predlohy, priniesli obrovský úspech. Na jar ďalšieho roka nasledovala Orffova Múdra žena, Offenbachov Orfeus v podsvetí a v januári 1949 s dirigentom Ottom Klempererom Bizetova Carmen. Bola to zrejme jediná Felsensteinova inscenácia, ktorú som po obnovnej premiére v jednej z množstva repríz, koncom roka 1976, videl v Berlíne naživo. Už pôvodné naštudovanie sa opieralo o nový nemecký preklad, bez dokomponovaných recitatívov a úspech vyhrotenej drámy u publika, zvyknutého v tom čase na verziu bez prózy, bol mimoriadny.

Aj v čase, keď som videl Carmen po obnovení, už s novou generáciou sólistov (Ute Treckel-Burckhardt ako Carmen, Jana Smitková v úlohe Micaely, Günter Neumann a Siegfried Vogel ako mužskí protagonisti) a pod taktovkou vtedajšieho hudobného riaditeľa Gézu Oberfranka, pôsobil večer ohromujúco. Detailnou prepracovanosťou od individualizovaného zboru až po premyslené a zdôvodnené gesto každého sólistu. Vtedy už bol Walter Felsenstein rok po smrti (zomrel 8. októbra 1975 v Berlíne) a jeho odkaz ešte úplne živý.

Walter Felsenstein Theater, obal knihy

Počas bezmála troch desaťročí sformoval Walter Felsenstein svoju Komickú operu ako moderné, k dobovej avantgarde patriace divadlo, ktoré si získalo bez ohľadu na pôsobisko vo východnom, „demokratickom“ bloku Berlína, pozornosť na celom svete. Jedným z najväčších úspechov v širokom repertoári boli Janáčkove Príhody líšky Bystroušky, Offenbachov Modofúz i Hoffmannove poviedky, Verdiho Otello, Prokofievova Láska k trom pomarančom a v neposlednom rade Bockov muzikál Fidlikant na streche. Všetko vo Felsensteinovej réžii. Mimo nemecky hovoriacich štátov režíroval aj v milánskom Teatro alla Scala (Janáčkovu Líšku Bystroušku, 1958) či v Moskve (Bizetova Carmen, 1969).

V roku 1966 obohatil Komickú operu baletný súbor pod vedením Toma Schillinga, vyvolávajúci na svojom poli podobný rešpekt ako opera. Felstenstein dbal, aby hudobné naštudovania mali vždy vysokú úroveň (zaručovali ju mená ako Otto Klemperer, Kurt Masur, Václav Neumann, Rolf Reuter), na pôde divadla premiéroval rad pôvodných titulov a vychoval si nasledovníkov. Götz Friedrich, Joachim Herz, Harry Kupfer i ďalší, dôstojne a po celom svete niesli vlajku Felsensteinovej školy a jeho novátorskej opernej estetiky.

Autor: Pavel Unger

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár