Zasa Rigoletto

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V poslednom čase sa čoraz častejšie stretám s touto Verdiho operou. Videl som nové neveľmi šťastné košické naštudovanie miešajúce tradíciu s modernými postupmi, bratislavskú premiéru, v ktorej aktualizácia diela prešla do pomerne hrubého naturalizmu, parížsku inscenáciu medzitým zosnulého Jeroma Savaryho s impozantným prológom (počas predohry) postupne prechádzajúcu do konvencie.

Vo Verdiho roku (resp. aj pred ním ) som štyrikrát videl Rigoletta aj v prostredníctvom televíznej obrazovky. V Drážďanoch skúšal experimentovať s Verdim Juan Diego Flórez ako vojvoda, v Mantove (vo sfilmovanej podobe) sa dovtedy tenorista Domingo pasoval s titulnou barytónovou rolou a predstavenia v Parme a Benátkach boli kvalitné spevácky a líšili sa len v miere časového posunu príbehu. Inscenácia, ktorú teraz hrajú v rímskom Teatro Costanzi (Teatro dell´opera) budú v pozmenenom obsadení opakovať aj v sezóne 2014/15 spolu s ďalšími ôsmimi premiérami. Väčšina z nich bude obsadená atraktívnejšie (napr. Werther s Francescom Melim, Piková dáma a Tosca s momentálne vychytenou Ukrajinkou Oksanou Dyka, Donizettiho Lucia s Jessicou Pratt a Stefanom Seccom a so známymi menami „nabitou“ Aidou). Fakt, že talianske staggiony predstavujú predsa len iný model opery než severnejší zvyšok Európy, dokazuje skutočnosť, že spomedzi režisérov jediným známym menom je „domáci“ Luca Ronconi. Nie je isté, či po odchode z funkcie bude Ricardo Muti dirigovať obe plánované inscenácie, teda Aidu a Figarovu svadbu.

Rigoletto,Teatro dell'Opera di Roma

Rigoletto,Teatro dell’Opera di Roma

Inscenácia Rigoletta v závere sezóny 2013/14 mala mať (medzi 21. a 31. októbrom)deväť predstavení, z ktorých som navštívil prvú reprízu (22. 10). Možno triafam vedľa, ale jej podobu by som predsa dal do súvisu s hlbokou finančnou krízou divadla, ktorá viedla k demisii Mutiho a ku zrušeniu stálych úväzkov pre orchester a zbor. Tento Rigoletto bol skromný tak v podobe vizuálnej ako aj hudobnej. Réžiu mal Leo Muscato, podľa bulletinu v posledných štyroch rokoch dva razy ocenený za najlepšiu opernú réžiu Národnou asociáciou hudobných kritikov. Jeho koncepcia priniesla na javisko viacero momentov v aranžmáne, ktoré som už predtým videl v iných inscenáciách. Napríklad podobne ako naposledy v SND, Košiciach alebo v Paríži réžia vizuálne oživuje predohru, ktorú orchester zahral naozaj výborne. Takisto exponovanie Monteroneho dcéry som už videl tak v prelomovej inscenácii Chudovského (1988) ako u Savaryho (2012). Novým zaujímavým momentom pre mňa bola len snaha Maddaleny zadržať vraždiacu ruku svojho brata, keď zbadá, že „pocestným“ je žena. Celkove však rímsky Rigoletto pôsobil po režijnej stránke pritlmenejšie, v zobrazovaní orgií na vojvodovom dvore či v prezentovaní zvodov Maddaleny puritánskejšie. Podobnosť spomínaných inscenácií vyplýva vari z toho, že okrem raz decentnejšieho raz naturalistickejšieho akcentovania zhýralosti dvora sa na príbeh dá ťažko navliecť nejaká nosná idea posúvajúca výklad do nových polôh. Umiernene až minimalisticky pôsobila aj scéna Federiky Parolini založená na práci so závesmi buď ohraničujúcimi javiskový priestor alebo ho redukujúcimi pomocou spúšťania z povraziska. Tak sa potom veľký priestor dokázal predsa trocha stať intímnejším a navodiť dojem Gildinej komôrky i priedomia, vojvodovej dvorany i spálne, Sparafucileho minikrčmičky i pustej pláne v jej okolí. Zmena nálad sa dosahovala farebným svietením a z tradičných kulís zostalo len vojvodovo kreslo, jeho vešiak, pri ktorom sa prezliekal pri svojich výletoch za radovánkami, smilné lôžko, Gildina posteľ a stolček v krčme. Ani aranžovanie zboru ničím neprekvapilo, ak odmyslíme, že dvorania mali na sebe čierne nohavice a biele košele takmer súčasného strihu (kostymérka Silvia Aymonino). Taliani jednoducho trvajú na Mozartovom názore, že prima la musica a poi le parole, čo v ich chápaní znamená dominancia krásneho spevu.

Rigoletto,Teatro dell'Opera di Roma

Rigoletto,Teatro dell’Opera di Roma

Ak porovnávam výkony spevákov tejto inscenácie s parížskym obsadením z roku 2012 (Lucic, Pop, Machaidze), tak mladí speváci v Ríme ťahali za kratší koniec. Nedá sa povedať, že by spievali zle a niektorí z nich majú (po účasti v speváckych súťažiach)za sebou už viacero medzinárodných úspechov. Napríklad mezzosopranistka Alisa Kolosova už spievala vo Viedni, Mníchove, Paríži a na festivaloch v Pesare a Salzburgu, tenorista Gianluca Terranova v Scale, Veronskej Arene, Frankfurte , Los Angeles Sydney a talianskych javiskách, kde je doma aj najstarší z interpretov 37-ročný barytonista Francesco Landolfi. Pri dnešnej presile dobrých (nie však vynikajúcich) spevákov, a systéme speváckeho kolotoča, pri ktorom intendanti stále hľadajú nových a nových spevákov na pritiahnutie publika, už spievanie na významnom opernom javisku neznamená toľko čo v minulosti. Spoločným znakom všetkých kreácií tohto Rigoletta bola lyrická koncepcia, čo je viac menej prirodzené tak vzhľadom na charakter partov ako aj na fakt, že interpreti spievajú len pár rokov. Tenorista ma príjemné zafarbenie, jeho lyrický (zatiaľ útlejší)tenor má perspektívu vyvíjať sa k dramatickejšiemu odboru, jeho tón je pevný, no trocha priúzky, len občas vo výškach prekvapí širším guľatým tónom. Gilda írskej sopranistky Claudie Boyle vlastní drobný hlások, ktorý sa ťažko nesie cez orchester, pokým sa nedostane do vyšších polôh. Tu koloratúry vyťukáva ľahko a hlas sa trbliece, no počul som už lepšie Gildy. Najspornejším sa mi zdalo uplatnenie lyrickej koncepcie pri interpretácii partu Rigoletta. Na jednej strane oceňujem, že Landolfi dokázal nuansovať množstvo detailov, tam kde orchester sa prispôsobil jeho menšiemu fondu a citlivo ho nechať vyniknúť. Hlas pôsobil mäkko a výrazovo presvedčivo. Chýbali však dramatické kontrasty, takže jeho postava vyznievala viac ako trpiaci zlomený človek než (od polovice diela) otec tvrdo idúci pomstiť svoju pohanu. Neviem, prečo sa v posledných časoch zaužívalo, že Rigolettovi nestačí hrb, ale musí ešte aj krívať. Sparafucile Michaila Korobejnikova upútal typicky ruským mohutným fondom, no extrémne hĺbky mu nezneli tak impozantne ako kedysi Jánovi Hadrabovi v SND. Alisa Kolosova spievala Maddalenu spoľahlivo, no farbou tónu pôsobila skôr ako soprán a aj vďaka málo vydarenému kostýmu nevyzerala ako rafinovaná zvodkyňa. Predstavitelia menších úloh (vrátane v Bratislave občas hosťujúceho Marca Camastra ako Marulla) nijako zvlášť neupútali. Hudobné naštudovanie prevzal pomerne známy Renato Palumbo, ktorý umne rešpektoval možnosti sólistov a prispel k pôsobivosti citových miest partitúry jemným orchestrálnym sprievodom. Volil rýchlejšie tempá nielen v dramatických úsekoch (tu bohužiaľ orchester pôsobil predimenzovane) ako je prvá časť Rigolettovej veľkej árie (podobne ako v SND Friedrich Haider) ale napríklad aj v Rigolettovej prosbe v druhom obraze (Veglia o donna). Suverénne znel mužský zbor v naštudovaní Roberta Gabbianiho. Škoda, že sa mi nepodarilo dostať na premiérové predstavenie, kde aspoň papierovo účinkovali skúsenejší resp. kvalitnejší speváci.

Autor: Vladimír Blaho

Foto: www.operaroma.it

 

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár