Dnes je: nedeľa, 19. 8. 2018, meniny má: Lýdia, zajtra: Anabela

Zabudnite na Prévosta aj na verizmus

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Opera Štátneho divadla v Košiciach zaradila do svojho repertoáru dielo talianskeho skladateľa G. Pucciniho Manon Lescaut. Nová inscenácia vyvolala diskusiu tak medzi odbornou ako aj laickou obcou. Prečítajte si pohľad Jána Racza nielen na operné spracovanie tohto príbehu, ale aj na predlohu opernej Manon Lescaut.

Libretisti Marco Praga, Domenico Oliva, Luigi Illica, Giuseppe Giacosa, nakladateľ Giulio Ricordi a autor hudby Giacomo PUCCINI (niektoré pramene uvádzajú aj Ruggiera Leoncavalla) sa pri tvorbe libreta opery MANON LESCAUT orientovali na milostný román Antoine-Francoisa Prévosta d´Exiles Histoire du Chevalier Des Grieux et de Manon Lescaut (História rytiera Des Grieux a Manon Lescaut), ktorý vyšiel v roku 1731.

Spisovateľ v ňom mienil sprístupniť „históriu ľudského srdca, opakujúcu sa drámu človeka, ktorý upadá z lásky.1 Román je často rozvláčny, hromadí chmúrne, melodramatické príhody, dobrodružné príbehy s mnohými zápletkami a digresiami, z čoho vyplývajú jeho kompozičné a obsahové nedostatky. V roku 1753 bol premenovaný na Manon Lescautovú. Ženskej postave priznal prvenstvo a zhodnotil jej význam: „…rozmary Manon zauzľujú a rozvíjajú situáciu, pričom má v rukách osud des Grieux-a.“ 2 Do literatúry uviedol typ mladej ženy, ktorú vytvorili moderní civilizovaní mizogýni – veselá, bezstarostná, nenútená, vtipná. Muži chcú nájsť v jej spoločnosti všetko možné, len nie vážnosť. Je povrchná, ľahkomyseľná, tajuplná, nepochopiteľná, vymyká sa zákonom logiky, nemožno ju poznať iba rozumom. Jej záhadný obraz si má čitateľ doplniť o vlastné vyselektované a zredukované skúsenosti – môže si ju vyobraziť (podľa momentálneho a mentálneho rozpoloženia) ako bezcitnú ukrutnicu, alebo ako nežné a milé vtáča. Ani po úpravách primárne nie je o Manon Lescautovej ale o rytierovi des Grieux.

Antoine François Prévost, (1697-1763)

Antoine François Prévost,
(1697-1763)

„V literárnej pôvodine abbého Prévosta sa dá odsledovať stredoveká predstava, podľa ktorej žena stelesňuje zmyslové zlo, v protiklade k dobrému a osvietenému mužskému princípu“.3 Osud rytiera sprítomňuje zhubnú silu vášní – opantaný je ošiaľom, voči ktorému sú rozum i mravné zásady bezmocné, dostáva sa na šikmú plochu, klesá čoraz hlbšie, stáva sa podvodníkom, falšovateľom, vrahom…, ale neúnavne a trpiteľsky upozorňuje na vlastné opakované pominutia mysle, vedomé prehrešky proti zásadám elementárnej cti, pričom sa všetko snaží ospravedlniť osudovosťou nekonečnej lásky, ktorá okupovala jeho bytie v rozlete. Namieste je však podozrenie, že rytier sa alibisticky snaží vyviniť. Zodpovednosť za vlastné činy prehodiť na príslušníčku nežnejšieho pohlavia.

Literát Prévost neskryte súcití s mužským hrdinom. Absenciu zdravého rozumu „čestného, mravne bezúhonného a svedomitého mladíka“ ospravedlňuje zhubným účinkom vášne k Manon Lescautovej. Hrdinka pritom robí iba to, čo od nej mizogýnne okolie očakáva. Román „dojal svoj vek viac než akýkoľvek iný, naučil ho slzám i nervovým záchvatom“. (F. X. Šalda) Jeho zjavné nedokonalosti, snaha eliminovať prílišnú melodramatickosť, možno práve vrtkavosť a premenlivosť hlavnej ženskej hrdinky vzbudzujúcej sympatie (nezastiera svoje chyby, naopak priznáva ich, trpí pre ne a napokon ich vykupuje vlastnou smrťou), odhodlanie „vysvetliť Manon Lescautovú“, spôsobili záujem literátov, či hudobných skladateľov o literárnu predlohu. Básnik Vítěslav Nezval podľa románu napísal dramatickú hru v siedmych obrazoch. Jacques Francois Fromental Halévy rovnomenný balet. Podľa literárneho predobrazu napísal operu Daniel-Francois-Esprit Auber (libreto: Eugéne Scribe). Opera Julesa Masseneta (libreto pripravili Henri Meilhac a Philipp Gill) s názvom Manon predznamenala skladateľovu svetovú slávu.4

Giacomo Puccini, (1858-1924)

Giacomo Puccini,
(1858-1924)

Vznik hudobno-dramatického diela Giacoma Pucciniho sa datuje rokom 1893. V košickom Štátnom divadle sa prvýkrát uviedlo až na sklonku dvadsiateho storočia (15. 5. 1992). Muzikologička Dita Marenčinová vtedy namietala skutočnosť, že uvedenie prišlo „v nevhodný čas, keď sa nad operou ŠD vznášal tieň krízy“. 5 Igor Podracký priznal kvality hudobnému naštudovaniu: „Dirigent zužitkoval svoje skúsenosti s rozospievaním mäkkých tónov, orchester hral poddajne a decentne doprevádzal spevákov“. 6 Naproti tomu kritik Pavel Unger si povzdychol nad „neprítomnosťou umenia“ pri prvom stretnutí košického telesa s touto Pucciniho operou: „Ak sa dramaturg a šéf opery domnieval, že s torzom sólistického súboru vyhovie kritériám diela, tak neodhadol ani schopnosti vlastných kolegov, ani požiadavky partitúry“.7 Recenzenti unisono vyslovili výhrady voči problematickej réžii pohybujúcej sa medzi popisnosťou a patetizmom.

Pucciniho cieľom bolo vzbudiť súcit s osudom hlavnej ženskej postavy. Melodramatickosť a digresie literárnej predlohy pretransformovať na sugestívnu tragickosť. Výpoveď nasmerovať na dilemu človeka hľadajúceho životnú cestu. Neskúsená Manon Lescautová stojí na životnej križovatke. Môže si zvoliť „existenciu v láske bez bohatsva, alebo existenciu v bohatstve bez lásky“. Aby sa správne rozhodla, musí nevyhnutne spoznať obidve možnosti…, čo ju klasifikuje za maximálne zodpovedného jedinca a zásadne mení jej románový ľachtikársky charakter. Zmysel opernej predlohy sa tak posúva bližšie k symbolickým a filozofickým hladinám.

„V Pucciniho hudobných drámach spravidla ženy zastávajú dôležitejšiu úlohu“ 8, o čom svedčia aj názvy jeho diel. (Madama Butterfly, Tosca, La fanciulla del West, Suor Angelica, Turandot…). Pre jeho opery je charakteristická citlivosť na ženské osudy – konštatovanie empatie k ženskému videniu problémov existencie je viac ako pravdivé. Na pozície verizmu sa skladateľ dostal až na sklonku svojej muzikantskej kariéry (dovtedy si viac tykal s „populizmom“) a aj to iba dočasne – čisto veristické sú Dievča zo Zlatého západu a prvá časť Triptychu Plášť – druhá časť Sestra Angelika je sentimentalizmus ako vyšitý, tretia Gianni Schicchi zasa sarkastická burleska. Posledná opera Turandot zaznamenala návrat na pozície vyšliapané Butterfly a Toscou…, i keď to má skôr na svedomí Franco Alfano, ktorý dielo dokončil. V tretej opere predstaviteľa „fin de siècle v hudbe“ G. Pucciniho sú prítomné charakteristické črty jeho hudobného jazyka: „…zneje vypätými oblúkmi, nápadná je výrazná a uchvacujúca melodika, rozvinutá je harmonická zložka so znamenitými dramatickými efektmi…“ 9 Dramaturg terajšieho košického uvedenia ponúkol charakteristiku: „Manon Lescaut je opera, v ktorej sa usmievajú napudrované pôvaby 18. storočia a búši večná ľudská dráma o láske a smrti“. 10 Autor hudobného naštudovania sa o diele vyjadril: „Hudobný štýl kodifikovaný v opere predstavuje umnú a šťastnú syntézu talianskej, nemeckej a francúzskej opernej tradície. Puccini si z každej vybral to najlepšie, svoje diela naplnil z kompozičného hľadiska originálnou, z dramatickej stránky jasnou hudobnou rečou. Širokodyšná melodika talianskeho bel canta, priamočiarosť nemeckého sprechgesangu a omračujúca farebnosť orchestra pochádzajúca z francúzskej proveniencie – to sú hlavné atribúty skladateľovej veľkosti“ . 11

Manon Lescaut, (G. Puccini)

Najdôležitejšou podmienkou pri tlmočení zmyslu opernej predlohy Manon Lescaut je zapudenie Prévostovej románovej pôvodiny – libretisti si z nej vypožičali iba východiskovú schému, ktorú následne naplnili celkom novým obsahom. Tiež obídenie štýlovej charakteristiky „veristická opera“ – pri puristickom zotrvaní na tejto pozícii je totiž takmer isté chybné definovanie zvukových efektov (predchádzajúcich každému dejstvu košickej inscenácie), ako naznačenia vonkajšej atmosféry deja. („Vo verizme chcela hudba vyjadriť vonkajšie procesy začlenením nehudobných zvukov“. 12) V najnovšom predstavení ŠD ide o pomenovanie štyroch stupňov ľúbostného cyklu nie konkrétnymi slovami, ale abstraktnými zvukmi. Akustický efekt teda nechce byť iba púhym atmosférotvorným činiteľom, ale štartérom dramatického obrazu. Hudobná dráma inscenovaná na košickom javisku odhaľuje a analyzuje dôvody, ktoré viedli k javiskovej katastrofe. ( P. Pavis podobnými slovami charakterizuje analytickú drámu. 13)

Stvárnenie nezaťažené inscenačnou tradíciou, či častokrát nezmyselnými štýlovými obmedzeniami, chce reflektovať sarkastickú správu o úskaliach milostného vzťahu medzi mužom a ženou.

Autor: Jano Rácz

použitá literatúra

1. Abbé Prévost: Manon Lescautová, Doslov, BELIMEX s.r.o., Bratislava 2001, str. 143
2. Ibid. str. 145
3. Opera – Velká encyklopedie, Mladá fronta, Praha, 1996, str. 328
4. Ibid. str.232
5. Dita Marenčinová: Manon Lescaut v tieni krízy, Slovenský východ, 21.5.1992, str. 7
6. Igor Podracký: Manon – konečný výdych opery, Národná obroda, 4.6.1992, str. 7
7. Pavel Unger: Manon pred kolapsom, Smena, 27.5.1992, str 5
8. Opera – Velká encyklopedie, Mladá fronta, Praha, 1996, str. 327
9. Jan Trojan: Dějiny opery, Paseka, 2001, str. 170
10. Giacomo Puccini: Manon Lescaut, bulletin, ŠD KE, zostavil Mgr. Art. P. Hochel PhD., 2014/2015
11. Ibid. Marián Lejava: Manon Lescaut je zázrak!
12. Encyklopedický atlas hudby, Lidový noviny, 2002, str. 409
13. Patrice Pavis: Divadelný slovník, Divadelný ústav, Bratislava, 2004, str. 35

Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Zanechajte komentár