Z histórie 90-ročnej budovy košického rozhlasu (1). Priekopnícke roky rozhlasového vysielania

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Tento štvordielny seriál som špecifikovala výlučne na históriu hudobného vysielania z košického rozhlasového štúdia, ktoré odštartovalo svoju činnosť ešte skôr, ako sa vybudovala účelová funkcionalistickou architektúrou sa pýšiaca rozhlasová budova. Seriál bol napísaný aj pre ňu, pre 90-ročnú babičku, ktorá dodnes krášli nielen okolie Moyzesovej ulice v Košiciach, ale slúži pôvodnému určeniu. V októbri 2020 totiž oslávila svoje okrúhle jubileum, 90. narodeniny.

V súčasnosti, v ére najrôznejších médií, ktoré dokonale, kedykoľvek a kdekoľvek reprodukujú akúkoľvek hudbu, len málokoho, alebo vôbec nikoho nezaujíma lokalizovanie miesta vysielača, z ktorého si poslucháč hudbu naladí, skôr bude pre neho zaujímavejší názov, pomenovanie vysielača, z ktorého očakáva ním vybraný určitý žáner hudby, vyhovujúci jeho emocionalite.

Výstava historických rádioprijímačov v budove košického rozhlasu, zdroj: RTVS

V minulosti, v ére Československého rozhlasu, podeleného na vysielanie v reči slovenskej a českej, aj s ohľadom na národnostné menšiny, ale s jasnou centralizáciou hlavných miest (Praha, Bratislava ) to bolo ináč. Okrem hlavných vysielačov existovali i lokálne – regionálne vysielače, fungujúce vo vlastných, na vysielanie vybavených budovách (na Slovensku Košice a Banská Bystrica). Tie mali obyčajne vyčlenený čas na vysielanie, ktoré sa dostávalo do celoštátneho okruhu.

Košický rozhlas vo svojich začiatkoch, kým nedostal vlastnú budovu, dodnes slúžiacu svojmu pôvodnému určeniu, prebýval v provizórnych priestoroch. Časy „pokusného vysielania“, keď prijímateľmi boli len obyvatelia Košíc a keď pražský Radiojournal skúšal technickú zdatnosť košického vysielača, ohraničuje december 1925 a február až december 1926.

Prečítajte si tiež:
Z histórie 90-ročnej budovy košického rozhlasu (seriál)

Pre prvé oficiálne hudobné vysielanie z Košíc sa podpísal pamätný dátum 17. apríl 1927, kedy sa oficiálne začal, skrz prvých moderátorov prihovárať poslucháčom košický rozhlas. Toto vysielanie sa realizovalo pod gesciou vysokoškolsky vzdelaného muzikológa a filológa, činného literárne i publikačne – skúseného organizátora, redaktora a kritika, hudobného interpreta, ale aj skladateľa, dr. Vojtěcha Měrku. Do funkcie vedúceho hudobného oddelenia bol doporučený a vymenovaný Pražskou centrálou Radiojournalu. Tá mala záujem o riadne a profesionálne uskutočňované hudobné vysielanie z rozhlasu v Košiciach.

Budova na Poštovej ulici, kde 17. apríla 1927 začalo prvé rozhlasové vysielanie košického štúdia počas slávnostného odhalenia tabule pri príležitosti 90. výročia prvého rozhlasového vysielania z Košíc. Foto zdroj: SITA/Ivan Fleischer

Vysielanie z Košíc, časovo limitované, preberali aj okruhy celoslovenský a celoštátny. Možno sa málo vie, že mnohé z týchto vysielaní boli poslucháčmi, keď ho na rozhlasových vlnách objavili, pozitívne prijaté, očakávané a aj obľúbené. Z hľadiska Východného Slovenska to bolo povzbudivé tak pre lokálnu kultúru ako aj prezentujúcich sa východoslovenských umelcov – spevákov a hudobníkov pred mikrofónom, spočiatku naživo, neskôr už aj vo vyhotovených nahrávkach. Signalizovali svoju umeleckú prítomnosť v regióne, i mimo bratislavského centra, do ktorého sa nedostali, a tak aspoň minimálne prenikali do povedomia kultúrnej obce a vykročili spoza hraníc lokálnej uzavretosti.

Rozhlas svoje programy vysielal aj pre obyvateľov Podkarpatskej Rusi, vtedy patriacej do Československa. V. Měrka sa v samých začiatkoch sústredil na ľudovú pieseň, východoslovenskú, ale aj českú a moravskú, od r. 1929 repertoár ľudových piesní rozšíril o piesne maďarské a od r. 1930 o ukrajinské (možno boli medzi nimi aj piesne rusínske) a ruské.

Začiatky rozhlasového vysielania, ktoré sa stretlo so záujmom niektorých obyvateľov, už vlastniacich príslušný prístroj na počúvanie, sa rozbiehalo naozaj v „bojových podmienkach“. Rozhlasový vysielač, technicky ešte nie celkom vyriešený, bol lokalizovaný do Hanisky pri Košiciach. Bol umiestnený v maličkom domčeku a obsluhoval ho na to vyčlenený personál.

Za spasiteľský počin pre plynulé rozbehnutie vysielania možno považovať odsťahovanie rozhlasového vysielača z Hanisky do Košíc a jeho umiestnenie v prízemnom dome na rohu ulíc Hradbovej a Poštovej č. 12. Košické štúdio Rádiojournalu dostalo k dispozícii vysielací čas denne od 19.30 do 22.00 hod., v nedeľu aj predpoludním.

Radio Journal Orchester Košice 1930, zdroj: internet

Na prvých hudobných vysielaniach na živo výrazne participovala komorná hudba. Podieľali sa na nej domáci – košickí umelci – Mária Hemerková (klavír), huslistka Alžbeta Steinová, violončelista Ákos (Achác) Paulus a ďalší. Keďže existovalo len jediné vysielacie štúdio, o ktoré sa muselo deliť hudobné oddelenie s literárnym, väčšie hudobné telesá, teda zbor, či salónny 8-členný orchester svoj repertoár nacvičovali mimo rozhlasovej budovy. Využili miestnosti, ponúknuté Štátnou nemocnicou a tanečnou školou J. Révésza na Hlavnej ulici. V hudobných programoch vystupovalo tiež sláčikové kvarteto, zostavené a vedené Františkom Kozákom. Tvorili ho členovia vojenského orchestra a dirigent F. Kozák, s ktorým V. Měrka nadviazal dobrú spoluprácu.

Nová rozhlasová budova

Keď Ministerstvo pôšt koncom 20. rokov sa rozhodlo postaviť v Košiciach veľkú Poštovú a telegrafnú budovu, v jej akoby až palácovom komplexe sa počítalo už so samostatnou, modernou a účelovou budovou, určenou košickému rozhlasu. Od začiatku sa počítalo s realizáciou tzv. „malého“ štúdia, umiestneného na 1. poschodí, miestnosťami pre hlásateľov, režiséra, rozhlasovú techniku a veľkou sálou na prízemí, a tiež s miestnosťami, vyčlenenými pre prácu redaktorov. Miestnosti mali patričnú akustickú vybavenosť.

Poštová a telegrafná budova v Košiciach

Vstupný rozhlasový areál bol (a stále je) riešený mimoriadne veľkoryso. Krásne rezaný travertínový obklad vizuálne ešte znásobuje jeho interiérovú estetickú hodnotu. Rekonštrukcia budovy v 90. rokoch bola voči interiéru citlivá a ohľaduplná. Keď ešte r. 1923 pražská súkromná spoločnosť Radiojournal získala monopol na rozhlasové vysielanie, Československo sa tak v pomyselnom rebríčku ocitlo na šiestej priečke na svete s touto výsadou.

Keď spoločnosť prežívala finančné ťažkosti, do celého procesu vstúpilo ako investor Ministerstvo pôšt a telegrafu v Prahe. Radiojournal sa stal, a to je čo povedať, druhým rádiovým vysielačom v Európe po BBC, ktorý začal vysielať r. 1922. (Prvé vysielanie na svete spustil rozhlasový vysielač v Pittsbourgu r. 1920, ešte pred vtedy prebiehajúcimi prezidentskými voľbami.)

Pražský centrálny rozhlas, podobne ako aj rozhlas košický, sídli od čias svojej prevádzky r. 1923 v svojej pôvodnej funkcionalistickej budove na Vinohradskej ul. 12. Odborne fundovaná a esteticky nezávadná funkcionalistická budova v Košiciach, s vchodom z Moyzesovej ulice č. 7, bola postavená podľa projektu pražského architekta Bohumíra Kozáka, navrhnutá a schválená r. 1927.

Budova košického rozhlasu, foto: Marián Gladiš, FF UPJŠ

Poštová správa, pravdepodobne aj za účasti rozhlasových kolegov z Prahy, slávnostne, v deň štátneho sviatku 28. októbra 1930, odovzdala, za tri roky zhotovenú budovu do užívania. Košickí rozhlasoví pracovníci sa do oknami presvetlenej, mimoriadne funkčne vybavenej novej budovy nasťahovali z provizória na Poštovej ulici 1. novembra 1930. „Rozhlasáci“ dostali k dispozícii najmodernejšiu špičkovú technológiu.

Pre stavbu rozhlasu, ako súčasti novej poštovej budovy, bola vyčlenená plocha, takzvane „na zelenej lúke“, v tom čase považovaná za predmestie historických Košíc. V okolí stáli len vilky, nová poštová budova dominovala ako ústredný element v prostredí, v ktorom sa rodil „bulvár“ dnešnej Moyzesovej ulice s bočnou alejou zeleného stromoradia. Na plochej streche Rozhlasu umiestnili viditeľný, veľký nápis RADIOJOURNAL, ktorý však, podľa vyjadrenia súčasných architektov, bol mimoriadne citlivo prispôsobený celkovému vizuálu budovy.

Počas Viedenskej arbitráže, keď Košice pripadli Maďarsku a slovenské vysielanie bolo odpojené od českej (pražskej) centrály, slovenskí rozhlasoví pracovníci odišli z Košíc do Prešova, aby vysielali odtiaľ. Do košického rozhlasového štúdia sa nasťahovala a vysielala Maďarská telekomunikačná a rozhlasová akciová spoločnosť až do konca vojny. V januári 1945 sa v Košiciach obnovilo slovenské vysielanie a od apríla 1945 už aj s názvom košické štúdio Slovenského rozhlasu. Dodnes jeho umiestnenie v historickej budove s reprezentačným exteriérom i interiérom plní kvalitne a zodpovedne svoju pôvodnú funkciu.

Z histórie košického rozhlasu

Hudobné vysielanie z košického rozhlasu

Hudobné relácie od r. 1927 pripravoval dr. Vojtěch Měrka, poverený pražskou centrálou Radiojournalu vedením hudobného vysielania. 17. apríla 1927 verejne vystúpil v rozhlase a vyjadril sa ku svojej koncepcii tohto vysielania. V. Měrka bol v danom čase najlepší nominant na toto miesto. Mal vysokoškolské muzikologické a filologické vzdelanie, skúsenosti s organizáciou hudobného života, glosoval hudobný život, písal kritiky. V týchto svojich aktivitách pokračoval veľmi úspešne aj počas pobytu v Košiciach. Pre zdarné rozbehnutie hudobného vysielania založil spočiatku len malý (podľa daných možností), 8-členný „orchestrík“, ktorého zvukové zázemie, hneď, ako mu limitované možnosti dovolili, vylepšil a rozšíril na 16-členný.

Prínosom pre kvalitné rozvíjanie hudobného vysielania z rozhlasu znamenal príchod profesionálneho dirigenta Bedřicha Holečka z Prahy, disponujúceho skúsenosťami práce so symfonickým, divadelným i vojenským hudobným telesom. Nastúpil ešte len k rodiacemu sa, ale postupne narastajúcemu rozhlasovému orchestru. Po odchode V. Měrku sa v r. 1930 stal aj vedúcim hudobného vysielania. Keď sa v r. 1932 už vážne uvažovalo o rozšírení členov v jednotlivých rozhlasových orchestroch, Košiciam bol prisúdený počet 20 orchestrálnych hráčov. (Praha dostala 45, Brno 30, Ostrava 24, a Bratislava 25 hráčov).

Spočiatku, kým sa hudobné vysielanie rozbiehalo, V. Měrka venoval pozornosť hlavne ľudovej hudobnej kultúre. Spolupracoval v tejto oblasti s profesionálmi, ale i neprofesionálmi. Z vysielania košického rozhlasu si poslucháči mohli vypočuť okrem východoslovenských i české a moravské piesne. No nielen tie, ale zaznievali aj piesne rusínske, ukrajinské, i maďarské. Samozrejme nezanedbával ani oblasť hudby umeleckej, na interpretáciu ktorej pozýval do rozhlasu košických umelcov, pedagógov, ba aj hudobných amatérov. Vtedy to nebolo ľahké, veď všetko sa vysielalo na živo.

Rozhlasoví pracovníci v roku 1937, tretí sediaci zľava Bedřich Holeček, dirigent a riaditeľ

Po založení orchestra a rozšírení počtu členov, na čele ktorého stál dirigent B. Holeček, sa hudobné vysielanie popri hudbe ľudovej obohacovalo i o umeleckú, (tzv. vážnu), populárnu a zábavnú hudbu. Od r. 1934 už možno hovoriť o vyprofilovaných reláciách zábavnej i populárnej hudby. K tomuto ťažiskovému scenáru pribudla aj hudba operetná. Hrávali sa najrôznejšie zmesi, operetné suity, ale aj zmesi z opernej a baletnej hudby.

V hudobnej dramaturgii sa objavovali čoraz viac, síce kratšie, ale snáď pre poslucháča populárne diela zo symfonickej českej hudby (B. Smetana, A. Dvořák, L. Janáček, V. Novák, J. Suk). Vo vysielaní sa objavili i skladby východoslovenských skladateľov, napríklad z tvorby skladateľa a organistu a organizátora hudobného života v Bardejove, potom v Košiciach, O. Hemerku. Jeho skladby zneli z rozhlasu často. Z jeho tvorby odzneli i väčšie skladby, napríklad vokálno –inštrumentálna Missa Tatralomnicensis, Ecce sacerdos magnus (9. 9. 1934).

Do hudobného vysielania sa dostali aj diela skladateľa, organistu a pedagóga Mikuláša Moyzesa, žijúceho v Prešove, a potom, následne i jeho syna Alexandra, budúceho veľkého slovenského symfonika. Nezabudlo sa ani na dvoch bardejovských rodákov – slovenského skladateľa Jozefa Grešáka a Bélu Kélera, skladateľa, žijúceho v 19. storočí.

Bedřich Holeček – dirigent a riaditeľ Rádiojournálu v Košiciach v r. 1930, zdroj: RTVS

Neostalo len pri východoslovenských skladateľoch: J. L. Bella, či V. F. Bystrý sa stávali cez rozhlas známymi aj pre východ krajiny. V hudobnom bloku často zneli úpravy slovenských ľudových piesní v naštudovaní spevokolov Foerster a Hlahol. Orchester striedavo dirigovali okrem Holečka aj ďalší rozhlasoví dirigenti Jan Zych, či Vlastimil Musil.

Už dnes neexistuje vtedajšia samozrejmá realita – systematizované miesta interných rozhlasových sólistov. Pri interpretoch sláčikových a dychových nástrojoch to nebol problém, veď väčšina z nich boli členmi rozhlasového orchestra, alebo niektorého komorného zoskupenia. Systematizované miesta však patrili aj klaviristom už od r. 1932. Medzi prvými sa skvie meno klaviristu, skladateľa a zberateľa ľudových piesní Janka Matušku, rodáka z Liptovského Hrádku. V rozhlasovom vysielaní hrával často vlastné skladby.

Výkony sólistov košického rozhlasu spĺňali prísne umelecké kritériá. Boli to akademicky vzdelaní interpreti. Medzi nich patrila významná česká klaviristka Věra Řepková, či Košičanky, obe absolventky Hudobnej Akadémie F. Liszta v Budapešti Mária Hemerková-Mašiková a Marta Reiterová. (Koncom 50. rokov obe stáli pri zrode Vyššej hudobnej školy, pretransformovanej potom na Konzervatórium v Košiciach.)

Ďalšia z radu sólistov, ktorú hodno spomenúť bola speváčka a klaviristka Magda Szakmáry-Móryová, manželka známeho slovenského skladateľa a autora operiet Jána Móryho. Táto dáma ako prvá slovenská klaviristka koncertovala v Drážďanoch, nahrávala v Londýne a bola sólistkou Nemeckého divadla v Prahe.

Vysielacie zariadenie Radiojournalu, 1924, zdroj: internet

M. Hemerková-Mašiková zas reprezentovala Slovensko ako prvá klaviristka v Prahe, keď v r. 1925 vystúpila s Českou filharmóniou. V rozhlase sa stala populárnou svojimi klavírnymi sprievodmi v spolupráci s maďarským husľovým virtuózom Ede Zathureckým, rodákom zo Spišskej Novej Vsi (24. 8. 1903 – 31. 5. 1959 Bloomington Indiana, USA).

K agilným klaviristom patril aj Antonín Dostálek, profesor Obchodnej akadémie a na Vyššom reálnom gymnáziu, ktorý okrem prírodovedných disciplín vyučoval aj spev. V rozhlase hrával v rokoch 1928 – 1935.V repertoári týchto klaviristov nájdeme skladby od baroka až po súčasnú hudbu: v ich podaní sa z rozhlasu šírili diela J. S. Bacha, klasicistické, romantické, ba i diela Prokofjeva, Bartóka, či bratislavského rodáka Ernő Dohnányiho.

V druhej časti sa budeme venovať košických rozhlasovým interpretom.

Autor: Dita Marenčinová

Archív Z histórie 90-ročnej budovy košického rozhlasu (seriál)

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

muzikologička, pedagogička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár