V októbri 2020 sme si pripomenuli 90. výročie otvorenia budovy košického rozhlasu a priniesli sme 1. časť seriálu dokumentujúceho toto obdobie. V jeho pokračovaní si prečítate o interpretoch, ktorých umelecké výkon sa v rozmanitej hudobnej dramaturgii šírili rozhlasovým éterom. V roku r. 1938 sa vysielanie prenieslo z Košíc do Prešova.
Rozhlasový priestor slúžil na prezentáciu interpretačného umenia nielen klaviristom, ako sme ich spomínali v 1. časti tohto seriálu, ale aj iným interpretom. Z huslistov obrátili pozornosť na svoje umenie koncertný majster rozhlasového orchestra Jaroslav Štěpánek, Ede Zathurecký, košickí huslisti Miroslav Biba, Jozef Holub a Ladislav Drumár, riaditeľ Hudobnej školy.
Zo svojho bohatého repertoáru si Jaroslav Štěpánek do rozhlasového vysielania vybral aj náročné koncerty pre husle a orchester. Pred mikrofón sa postavil a so sprievodom orchestra si zahral husľové koncerty od W. A. Mozarta, P. I. Čajkovského, M. Karlovicza, F. M. Bartholdyho, C. Saint-Saënsa, P. Vranického, E. Dohnányiho či J. B. Foerstera.
V rokoch 1927 – 1933 sa z košického rozhlasového štúdia niesli aj tóny violončela, na ktorom hral Achác Paulus. Viackrát interpretoval Koncert pre violončelo a orchester h mol A. Dvořáka, koncerty skladateľov L. Boccheriniho, G. Tartiniho, J. Haydna, C. Saint-Saënsa, E. Dohnányiho, i celý rad sonát a menších skladieb.
Prečítajte si tiež:
Z histórie 90-ročnej budovy košického rozhlasu (seriál)
Nezaostávali ani interpreti skladieb pre dychové nástroje. Hrávali ich flautista Stanislav Hirnšal (Koncert pre flautu a orchester V. Blodka), hobojista Jozef Kozák, (Mozartove a Händelove sonáty), klarinetista Anton Kasner (Mozartov Koncert pre klarinet a orchester A dur), fagotista Václav Černý, (Mozartov Koncert pre fagot a orchester). Okrem týchto veľkých, hrali i viacero drobných skladieb. V oblasti zábavnej hudby zas vynikol saxofonista František Penc a tiež akordeonista Frűhaut.
O osobnú účasť a podiele na rozhlasovom vysielaní neboli ukrátení ani speváci. Podstatnú časť zasvätili piesňam sólovým, pohotovo spievali aj v príslušných zboroch. K externej spolupráci s rozhlasom boli prizývaní sólisti z košického divadla, ba aj sólisti bratislavského operného súboru v čase, keď toto teleso Slovenského národného divadla hosťovalo na javisku košického divadla.
Z košického rozhlasu sa tak do éteru niesli hlasy vtedajšej speváckej elity: bol to hlas Janka Blaha, Zdenka Ruth-Markova, Heleny Bartošovej. Pred rozhlasovým mikrofónom sa vystriedalo aj okolo 100 amatérskych spevákov, zvyčajne v interpretácii ľudových piesní, ale nielen tých. Mnohých možno označiť za spevácky zdatných: patril k nim i profesor Jaroslav Hnátek (Pražák), ktorý pôsobil v Košiciach od r. 1926. Vyučoval hudbu na Čsl. reálnom gymnáziu na Dievčenskej reálke. Viedol tiež spevokol Foerster a chlapčenský zbor.
Medzi školených spevákov sa počítala aj prof. Anna Hnátková-Krátka, Bedřich Tůma, i Košičanky – učiteľky Hudobnej školy –Helena Libayová, Klára Kristová a ďalší. Spievali zväčša umelé piesne, ale vystupovali pred mikrofónom aj v monotematicky ladených programoch z diela B. Smetanu, A. Dvořáka, M. Schneidra-Trnavského, A. Moyzesa, pripravených redaktormi hudobného oddelenia. Našli sa aj v interpretácii operných árií, operných duet, v tercetách, či úpravách ľudových piesní zo skladateľskej dielne rozhlasových pracovníkov, dirigentov B. Holečka, B. Tvrdého, J. Zycha a iných.
Rozpad Slovenska – 2. svetová vojna – Slovenský rozhlas v Prešove
Po roztrhnutí Slovenska r. 1938 na dve teritóriá, slovenské a maďarské, sa rozhlasové vysielanie v slovenskom jazyku prenieslo z Košíc do Prešova. Technické zariadenie presunuté z Košíc do Prešova umožnilo, že už 12. novembra 1938 začala rozhlasová stanica vysielať. Zásluhu na rýchlej transformácii košického rozhlasu na prešovský vysielač niesol básnik, publicista a organizátor tohoto celého procesu Anton Prídavok. (Kežmarok 28. 5. 1904 – 12. 5. 1945 Ružomberok). Patril už medzi prvých organizátorov rozhlasového života v Košiciach a budoval tiež základy profesionálnej divadelnej scény v Prešove (DJZ Prešov).
Po nútenom odsťahovaní sa z Košíc dokázal sfunkčniť a vybudovať rozhlasové štúdio v Prešove. Hudobné programy, vysielané z Prešova denne od 18:00 – 18.45 h. sa stali súčasťou bratislavskej a banskobystrickej rozhlasovej vlny, na vtedajších frekvenciách týchto dvoch vysielačov. Pre Prešov sa vysielanie uskutočňovalo z reproduktora, umiestneného na budove Čierneho orla.
Rozhlasová technika bola umiestnená v jednej z hotelových izieb, neskôr sa presťahovala do šatne vtedy nefunkčného Mestského divadla. Poštová správa nainštalovala na novej prešovskej vodárenskej veži vysielač (1,5kW) aj s anténou, a ten bol sprevádzkovaný 3. decembra 1938. Rozhlasové štúdio získalo stabilné miesto v Szentandrássyho paláci na dnešnej Hlavnej ulici na 2. poschodí. Na rozhlasové účely boli uvoľnené 4 technicky prispôsobené miestnosti, z ktorých sa už v jeseni 1939 vysielalo. (Szentandrássyho palác tvoria tri prebudované a spojené renesančné domy. Na prelome 19. a 20. storočia tu sídlila najväčšia banka v meste, moderná kníhtlačiareň a vydavateľstvo Arpáda Kóscha.)
Pozornosť hudobného vysielania sa tiež sprvoti obracala k východoslovenskej ľudovej piesni, len postupne k hudbe umeleckej. Takto vznikla činorodá spolupráca so známymi folkloristami – Jozefom Kolarčíkom z Fintíc a bardejovským rodákom Ladislavom Berkom, aktívnymi zberateľmi ľudových piesní. Rozhlasoví pracovníci hľadali v regióne schopných interpretov. Mnohých nachádzali v Mestskej hudobnej škole.
Príležitosť dostali i neprofesionáli, najmä interpreti ľudových piesní. Živé prenosy sa uskutočňovali nielen z Prešova, ale aj z iných východoslovenských lokalít. Vysielalo sa zo Spišskej Novej Vsi, Michaloviec, Medzilaboriec, Levoče, kam za nimi rozhlasoví pracovníci vycestovali, naživo vystupovali interpreti, ktorí predtým nemali žiadne skúsenosti s rozhlasovým vysielaním. Hudobné programy sa postupne obohacovali a rozrastali o skladby salónneho charakteru, v interpretácii prešovského salónneho orchestra, alebo vojenského dychového orchestra pod taktovkou kapelníka Antona Geržu.
Príležitosť dostali tiež hudby dychové zo Sabinova, Solivaru, Spišskej Novej Vsi. Hudobné oddelenie sa pustilo aj do vysielania hudobných náučných programov, podobných tým, predtým známych z vysielania z Košíc. Zvedavosť budili tiež rozhlasové životopisné hry zo života hudobných skladateľov a ich diele, vysielané pod názvom „Nesmrteľné melódie“. Tak sa do vysielania dostával Beethoven, Bach, Mozart, Wagner, Verdi, Rossini, Liszt, Schubert, Berlioz, Chopin, Haydn, Bella, Musorgskij, Lehár, rodina Straussovcov či Bellini.
V rozhlasovom hudobnom vysielaní sa mimoriadne angažoval slovenský skladateľ Dezider Kardoš, v spomínanom čase hudobný redaktor prešovského rozhlasu. Pripravoval prednášky z oblasti symfonickej hudby, aj s priliehavými ukážkami z gramofónových platní. (Po skončení 2. svetovej vojny prešiel spolu s rozhlasom z Prešova späť do Košíc.)
Chvályhodným počinom sa stalo, keď sa do vysielania dostali aj skladby skladateľov, žijúcich na východnom Slovensku: boli to Ján Pöschl, Ladislav Berka, Anton Gerža, Mikuláš Moyzes, Michal Vilec, Ján Móry, Ladislav Stanček, Dezider Nágel. Komorné diela od týchto skladateľov potom preberal aj celoslovenský okruh.
V prešovskom vysielaní aj domáci interpreti
Aj v Prešove existovalo zopár skvelých interpretov. Nemožno si medzi nimi nevšimnúť skladateľa, dirigenta, pedagóga a klaviristu, bardejovského rodáka Michala Vileca. V čase, keď rozhlas vysielal z Prešova, viedol tamojšiu Hudobnú školu ako jej riaditeľ. Jedna zo základných umeleckých škôl v Prešove sa v súčasnosti pýši jeho menom. Aktívny život hudobníka, dirigenta a klaviristu pokračoval od r. 1945 v košickom rozhlase. V rokoch 1955 – 1962 ho vidíme už v pozícii riaditeľa Konzervatória v Bratislave.
Michal Vilec – ako klavirista, obracal svoju pozornosť predovšetkým k slovenskej klavírnej tvorbe, no to nevylučovalo jeho všeobecne široký záber. V rozhlase hrával aj diela z obdobia baroka, klasicizmu, romantizmus (obľuboval J. Brahmsa a R. Schumanna). V jeho rozhlasovom repertoári sa ocitli aj diela impresionizmu (C. Debussy: Detský kútik, Prelúdiá, diela M. Ravela) nebol mu cudzí ani B. Bartók a Z. Kodály. V programovom týždenníku rozhlasu sa spomína aj klaviristka Jelizaveta Morozovová. Tá hrávala skladby ruských skladateľov A. Skriabina, S. Prokofieva. Spod rúk prešovských klaviristiek Márie Herkeľovej, Blaženy Lichnerovej, Lýdie Bogschovej zaznievali obľúbené klavírne diela F. Chopina, či F. Liszta.
Prešovskí huslisti sa utiekali ku kratším populárnym dielam husľovej literatúry. Väčšinou išlo o učiteľov Hudobnej školy. Patril k nim Ernest Husár (po r. 1945 riaditeľ Hudobnej školy v Košiciach), Ján Vratislavský, Jozef Novotný, Jaroslav Vycpálek (v salónnom orchestri hrával aj na xylofón).
Priame vysielanie organových koncertov sa uskutočňovalo z kostola sv. Mikuláša. Pravidelne na nich participoval organista František Prášil.
V rámci vymedzeného času, určeného pre prešovský rozhlas, sa vysielala aj hudba tanečná a dychová. V limitovanom čase, kedy sa okrem hudby vysielali aj literárne pásma, samozrejme nevznikol priestor pre väčšie, dramaturgicky závažnejšie hudobné vysielanie.
V Košiciach medzi rokmi 1938 – 1944 vysielal maďarský rozhlas. Vo vymedzenom období, počas arbitráže Košíc, rozhlasové vysielanie nezaniklo, no orientovalo sa prevažne na maďarských poslucháčov, len určité, malé percento bralo do úvahy aj poslucháčov slovenských. Zostava nových pracovníkov rozhlasu spustila vysielanie 13. novembra 1938. Hudobné oddelenie viedol dr. Alexander Buchner, neskoršie známy pod maďarizovaným menom Sándor Egerváry. Po roku 1945 sa však opäť z neho stal Alexander Buchner.
Hudobné programy sa koncipovali v znamení najmä maďarskej komornej hudby a maďarských ľudových piesní. V rozhlase sa do vysielania zapojili košickí umelci, zväčša učitelia Hudobnej školy, niektorí už spomínaní aj v predchádzajúcom 1. diele seriálu: klaviristky Marta Reiterová, Mária Hemerková-Mašiková, Marta Gabosová, Gabriela Némethyová, Bella Schmidtová, Lenka Klimkovičová. Z huslistov Ferdinand Ginelli, Jozef Loósz, Ladislav Drumár, Šarlota Drumárová. Chrbtovú kosť husľového umenia tvorili vo vysielaní koncertní umelci Ede Zathurecký a Ferdinand Danyi.
Z nadaných košických amatérskych Speváčok rozhlasový žurnál často spomína meno Magda Szakmáry-Móryová. Spievala náročné vokálne diela z piesňovej lyriky rôznych štýlových období a sama výborne hrala na klavíri. Ďalšími speváčkami boli Helena Libay-Rajczyová, tiež Klára Krisztová. Sporadicky vystupovalo Košické kvarteto, i Košický komorný súbor.
Daný priestor pohotovo využili lokálne zbory a spevácke skupiny, ba uplatnil sa aj vlastný, rozhlasový zbor – Zbor Rákóczyho. Údajne, podľa slov riaditeľa maďarského rozhlasu v Budapešti Zoltána de Rivó, bol košický vysielač jediný v Maďarsku, ktorý venoval až 70% vysielacieho času hudbe. (Potemrová, M.: Maďarský rozhlas (v Košiciach) 1938 – 1945. In: Zborník referátov 60 rokov hudobného vysielania z rozhlasového štúdia Košice, 1987, s. 40).
Samotným ústredným riaditeľom spomínanú hudbu tvorila zväčša hudba zábavná. V košickom rozhlase sa práve vtedy vo vysielaní uplatnilo niekoľko košických formácií, venujúcich sa populárnej a tanečnej hudbe. Obľúbenými sa stali Košická salónna osmička, Toperczerovo trio, Dvojklavírový jazz (Gejza Toperczer –Ladislav Madari), Tanečný súbor Hevessyho, Bohém – symfonický jazz, Ráczovo džezové trio, Náladový orchester. Ich repertoár pozostával zväčša zo všeobecne známych a dobovo obľúbených tanečných a jazzových skladieb.
Vojenský dychový orchester pod vedením dirigenta Antala Hadányiho hrával mesačne dokonca dva až tri razy známe operetné árie s košickými sólistami. V rádiových prijímačoch si poslucháči mali možnosť naladiť tiež hru cigánskych kapiel, obľúbených a všeobecne známych z košických kaviarní. Najčastejšími boli kapely A. a P. Danyiovcov, J. a R. Orgovánovcov, či Voj. a Lad. Illésovcov so spevom košických spevákov a speváčok.
V slovenskom hudobnom vysielaní sa zväčša vysielali východoslovenské ľudové piesne a zvyky. Zastúpená bola aj slovenská tanečná hudba, spieval spevokol Lýra, ba zaradené boli aj prednášky dr. A.Buchnera-Egerváryho o slovenskej hudbe aj s ukážkami z gramoplatní. Hrávali sa skladby J. Móryho, A. Moyzesa, ale i E. Suchoňa, niekedy aj v živom prevedení Košického kvarteta.
V tretej časti prinesieme informáciu o návrate vysielania z Prešova do Košíc.
Autor: Dita Marenčinová
Archív Z histórie 90-ročnej budovy košického rozhlasu (seriál)
Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!
video
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.