Za Boženou Lenhardovou

Vo štvrtok 11. apríla 2019 skončil život jednej z popredných sólistiek Štátnej opery v Banskej Bystrici pani Boženy Lenhardovej. Košická rodáčka svoj život zasvätila spevu, ktorý si zdokonaľovala súkromným štúdiom, čo bolo náročné na čas i prípravu, vyžadujúce značný potenciál vôle prepracovať sa k jedinečnosti vo svojom hlasovom obore, ale aj sebestačnosti v dennom živote.

Božena Lendhartová (*21. 11. 1942 − †11. 4. 2019) začala svoju umeleckú kariéru ako sólistka Robotníckeho zboru v Košiciach a v nasledujúcich rokoch (1966 – 1975) bola členkou zboru opery v Banskej Bystrici. V tom čase mala možnosť poznať kompletne prácu operného umeleckého súboru, na ktorom sa aktívne podieľala a ďalej vzdelávala vo svojom hlasovom odbore. Príležitosť stvárniť sólove postavy dostala v rokoch 1975 – 1977, kedy sa stala sólistkou spevoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove. Uviedla sa v úlohe Czipry v Straussovej operete Cigánsky barón (1975).

V Prešove nastal čas jej závažného rozhodnutia pre opernú scénu, ktorý jej otvoril cestu na návrat do Banskej Bystrice už ako sólistky – mezzosopranistky. Tu vytvorila rad postáv v operách, operetách, muzikáloch. V roku 1977 uviedla postavu Ježibaby v Dvořákovej Rusalke. Plná zodpovednosti nechala vyznieť svoj hlas s démonickým podtónom čarovania a nástrah.

V rade svojich postáv vykresľovala predovšetkým charakterové poňatie v korešpodencii s vokálnym volumenom, ale aj kreáciou mimiky, pohybu a celkového tvaru postavy, ktorý bol mozaikovým kamienkom z jej repertoáru k tvarovaniu každého jedného diela do komplexného umeleckého celku jej tvorivého profilu. Mohli sme v ňom poznať snahu o verné stvárnenie postavy, o správnosť vokálneho prejavu, ale neskôr prechod z vážnych postáv aj do kreácie s humorným až komickým podtónom. Počas 25-ročnej sólistickej kariéry vytvorila vyše 60 veľkých i menších mezzosopránových postáv. Možno tu spomenúť jej Jozefínu v Maierových Drevákoch (1978), zvlášť Pani Quickly vo Verdiho Falstaffovi, ale aj Grófku v Čajkovského Pikovej dáme (1979) či Giovannu v Rigolettovi (1979). Mimoriadne pôsobivá, plná tragiky a smútku s temnou farbou i vo vokálnom prejave, bola jej Azucena vo Verdiho Trubadúrovi (1980).

Pani Lenhardová sa podieľala aj na umeleckej realizácií opier súčasných skladateľov (spomínaný Maier), ale aj uvedenie Manželských kontrapunktov od Jiřiho Pauera s postavou Matky (1981), či Mara v Cikkerovom Jurovi Jánošíkovi (1984). Jej meno figurovalo aj v mnohých koncertných umeleckých produkciách, ktoré jej zásluhou boli pôsobivé a svieže.

Banskobystrickú opernú scénu opustila roku 2002 odchodom do dôchodku. Jej život však nebola len javisková scéna, kde žila život ženy – umelkyne, ale i zodpovednej a starostlivej matky, ktorá do posledných chvíľ bola oporou svojej dcére. Tiež zápasila so zdravotnými problémami, ale jej oči boli vždy plné nehy a úsmevu. Nepoddávala sa denným bolestiam, ale ani starostiam, vždy s úsmevom a so zdvihnutou hlavou vedela, kam vykročiť a bolesť na chvíľu utíšiť. To som na nej obdivovala a vždy som ju počúvala s nemým údivom, čo všetko je schopný človek – bojovník, akým bola pani Lenhardová, dokázať. Za všetkých jej priaznivcov v piete spomínam na jej pozemské dielo.

Autor: Eva Michalová