Jej nahrávky zničili bomby. Miesto v dejinách hudby zaistil výbuch Pucciniho génia. Miloval ju portugalský kráľ, no kráľovná sopránu zomrela bez trónu. Kto vlastne bola Hariclea Darclée, prvá Pucciniho Tosca?
Lesk rímskej orlice i tureckého polmesiaca svietil na dejinné cesty mesta, ktoré by sme našli už na starých katalánskych mapách Angelina Dulcerta zo 14. storočia. Certe, dulcis, istotne sladká je Brăila na ľavom brehu Dunaja, kde sa 10. júna 1860 narodila budúca prvá Tosca.
Osudová veštba a nemá sestra
Vyrástla v dome plnom plyšu a benátskych zrkadiel. Grécke meno Χαρίκλεια (v rumunskom prepise Hariclea) znamená „radosť nosiaca“, ale plačúci batôžok do rodiny gréckeho statkára a dedičky priamej línie byzantského bojarského rodu Mavrocordatov veľa úsmevu nepriniesol. Otec si prial mužského potomka. Veď jednu dcéru už doma mali – bola nemá.
Traduje sa, že akási Cigánka menom Ileana dievčaťu vyveštila, že bude veľa cestovať a čaká ju sláva. Malá Hariclea Haricli (tak znelo jej priezvisko zdedené po šľachtickej matke) krátko po tom ochorela na týfus a takmer zomrela. Epizóda o Cigánke sa verifikovať nedá. Pravdepodobne ide o romantizujúcu exageráciu, ktorá sa v starších biografiách slávnych umelcov vyskytuje často. Nepripomína vám to zlovestnú naráciu Ferranda z úvodu Verdiho opery Trubadúr o domnelej cigánskej čarodejnici, ktorá uriekla grófovho synka?
O detstve budúcej stálice operného Paríža sa veľa nevie. V šestnástich rokoch odchádza loďou do mesta valčíkov Viedne a v roku 1881 proti vôli rodičov hovorí áno chudobnému delostreleckému dôstojníkovi Iorgovi Hartularimu, ktorý zo všetkého najradšej mastil karty. Ich manželstvo nebolo šťastné. Nad párom sa po narodení ich prvého a jediného potomka, syna Iona, sťahovali mračná.
Psychologická búrka skončila rozvodom a nádejná operná sólistka zostala s dieťaťom sama. Z Iona Hartulariho vyrástol priemerný skladateľ operiet, gloriola ktorého neprekročila hranice Rumunska.
Callasová pred Callasovou
Že mladá rumunská Grékyňa či grécka Rumunka (helénska krv ju spája s ďalšou dcérou Homérovho národa, ktorá sa rovnako nenarodila pod Akropolou, Mariou Callas) má hlas, zistilo sa už počas jej viedenského pobytu v škole pre šľachtické deti. Na konzervatórium nenastúpila, vrátila sa domov, aby sa starala o sestru.
Hariclea si po lekciách spevu u francúzskej profesorky v Bukurešti, v moldavskom Iași a po koncertnom debute v rodnom meste v roku svojho sobáša (1881) šetrila peniaze na štúdium spevu v Paríži. Ku galikánskej metropole v 19. storočí s nádejou vzhliadalo veľa rumunských očí. Bukurešť bola natoľko frankofónna, že podaktorí intelektuáli, ktorí sa medzi sebou zdravili módnym bonjour, dostali prezývku „bonžuristi“. Hlavnému mestu Rumunska tak prischol epiteton ornans malý Paríž, micul Paris.
Fixáciou vyššej tessitury si Hariclea stále nebola istá. Domnievala sa, že bude koloratúrou ako Adelina Patti. Správne vedenie dostala až u Jeana-Baptistu Faurého v meste svetiel na Seine. Až on z nej urobil mladodramatický soprán a nadanú študentku zoznámil so skladateľom Gounodom, ktorý so svojím Faustom prešiel krstom ohňom.
Z rumunskej literatúry sa dozvedáme, že speváčkin pseudonym Darclée vymyslel Gounod. Netypické prímenie, však? Časť zasvätených v ňom vidí alúziu na anglické dark, temný, a ani feminizácia francúzskeho patronyma Darcel sa nedá vylúčiť. Pravdepodobnejším bude neologizmus vytvorený z gréckeho krstného mena umelkyne, beztak dosť krkolomného pre francúzske ústa.
Nielen prvá Tosca
Po parížskom debute v roku 1888 v divadelnej koži Faustovej Margaréty (nie Julietty v Romeovi, ako pôvodne plánoval Gounod) sa Madame Darclée hrnuli ponuky. V La Scale pútala pozornosť s Massenetovou drámou Le Cid. Neznáma diva z Orientu si vyspievala európske renomé, jej vokálna formácia vykazovala znaky francúzskej estetiky.
Škoda, že tieto hypotézy nemôžeme konfrontovať s nahrávkami. Všetok fonomateriál (vrátane vzácnych extraktov z Toscy na značke Fonotipia) padol za obeť bombardovaniu Milána počas druhej svetovej vojny. O dispozíciách Haricley Darclée si môžeme urobiť hmlistú predstavu iba zo záznamov rumunských umelých piesní, ktoré sopranistka nahrala po ukončení scénickej kariéry v Bukurešti. Mala 76 rokov.
Prečo Talian Puccini obsadil do Toscy frankofonizovanú rumunskú Grékyňu? Bolo to kvôli jej herectvu, ktoré pripomínalo vzácne umenie oslavovanej a výstrednej Sarah Bernhardt, ktorá chodievala relaxovať do truhly vo vlastnej krypte, aby nestratila pokoru?
V súčasnosti si Pucciniho na prvé počutie s Francúzskom nespojíme. Za jeho života bolo pomerne bežné hľadať v jeho partitúrach stopy, či ako vravievali latiníci, vestigia Masseneta (stačí si prečítať dobové recenzie na jeho prvotinu Le villi) a neskôr Debussyho. Nie kadidlo z verdiovského oltára.
Tosca otvorila taliansku etapu kariéry Darclée. Vrcholmi vzrušujúceho operného „kardiogramu“ jej životnej cesty boli premiéry Catalaniho Wally, Franchettiho Cristofora Colomba, Mancinelliho Era a Leandra na libretto Arriga Boita a mnohé ďalšie. Ak nerátame Gomesovo brazílske plátno Condor a Panizzovu neskoro-romantickú Auroru s argentínskou hymnou k vlajke, motáme sa vo veristickom labyrinte. Takmer polovicu repertoáru Haricley Darclée tvorili dobové premiéry. Nemáme stroj času, aby sme zistili, koľko francúzskej elegancie a šarmu vnášala do partov giovane scuoly, spievaných dnes v znamení jednostranného naturalizmu.
Zbitá vinica i duša
Vinohrady v Cotnari – jediná obživa bývalej hviezdy po stiahnutí sa z javiska na konci Veľkej vojny – neprežili krupobitie. Ľad sa na detronizovanú kráľovnú sopránu sypal doslova i obrazne. Zomrela v chudobe v dôsledku problémov s pečeňou. Pohrebné obrady v roku 1939 financovala talianska ambasáda, pretože po prvej Tosce nezostalo ani jedno leu (rumunská mena). Pochovali ju na bukureštskom cintoríne Bellu.
Viața de glorie și de pasiune a marii cântărețe Darclée. Život veľkej speváčky Darclée plný slávy a vášne. Tak pomenoval rumunský životopisec prvú monografiu o interpretke, ktorá vyšla v roku jej odchodu do večnosti. Je to prvá publikácia o rumunskom opernom umelcovi v rumunčine. Autor Nicolae Carandino však miestami prináša bulvarizovaný pohľad.
Milostné listy od portugalského kráľa Carlosa I. prezrádzajú čo-to o divinizácii „opernej Berndardt“ vo vysokých kruhoch. Kráľa zavraždili republikáni a Darclée si od rodnej krajiny nezaslúžila ani možnosť založiť spevácku akadémiu, o ktorej snívala…
Za všetkým bola politika. Časť rumunskej verejnosti sa na speváčkine korene dívala s dešpektom. Kto je tá Darclée? Grékyňa? Mavrdocordatovci, ku ktorým ju viazala materská pupočná šnúra, boli v minulosti bohatými post-byzantskými fanariotmi. Vláda gréckych kupcov z istanbulskej štvrte Fanar má v rumunských dejinách veľmi zlú povesť. Práve preto dal národný dramatik Caragiale komickým postavám z hry O scrisoare pierdută (Stratený list) grécke mená – aby im nastavil krivé zrkadlo.
Pôct sa nedožila
Darclée nebola považovaná za „rýdzu“ Rumunku – jej rodná krajina ju preto neprijala. Ku koncu aktívnej kariéry sa predstavila na niekoľkých koncertoch v Bukurešti, kde očarila Carola I. Kráľ však v roku 1914 zomrel a Darclée stratila ochrancu. Ani francúzsky znejúci pseudonym jej v dobe, kedy frankofónny ošiaľ pomaly upadal, už nepomohol.
V roku 1960 komunistické Rumunsko produkovalo životopisný film Darclée so Silviou Popovici v hlavnej úlohe. Snímka, na svoju dobu výpravná, bola nominovaná na Zlatú palmu festivalu v Cannes. Vokálne party nahrala Arta Florescu. Tú však sprevádzala povesť čiernej legendy.
Florescu bola presvedčenou komunistkou a po páde režimu sa venovala pedagogickej činnosti. Stretnutie so študentkou Angelou Burlacu (neskoršou Gheorghiu), ktorá mala „vlastnú hlavu“ už ako konzervatoristka, bolo pre obe strany drsné ako šmirgeľ, spomína Gheorghiu vo svojich memoároch A Life For Art, ktoré sa na aglofónnom trhu objavili na jeseň 2018.
Rumunský diskografický dom Electrecord v roku 1977 otvoril enchiridion rumunskej umelej piesne (žáner romancí, romanțe, stojí na križovatke medzi šansónom a balkánskou melodikou) dvoma zachovanými zvukovými kontribúciami Haricley Darclée do tohto žánru.
Dunajská Brăila je od roku 1995 dejiskom medzinárodnej speváckej súťaže nesúcej meno prvej Toscy. Koná sa každé dva roky sub praesidio sopranistky Mariany Nicolesco. V Ríme pracovala s vplyvným muzikológom Rodolfom Cellettim a v druhej polovici sedemdesiatych rokov signifikantne vstúpila do bývalého repertoáru Callas.
Z generácie na generáciu
Nicolesco patrí do galérie dramatických sopránov z krajiny Enesca a Nadie Comăneci, ktoré sa počas svojej kariéry úspešne stretli s Toscou. Pristavme sa pri Virginii Zeani (gramokomplet s čisto rumunským obsadením Pucciniho capodopery vyšiel v roku 1977), Nelly Miricioiu (pamätná nahrávka Naxosu z roku 1990 so slovenskými sólistami v menších úlohách) alebo pri spomínanej Angele Gheorghiu z kontemporárnej generácie.
Áno, miesto Darclée v dejinách hudby zaistila Tosca. Sama diva prehovorila Pucciniho, aby jej do druhého dejstva dokomponoval áriu Vissi d‘arte. Limitovať prínos Darclée na pracovno-tvorivé chvíle s Puccinim by však nebolo fér.
Jej osobnosť treba čítať v kontexte rumunsko-francúzsko-taliansko-gréckej politickej a umeleckej konjunktúry. Rumunkou bola podľa miesta narodenia a jazyka. Francúzku a Talianku z nej urobili operné javiská a grécku DNA si niesla po rodičoch. Nenáležala celkom ani jednej z týchto kultúr. Chcela sa upísať všetkým naraz. Dejiny ukázali, do akej miery sa to prvej Tosce podarilo.
Autor: Lucia Laudoniu
video
Stephanescova pieseň Fluieraș frumos vzdáva poctu nádhernej píšťalke, ktorej zvuk zapaľuje oheň a cit.
Vai, mândruţo je ľúbostná pieseň pripisovaná Tiberiovi Brediceanovi so silným folklórnym echom. Ako rok vzniku záznamu sa uvádza 1926.
Marina Nicolesco, patrónka kompetície mladých operných hlasov nesúcej meno Haricley Darclée, sa ústami Toscy vyznáva: Žila som umením, žila som pre lásku.
