Najrozsiahlejšie letné podujatie klasickej hudby v Bratislave, Viva Musica! festival si v tomto roku, pre usporiadateľov stále neistom, stanovilo motto výnimočných spojení. Dvaja z umelcov, ktorí doteraz nestáli spolu na javisku, mladá sopranistka Slávka Zámečníková a doyen našich klavírnych virtuózov Marian Lapšanský, vystúpili 27. júla 2021 na spoločnom koncerte.
Viva Musica! festival má ambíciu presťahovať sa z tradičných koncertných priestorov buď do exteriéru, alebo do iných lokalít. Veľký evanjelický kostol na Panenskej ulici má únosné akustické parametre, vyhovujúce kombinácii hlasu s klavírom. Zvlášť pre ľudský hlas je azda aj kontrolkou, ako v nešpecifickom prostredí udržať dynamiku na uzde a tvarovať ju v citlivej dynamickej palete.
Prečítajte si tiež:
Začína sa festival Viva Musica! – vystúpia aj svetové slovenské operné hviezdy Slávka Zámečníková a Pavol Bršlík
Mariana Lapšanského (1947) určite predstavovať netreba, jeho koncertná aktivita (nehovoriac o poste generálneho riaditeľa Slovenskej filharmónie a pedagogickej praxi s profesúrou) je bohatá a najvyššie oceňovaná už päť desaťročí. S nemenšou intenzitou ako interpretácii orchestrálnych skladieb sa venuje komornej tvorbe, kde spolupráca s významnými domácimi i zahraničnými spevákmi má výnimočné miesto. V súčasnosti je však táto jeho činnosť skôr výnimočná.
Dvadsaťdeväťročná sopranistka Slávka Zámečníková, absolventka bratislavského Konzervatória a berlínskej Hochschule für Musik Hanns Eisler, v ostatných piatich rokoch získala laureátske tituly na viacerých prestížnych medzinárodných súťažiach a stojí na doskách takých prestížnych operných domov, akými sú berlínska Štátna opera Unter den Linden či Viedenská štátna opera. V nej je od minulej sezóny pevne angažovanou sólistkou. Postavy, ktoré vytvorila (Norina v Donovi Pasqualem, titulná Poppea v premiére Monteverdiho Korunovácii Poppey) alebo ju čakajú (pribudne k nim Nanetta vo Verdiho Falstaffovi, Musetta v Pucciniho Bohéme, Sophie v Massenetovom Wertherovi a v novom naštudovaní Monteverdiho Orfea hlavná rola Euridice), zväčša patria do tzv. prvého odboru.
V Berlíne pod taktovkou Daniela Barenboima vytvorí Donnu Annu v premiére Mozartovho Dona Giovanniho. Popri opernej činnosti sa Slávka Zámečníková intenzívne venuje aj komornému muzicírovaniu. Bratislavské publikum sa s jej piesňovou interpretáciou zoznámilo minulý rok počas torza Bratislavských hudobných slávností (zredukovaných pre pandemické opatrenia na minimum), vtedy však po Franzovi Lisztovi, Richardovi Straussovi a ruských skladateľoch druhú časť venovala operných áriám.
Koncert v rámci Viva Musica! festivalu bol už typický, vo svete bežne praktizovaný Liederabend s dvoma predelmi sólového klavíra. Otvorili ho tri piesne z romantického odkazu Johannesa Brahmsa, ktoré sú previerkou umeleckej a hlavne výrazovej zdatnosti interpretov. Z cyklu Štyri piesne, op. 43 zaznela Von ewiger Liebe na text Josefa Wenziga (autora libriet Smetanovho Dalibora a Libuše), ktorej pointou je myšlienka, že železo a oceľ možno roztaviť, ale skutočná láska je pevnejšia. Slávka Zámečníková už v úvodnom čísle ukázala, že jej soprán znie nielen farebne krásne a vyrovnane, ale že vie pretlmočiť text, presne artikulovať a zároveň zachovať plynulú frázu.
O dva roky mladšia, z roku 1866 a tlačou vydaná r. 1868, je pieseň Die Mainacht z rovnakého cyklu. Zhudobnil ju na zhodný text pred Brahmsom už Schubert, pričom obe verzie sú majstrovské. Zámečníkovej a Lapšanského vnímanie bolo plné emócií, intimity a narábania s rafinovane diferencovanými výrazovými prostriedkami. Do tretice vokálny Johannes Brahms: Das Mädchenlied, z cyklu Päť piesní, op. 107. Opäť veľká tónová kultúra, presne odhadnutá miera rovnosti verzus vibrácie tónu, hlboké pochopenie textu, intenzívne pretlmočenie slova i hudby u oboch umelcov.
Prvé klavírne sólo bolo autorsky viazané s piesňami. V typicky hĺbavom, introvertne prežitom a technicky bravúrnom poňatí predniesol Marian Lapšanský z odkazu Johannesa Brahmsa Intermezzo b mol, op. 117, č. 2 a Intermezzo es mol, op. 118, č. 6.
Cyklus piesní Cigánske melódie, op. 55 od Antonína Dvořáka nie je žiadnou raritou, no vypočuť si ho kompletne (hoc aj zo strany publika netaktne prerušovaného potleskami po jednotlivých piesňach) sa nestáva často. Je to totiž celok, ktorého sedem piesní (najznámejšou je Když mne stará matka) stmeľuje kompozičnú formu, dodáva cielené striedanie nálad, rytmov, atmosféry. Názov cyklu je skôr symbolický, v neviazanosti a voľnosti cigánskeho života sú zakódované pocity skladateľa a najmä túžba českého národa po slobode. Z interpretácie dua Zámečníková & Lapšanský sa zračila vnímavosť pre detail i celok, pre náladové i obsahové kontrasty a v neposlednom rade schopnosť odhadnúť, v ktorých miestach je účelné a štýlové tón otvoriť do plnej krásy a na druhej strane čarovať s jeho jemnými dynamickými nuansami.
Druhá časť večera bola prekvapujúco monotematicky ladená na španielsku nôtu. Bol to šťastný dramaturgický ťah, pretože tento repertoár je nám bežne nedostupný. Z tvorby Fernanda Obradorsa, skladateľa pochádzajúceho z Barcelony (1897 – 1945), zaznel výber troch zo siedmich piesní z cyklu Cansiones clásicas españolas (La mi sola, Laureola, Al amor a Con amores, la mi madre), poslednou v tomto bloku bola pieseň z dvojice Dos cantares populares (Del cabello más sutil). Aj tento súbor skladbičiek mal svoju dramaturgickú logiku a rozmanité nálady, ponúkal nežnú lyriku i rezký južanský temperament. Slávka Zámečníková ho naplnila bohatstvom farebnosti materiálu, dynamiky, emócií, to všetko pri majstrovskom zachovaní kultúry tónu a spontánnosti muzicírovania.
Druhý klavírny predel venoval Marian Lapšanský španielskemu skladateľovi Isaacovi Albénizovi (1860 – 1909). Z jeho skladby Suite Española č. 1, op. 47, ktorá je akýmsi holdom regiónom autorovej rodnej vlasti, si vybral tri časti, zodpovedajúce trom hudobným formám. Granada je pokojnou, trocha melancholickou serenádou, Sevilla odráža vôňu Andalúzie a Castilla je virtuózna Seguidilla, s bohatým rytmickým členením. Lapšanský bez vonkajšieho pátosu, no s hlbokým vnútorným stotožnením sa s partom, dokázal neochabujúcu virtuozitu v ovládaní nástroja a jeho fines.
Záver oficiálnej časti programu tvorila Poema en forma de canciones, op. 19 od Joaquina Turinu (1882 – 1949). Ako už názov cyklu napovedá, ide o báseň vo forme piesní (prvá časť je klavírnou introdukciou v duchu ľudového španielskeho koloritu, po nej nasledujú štyri piesne), zľahka inšpirovaných miestnou ľudovou hudobnou tradíciou, pretavených do kompozične zdatného, hlas s klavírom doplňovaného štýlu. Sopranistka našla ďalšie výrazové prostriedky na farbenie piesní, na premyslené rozkrývanie dynamického spektra, tónovú poéziu a s klaviristom inšpiratívne poodkryli u nás nepoznané zákutia hudby.
Ako prídavok si Slávka Zámečníková s Marianom Lapšanským vybrali nepatrnú odbočku zo španielskej druhej časti, keď sa sopranistka zaskvela technickou bravúrou, žiarivými výškami a temperamentom v piesni Les filles de Cadix od francúzskeho skladateľa Léa Delibesa. Táto pieseň je však v štýle španielskej melodiky, rytmiky i tanečnosti. Bol to vysoko kvalitný, kultivovaný, dramaturgicky nekaždodenný večer.
Jednu dobromyseľnú poznámku na adresu usporiadateľa však nemôžem zamlčať. Vzhľadom na poznanie bratislavského (nielen letného) publika, by nebolo hanbou vložiť do programu lístoček s prosbou, aby návštevníci neznalí „pravidiel hry“, nenarúšali cykly, resp. súbory piesní, potleskami. Ruší to aj interpretov, nielen „rozmaznaných“ divákov. Prof. Lapšanský sa v rámci Dvořáka raz o to pokúsil skrátením pauzy (podarilo sa mu to v sólovom Albénizovi), obecenstvo to však nepochopilo. Ale to je len poznámka na margo a do budúcnosti.
Autor: Pavel Unger
písané z koncertu 27. 7. 2021
Zámečníková & Lapšanský
Festival Viva Musica! 2021
Veľký evanjelický kostol, Bratislava, 27. júla 2021
Slávka Zámečníková, soprán
Marian Lapšanský, klavír
Johannes Brahms (1833 – 1897)
Von Ewiger Liebe (z cyklu Štyri piesne, op. 43)
Die Mainacht (z cyklu Štyri piesne, op. 43)
Das Mädchenlied (z cyklu Päť piesní, op. 107)
Johannes Brahms
Intermezzo b mol, op. 117, č. 2
Intermezzo es mol, op. 118, č. 6
Antonín Dvořák (1841 – 1904)
Cigánske melódie, op. 55
prestávka
Fernando Obradors (1897 – 1945)
La mi sola, Laureola (Canciones clásicas Españolas)
Al amor (Canciones clásicas Españolas)
Con amores, la mi madre (Canciones clásicas Españolas)
Del cabello más sutil (Dos cantares populares)
Isaac Albéniz (1860 – 1909)
Suite Española č. 1, op. 47 (výber)
Joaquín Turina (1882 – 1949)
Poema en forma de canciones, op.19
prídavok
Léo Delibes: Les filles de Cadix
video
