Z Lamborghini do Ferrari. Verdiovská jazda Carla Bergonziho

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
35 kilogramový „šťúplik“ medzi životom a smrťou. Vrátil sa z nemeckého zajatia, aby zajal do vokálnej pasce (nielen) skalných „verdiovcov“. 13. júla t.r. si pripomíname nedožitých 95 rokov talianskeho tenora Carla Bergonziho. Čo ho spája s barokovým husliarom a kedy mu vlastný hlas zachránil život?

Vojne zvonia do hrobu, je rok 1945, ale jeden 19-ročný mladík už nevládze ani plakať. Od roku 1943 bol internovaný v neľudských podmienkach pracovného tábora neďaleko Salzburgu. Neskôr sa dostal až na poľskú hranicu, kde staval železničnú trať. Pracoval v tridsaťstupňových mrazoch a 26 mesiacov jedol menej, ako pes. Schudol na kosť a kožu. Bývalý odchovanec konzervatória v Parme si možno ani netrúfol odhadnúť, či v ňom jeho barytonálne ladený hlas ešte „nezomrel“…

„Na konci vojny, keď prišli Rusi, aby nás oslobodili z lágru, mi hlas pravdepodobne zachránil život,“ spomína Carlo Bergonzi v rozhovore pre Renza a Nicolu Allegriovcov na webe tonyassante.com. „Bol som chorý na týfus. Liekov nebolo a ležal som v horúčke, mysliac si, že zomriem. Jedného dňa väzni organizovali párty pre ruských vojakov. Mal som v úmysle zaspievať nejaké romance i napriek horúčke. V prednej rade bol sovietsky kapitán, veľký milovník opery, ktorého môj hlas okamžite nadchol. Vzal si ma pod svoju ochranu a na druhý deň ma pozval, aby som jedol pri stole s dôstojníkmi. Keď sa dozvedel, že som chorý, zavolal ku mne lekára. Verím, že ten kapitán mi zachránil život.

V pohodlí domova. Carlo Bergonzi (1924 – 2014) prežil vojnové zverstvá na vlastnej koži, zdroj: wikimedia.org

Žiaľ, nikdy som nedostal príležitosť, aby som sa mu poďakoval. Bol som ešte chorý, keď nás mali deportovať späť do Talianska. Nemohol som odísť, bol som hospitalizovaný izolovane. Moji spoločníci ma tam nechceli nechať. V noci ma prišli potajomky vyzdvihnúť a schovali ma vo vlaku. A tak som odišiel bez toho, aby som sa rozlúčil s kapitánom, ktorý ma vytiahol z pazúrov smrti…“

Pribúdajú kilá – aj kostýmy

Mieri do Brescie k pedagógovi Edomondovi Grandinimu, zbiera skúsenosti na menších javiskách a tak, ako každý mladý človek, kladie si nebezpečnú otázku: čo bude ďalej? V roku 1949 Bergonzi zdieľa scénu v Madame Butterfly s tenorom Gallianom Masinim. Čo tak napodobniť jeho vysoké „cé“? Dva roky mu trvalo, kým obrazne presadol z Lamborghini do Ferrari a prebudoval si vokálne nastavenie. Učil sám seba.

V meste svätého Mikuláša v Bari sa v roku 1951 predstavil v titulnej postave Giordanovej opery Andrea Chénier. V tom istom roku prišla príležitosť nahrať pre RAI (taliansky Rozhlas a televíziu) Verdiho zabudnutú drámu o Johanke z Arku spolu s profesorkou z konzervatória Renatou Tebaldi. Neskončil na ohnivej hranici ako Johanka, hranica jeho možností sa ešte len otvárala: v roku 1953 prišla La Scala, v roku 1955 Bergonziho chcelo Chicago, o rok neskôr mu otvorila náruč newyorská Zlatá podkova.

Carlo Bergonzi s Mariou Callas pri štúdiu partitúry, zdroj: thetimes.co.uk

Potom to išlo ako po masle: kyticu najvýraznejších spevákových úspechov viaže článok operného publicistu Vladimíra Blahu Dvaja jubilujúci tenoristi. Rok 2014 bol pre 90-ročného majstra rokom rozlúčky s rodnou Emiliou-Romagnou prevoňanou parmezánom, vínnou révou a zlatými klasmi pšenice (nekrológ umelca sme publikovali TU…).

Zlatú stopu Bergonzi zanechal v umení slovenského basbarytonistu Gustáva Beláčka, ktorý prešiel rukami Carla Bergonziho ako adept jeho majstrovských kurzov. S Bergonzim sa o potlesk delil aj Peter Dvorský, ktorý participoval na koncerte 14 tenorov spojených v Arene di Verona roku 1990 k pocte Beniamina Gigliho.

Menovec z barokových dôb

Vedeli ste, že dejiny hudby poznajú ďalšieho muža menom Carlo Bergonzi? Bol to chýrny tvorca hudobných nástrojov z Cremony 17. a 18. storočia, zakladateľ rodu majstrov husliarov (v taliančine sa používa termín liutaio – výrobca strunových nástrojov, pretože Carlo Bergonzi vyrábal aj kontrabasy, nielen husle). Nevie sa nič o tom, že by Bergonzi-husliar býval obdarený hlasom, zato vo svojom remesle vynikal až natoľko, že po smrti legendárneho Stradivariho prevzal jeho dielňu a pustil sa do opráv nedokončených Stradivariho huslí povestných mäkkým a žiarivým tónom.

Postava je o to žiarivejšia, čím väčším tieňom býva obklopená. Bez tieňa nieto svetla. Autorom týchto výtvarných zásad je Leonardo da Vinci, ktorý sa takto vymedzoval proti oslepujúcej nádhere byzantského zlata na obrazoch staršej Sienskej školy.

Carlo Bergonzi a jeho najväčší kritik. foto: Galliano Passerini, zdroj: flickr.com

Svetlo a tieň – nepriatelia, ktorí sa navzájom potrebujú

Dá sa zlaté pravidlo renesančných maliarov aplikovať na vokálnu projekciu? Že orchester je tieňom, ktorý dáva vyniknúť „slnku“ ľudského hlasu, si Verdi nemyslel (nálepka „orchester ako gitara“ adresovaná talianskej opernej produkcii 19. storočia sa zrodila v prostredí germánskej hudobnej vedy napojenej na odlišné mentálne modely). Nik nepochybuje, že inštrumentálny aparát je rovnocenným partnerom vokálneho umelca.

Uchopme analógiu inak. Da vinciovským svetlom je squillo, zvonivá rezonancia výšok, tieňom je kovová stredná poloha. Intenzita iluminácie sa ukazuje v oboch kontrastných plochách, ktoré sú kontinuálne spojené strednými prechodovými tónmi medzi hrudným a hlavovým segmentom hlasového registra. Toto passaggio je podľa Bergonziho mienky poznávacím znakom tenorových partov Giuseppe Verdiho.

Verdiho úlohy pre tenor nie sú náročné ani tak kvôli výškam. Na hody vysokých tónov si potrpel skôr Puccini, ktorý svoje tenorové árie často korunoval béčkom. Verdi je tvrdý oriešok vďaka požiadavke konštantne udržať hlas v zóne prechodového passaggia.

Čo dokáže tenore verdiano?

Pokladnicu enigiem verdiovskej interpretácie otvára Bergonzi v konverzácii so známym lovcom interview s hudobnými umelcami Bruceom Duffiem.

Carlo Bergonzi v roku 2005 v Barcelone. Nájdete na fotografii aj Verdiho? (Pomôcka: vychádzková palička). Zdroj: elpais.com

„Nikdy som netlačil hlas pre veľké divadlo, alebo pre malé. Hlas musí byť vždy normálny.“ vyvracia v úvode debaty mýtus o robustných voci verdiane del monacovského razenia, ktoré svojim sonickým radarom priklincujú k sedadlám aj najposlednejšiu návštevníčku auditória. Pre Verdiho sú mimoriadne dôležité dve „ef“: frázovanie a farba. Sila môže byť ozdobou, nikdy nie cieľom. Bergonzi nevlastnil laserový tenore di spada (tenor ako meč), ale nehanbil sa za to a bol nepriateľom umelého „nafukovania“ amplitúdy. Z jeho slov sa dá utvoriť malý rým, užitočný najmä pre milovníkov forsírovania: „Nezáleží na tom, či je operný dom veľký, či malý. Rozdiel je v akustike sály.“

Kvalitná akustika sa pozná podľa (ne)prítomnosti echa. „V dobrej akustike sa hlas nevracia späť. Cítite, že hlas sa rozpína do celého divadla bez toho, aby ste naň tlačili.“ upozorňuje Carlo Bergonzi. Hlas nepotrebuje neprimeraný odraz, ale obraz. Obraz maľovaný emóciami. Tento prístup tenorista preslávený verdiánskym hyper-realizmom prináša v pre neho netypickom barokovom repertoári (štúdiový komplet Monteverdiho Korunovácie Poppey alebo platňa Arie e canzoni del barrocco italiano s klaviristom Felixom Lavillom).

Málokto vie, že v roku 1968 si Carlo Bergonzi spravil výlet do sveta populárnej hudby. Na platni Jaguar Records Ieri e oggi (Včera a dnes) si počína kráľovsky: Bixiove šlágre vrátane piesne Vivere preslávenej Titom Schipom a hitu Jimmiho Fontanu Il mondo pretlmočil bez toho, aby sa vzdal „soundu“ klasického tenora. Latinské interpres predsa znamená tlmočník, ten, čo vykladá, exegéta!

video

Čo spája Rigoletta s Dvoma Foscariovcami, Zbojníkmi, Ernanim, Aidou či Johankou z Arku? Správne, historický námet. Carlo Bergonzi dodáva: „Verdiho tenori majú áriu na začiatku opery.“ Tento trend štartuje už v prvotine Obertovi a (s malými výnimkami) pokračuje až po Otella, ktorý vstupuje do búrky dažďa aj vášní s krkolomným „Esultate!Maestro dáva tenorom scénu na začiatku dejstiev, nie v polovici. Čo to znamená pre tenora? „Nie je čas sa zahriať!“

Carlo Bergonzi – barytón

Duffieho materiál je „oštempľovaný“ rokom 1981, jeho obsah však prekvapuje i dnes. „Verdi mal barytónový hlas“. Verdiho najvlastnejšia vokálna línia je barytónová.

Vie to posúdiť: „Tri roky som spieval ako barytón,“ usmieva sa. V auguste 1948 sa Carlo Bergonzi postavil na opernú scénu v Catanii v menších úlohách baróna Douphola v Traviate a Schaunarda v Pucciniho Bohéme. V tom istom roku sa z Bergonziho stal nafúkaný seržant Belcore z Nápoja lásky – oproti Nemorinovi v podaní dobovej tenorovej hviezdy Ferruccia Tagliaviniho. A to všetko vo verdiovským fluidom nasiaknutej Parme!

A potom prišiel Rigoletto. Teatro Schipa, Gallipoli. „Sezóna mala na programe Rigoletta s Titom Gobbim, ale jedného popoludnia ochorel a nemohol spievať.“ upresňuje tenor. „Ľudia vraveli, že hlas nebol veľký, ale verdiovské frázovanie bolo v poriadku. Spieval som to iba raz.“ V barytónovej verzii mal Bergonzi v talóne ľahké postavy Donizettiho a Rossiniho plus Germonta vo Verdiho Traviate.

O barytónových začiatkoch môže rozprávať napríklad Plácido Domingo, ktorý sa ako barytón rozhodol aj skončiť. V novom teréne však Domingov hlas zďaleka nemá toľko karátov. „Ak by som bol opäť barytonistom, chcel by som len tri roly – Simona Boccanegru, Macbetha a Rigoletta,“ zastrája sa. Tenor narodený uprostred leta (13. júla 1924) vo Verdiho kraji sa do barytónového fachu nikdy nevrátil, pretože nemal to, čomu sa po taliansky hovorí tinta. Náter, farba barytonistu. Fagotové hĺbky. Oceľový stred nestačí.

Bývalý barytonista Carlo Bergonzi ako tenorový trubadúr Manrico vo Verdiho rovnomennej opere. zdroj: nytimes.com

Carlo Bergonzi bol na torte povojnových talianskych verdiovských tenorov najväčšou a najzdravšou čerešničkou. Čo odhaľuje panoráma jeho Verdim naočkovaných súčasníkov?

Spoločná púť – odlišný cieľ

Carlo Cossutta mal so svojím menovcom spoločné barytonálne jadro, ale nie timbre. Debutoval v lyrickom parte Alfreda z Traviaty, no jeho meno sa spája predovšetkým s Verdiho benátskym Maurom (Sir Georg Solti diriguje Cossuttov vokálny portrét Otella na platni z roku 1978, kde part Cassia spieva mladý Peter Dvorský). Bergonzi sa s Otellom popasoval až v 75 rokoch.

Rukavice vymenil za noty. Aj ďalší heroický typ Gianfranco Cecchele, túžiaci stať sa boxerom, vstúpil do operného ringu v roku 1964 s La zolfarou, poslednou operou post-veristu poškrvneného fašistickou diktatúrou Giuseppe Mulèho. Neskôr vytvoril výborné kreácie Radama, Alvara a Dona Carla, po tituloch z prvých decénií Verdiho tvorivej cesty však (na rozdiel od Bergonziho) príliš nesiahal (ak nepočítame Arolda na gramokomplete s Montserrat Caballé a neapolitánsky live zápis Alziry s Rumunkou Virginiou Zeani z roku 1969).

To však nebol prípad v Ríme vyškoleného extenzívneho spinto tenora Veriana Luchettiho, ktorého meno sa na divadelných cartelloni pravidelne ocitalo v Dvoch Foscariovcoch, Attilovi, Macbethovi, v oboch verziách (talianskej i francúzskej) Lombarďanov, ako aj v opusoch strednej periódy Giuseppe Verdiho.

Luchetti a Bergonzi dýchajú na jednej vlne (zmysel pre správne dýchanie, respirazione, obom umožnilo modelovať dlhé frázy), Carlo má však väčší zmysel pre portamento. „Big P“ sa učil extatickému nasadzovaniu tónu práve od neho.

Carlo Bergonzi a Luciano Pavarotti pred Metropolitnou operou v New Yorku. zdroj: pinterest.co.uk

Kto bol Bergonzimu podobný?

Mantovčan Bruno Prevedi sa kostýmu Vojvodu z Mantovy vyhýbal, ale vdýchol melos ďalším dvanástim hrdinom veľkého Bussetčana. Bergonzimu sa nesmierne blížil timbrom a modelovaním personaggio, charakteru postavy, sťaby z mäkkej, kompaktnej modelárskej hliny.

Umberto Grilli, Achille Braschi a Gastone Limarilli – triáda z bohatej úrody „béčkových“ majstrov, ktorí rozhodne nemali „béčkový“ hlas, iba sa stratili v cirkulácii talianskeho vokálneho mora, ktoré bolo v päťdesiatych až sedemdesiatych rokoch plné veľkých rýb.

Grilli, menovec politika-socialistu z dvadsiatych rokov, vyrastal na Donizettim, v roku 1977 však relatívne úspešne stvárnil tiež Riccarda z Verdiho Oberta – rolu, ktorú Carlo Bergonzi o necelých česť rokov imortalizoval na komplete nemeckej firmy Orfeo.

Orfeovská charizma nechýbala Achille Braschimu, ktorého Manrico bol nepochybne formidabilis, jeho širšie vibrato však našlo lepšie uplatnenie vo svete verizmu. Že temnota nie je ťažoba, potvrdzuje Gastone Limarilli, žiak Del Monacovho učiteľa Melocchiho. Ten mu odomkol hrdlo tak, že dokázal zaspievať aj Rossiniho fioritúry. Na javisku bol kvalitným Ernanim a ozvučil osudy tenorových nešťastníkov z raritných Verdiho opusov: Stiffelia, I masnadieri či La battaglia di Legnano.

Battagliu čiže bitku o verdiovského vokálneho básnika číslo jeden však vyhráva Carlo Bergonzi. Akou múkou prispel do operného mlyna?

Nesklamal ani vo verizme. Na snímke Carlo Bergonzi v kostýme Leoncavallovho Cania, zdroj: internet

Prínos

V rumunčine sa nachádza slovo prinos (množné číslo prinoase) zdedené odkiaľsi z bulharských cyrilometodských škôl. Srší kadidlom a zaschnutým voskom. Je príliš archaický, zo súčasného slovníka už vymizol a nahrádzajú ho slová latinského pôvodu ofrandă, sacrificiu alebo oblaţiune. Všetky spája devocionálny význam: prinos či ofrandă je dar prinesený božstvu. Rumunský prinos má sémantický význam obety. Nie je na škodu aplikovať ho aj na slovenčinu. Keď hovoríme o niečom prínose, mali by sme si uvedomiť, že to nie je len suchý výpočet zásluh. Je to obeta, votívny dar, pot a slzy pre ideály.

Nebol jediným, kto spieval vo Verdiho operách zo skladateľových galejníckych liet. Bol však jediným, kto priniesol ideál. Jeho súčasníci rané verdiovské roly vnímali buď ako hustejší odvar Donizettiho, alebo im prepožičiavali umelý veristický afekt. Carlo Bergonzi im dokázal ušiť správny vokálny kabát.

Bergonzi a gramoplatňa: kráľ a jeho páža. Nikto z jeho kolegov nedokázal dostať na štúdiové čierne disky 31 tenorových árií zo všetkých Verdiho opier. Pripomeňme si ich.

video

V nahrávacom štúdiu bol doma

Nie každý umelec rád nahráva. Zo štúdia vanie sterilita, chýba kontakt so živým publikom a svetielkujúce oči technikov za sklenou stenou pôsobia ako mikroskop alebo oči detektíva, ktorý vám dýcha na chrbát, aby vás usvedčil. Na druhej strane barikády je vzrušenie z nesmrteľnosti záznamu, lákavá dramaturgia, chuť dostať masy do kolien, čarovanie za mixážnym pultom (áno, aj v klasickej hudbe…). Nahrávanie si preto vyžaduje rovnako umelecké majstrovstvo, ako aj zrelú psychiku.

Carlo Bergonzi stál pri zrode prvých štúdiových kompletov Ernaniho, Attilu, Zbojníkov /I Masnadieri/ a Macbetha (predchádzajúce snímky týchto opier boli rozhlasovými prenosmi kumulovanými diskografickým domom, ktorý v päťdesiatych rokoch niesol latinské meno starogréckej kithary, Cetra). Na toto fonografické dedičstvo nadviazal dirigent Lamberto Gardelli, rodený Benátčan, ktorý pre svoj verdiovský cyklus angažoval Bergonziho nástupcu, mladého José Carrerasa.

Voce impostata (správne posadenému hlasu) tenora z parmského kraja, ktorý z celého tela stvoril hudobný nástroj, rovnako dobre sedeli neapolské canzonetty a im blízke salónne romance Paola Tostiho. CD pod taktovkou Edoarda Muellera prináša niektoré Tostiho piesne v orchestrálnej podobe vôbec po prvý raz v histórii zvukového záznamu (dovtedy sa až na malé výnimky nahrávali s klavírom!).

Carlo Bergonzi v pracovnom zápale počas natáčania Verdiho Maškarného bálu s Birgit Nilsson. zdroj: internet

Stredomorsky „horúce“ snehové vločky, vianočné koledy, ktoré v tej dobe vydávali najmä sopranistky, Bergonzi nahral tak, že v rámci jednej skladby vystriedal dva jazyky (dnes je vo Viedni zvykom spievať každú strofu Tichej noci v inom jazyku, Bergonzi však toto pravidlo aplikoval na celú škálu vianočného repertoáru už v roku 1982).

Eleganciu odpozoroval od samého Carusa. Kompatrioti Corelli a Gigli kládli na prvé miesto afekt, vzlyk. Corelli vokálnu líniu hekticky čarbe, Bergonzi ju elegantne rysuje. Je to dar, ktorý sa nedá vyčítať z partitúry – len zo srdca.

Autor: Lucia Laudoniu

Carlo Bergonzi – verdiovský tenor storočia. Takmer jeden a pol hodinový dokument Maura Biondiniho pozýva na lekciu najlepších tradíc talianskeho lyrického umenia.

video

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár