Z histórie 90-ročnej budovy košického rozhlasu (4). Východoslovenskí sólisti v košickom rozhlase po r. 1955

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V štvrtej, záverečnej časti seriálu o histórii košického rozhlasu, ktorý prinášame pri príležitosti výročia otvorenia rozhlasovej budovy, si prečítate o sólistoch účinkujúcich v rozhlase po roku 1955. Po uvedenom roku sa znížil záujem o pozývania a vystúpenia domácich operných sólistov do rozhlasového vysielania. Pritom sa operný súbor v Košiciach utešene rozrastal o mladých, ambicióznych sólistov, práve ukončených svoje štúdium, prvých povojnových absolventov bratislavského Konzervatória.

Zakladateľská generácia sólistov košickej opery odovzdávala v poriadku mladým ľuďom – spevákom – vlastnými silami vybojovanú a vybudovanú základňu košickej opery. Do nej nastupovali postupne výborní sólisti, ktorí dlhé roky šírili jej dobré meno: mladodramatická sopranistka Anna Poláková, altistka Oľga Golovková-(Savuľáková), basista Gejza Zelenay, koloratúrna sopranistka Helena Štubňová (Likierová), dramatická sopranistka Elena Gmucová (Záhradníková), dramatická sopranistka Eva Šmáliková, lyrická sopranistka Božena Hanáková. Menovaní speváci, ale aj ďalší, si iste zaslúžili viacej pozornosti zo strany rozhlasových pracovníkov.

Prečítajte si tiež:
Z histórie 90-ročnej budovy košického rozhlasu (seriál)

Podľa excerptov, ktoré som si vyhotovila z rozhlasových týždenníkov, z jediných prameňov priamych informácií, ku ktorým som sa dostala, vyplynul nízky, skôr sporadický ako cieľavedomý počet hudobných relácií, na ktorých by títo speváci mohli participovať. Väčšinou šlo o dramaturgicky nevýrazné relácie. Vytratila sa z nich koncepčnosť, o ktorú sa snažili vedúci a pracovníci hudobného oddelenia prvých 10 rokov. Je síce pravdou, že týždenník Slobodný rozhlas prinášal do r. 1955 viac a podrobných informácií o jednotlivých programoch, ako jeho pokračovateľ, týždenník Ľudový rozhlas, potom už len so zjednodušeným názvom Rozhlas.

Budova na Poštovej ulici, kde 17. apríla 1927 začalo prvé rozhlasové vysielanie košického štúdia počas slávnostného odhalenia tabule pri príležitosti 90. výročia prvého rozhlasového vysielania z Košíc. Foto zdroj: SITA/Ivan Fleischer

Už v roku 1949 spievala v rozhlase Anna Poláková a Oľga Golovková, r. 1951 Gejza Zelenay, týždenník ale nemenoval ich program. Voľakedajšie hudobne výchovné relácie vysielala po r. 1955 už len stanica Bratislava, predtým sa s nimi Bratislava delila s Košicami.

Veľkou, a nevyužitou príležitosťou prezentovať v rozhlase košických sólistov, zbor a orchester bola, podľa môjho názoru, ľudová spevohra Máje od Bartolomeja Urbanca. Košická opera totiž uviedla túto spevohru na svojom javisku v svetovej premiére 12. 6. 1954 s vtedy elitným speváckym obsadením. Spievali A. Poláková, E. Šmáliková, O. Golovková, E. Žáková, G. Zelenay, A. Matejček.

Prečo to uvádzam? Lebo spevohra Máje bola napokon vysielaná z rozhlasu, ale nie z Košíc, nahrávanie sa uskutočnilo v Bratislave, v bratislavskom vysielaní, s bratislavskými sólistami a činohercami. Rozhlas ju odvysielal 30. 4. 1955, rok po košickej premiére, v počúvanom sobotňajšom programe (ešte nebola televízia) od 20:00 hod. Ukážky zo spevohry zazneli z Bratislavy už aj deň vopred.

Určitý zlom v dramaturgickej koncepcii celoslovenského rozhlasového vysielania, do ktorého prispievali i Košice, nastal približne v rokoch 1957 – 1970. Vtedy už na stoličke vedúceho hudobného redaktora v Košiciach sedel absolvent hudobnej vedy v Bratislave, Lubomír Čížek. (Neskoršie, v r.1971 zakladal a stal sa aj prvým riaditeľom Štátnej filharmónie v Košiciach). Do rozhlasového vysielania v celoslovenskom okruhu boli v cieľavedome koncipovanej programovej línie vokálneho a hudobného umenia včlenené aj Košice, s časovo vymedzeným priestorom.

Lubomír Čížek 1932 – 2019, zdroj: HC

Bratislava vysielala väčšinou raz do týždňa operu a raz do týždňa, väčšinou v sobotu, vo večernom čase operetu, či veselé hudobno-slovné pásmo, alebo aj kabaret. V tejto programovej koncepcii sa dostali k slovu, presnejšie povedané k hudbe a vokálnemu umeniu aj Košice. V celoslovenskom vysielaní sa v určenom časopriestore rozozvučali hlasy sólistov košickej opery, mená spevákov sa stali známejšími a interpretácie operných a operetných árií v ich podaní potešili uši poslucháčov celého Slovenska. Cennú devízu pre košických umelcov a zároveň aj pre rozhlas priniesli nahrávky celých, ucelených operiet, uskutočnené v rozhlasovom štúdiu so sólistami košickej opery a rozhlasovým orchestrom.

Do rozhlasového vysielania z Košíc sa dostali aj niektoré košické operetné inscenácie, ktoré sa s veľkým úspechom uvádzali na košickom javisku. Takou bola aj vtedy, v opere ŠD aktuálna inscenácia operety Mam´zelle Nitouche, v hlavných úlohách s excelentnými sólistami, Boženou Hanákovou (Denisa) a Jozefom Konderom (Célestin). Opereta, vysielaná z Košíc, bola zaradená do celoslovenského okruhu a vysielala sa v najpočúvanejšom čase, v sobotu od 20:00 hod. (27. 8. 1957).

Rovnakým spôsobom sa v rozhlasovej adaptácii z košického rozhlasového štúdia dostali do celoslovenského okruhu aj operety slovenských skladateľov. R. 1957 zneli z košického rozhlasu melódie a hudba novej operety Gejzu Dusíka Hrnčiarsky bál, ktorú v svetovej premiére uviedla opera ŠD v Košiciach 28. septembra 1956. V priereze operety Jána Móryho Slečna vdova sa dostal do éteru aj vynikajúci tenorista Imrich Jakubek (27. 2. 1957, od 21:00 hod). Milovníci operety si v rozhlasovom vysielaní vychutnali aj inú Móryho operetu La Valliére, dokonca až dva razy (20. 4. a 16. 11. 1957), ale podobne aj operetu K. Elberta Z prístavu do prístavu (29. 6. a 5. 10. 1957).

To, že košickí umelci dostali príležitosť prezentovať sa v celoslovenskom okruhu, v celistvejších programových blokoch, sa udialo, myslím, aj vďaka iniciatíve košickej hudobnej redakcie na čele s L. Čížekom. V období, od r. 1957 dostali niektorí sólisti priestor na samostatnú sebaprezentáciu v polhodinových reláciách. Zvyčajne interpretovali árie z operiet, niekedy aj z opier, alebo piesne zo zábavnej hudby.

Košický rozhlasový orchester,dirigent Jaroslav Láznička, 1948, foto: Keleti Bodnár

Na interpretov z prešovskej Spevohry sa však pozabudlo. Príležitosť dostal len Jozef Staník. Zabudlo sa vtedy aj na veľký zjav v košickej opere, nie každodenný hlasový potenciál tenoristu Imricha Jakubeka, z ktorého sa Košičania tešili, no pre ostatné Slovensko ostal jeho hlas ukrytý len na divadelnom javisku. Možno sa mýlim, ale jeho meno v mnou v excerpovaných rozhlasových týždenníkov nefigurovalo. Táto, povedzme relatívna konjunktúra východoslovenských umelcov v rozhlasovom vysielaní z Košíc pomaly ochabovala už približne od rokov 1965, 1966.

Frekvencia hudobných relácií sa zužovala. Východoslovenskí umelci si zaspievali v rozhlase v ponechaných reláciách s názvom Východoslovenskí umelci pred mikrofónom, alebo tiež v Malom koncerte Košického rozhlasového orchestra, i so spevákmi, medzi ktorými boli sólisti Karol Mareček, Božena Hanáková, Oswald Bugel, Ladislav Neshyba st., Lucia Ganzová, Daniela Suroyová, Vojtech Schrenkel.

Za vzácnu udalosť košického vysielania považujem, že v ňom zazneli Hebrejské piesne na ľudový text, od Dmitrija Šostakoviča v podaní sólistov Lucie Ganzovej, Daniely Suryovej a Vojtecha Schrenkela. Košický rozhlasový orchester dirigoval šéfdirigent Jan Šefl (17. 9. 1965). Po roku 1966 sa akoby vrátil do vysielania opäť svet operiet. Hlasy sólistov domáceho operného súboru, ale sporadicky aj sólistov prešovskej Spevohry, bolo z rozhlasu počuť častejšie. Hudobná redakcia pripravila prierezy operetami, v ktorých sa ocitli operety Veselá vdova, Mamzelle Nitouche (bola už vysielaná aj predtým), Magnáš Miško, Nespokojné šťastie.

Za raritný, či unikátny počin košického rozhlasu považujem to, že do éteru pustil i prierezy dvoch neznámych operiet od slovenského skladateľa Miloslava Francisciho, ktorý v tom čase už žil v USA. Lekára M. Francisciho, syna slovenského literáta Jána Franscisciho-Rimavského totiž slovenská historiografia považuje za prvého tvorcu slovenskej operety, ktoré písal hneď zo začiatku 20. storočia. Vysielanie bolo koncipované ako prierez skladateľovej prvej operety, (spevohry) Obšitošova dcéra. Miloslav Francisci ju napísal r. 1906 a v tom istom roku aj uviedol v Clevelande.

Z histórie košického rozhlasu, foto z výstavy

Skoro o dvadsať rokov neskôr, r. 1925 ju uviedol v Bratislave Operetný súbor dramatického odboru Slovenskej ligy. (Zdroj: Ursínyová, T.: Cesty operety. OPUS Bratislava, 1982, s. 38, 39). Okrem tejto spevohry (operety), siahol košický rozhlas aj po skladateľovej tretej, fantasticky ladenej operete, s názvom Astrea, tiež odvysielanej v priereze.

Prierezy slovenských operiet kraľovali vo vysielaní viackrát: určite príjemne zneli z rozhlasu melódie z operety K. Elberta Z prístavu do prístavu, či slow fox, valčíky a iné jazzovo ladené melódie a piesne z operety Pozor na vlak od Jarka Elena, i z operiet Dvorná lóžaHrnčiarsky bál od Gejzu Dusíka. Priestor dostal aj muzikál Môj priateľ Bunbury Gerda Natschinského, samozrejme jeho prierez. Muzikál bol v tom čase uvádzaný na javisku košického Štátneho divadla.

Z excerpovaných časopisov som žiaľ, nemohla vydolovať viac, ako ponúkali. Dostala som sa cez nimi uvádzané programy rozhlasu len k veľmi strohým, takmer žiadnym informáciám. Často absentovali názvy skladieb, obyčajne sa uviedlo formou akejsi poznámky, že sa vysielajú ukážky z opier, či operiet, no bez konkrétneho názvu, alebo, v lepšom prípade len plochá informácia, že spievajú košickí sólisti, a ďalej len toľko, (napríklad): v ukážkach z opery Túžba od Ladislava Holoubka.

Zaujalo ma, že Košice vysielali ukážky z neznámej a v Košiciach ani nehranej opery Polapená nevera od českého skladateľa Otmara Máchu. Išlo o operu vtedy súčasného a žijúceho skladateľa (zomrel r. 2006), ktorá mala v Čechách premiéru r. 1966, čiže v čase vysielania ukážok z košického rozhlasu to bola úplne čerstvá novinka.

V štruktúre hudobného vysielania z košického rozhlasového štúdia ostala viac rokov zafixovaná relácia Umelci pred mikrofónom. Svoje umenie v nej prezentovali východoslovenskí umelci – rovnako inštrumentalisti, ako aj speváci. Pred mikrofónom v tomto programe stálo zopár kvalitných sólistov opery : Eva Šmáliková, (dramatický soprán), Anton Hucík (barytón), Jozef Konder (hrdinský tenor), Mária Adamcová st. (mezzosoprán), Mikuláš Čabiňák (bas). Škoda, že tvorcovia Rozhlasového týždenníka nepovažovali za dôležité informovať, čo menovaní sólisti spievali. Snáď sa to ešte niekde eviduje!!

Dramaturgicky sa na hudobných reláciách už od 70. rokov podieľala, s evidentným zámerom pretláčať do vysielania aj hudbu tzv. vážnu, vtedy čerstvá absolventka hudobnej vedy, mladá posila v hudobnej redakcii, PhDr. Lýdia Urbančíková.

Nahrávanie v hudobnej réžii košického rozhlasu, Lýdia Urbančíková (hudobná redaktorka), Gejza Toperczer (zvukový majster), r. 1980, foto: súkr. archív L. Urbančíkovej

Hudobné štúdio košického rozhlasu sporadicky odvysielalo medzi rokmi 1971 – 1986, niekoľko zaujímavých a ucelených prierezov hudobnodramatických diel (opier), medzi ktorými figurovali i slovenské. Z rozhlasu zneli ukážky z Holoubkových opier Túžba (1971) a Bačovské žarty (1981), ale aj nahrávka celej Pergolesiho opernej jednoaktovky La serva padrona (1986), to všetko so sólistami košickej opery. Dva razy bola vysielaná monodráma Jozefa Grešáka Zuzanka Hraškovie (1975 a 1976). Do interpretácie tejto monodrámy bol zaangažovaný už nie Rozhlasový, ale novo vytvorený orchester Štátnej filharmónie (Košický rozhlasový orchester bol zrušený). Dirigoval Bystrík Režucha, spoluzakladateľ a šéfdirigent Štátnej filharmónie Košice, spievala sólistka opery Alžbeta Mrázová.

V éteri zaznelo dva razy aj iné vokálnoinštrumentálne dielo bardejovského rodáka, slovenského skladateľa Jozefa Grešáka – Panychída (1979, 1980), opäť s dirigentom B. Režuchom a orchestrom Štátnej filharmónie Košice. Popri Alžbete Mrázovej sólový part spieval skvelý Ivo Žídek, sólista opery ND v Prahe. Spoluúčinkoval zbor Pražskej filharmónie.

V rozhlase dostali r. 1979 príležitosť aj študenti Konzervatória v Košiciach. Študenti speváckeho oddelenia spievali party Gluckovej opery Orfeo, študentský symfonický orchester dirigoval Roman Skřepek. Toto vystúpenie bolo rámcované a včlenené do zabehnutej hudobnej relácie Umelci pred mikrofónom. V rámci nej odznelo aj viacero nahrávok – prierezov opier, uvádzaných na javisku ŠD. Je škoda, že podobnú príležitosť k svojej prezentácii nedostali aj niektoré inscenácie operiet Spevohry DJZ Prešov.

Vzniku a sprevádzkovaniu rozhlasového štúdia v Košiciach bola za prvej ČSR venovaná náležitá pozornosť už z centrály, z pražského Radiojournalu. Sprevádzala ju potreba mať samostatnú, účelovo postavenú rozhlasovú budovu, čo sa aj stalo skutkom, o ktorom svedčí 90-ročná košická oslávenkyňa.

Rádio, ilustračné foto

Vysielanie z Košíc prešlo niekoľkými štrukturálnymi zmenami. Do r. 1950 sa išlo vo vysielaní relatívne vlastnou cestou. Po prijatí Kodanského plánu (do platnosti vstúpil v marci 1950), ktorý deklaroval nové rozdelenie rozhlasových vĺn, československý rozhlas vybudoval centralizovaný systém vysielania.

2. marca 1950 vznikol Československý okruh „M“ ako základ pre budúci program Československo. No a 1. januára 1952 sa zriadil jednotný celoslovenský program Bratislava, ktorý zmietol dovtedy autonómne postavenie Košického rozhlasu. Éra relatívne samostatného dramaturgického plánu a štruktúry hudobných programov pripravovaných z Košíc, ktorá ešte ako-tak sa držala približne do r. 1962 sa oslabila. Po nežnej revolúcii, po r. 1989 sa zaviedol programový okruh Elán a Regina, ktorý sa postupne pretransformoval do celodenného regionálneho vysielania s názvom Regina Východ.

Košický rozhlas prešiel ešte v priebehu 70. a aj 80. rokov určitou transformáciou. Začlenil sa do novej vysielacej štruktúry Slovenského rozhlasu, ponímaného už ako jeden celok. Špecifické hudobné programy, pochádzajúce z tvorivej dielne košických rozhlasových pracovníkov, ktoré tvorili skromný príspevok do celoslovenského okruhu a poslucháčom pripomínali, že hudobné umenie a jeho nositelia majú kvalitné zázemie a zastúpenie i mimo slovenského centra, sa z vysielania ako špecifikovaný, samostatný celok z vysielania časom vytratil, resp. oslabil.

Počnúc rokom 1991 (4. marec) je košické rozhlasové štúdio s regionálnym názvom Regina Východ s celodenným vysielaním, programovo relatívne samostatným rozhlasovým pracoviskom Slovenského rozhlasu a televízie (RTVS). Programová výplň hudobného vysielania z košického štúdia však nezahŕňa oblasť tzv. vážnej hudby, ako to proklamovala programová štruktúra pri vzniku rozhlasového vysielania r. 1927, a trvala, s obmenami až do novembra 1989.

Z histórie košického rozhlasu, foto z výstavy

Tzv. vážna (artificiálna hudba) bola už dávnejšie, ešte pred novembrom 1989 s egidou košickej značky, presunutá a časovo ohraničená do vysielacieho okruhu Devín, ktorý napokon opustil pôvodne zamýšľaný plán celodenného vysielania vážnej hudby a vyprofiloval sa na okruh hlavne literárneho umenia a časovo menej zastúpeného umenia hudby artificiálnej.

Priznám sa, že oblasť artificiálnej hudby, ktorej je málo aj na Devíne, si zo slovenského rozhlasového vysielania saturujem ináč, a s veľkým estetickým a hudobným uspokojením počúvam rozhlasovú stanicu zo susednej krajiny. Na tejto stanici môžem vážnu i opernú hudbu sledovať kedykoľvek, celodenne, ba aj v nočnom vysielaní.

Autor: Dita Marenčinová

Zdroje : noviny: Slobodný rozhlas, ( 1948-1951), Ľudový rozhlas, (1955), Rozhlas,(1965-1981), Rozhlas , (1985), Rozhlas a televízia (1957)

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

muzikologička, pedagogička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár