Za Igorom Bergerom

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Tohtoročný mesiac lásky – ako poeticky nazývajú básnici máj – bol studený, upršaný, chladný. Zmrazil nielen stromy, ale aj poznanie o koncoch priateľov, ktorí odišli spomedzi nášho kruhu tichu, takmer anonymne. Či to bol skladateľ Juraj Hatrík, muzikologička – folkloristka Soňa Burlasová, operná sólistka Marta Nitranová, alebo hudobný kritik Igor Berger. Keby človek nesledoval pozorne všetky stránky Hudobného života č. 6/2021, takmer sa nedozvie, že dňa 25. mája 2021 vo veku 79 rokov zomrel muzikológ PhDr. Igor Berger (1942 – 2021), ktorý bol o. i. dlhoročným hudobným kritikom časopisu Hudobný život.

Poznala som ho ešte časoch, keď bol vedúcim antikvariátu na Michalskej ulici (dnes je v týchto priestoroch známy pivársky pub), ktorého priestory boli pre nás, mladých absolventov FFUK centrom objavov mnohých knižných pokladov. Nie všetky etapy Igorovho života poznám, hoci sme si v posledných rokoch často telefonovali. Život nám obom utiekol tak neuveriteľne rýchlo, že nebolo času na spomienky. Žiaľ. A tak mi bol pri rekapitulácii Igorovho života verným sprievodcom tenorista Ivan Ožvát, dlhoročný sólista Opery SND a umelecký kolega Igora Bergera na koncertoch komorného charakteru. Najmä od osemdesiatych rokov Igor a Ivan spolu vystupovali na desiatkach výchovných a sólových koncertov, na ktorých bol Igor výborným komorným hráčom, občas sólistom – klaviristom, ale aj improvizátorom a moderátorom.

Ostatné roky života Igor Berger, rodák zo Zvolena, syn tamojšieho lekára, odišiel bývať z Bratislavy do Šamorína. Žil tu aj so svojou manželkou Gabikou, pochádzajúcou z Rumunska. Často ho sprevádzala na aute na koncerty do Reduty. Igor o nich totiž písal aj po odsťahovaní z Bratislavy, no z bohatej ponuky si vyberal najmä koncerty s klavírnymi osobnosťami. Písal o nich neobyčajne hĺbavé, odborne fundované kritiky. Čítať recenzie Igora Bergera bol esejistický zážitok, v ktorom ani jedno slovo nepadlo mimo cieľa. Do svojho náhleho konca sa Gabike odvďačoval za krásne spolužitie tak, že ťažko chorú manželku opatroval s neobyčajnou láskou a oddanosťou. Zomrel v Dunajskej Strede, pochovaný je v Šamoríne, kde mu nad hrobom zaspieval pieseň z repertoáru „jidiš“ evanjelik Ivan Ožvát… Také sú paradoxy života.

ilustračné foto: Andreas Lischka/Pixabay

Igor Berger bol dlhoročným odborným pracovníkom Hudobného fondu, kam sa po krátkej exulantskej epizóde života (do USA) ukryl pred normalizačnou dobou, ktorá ho kruto postihla. Tu nad ním držal ochrannú ruku vtedajší riaditeľ SHF Alojz Stuška. Stretávali sme sa na besedách v tunajšom Klube skladateľov, kde bývali neformálne diskusie nad novými skladbami, knihami a s domácimi i zahraničnými interpretmi. Kdeže sú tie časy?

Igor, odchovanec klavírnej triedy na Konzervatóriu v Bratislave, neskôr Katedry muzikológie na FFUK (kde získal aj titul PhDr.), bol jednak výborným klaviristom so sólistickými ambíciami, ale jazykovo nadaným intelektuálom – muzikológom (hovoril po maďarsky, nemecky, anglicky). Jeho partnermi na komorných koncertoch boli viacerí operní sólisti – z nich najmä barytonista Mikuláš Doboš a dlhoročný sólista Opery SND, tenorista Ivan Ožvát. Igor Berger ho postupne „zasvätil“ do repertoáru z originálnych židovských piesní v jazyku jidiš. (Mnohé sú dnes hitom viacerých hudobných skupín klezmer music).

S variabilným programom jidiš piesní absolvovali obaja umelci viac ako 150 domácich a zahraničných koncertov, nehovoriac o desiatkach výchovných koncertov z klasickej piesňovej literatúry. Igor ku koncertom často písal aj scenáre a bol na nich pohotovým moderátorom. Z výchovného koncertu dokázal deťom pripraviť (ak bolo treba, dokonca v maďarčine) umelecký zážitok. So židovskými piesňami Igor Berger a Ivan Ožvát reprezentovali na pôde našich kultúrnych stredísk v zahraničí (v Bukurešti, Budapešti, Moskve, Belehrade, Varšave…), ale aj v obnovených synagógach na Slovensku.

Orchester, ilustračné foto

Naposledy som telefonovala s priateľom Igorom začiatkom mája – sľúbil mi, že zavolá ešte na moje narodeniny – o pár dní. Už nestihol. O jeho smrti som sa dozvedela až o mesiac neskôr – vďaka trom riadkom v spomínanom časopise.

Tak dnes odchádzajú mnohí blízki generační druhovia. Potichu, bez rozlúčky a spomienky tých, ktorí ich poznali. I preto som napísala tento trochu oneskorený nekrológ.

Autor: Terézia Ursínyová

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár