Z festivalu komornej hudby – 16. Konvergencie 2015

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Slovo „konvergencie“ naznačuje obsah a zameranie rovnomenného festivalu komornej hudby. Možno si návštevníci festivalu, ktorý práve prebieha v Bratislave (od 10. do 20. septembra) neuvedomujú, čo sa skrýva pod týmto názvom. „Konvergencia je zbiehanie sa, zbližovanie. V matematike je to približovanie premenlivej hodnoty k limitu.“ V mnohých vedných odboroch sa konvergencia definuje s aplikáciou na dané odvetvie. V hudbe si vybrala ten istý názov Spoločnosť pre komorné umenie – Konvergencie – a potom ho aplikovala na každoročný festival (tohto roku je 16. ročník) – v túžbe, priblížiť sa k ideálu, vrcholu, limitu hudobných hodnôt, pritom obsiahnuť ich rôznorodosť v špecificky vybratých – netradičných – priestoroch.

Aj 16. ročník Konvergencií je v ideálnom čase: na konci leta, pred začiatkom Bratislavských hudobných slávností, koncertnou či divadelnou sezónou, s divákmi, nepresýtenými hudobnými ponukami následnej sezóny, navyše so zaujímavým programom komorných koncertov, ktoré rozhodne prekročia ponuku hlúpych zábavných programov na takmer všetkých televíznych kanáloch.

Festival komornej hudby Konvergencie 2015, Koncert v Dóme sv. Martina, foto: Konvergencie

Festival komornej hudby Konvergencie 2015,
Koncert v Dóme sv. Martina,
foto: Konvergencie

Z celkovo 11. rôznorodých ponúk tohtoročných Konvergencií – od komorných koncertov domácich i zahraničných umelcov v Hviezdoslavovom divadle, Dóme sv. Martina, v Moyzesovej sieni, Albrechtovskom dome (resp. jeho nádvorí), koncertnej sieni Klarisky, design factory (čo je kultúrne centrum v obnovených industriálnych priestoroch na Bottovej ulici, slúžiace ako miesto pre koncerty, predstavenia a iné podujatia kultúry), až po Ateliér Babylon v centre hlavného mesta – sú v ponuke diela autorov 20. a 21. storočia, ale aj pohľady na odkazy tvorcov, pochádzajúcich či spätých so Slovenskom (Bartók, Dohnányi, Kodály, Frico Kafenda, Schneider-Trnavský), po chasidké piesne s hudobnou účasťou muzikantsky vzdelaného bratislavského rabína Barucha Myersa, ale aj rozhovory a dokumentárne filmy na počesť slovenských kompozičných nestorov (Roman Berger, Pavol Šimai, Ladislav Kupkovič), resp. program určený deťom – vrátane interaktívnej hudobnej rozprávky. Niektoré podujatia Konvergencií som azda vynechala – veď píšem iba úvod do festivalu, ktorý je slušne propagovaný (s finančnou podporou MK SR), resp. hodnotenia dvoch z 11. podujatí Konvergencií.

Jeden z prvých, poslucháčmi naplnených koncertov bol v Dóme sv. Martina, pod viacznačne vyznievajúcim názvom: Annum per annum, čo znamená „každoročne, rok za rokom“ – ale bol to aj konkrétny názov skladby pre organ s podobne určeným obsahom. Autorom diela z roku 1980 je estónsky svetovo známy skladateľ Arvo Pärt, ktorého skladby zazneli na uvedenom koncerte (14. 9.) trikrát – vzhľadom na významné životné jubileum skladateľa (nar. 1935).

Ako píše v bulletine Daniel Pastirčák: „Rok odišiel, rok prichádza. Čas plynie, čosi sa stráca, čosi sa vracia“. Nielen siločiary Konvergencií – aj hudobne intímne siločiary Pärtovej osobnosti. Skladateľ bol na Konvergenciách pred 14-mi rokmi, r. 2001 – teraz tu bol prítomný svojou hudbou. No aké vyžarovanie z nej zanechal! Organista Marek Vrábel na veľkolepom organ Dómu sv. Martina uviedol Pärtovu skladbu Annum per annum dlhým, basovým pedálom vytváraným tónom, po ktorom nasledovala stíšená výpoveď v duchu Pärtovej filozofie: „Ticho je pauza v mojom vnútri, keď som blízko Boha“. Prípadne: „Rok za rokom odchádza a odnáša si nás preč.“ (Viď: A. Pastirčák). Atmosféra v Dóme sv. Martina pripomínala v ten večer „ticho v našom vnútri“ – od režijne magického stíšenia svetiel, ktoré ožarovali len interpretov pred oltárom, až po vnímavé, do svojho vnútra ponorené publikum. Záverečná repríza dlhoznejúceho tónu v organovej skladbe – po bohato, virtuózne, no najmä v stíšene vystavanej strednej časti skladby – nás hudobne aj myšlienkovo vrátila k premýšľaniu o pojme: „annum per annum“ v živote človeka.

Festival komornej hudby Konvergencie 2015, Koncert v Dóme sv. Martina, Marek Vrábel, organ, foto: Konvergencie

Festival komornej hudby Konvergencie 2015,
Koncert v Dóme sv. Martina,
Marek Vrábel, organ,
foto: Konvergencie

Arvo Pärt bol tiež autorom skladby pre sláčikové kvarteto Fratres, pretváranej od r. 1977, 1985 – až po r. 1989. V zložitom kompozičnom vývoji Pärta má štýl tohto diela názov tintinnabuli – zvončeky. „Jediný tón, tichý pulz, okamih mlčania ma dokážu uspokojiť“ – hovorí na margo štýlu skladateľ. Keby však išlo iba o jediný tón, sotva by vznikla skladba s významovo mnohoznačným odkazom! „Bratstvo“ (Fratres) v sláčikovej skupine, je niekedy vykladané znalcami Pärtovej hudby aj ako bratstvo mimozemšťanov. Každopádne tiché porozumenie dialógov priateľov, mníchov, bratov akoby narušoval tón violončela. Vstupoval do intimity dialógu hudobných Fratres ako rušiteľ vyrovnaného pokoja, resp. vedúci konečný hlas: nuž, taký je život – taká je smrť. Violončelista Jozef Lupták, umelecká osobnosť, ktorá stojí v centre Konvergencií – v dramaturgii, ale aj interpretačne na takmer všetkých koncertoch a dielach – zaznel v sláčikovom dialógu (Peter Biely – husle, Marián Svetlík – husle, Simon Tandree – viola) ako hudobný „brat“ s nepokojnou, no interpretačne vedúcou, zvukovo prieraznou dušou.

Festival komornej hudby Konvergencie 2015, Koncert v Dóme sv. Martina, Peter Biely, Simon Tandree, Jozef Lupták, foto: Konvergencie

Festival komornej hudby Konvergencie 2015,
Koncert v Dóme sv. Martina,
Peter Biely, Simon Tandree, Jozef Lupták,
foto: Konvergencie

Na záver koncertu – v Pärtovej Stabat mater – ešte raz zaznelo dielo osemdesiatnika, ktorý je tak trochu Mahlerom 21. storočia – pravda, v zmysle filozofického rozjímania, nie zvukovej či nebodaj formovej veľkoleposti a melodickej vznešenosti. Pärt je – rovnako ako Mahler – silne napojený na Boha, s ktorým vedie cez hudbu pokorný dialóg. (Navyše v celoživotnom „konflikte“ medzi mladistvou atonálnosťou a návratmi k tonalite). Pärtovu „tonálnosť“ poslucháč neanalyzuje, uchvátený viac hudobným celkom s filozoficky silným odkazom. V Stabat mater z r. 1985 (na latinské texty stredovekej sekvencie, vo verzii pre tri hlasy a sláčikové trio) sa v predstavili ideálne zladené mladé speváčky Hilda Gulyásová (soprán), Bernadetta Nagyová (alt), kultivovaný, no niekde príliš prierazný tenorista Juraj Kuchár, huslista Peter Biely, violista Simon Tandree a violončelista Jozef Lupták. Bola to dojímavá bodka za „hudobným tichom“.

Filozoficky blízkymi autormi Pärta sú Vladimír Godár (1956) a anglicky skladateľ John Tavener (1944-2013). Od oboch autorov zazneli v katedrále sugestívne skladby. Najprv Godárova skladba Bikít Gilgameš – v ideálnom komornom precítení basistu Petra Mikuláša a violončelistu Jozefa Luptáka. Ide o zhudobnenie mezopotámskeho mýtu – eposu o kráľovi Gilgamešovi a jeho lamentácie nad stratou priateľa Enkidua. Textovo je to azda najstaršia literárna „lamentácia“ v dejinách svetovej literatúry. Skladbu pre bas a violončelo Bikít Gilgameš (s basistom Petrom Mikulášom aj violončelista Jozef Lupták) už spomínaní umelci premiérovali r. 2003 na Konvergenciách – a je nahratá i na CD. Jej zaradenie do „duchového programu“ v Dóme sv. Martina bolo dramaturgicky zdôvodnené hĺbkou Godárovho hudobného vyjadrovania, uvažovania, hľadačstva, ale aj interpretačného „usadenia“ diela – zvlášť v podaní zrelého speváka, ktorý v danom prípade nepreferoval veľký objem hlasu, ale vnútorné utrpenie a dojemný smútok muža.

Festival komornej hudby Konvergencie 2015, Koncert v Dóme sv. Martina, Jozef Lupták, Peter Mikuláš, foto: Konvergencie

Festival komornej hudby Konvergencie 2015,
Koncert v Dóme sv. Martina,
Jozef Lupták, Peter Mikuláš,
foto: Konvergencie

Očakávané bolo dielo Johna Tavenera (1944-2013) Piesne na poéziu Anny AchmatovovejAchmatova Songs z r. 1993. Už predtým skomponoval J. Tavener Rekviem na poéziu stalinizmom prenasledovanej veľkej ruskej poetky. Pre širokú verejnosť sa stal John Tavener známym najmä po zaspievaní svojho Songu For Athene na pohrebe tragicky zosnulej princeznej Diany. Je však autorom mnohých ďalších významných diel. Tento vysoký elegán anglickej hudby – s titulom „sir“ (udelila mu ho kráľovná r. 2000) písal väčšinou intímnu hudbu. Bol veriacim a neskrýval to: „Mojou cestou k Bohu bolo písanie hudby,“ povedal. Často siahal po liturgických námetoch a formách. Zo skladateľov mal najbližšie k Pärtovi, ktorého nazýval „príbuzná duša“. Najvýznamnejší skladateľ Anglicka – Benjamin Britten – po vypočutí Tavenerovho Keltského oratória presvedčil Kráľovskú operu, aby si od tohto skladateľa objednala novú skladbu. Veľký ohlas mali Tavenerove kompozície The Lamb, The Protecting Veil či Svjati. Na Konvergenciách v Bratislave už zazneli v minulosti Tavenerove skladby Svjati a Threnos: sú o smrti…

Piesne Tavenera na poéziu Anny Achmatovovej spievala sopranistka Eva Šušková za spolupráce Jozefa Luptáka. Zazneli s mimoriadnym pochopením pre verše každej básne (celkovo je ich v cykle šesť: Dante, Puškin a Lermontov, Boris Pasternak, Couplet, Múza, Smrť). Je to jednak pocta jednotlivým osobnostiam, ale najmä uvažovanie o zmysle života a smrti. Soprán Evy Šuškovej znel v Dóme ako číre striebro – jasne, bez intonačného zaváhania, nosne, pritom s hlbokým preniknutím do obsahu ruských básní a detailov partitúry. Je to nádherná hudba, ktorá – i vďaka Tavenerovej duchovnej inklinácii k ruskej ortodoxnej cirkvi a k východnej spiritualite – je zaujímavo zdobená melizmatickými ozdobami, ktoré interpretka ešte zdôraznila v detailoch vlastnou inšpiráciou. Dynamicky tieňovala frázy i verše, pričom z jej podania dýchala na nás nostalgia z poznania tragiky ľudského bytia (pieseň Smrť), ale aj umenia (pieseň Múza – a zvlášť Dante). Škoda len, že svetelné „ticho“ v Dóme neumožnilo súbežne sledovať ruský text či slovenský preklad Achmatovovej poézie – spolu s hudobnou interpretáciou. Tým by sa poslucháčsky dojem prehĺbil. Zostáva iba dúfať, že zážitok z predvedenia tohto piesňového cyklu sa zopakuje na ďalšom koncerte – alebo CD (?)

Festival komornej hudby Konvergencie 2015, Koncert v Dóme sv. Martina, Jozef Lupták, Eva Šušková, foto: Konvergencie

Festival komornej hudby Konvergencie 2015,
Koncert v Dóme sv. Martina,
Jozef Lupták, Eva Šušková,
foto: Konvergencie

Hoci v súčasnosti treba do Moyzesovej siene buď „poriadne šliapať“ od posledne dostupnej električky, alebo preskakovať panely na ceste od autobusovej zastávky pri Malej scéne, okolo stále rozkopanej Štúrovej ulice, i tak bol koncert 16. 9. v tejto čarovnej hudobnej sále plný – do posledného miesta. Všetky programované diela – prípadne ich autorov, neskôr ich životné poznania či náhodné stretnutia – tento raz nejakým spôsobom ovplyvnila židovská kultúra. Svedčí o tom podrobný, dôkladný a detailný rozbor v bulletine od Andreja Šubu. Najprv boli programované skladby „profesionálov“ – mladého Dmitrija Šostakoviča (1906-1975), podnes žijúceho amerického klaviristu a skladateľa klasickej i populárnej hudby Paula Schoenfielda (1947)a Sergeja Prokofieva (1891-1953).

Od „iba“ 16-ročného Dmitrija Šostakoviča zaznelo Klavírne trio č. 1 c mol v brilantnom podaní Mikiho Škutu (klavír), Igora Karška (husle) a Jozefa Luptáka (violončelo). Mladá lyrika tejto priam romantickej hudby znela najmä v úvode skladby, pričom iba v 2. časti sa vynorila akoby predtucha drámy neskôr životom ťažko skúšaného ruského skladateľa. Paul Schoenfielf napísal r. 1990 svoje Trio pre klarinet husle a klavír. V ňom interpretačne dominovala skvelá, rytmicky pregnantná klavírna umelkyňa Nora Škutová a priam úžasne hrajúci klarinetista Branislav Dugovič, ktorý „vypaľoval“ virtuózne pasáže 1. časti (Freylakh) i 2. časti (Koztzke) tria, zjavne inšpirovaného tancami východoeurópskych židov. V nich totiž klarinet hráva intonačné ozdobné melódie, typické pre klezmerovskú melodiku a rytmus – tu v koncertnom spracovaní, zato s pridanou dávkou profesionálnej virtuozity. Trio interpretačne rovnocenne dopĺňal huslista Peter Biely.

Festival komornej hudby Konvergencie 2015, Koncert v Moyzesovej sieni, foto: Konvergencie

Festival komornej hudby Konvergencie 2015,
Koncert v Moyzesovej sieni,
foto: Konvergencie

V prvej časti koncertu z diel „klasikov“ 20. storočia, ovplyvnených hebrejskou hudbou, zaznela aj Predohra na židovské témy op. 34 z r. 1919 od Sergeja Prokofieva. Zahralo ju šesť interpretov: neomylný, pritom i v komornom zoskupení výrazný a brilantnosťou „ohurujúci“ klavirista Miki Škuta, dvaja huslisti: Igor Karška, Peter Biely, violista Simon Tandree, klarinetista Branislav Dugovič a violončelista Jozef Lupták – každý s veľkým zanietením a bezchybným technickým vkladom do partitúry. Tá prechádzala z pomalého tanečného rytmu k lyrickej – piesňovej strednej časti, ktorá sa napokon rozvinula do virtuóznych pasáží. Dielo napísal mladý S. Prokofiev v New Yorku – na základe klezmer melódií – pričom dielo dokončil za dva dni. Predohra je vystavaná z dvoch tém: „Na živom úvode, pripomínajúcom na svadbách zaznievajúce rituálne tance zvané freylakh a na lyrickom nápeve odobierkovej svadobnej piesne v jidiš – Zayt gezunterheyt mayne libe eltern“. (Andrej Šuba v bulletine).

Ako sa vyslovil Dmitrij Šostakovič: „Židovská hudba sa dokáže tváriť veselo a v skutočnosti je hlboko tragická. Skoro vždy je to smiech cez slzy. Židia boli trýznení tak dlho, až sa svoje zúfalstvo naučili skrývať. A vyjadrujú ho tanečnou hudbou…“

Festival komornej hudby Konvergencie 2015, Koncert v Moyzesovej sieni, foto: Konvergencie

Festival komornej hudby Konvergencie 2015,
Koncert v Moyzesovej sieni,
foto: Konvergencie

Túto stránku židovskej, viac – menej chasidskej tanečnej i piesňovej hudby autenticky predniesol v druhej časti koncertu bratislavský rabín Baruch Myers: jednak za klavírom, za sprievodu huslistu a violistu Miloša Valenta, akordeonistu Borisa Lenka a violončelistu Jozefa Luptáka, ale aj   spevácky – so svojimi menovanými hudobnými priateľmi. Jeho štúdia, uverejnená v bulletine ku koncertu, je príspevkom k  malej exkurzii do sveta nám duchovne blízkej židovskej kultúry, ktorá je však pre mnohých zakliatou trinástou komnatou, známou iba ak z muzikálovej či filmovej podoby, prípadne z klezmerovských súborov, ktoré získali popularitu za posledné štvrťstoročie aj u nás. Baruch Myers, sám hudobne neobyčajne vzdelaný človek, je rabín, ktorý uvádza svoje zamyslenie ku koncertu a jeho hudbe citátom z Knihy žalmov 100,2: „S radosťou slúžte Pánovi, s plesaním vstupujte pred jeho tvár.“ Toto vnútorné plesanie a duchovná radosť, ale aj dvojdomosť židovskej hudby (so skrytou tragikou osudu židov), o čom sa vyslovil vo vyššie citovanom úryvku napríklad D. Šostakovič, boli prítomné aj v ukážkach spevu i hudby komorného združenia našich hudobníkov a rabína – hudobníka – intelektuála. V jednotlivých piesňach boli zjavné vplyvy ruskej hudby, s ktorou dlhé desaťročia žila ruská židovská komunita, prípadne orientálne melódie východoeurópskych aškenázskych židov, židov z Ďalekého východu či Gruzínska. To všetko je téma nie na jeden koncert, ale na veľkú prácu o židovskej hudbe, ktorá nepochybne vo svete existuje. My sme ju dostali v malých, no užitočných hudobných pilulkách prostredníctvom jedného krásneho koncertu Konvergencií – t. j. hudobného približovania hodnôt. Závidím tým, ktorým sa ďalšie „konvergencie v hudbe“ neprekrývajú s nastupujúcou opernou a „veľkou“ koncertnou sezónou, alebo povinnosťami. Čakajú ich veľké zážitky.

Autor: Terézia Ursínyová

recenzia písaná z dvoch koncert – 14. a 16. septembra 2015

Viac o festivale Konvergencie na www.konvergencie.sk

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár