Zasnúbený s La Scalou. Dvadsaťštyri karátov Aureliana Pertileho

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Vyučený zlatník (ne)mal zlato v hrdle, a predsa bol varený-pečený v milánskej Scale. Skala pevnej vôle urobila z Aureliana Pertileho, ktorý sa plačom novorodenca 9. novembra 1885 prvýkrát prihlásil o slovo, muža činu. Prečo dal košom Metropolitnej opere, a ktorý skladateľ mu písal patetické listy?

Orfeov spev vyslobodil krásnu Eurydiku z ríše pekiel. Bájnemu bardovi sa aj tak všetko vymklo z rúk. Divy dokázala stvárať aj Panova píšťala. Mytologické príbehy o sile hudby sú v európskej pôde zakorenené ako strom v tvrdej zemi. Poznáte však legendu o flaute z ďalekého Kazachstanu?

Žil raz jeden krutý chán obklopený plyšom, hodvábom a zlatými kalichmi. Mal jediného syna, ktorého nadovšetko miloval. Slabosťou mladého kráľoviča bola poľovačka. So zbraňou by najradšej aj spával. Lov sa mu stal drogou. Až raz… Chánov syn sa vybral na lov bez služobníctva, a to neveštilo nič dobré. Keď sa nevrátil do paláca ani po zotmení, chánove zlovestné oči sa zmenili na žeravé sopky.

Olovo v hrdle

Vládca, nehľadiac na pokročilú nočnú hodinu rozkázal sluhom, aby prekutali každý kút lesa, a pokiaľ sa nedajbože vrátia so zlou správou, čaká ich trest. Hrdlo toho, kto panovníkovi zvestuje správu o smrti následníka trónu, nechá zaliať olovom.

Ňufáky chánových psov sa nemýlili. Princa v lese roztrhali diviaci. Prestrašení sluhovia nemali čas na plač, radšej si položili otázku, ako to oznámiť chánovi bez ujmy na zdraví, exacte dictum est, na životoch. Našťastie vzali so sebou múdreho pastiera, ktorý mal pri sebe jednoduchý hudobný nástroj – flautu.

Pastier predstúpil pred chánov do neba čnejúci trón a začal hrať omamné lamento. Nebolo treba slov, aby vladár pochopil, že jeho syn už nie je nažive. A tak mu nezostalo iné, než naliať horúce olovo do dierok úbohej flauty…

Malá poslucháčka. Aureliano Pertile (1885 – 1952) netradične s bábikou. Zdroj: internet

Olovo je rozpínavé, temné a toxické, teplo ho roztápa podobne, ako hudba roztápa emócie. Kazašská legenda nás nasmeruje k olovenému hlasu z Talianska, ktorý zmĺkol 11. januára 1952 v Miláne, ale jeho nahrávky, medzi nimi kompletné záznamy „verdioviek“ Aidy, Trubadúra a do talianskych veršov obalenej Bizetovej Carmen, však nezmĺkli. Naftalínová vôňa tridsiatych rokov, ktorou sú poznačené, inšpiruje dodnes.

Flauta naplnená olovom z kazašskej báje. Je vari lepšieho epitetonu, aký by sme mohli nalepiť na portrét Aureliana Pertileho? Nalepiť ako známku na list. Obrátiť list ignorancie za Pertileho umením nebolo by spravodlivé, jeho meno vďaka „supraphoňáckej“ dlhohrajúcej platni vydanej v roku 1970 malo cveng aj v bývalom Československu.

„Bradaté“ priezvisko

Vedeli ste, že hľadač operného zlata sa vyučil za zlatníka? Budúci obľúbenec krotiteľa taktovky Artura Toscaniniho krátko pracoval u zlatníka Marangoniho vo Vicenze. Splendor aureus ho však oslňoval menej než možnosti vo vlastnom hrdle.

Aureliano bral prvé lekcie spevu u tenora so zaujímavým priezviskom. Volal sa Antonio Barbato. Každý, kto sa bližšie zoznámil s rumunčinou, spozornie. Slovo bărbat v tomto balkánskom románskom jazyku znamená muž. Jeho „predlohou“ je latinské barbatus, teda bradatý.

Póza s krbovými hodinami. Dvadsiate a tridsiate roky boli pre Aureliana Pertileho opernou žatvou. Zdroj: internet

Učiteľ s „bradatým“ priezviskom odporučil svojmu zverencovi, aby nastúpil na Padovskú hudobnú akadémiu, kde sa naučí orientovať v „bodkovanom lese“ notovej osnovy.

Aj termín lekcia, dôverne známy nielen Komenského ovčincu, súvisí s čítaním. Lectio (zdedené opäť zo svetovládnej latinčiny) označuje výber, voľbu, triedenie (kto číta, zbiera písmenká do košíka vlastnej psyché), aj čítanie. Recepciu slova.

Slovo bude pre prvého muža La Scaly spoľahlivé vademecum. Do tretice latinčina: ak termín vademecum rozmeníme na drobné, dostaneme výzvu „kráčaj so mnou, veď ma“ (vade mecum). Aureliana Pertileho viedol v paduánskej škole Vittorio Orefice. Pomohol mu správne vážiť karáty tónov. Sľubný spinto tenor nezabudol na túto zásadu ani ako rešpektovaný interpret, ktorému skladateľ Riccardo Zandonai písal patetické listy…

Mesto dvoch tenorov

Ruka benátskych dóžov vpísala do erbu mesta Montagnana siluetu leva svätého Marka. La Serenissima, ako sa v minulosti hovorilo Benátskej republike, rozdúchala fakľu dejín tohto mesta po stáročia. Keď sa v Montagnane 9. novembra 1885 v skromných pomeroch narodil Aureliano Pertile, po sláve Benátok už nebolo ani stopy, zato na obzore sa už črtala nová kuriozita.

Reklama na domáci koncert z gramoplatní. V záhlaví plagátu portrét Aureliana Pertileho. Zdroj: internet

Talianska biografická encyklopédia Treccani prezrádza, že v deň Pertileho narodenia krstili chlapča menom Giovanni Martinelli. Aj on dostal do kolísky tenorový hlas hodný Metropolitnej opery. Obaja tenori sa narodili v rovnakom meste.

Montagnančania sú na oba vrcholy tenorovej hory (taliančinári vedia, že montagna je ekvivalentom slovenského hora) patrične hrdí, z fúzie ich mien zložili názov miestneho zborového telesa Corale Martinelli-Pertile. Ťažko by sme na svete hľadali zbor pomenovaný hneď po dvoch tenoroch, ktorí odštartovali životný maratón na rovnakej čiare.

Delilo ich osemnásť dní. Martinelliho životná opera sa začala 22. októbra. Znesú sa dva vlky v jednom lese? Pertile a Martinelli sa vzájomne rešpektovali. Niektoré pramene hovoria o priateľstve, a to je vo svete „tenorových kohútov“ vzácnosťou…

Pri speve je treba správne pracovať s energetickými proporciami, dávkovať silu a slabosť ako na váhach lekárnika. Aureliano Pertile razil teóriu, že spevák pri fonácii nesmie vykazovať známky únavy, inak niečo nie je v poriadku. Spev je čistá energia. Nie v intenciách ezoterikov, ale fyzikov.

Traja tenori a jeden soprán. Talianski umelci zo zlatého veku opery, zľava Giovanni Martinelli, Toti dal Monte, Aureliano Pertile a Enzo de Muro Lomanto. Zdroj: pinterest.it

Kam ideš?

11. februára 1911 dlane návštevníkov predstavenia Flotovovej Marty vo Vicenze veľa energie nevydali, práve debutujúci tenor v kostýme Lyonela príliš nepresvedčil.

Inter nos, je úlohou debutanta dokázať, že „na to má“, alebo presvedčiť, že každým dňom bude lepší? Ukázať, čím je, alebo čím bude? Prvá možnosť bude mnohým z nás blízka, ale umelci odkojení belcantovým mliekom 19. storočia uvažovali inak. Nie je bezpečné dupotať po zamrznutom jazere. V opernom jazyku to znamená, že debutant by sa nemal opájať vínom prvých (ne)úspechov.

Maestro Manlio Bavagnoli pozval Pertileho do Milána. Na vpád do La Scaly hodný vojvodcu si pochopiteľne musel počkať. Objavuje sa v maske Vinicia v Nougèsovej rarite Quo vadis a s otázkou „kam ideš“, čo je preklad latinského názvu tejto opery, si trúfa na mladodramatického Andreu Chéniera, básnika-revolucionára, ktorého poslednými veršami bola jeho vlastná krv na gilotíne.

Pri speve treba dbať na správne rozloženie energie, učil Aureliano Pertile od klavíra. Zdroj: blogspot.com

Iba dva roky prešli od jeho debutu v Marte a mladý Montagnančan smeruje na prvé zahraničné operné „vinobranie“ do Latinskej Ameriky, kam sa bude (tak, ako celý rad jeho talianskych kolegov) pravidelne vracať. V roku 1921 účinkoval na námestí Plaza et Toreo v Mexiku, kde Pertilemu čoby biblickému Samsonovi ostrihala vlasy plné nadľudskej sily zvodná Daila v rovnomennej Saint-Saënsovej opere. Traja tenori neboli celkom prvými, ktorí priniesli operu na námestia a do parkov…

Zmluva nad Carusovým hrobom

Has vyučeného zlatníka nie je zlatý, je „skôr suchý, no vyznačuje sa mužnosťou a silou. Je to seriózny a muzikálny umelec, ktorý navyše disponuje kompletným repertoárom. Pán Pertile podpisoval zmluvu v deň, kedy bol Caruso v smrteľnej agónii, a nikto z nás o tom ani len netušil.“ Vyznanie „mozgu“ Metropolitnej opery Giulia Gatti-Casazzu adresované Ottovi Kahnovi je hodenou rukavicou.

Náhrada za Carusa bola v nedohľadne. Pertile bol najatý na celú sezónu, v skutočnosti však v náručí Met-ky vydržal asi mesiac. Prečo sa americkému pozlátku obrátil chrbtom?

Keby si Aureliano Pertile písal denník, prvého decembra 1921 by si do neho určite zapísal, že jeho osobná premiéra v Met dopadla nad očakávanie. Šampanské však otvárala kráľovná večera Maria Jeritza.

Spomienky spod klobúka. Aureliano Pertile v roku 1950, zdroj: internet.

V úlohe Toscy na seba strhla všetky pohľady. Verili by ste, že za germánsky znejúcim menom sa skrýva Moraváčka zo susednej českej zeme? Jeritza sa pôvodne volala Marie Jedličková a robustným dramatickým sopránom si vyslúžila prezývku „moravský hrom“.

Pevný a tvrdý ako dub. Termín robustus pochádza zo slova robur, ktoré patrí dubovému stromu. Soprán Pertileho partnerky počas jeho prvej Toscy vo Veľkom jablku znel možno „dubovo“ mocne, ale jeho tenor bol nasiaknutý mäkkou živicou borovice (ak zostaneme pri dendrologických prirovnaniach).

Miláčik Milánčanov

Americkí kritici vnímali jeho hlas ako tmavý, šťavnatý a hebký zároveň, čo nie je veru bežná kombinácia. Na Talianovu hlavu padali zaujímavé slovné mušle: „tenor s mentalitou barytónu“ (čo je to barytonálna mentalita?), „dôstojný, nie však umelo hrdinský Radamès“ a „tento Talian nie je márnotratník!“ Dobrými vecami sa neplytvá. Hlas predsa nie je vec, je to duch, džin zakliaty vo fľaši.

Roztočené koleso Pertileho americkej kariéry zastavila Toscaniniho ruka. Dirigent si zaumienil, že ho chce v La Scale. Stoj čo stoj. Milánskym melomanom nebol neznámy. V roku 1916 vystupoval ako Paolo v opere Francesca da Rimini. Spolupracoval aj s Puccinim, ktorý si ho o rok neskôr po Zandonaiovej premiére vybral do janovskej produkcie Lastovičky.

Tenorová lastovička rozprestrela krídla a v La Scale zvestovala jar. Žiarlivé prsty preto ťukali do stroja titulky typu „La Scala nech sa premenuje na Teatro Pertile“. Aurelianovo „manželstvo“ s milánskym „veľdivadlom“ s prestávkami trvalo až do roku 1943.

Muž s bielymi rukavičkami Aureliano Pertile (1885 – 1952), zdroj: internet

Zvládal všetko možné, od módneho verizmu (v Iris ho dirigoval sám autor tejto exotickej drámy Mascagni), cez romantický štandard až po Lohengrina a Borisa Godunova, až hrozilo, že sa stane prevádzkovým tenorom. Pertile však skrýval vo svojom vokálnom vačku protijed na priemernosť. Bola ním jeho dikcia – umenie hudobnej kaligrafie.

Keď krasopis zneje

Kaligrafia cifruje písmená ladnými tvarmi. Napĺňa ich farbami a svetlom, no nesmie sa spreneveriť čitateľnosti. V prostredí hudobnej drámy sa na zrozumiteľnosť spievaného slova nedbalo (a nedbá). Pertile zamilovaný do čítania poézie sa rozhodol vrátiť operné slovo na jeho pôvodný piedestál. Veľký dramatický tenor Mario Del Monaco sa o ňom vyjadril, že ešte pred Mariou Callas znovuobjavil princíp recitar cantando a tieto zásady vštepoval aj svojím študentom.

Študentom a jednej študentke. Pertile po dopečení speváckeho chlebíka (posledné divadelné vystúpenie mal v roku 1946) začal piecť nový chlebík v podobe vokálnej pedagogiky. Do učenia sa až tak nehrnul. Tenori Mario Ortica, Eugenio Fernandi a Pier Miranda Ferraro chodili k nemu na pravidelné konzultácie.

V úlohe Cania bol Aureliano Pertile dedičom Carusovej slávy. Zdroj: pinterest.com

Jedinou Pertileho žiačkou v pravom zmysle slova bola rumunská sopranistka Virginia Zeani, do duše ktorej Pertile vložil svoje princípy ako do trezoru (po rebríku umenia Zeani môžete vystúpiť prostedníctvom článku Callas mala pred ňou strach. Kráľovná vlkov Virginia Zeani).

Bol ako oblak, z ktorého pršal dážď spevu predovšetkým v rodnom Taliansku. Nejaká tá kvapka zablúdila aj do Viedne a do Berlína. Aureliano Pertile navštívil tieto metropoly počas turné La Scaly pod patronátom Toscaniniho, ktorý do germanofónnych končín priviezol Luciu di Lammermoor, Aidu a Manon.

Spev nad maltézskymi rytiermi

Koľajnice starých expresov odviezli Pertileho aj do Káhiry, Alhambry, Alexandrie. Pamätnou zostáva jeho Tosca v Covent Garden pod serafínskymi krídlami Tullia Serafina alebo Otello, ktorého intenzita doliehala až do hrobiek maltézskych rytierov. Malta, Janov, Florencia, Rím, Bari vítali Montagnančana v poslednom kilometri jeho umeleckej cesty.

Pertileho Lohengrin sa v Taliansku dostal na pohľadnice. Zdroj: internet

Nemal medovú viskozitu Gigliho legáta ani elektrizujúcu vehemenciu Lauri-Volpiho, spomínaná láska k slovu mu však umožnila tlmiť sladký hedonizmus romantikov a obrusovať zbytočne naostrenú čepeľ veristov. Hudobné slovníky evidujú Aureliana Pertileho ako prvého protagonistu v opere Sly od Wolfa-Ferrariho a v obidvoch Neronoch.

Toto nie je preklep. Skladatelia Boito a Mascagni si do svojich operných záhrad nasadili rovnaký strom – osobnosť rímskeho cisára Nerona. Pertile participoval na oboch neronovských premiérach, opery sa však v bežnom repertoári neudržali. Muž, ktorý nemal v hlase čipku, slovami dokážal vyšívať.

Autor: Lucia Laudoniu

video  

Zvony slobody sa miešajú so zvonmi sĺz. La campana di San Giusto je talianska patriotická pieseň, ktorú radi spievali Caruso aj Tito Schipa. Aureliano Pertile sa k nim pridal v roku 1925.

Trochu talianskeho slniečka do tejto zimy. O sole mio, ako ho Pertile nahral v roku 1933, dávno pred Pavarottim.

Posledné verše básnika Chéniera.

Komu by kantiléna Quando le sere al placido nepripomínala pokojnú morskú hladinu? Nahrávka zároveň dokumentuje Pertileho milánske roky.  

Veristom otupoval nôž naturalizmu. Vzplanutie Maurizia z opery Adriana Lecouvreur môže mať aj takúto podobu.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku