Boli hlavní hrdinovia slávneho operného thrilleru skutočnými historickými postavami? Kto vládne nad šachovnicou Pucciniho Toscy? Neviditeľná ruka dejín. Piata opera Verdiho dediča z toskánskej Luccy patrí k hŕstke hudobných drám, ktorých dej môžeme rekonštruovať nie na storočia alebo epochy, ale na dni a hodiny.
Parížske Théâtre de la Porte Saint-Martin praskalo v novembrový večer 1887 vo švíkoch. Francúzsky dramatik Victorien Sardou práve uvádzal svoju novú hru La Tosca. Publikum priťahovala ako magnet herečka Sarah Bernhardt, dcéra holandského obchodníka židovského pôvodu a kurtizány, ktorá sa „prevtelila“ do hlavnej postavy zbožnej rímskej speváčky Toscy. Hovorí sa, že Sarah si počas svojho života nechala postaviť hrobku a meditovala vo vlastnej rakve, aby pochopila význam príslovia omnia vanitas (všetko je márnosť). Akoby tušila, že v roku 1905 jej po úraze kolena amputujú nohu… Na jednom z parížskych predstavení La Toscy sedel aj Giacomo Puccini. Sardouova hra a výkon Bernhardtovej boli semenami, z ktorých v spolupráci s libretistami Giuseppem Giacosom a Luigim Illicom vyklíčil operný horor s príchuťou mrazivého belcanta.
Sarah Bernhardt v titulnej úlohe drámy La Tosca Victoriena Sardoua,
zdroj: archív Lucie Laudoniu
Tosca – akrobatka alebo kde je Tiber?
Tosca je zamilovaná do liberálneho maliara Cavaradossiho, ktorý ukrýva politického väzňa Angelottiho, bývalého konzula napoleonskej Rímskej republiky. Kým v opere maliar pomáha konzulovi ako „starému známemu“, v Sardouovej dráme sa obaja muži spoznávajú až v krízovej situácii po Angelottiho úteku. Operný maliar ukrýva operného konzula v rímskom chráme Sant’Andrea della Valle, ale dramatik situoval prvé dejstvo hry do jezuitského kostola na Kvirinálskom pahorku (Sant’Andrea al Quirinale). Prečo Puccini rozohráva svoj príbeh v inej svätyni? Nuž, aby sa Angelotti mal kde ukryť. V chráme Sant’Andrea della Valle sa na rozdiel od kvirinálskeho kostola nachádza skvelá skrýša – kaplnka rodiny Barberini (v opere patrí markíze Attavanti) oddelená od zvyšku chrámovej lode masívnou tepanou bránou. Sadistický policajný šéf Scarpia poľuje na Angelottiho, ktorého politické know-how by mohlo dostať republiku do kolien. Krutý policajt dostáva na kolená aj Toscu, objekt svojej zvrátenej túžby. Na mušku si berie Toscinho milenca, maliara, ktorého obviní zo sabotáže. Aby sa Scarpia zmocnil Toscy, uzavrie so speváčkou dohodu, podľa ktorej bude Cavaradossi popravený iba naoko. Tosca má za odmenu predať Scarpiovi svoje telo. Vo chvíli, keď stíska v rukách prepúšťací list (Tosca a Cavaradossi majú tajne uniknúť z Ríma cez prístav Civitavecchia), Tosca prebodne Scarpiovo srdce, aby sa mu nemusela podvoliť. O pár hodín za úsvitu prebodol Toscino srdce žiaľ. Scarpia Toscu oklamal, pretože prikázal popraviť maliara tak, ako grófa Palmieriho. Oznámil Tosce, že poprava bude simulovaná, hoci vedel, že je to klamstvo a použité náboje nebudú slepé, ale skutočné. Conte Palmieri, na ktorého sa Scarpia odvoláva, skutočne žil. Eusebio Palmieri bol právnik, ktorého život vyhasol na popravisku. Starobylý pan-italský rod Palmieri z 13. storočia hrdo odvodzuje svoje priezvisko z latinského palmerius, čiže pútnik zo Svätej zeme. Pútnici sa vracali domov s palmou v rukách na znak Kristovho vzkriesenia. Toscu namiesto palmy víťazstva čaká smrť. Keď zistí, že Cavaradossiho poprava nebola simulovaná, ale skutočná, vrhne sa do hlbín z cimburia (ozubenej ozdoby veže) Anjelského hradu.
Victorien Sardou bol z Pucciniho opernej transkripcie nadšený. Vôbec mu nevadilo, že taliansky maestro a jeho literáti zredukovali pôvodných päť dejstiev na tri a z obsadenia činohry vyškrtli polovicu postáv. Sardou si želal len jedno: aby nešťastná Tosca skočila z Anjelského hradu rovno do Tiberu. Darmo Puccini mával Sardouovi pred nosom s mapou Ríma a vysvetľoval Francúzovi, že Tiber tečie na opačnej strane! Tosca by musela byť akrobatka, aby dopadla až do rieky. Sardou si myslel, že v opere je všetko možné. Všetko? Fabula Toscy je len časťou príbehu, ktorý napísali dejiny.
Rímsky lekár a milovník literatúry využíval každú voľnú chvíľu, aby mohol recitovať Danteho verše. Do tercínov veľkého Florenťana bol zbláznený až tak, že v roku 1791 inicioval vydanie prvej rýdzo rímskej edície Božskej komédie. Bol chirurgom francúzskej enklávy v Ríme, a tá ho naočkovala revolučnými heslami. Ešte netušil, že kvôli galským ideálom takmer príde o život, a ani to, že sa stane post mortem opernou postavou. Volal sa Liborio Angelucci.
Anjelský hrad na maľbe autorky článku Lucie Laudoniu,
zdroj: archív Lucie Laudoniu
Pôrodník predstieral mdloby
Učenec, ktorý sa živil aj ako pôrodník, bol dvorným lekárom známeho novinára a diplomata Uga di Bassevilla. Ten vymenil kňazské rúcho za pero revolučného buriča, utiekol do Paríža a od roku 1789 sa živil ako editor plátku Le Mercure International. Angelucci bol hlásnou trúbou Bassevillovho kréda. V roku 1794 bol spolu s ďalšími dvoma lekármi (jeden z nich sa volal Corona, druhý niesol meno Monaco) a kňazom, akýmsi Polim, obvinený z pokusu o atentát na pápeža Pia VI. Odbojného lekára „pre istotu“ vrhli do temnice Anjelského hradu, bývalého cisárskeho mauzólea Hadrianea, ktorého múry začali rásť už okolo roku 130 po Kr. Castel Sant’Angelo s dominantnou sochou archanjela Michaela slúžil od čias orsiniovského pápeža Mikuláša III. ako pevnosť a vatikánska väznica (trest si tu odpykávali aj dominikánsky astronóm Giordano Bruno či sochár Benvenuto Cellini, neskôr titulný hrdina rovnomennej opery Hectora Berlioza z roku 1838). Liborio Angelucci však vo väzení fingoval nevoľnosť, preto mu bolo umožnené odpykať si trest medzi štyrmi stenami vlastného domu. O ťažko získanú slobodu znova prišiel o tri roky, kedy ho obvinili za zosnovanie vraždy pápeža. Pomoc francúzskych priateľov a veľvyslanca Eugèna Bonaparta (prasynovec „malého veľkého“ generála z Korziky Napoleona I.) vydláždila Angeluccimu chodník k politickým métam.
Vo februári 1798, keď vojská budúceho maršala a Napoleonovho „verného psa“ Louisa Alexandra Berthiera napadli Rím, nástupca svätého Petra Pius VI. z obavy o holý život utiekol do Sieny a skupina rímskych jakobínov proklamovala republiku. To bola Angelucciho chvíľa! Bývalý nepriateľ Vatikánu sa triumfálne vrátil do Večného mesta a z politického koláča si ukrojil kreslo prefekta. 20. marca 1798 postúpil o schodík vyššie: stal sa konzulom novej Rímskej republiky. Jeho politická hviezda však nesvietila ani dlho, ani jasne. Podľa súčasníkov ho zamestnávali najmä podvody, defraudácie a vlastný prospech (paralela so súčasnosťou čisto náhodná). O pár mesiacov boli dni Rímskej republiky zrátané. Okupácia metropoly na Tibere neapolskými vojskami v roku 1799 a obnova pápežského domínia nahrali do karát ovečkám svätého otca. Kormidlo moci už držala v rukách Napoleonova zúrivá nepriateľka Mária Karolína Habsbursko-Lotrinská, desiata dcéra Márie Terézie a manželka tak trochu submisívneho neapolsko-sicílskeho kráľa so španielskymi koreňmi Ferdinanda I. Na Apeninskej čižme sa veľmi nezabývala. 9. júna 1800 kráľovná opustila Taliansko a odcestovala do Schönbrunnu. Slovenské porekadlo hovorí, že keď mačka nie je doma, myši majú hody. A bez autoritatívnej ženskej ruky začala pod južanským Slnkom bujnieť policajná moc. A sme na začiatku jedného z najznámejších kriminálnych príbehov opernej literatúry.
Secesný plagát Adolfa Hohensteina z roku 1899 k premiére Pucciniho Toscy, znázorňujúci Scarpiovu smrť,
zdroj: wikimedia.org
Bomba menom soprán
Tosca Giacoma Pucciniho na námet rovnomennej drámy Victoriena Sardoua mala premiéru v rímskom Teatro Costanzi 14. januára 1900. Napätie v hľadisku sa dalo krájať. Kolovali chýry, že v divadle má vybuchnúť bomba. Dirigentovi Leopoldovi Mugnonemu to určite nebolo jedno – 7. novembra 1893 počas galapredstavenia Rossiniho Williama Tella v barcelonskom Teatro Liceu skutočne došlo k bombovej explózii. A Mugnone stál za dirigentským pultíkom. Prvá rímska Tosca zažila „erupciu“ iného druhu: extravagantný spev a herectvo medzinárodne etablovanej rumunskej divy Haricley Darclée z podunajskej Brăily, ktorá sa s temperamentom sebe vlastným zhostila titulnej sopránovej heroíny. Najdôležitejším charakterom drámy, ktorý z hľadiska histórie libreta posúva dej dopredu, však nie je sopranistka. Je to maličká basová úloha il Console della spenta Repubblica Romana (konzula niekdajšej Rímskej republiky). V opere nesie meno Cesare Angelotti a podľa viacerých autorov na čele so špecialistkou na dejiny námetu Pucciniho Toscy a autorkou monografie Toscin Rím (Tosca’s Rome) Susan Vandiver Nicassio je modelom postavy politického eskapistu, už vyššie spomínaný, skutočný konzul a bývalý lekár Liborio Angelucci. Angelucciho príbeh sa na rozdiel od jeho operného dvojčaťa neskončil spáchaním samovraždy v studni (v hre Victoriena Sardoua si konzul vezme život vypitím jedu z prsteňa). Skutočný Liborio Angelucci sa po páde napoleonskej vlády v Ríme utiahol do milovaného Francúzska. Po roku 1808, kedy francúzska vláda opäť anektovala pápežský štát, viedli jeho kroky do Talianska, ale opraty moci už neuchvátil. Vrátil sa k pôvodnej profesii a zomrel v roku 1811. S operným konzulom mal spoločných viacero čŕt: Angelucci bol väznený na Anjelskom hrade, ale neutiekol z neho (navyše, bolo to ešte pred vznikom Rímskej republiky). Bol vyznavačom revolúcie, odporcom cirkvi a Mária Karolína mu bola viac, než nesympatická. Obaja (pucciniovská postava aj Liborio Angelucci) vedeli príliš veľa o chode bývalého štátu. Je viac než pravdepodobné, že ak by si skutočný konzul po roku 1800 nezbalil kufre a nezutekal by do francúzskeho exilu, prišiel by o život rovnako, ako jeho operný pendant. Stačí to na to, aby sme v ňom videli Pucciniho politického väzňa? Vezmime si na pomoc ešte jednu historickú postavu: Francesca Angelottiho. Dramatik Victorien Sardou a obaja libretisti Toscy si požičali jeho priezvisko. Francesco Angelotti bol poručíkom bourbonského pluku a horel za ideály Risorgimenta. Boj za slobodu vlasti si však vysvetlil po svojom. Zorganizoval sprisahanie voči neapolsko-sicílskemu kráľovi Ferdinandovi II. Aj skutočný Angelotti bol odsúdený do väzenia a zabitý pri pokuse o útek. Žeby sa predlohou Pucciniho väzňa stal predsa len on? Má to malý háčik. Nikdy nebol konzulom. Pretože v dobe, kedy sa dej Toscy odohráva v plnom prúde, bol ešte len v plienkach. Doslova. Francesco Angelotti sa narodil okolo roku 1800.
V roku 1800 už v Európe vládol klasicizmus a francúzsky dvor diktoval dynastiám starého kontinentu novú módu (a móresy). V Ríme však malo domovské právo baroko so svojím pátosom, a aj za čias republiky nadchýnali uši Rimanov kastráti. Taký Luigi Marchesi účinkoval dokonca až v Petrohrade, no keď mal v roku 1796 spievať pred Napoleonom v Miláne, tak sa… (zbabelo) schoval. A ľud mu za to spieval aklamácie ako národnému hrdinovi. Kastráti hrali na rímskych operných scénach prím až do roku 1798, kedy predstavitelia Rímskej republiky zrušili pápežský zákaz, podľa ktorého ženské speváčky nesmeli verejne vystupovať v metropole katolicizmu. Len tak mohla hlavná hrdinka Pucciniho hudobnej kriminálky, vavrínmi ovenčená operná hviezda Tosca, debutovať na scéne paláca Farnese v srdci Ríma. V druhom dejstve ju počujeme spievať kantátu. Hudba by mala (teoreticky) patriť exponentovi neapolskej školy Giovannimu Paisiellovi, ktorého sladké kantilény opantali polovicu Talianska (aj v Sardouovej dráme Tosca interpretuje kantátu od Paisiella). Puccini preto imituje jeho štýl. O Paisiellovi vedel svoje starý otec autora Toscy Domenico Puccini, ktorý sa u tohto naturalizovaného Neapolčana priúčal skladateľskému remeslu. V roku 1800 Domenico napísal dve verzie Te Deum pre chrámy v Lucce. Ďakovný spev Te Deum znie na konci prvého dejstva Toscy. Čo nám prezrádza o dobe, v ktorej Tosca a Cavaradossi márne bojovali o svoju lásku?
Louis-François Lejeune, Bitka pri Marengu, olej na plátne deponovaný vo Versailles,
zdroj: wikimedia.org
Bitka pri Marengu alebo nič nie je isté
Hlahol zvonov a spev liturgického hymnu, ktorý katolícka tradícia pripisuje svätému Ambrózovi, oslavuje v závere prvého aktu Toscy (domnelé) víťazstvo rodáka z Transylvánie maršala Michaela von Melasa nad Napoleonovou armádou (kameňa Melasovej hrobky sa môžeme dotknúť v českom meste Týnec nad Labem). Pri piemontskom mestečku Spinetta Marengo rinčali Bonaparteho zbrane proti rakúskym. Zdalo sa, že Melas pošle francúzske vojsko „do čerta“. V druhom dejstve Toscy však policajný agent Spoletta prináša Scarpiovi šokojúcu novinku: Napoleon pri Marengu neprehral, ale vyhral! A Melasovi zostali oči pre plač (a nohy na útek). Vďaka histórii vieme, kedy Cavaradossi spieva svoje vittoria (víťazstvo). Bitka pri Marengu sa odohrala 14. júna 1800. Victorien Sardou datoval akciu svojej drámy na 17. júna 1800 (zvesť o prehratej bitke do Ríma nedorazila hneď). Presný časový údaj nám umožňuje vypočítať termín Cavaradossiho popravy. Maliara zavraždili na svitaní 18. júna 1800. Dramatik Sardou miloval symboly a vedel, že ležiaca osmička je od 17. storočia znakom nekonečna (znak vymyslel matematik John Wallis). Nekonečná je láska aj bolesť z utrpenia. Personifikáciou zla je v Sardouovej a Pucciniho dráme sicílsky barón Vitellio Scarpia. Bol šéf polície Rímskej republiky sadista?
Démonické je už len Scarpiovo meno. Talianske scarpa – topánka znie nevinne. Na prvý pohľad. Topánočka, či presnejšie, vojenská čižmička, bola prezývkou Gaia Caesara Caligulu, jedného z najkontroverznejších rímskych cisárov. Antické dejiny poznajú aj politika menom Lucius Pinarius Scarpus, ktorý sa venoval razeniu mincí (operný Scarpia miloval vôňu moci, ktorá kráča ruka v ruke s pachom peňazí). Moderné dejiny Talianska darovali Sardouovi až tri inšpiračné zdroje, z ktorých dramatik uhnietol postavu krutého policajta. Prvým bol vplyvný barón Gherardo Curci, šéf žoldnierskej armády a vodca protirevolučného bourbonského vojska. Povesť o jeho brutalite vzbudzovala husiu kožu široko-ďaleko, vyslúžil si preto prezývku po Caligulovi: topánočka, Sciarpa. Druhým adeptom na historického Scarpiu je podplukovník Troiano Marulli, vojvoda z Ascoli, skutočný rímsky policajný šéf za vlády Márie Karolíny v roku 1800. Nevieme, či jeho kriminalistické metódy boli až také sangvinózne, veď krv jeho obetí zmyl čas. V predvečer Pucciniho Toscy šíril v Taliansku teror sudca z Palerma Vincenzo Speziale. V roku 1799 bol vymenovaný za člena Štátnej rady a viedol monsterprocesy proti vlastencom Neapolskej republiky. Speziale nepracoval v Ríme, ale poslal na smrť stovky ľudí. Bol to Sicílčan a jeho iniciály (V. S.) nápadne pripomínajú iniciály Vitellia Scarpiu. Muža, ktorý so svojimi špiónmi zničil ilúzie a životy Toscy a jej milého Maria Cavaradossiho v plameňoch animálnej atrocity.
Tosca a Cavaradossi, ilustrácia k prvému dejstvu Sardouovej hry, Le Théâtre illustrée, 1887,
zdroj: wikimedia.org
Žila niekedy Tosca?
Bola speváčka Tosca reálnou historickou postavou? Pramene sa v tomto bode rozchádzajú ako krivé koľajnice. Sardouova Tosca je sirota vychovávaná vo veronskom benediktínskom kláštore. Vo Verone dodnes stojí románsky Chrám svätej Teuterie a Toscy (La chiesa delle Sante Teuteria e Tosca) z rokov 751 – 1160. Netradičná indícia, však? Ranokresťanská svätica Tosca, sestra vtedajšieho biskupa, pustovníčila v okolí Verony a stala sa jednou z legendárnych patróniek severotalianskeho mesta spojeného napríklad s menom slávneho modenského rodáka Luciana Pavarottiho. Meno Tosca (v miestnom dialekte Tusca) je pôvodne cognomen (priezvisko) etrusko-latinského pôvodu a znamená „tá, ktorá pochádza z antickej Tuscie“, čiže z regiónu stredného Talianska. Etymológiu Toscinho mena sme vypátrali ľahko. Vieme, že v dejinách existovalo niekoľko zaujímavých nositeliek tohto dnes už krstného mena (spomedzi súčasných osobností v Taliansku rezonuje meno speváčky a televíznej moderátorky Toscy D’Aquino). Ženu ukrytú za zbožnou tvárou Pucciniho sopranistky (možno) nenájdeme ani pod lupou.
Kandidátiek na historickú predlohu tragickej divy je viacero. Portrét Toscy sa pravdepodobne skrýva v tvári Angelicy Catalani. Jej prvý detský plač sa rozliehal benátskymi ulicami v roku 1785. Výchovu dostala v kláštornom konvente v Sinigaglii, kde rozvíjala spevácky talent a vôňa kadidla zapísala do jej DNA signum zbožnosti (Pucciniho Tosca je hlboko veriaca). Biografický medailón Angelicy Catalani spracovali Marie a Léon Escudier v práci Životy a dobrodružstvá slávnych speváčok (Vies et aventures des cantatrices celebres) z roku 1856, ktorú mal Victorien Sardou isto-iste v rukách. Domnieva sa americká muzikologička a špecialistka na Pucciniho Deborah Burton sa v štúdii Reálny Scarpia (The Real Scarpia).
Pôvodný obal libreta Toscy, 1899, ktorý navrhol Alfredo Montalti,
zdroj: wikimedia.org
Cavaradossi – maliar či sochár?
Priezvisko vášnivého Toscinho milenca znie krkolomne, na jednu z jeho variant však môžeme naraziť pri brázdení talianskymi matrikami. Na začiatku 18. storočia sa v piemontskom meste Casale Monferrato stretávame s menom dominikánskeho biskupa Piera Gerolama Caravadossiho. Taliansky rod Caravadossi (nie Cavaradossi!) sa zakorenil vo francúzskom Nice. A Pucciniho volteriánsky maliar sympatizoval s politikou krajiny galského kohúta. Objavíme v múdrej knihe dejín aj jeho? Podľa Sardoua Mario Cavaradossi študoval umenie v Paríži u búrlivého výtvarníka zrodeného v dobe ancien régime Jacqua-Louisa Davida, kde nasiakol ohňom a popolom revolúcie. Zrkadlom Pucciniho tenora so štetcom v dlani mohol byť francúzsky umelec Joseph Chinard. Pracoval v Ríme a v roku 1791 bol na pápežov rozkaz dva mesiace internovaný v Carceri nuovi (Nových väzniciach) na Anjelskom hrade za diverzantskú činnosť a šírenie hesla liberté, égalité, fraternité. Po prepustení ho čakala expulzia z Ríma. Je tu však maličký problém. Chinard nebol maliar, ale – sochár. Za zmienku však stojí, že vytesal bustu Catariny Nazzarri Angelucci, manželky bývalého konzula Rímskej republiky Liboria Angelucciho, ktorým sme začali naše rozprávanie.
Prvá predstaviteľka Pucciniho Toscy bola Rumunka, záverečná čerešnička na torte nech patrí rumunčine. Výraz cuvânt v rumunskom jazyku označuje slovo. Cu alte cuvinte (inými slovami), základnú stavebnú jednotku reči, slovko, verbum. Rumunské slovo cuvânt má korene v latinskom conventus, teda zhromaždený na schôdzi (kláštorom sa hovorí konvent, pretože zvolávajú cirkevnú komunitu pod jednu strechu). Slovo (cuvânt) je nástrojom stretnutia (conventus). Vďaka slovám sa stretávame s myšlienkami, s pnutiami ducha, so sebou samým. Čo sa stane, keď sa slovo stretne s hudbou a história s literárnou fikciou? Z priesečníka obskúrnej historickej reality a básnickej licencie umocnenej kriminálnymi efektami sa na prahu 20. storočia zrodila Pucciniho Tosca, ktorá nás pozýva stretnúť sa s emóciami driemajúcimi hlboko pod povrchom ľudskej pokrievky.
Autor: Lucia Laudoniu
video
Taliansky režisér Gianfranco de Bosio (rozhovor s ním sme priniesli TU…) obsadil do trojice primárnych charakterov Pucciniho Toscy bulharskú sopranistku Rainu Kabaivansku, španielskeho tenora Plácida Dominga a amerického barytonistu Sherrilla Milnesa. Nový filharmonický orchester diriguje Bruno Bartoletti. Historicky poučená verzia opernej explózie konfliktu medzi republikánskymi a cirkevno-monarchistickými ideami vznikla v roku 1976.
Druhé dejstvo Toscy v podaní dramatických hlasov Marie Callas a Tita Gobbiho je vokálnym i hereckým koncertom. Záznam pochádza z roku 1958 z Paríža.
So slávnou tenorovou áriou z tretieho dejstva E lucevan le stelle sa v dramaturgickom pláne Toscy pôvodne nepočítalo. Maliar sa mal lúčiť s umením. Ale môže človek odsúdený na smrť pár minút pred popravou myslieť na svoje obrazy? Puccini, rodený dramatik, vložil Cavaradossimu do úst spomienku na lásku k Tosce. Podľa monografie Arnalda Fraccaroliho Cavaradossiho slová e muoio disperato (a zomieram zúfalý) vymyslel sám Puccini. Áriu si vypočujeme v podaní Petra Dvorského z galakoncertu v roku 1987 v Berlíne.
