Záverečný abonentný koncert 93. sezóny SOSR ponúkne diela Rossiniho, Suchoňa a Rimského-Korsakova

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Symfonický orchester Slovenského rozhlasu uvedie v piatok 1. júla 2022 o 19:00 hod. záverečný, 10. abonentný koncert sezóny 2021/2022. Program zostavený z diel Gioachina Rossiniho, Eugena Suchoňa a Nikolaja Rimského-Korsakova diriguje šéfdirigent SOSR Ondrej Lenárd. Sólistom večera bude slovenský organista Stanislav Šurin. Koncert sa uskutoční vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu v Bratislave a naživo vo vysielaní Rádia Devín.

(PR článok, SOSR)

Tri týždne pred 21. narodeninami, Gioachino Rossini (1792 – 1868) prerazil so svojou deviatou operou Tankréd. Rossini zožal už predtým úspech s operou Il signor Bruschino, ale práve Tankréd z neho urobila popredného skladateľa svojej doby. Ako uvádza znalec jeho diel, Philip Gossett: „Žiadny skladateľ (v akomkoľvek žánri) v prvej polovici 19. storočia nedosiahol takú prestíž, bohatstvo, popularitu a umelecký vplyv ako Rossini.“

Opera Tankréd mala premiéru 6. februára 1813 v benátskom La Fenice, necelý mesiac po premiére Il signor Bruschino v tom istom divadle. Keď sa blížila premiéra, Rossini si uvedomil, že nebude mať čas napísať novú predohru a tak sa rozhodol prepracovať tú, ktorú skomponoval k La pietra del paragone. Ako väčšina Rossiniho skorších predohier, Predohra k opere Tankréd obsahuje hudbu plnú energie, elánu a plní zamýšľaný zámer: upútať a udržať pozornosť publika.

Gioachino Rossini (1792 – 1868), zdroj: wikimedia.org

Dej opery vychádza z Voltairovej tragédie z roku 1760 s názvom Tancrède. Jej dej sa sústreďuje na lásku odsúdenú na zánik medzi Amenaide, dcérou mocného vládcu a Tankrédom, vojakom. Keď je Amenaide neprávom usvedčená zo zrady a odsúdená na smrť, Tankréd sa rozhodne riskovať svoj vlastný život a vracia sa z vyhnanstva, aby ju zachránil. Hoci sa Voltairova hra končí tragicky, vážne zranený vojak zomiera v náručí Amenaide. Rossini, nasledujúc konvencie žánru opera seria, dal dielu šťastnejší koniec. Avšak sotva mesiac po premiére skladateľ upravil záver tak, aby bol viac v súlade s Voltairovým originálom. Francúzsky spisovateľ Stendhal, ktorý bol Rossiniho obdivovateľom, obzvlášť vyzdvihoval toto dielo. Považoval ho za najlepšiu skladateľovu operu, pretože v nej podľa Stendhalových slov vytvoril: „Dokonalú rovnováhu medzi starodávnym umením melódie a moderným umením harmónie“.

Prečítajte si tiež:
Pavel Unger: Gioachino Rossini – náš neznámy známy

Napoleon opery Gioachino Rossini

V druhej polovici 20. storočia začali do hudby prenikať nové umelecké vplyvy. Nastupujúca generácia slovenských skladateľov sa ich snažila reflektovať, čerpali podnety napr. z druhej viedenskej školy a postupne sa dostávali do povedomia avantgardné tendencie. Zvláštne miesto v tomto priestore zastáva osobnosť Eugena Suchoňa (1908 – 1993). V priebehu päťdesiatych rokov sa rozhodol hľadať nové spôsoby, ako obohatiť svoj hudobný jazyk. Moderné kompozičné metódy vnímal citlivo a nezavrhoval ich. Vo svojej tvorbe však chcel uplatniť hlavne také inovácie, ktoré by korešpondovali s jeho estetickým a skladateľským úsilím.

Eugen Suchoň (1908 – 1993)

Symfonická fantázia na BACH pre organ, sláčikové a bicie nástroje, ESD 93 vznikla ako rozvinutie skladateľom plánovaného Concertina pre rovnaké nástrojové obsadenie, ktoré malo byť vyvrcholením jeho inštruktívneho cyklu Kaleidoskop. Suchoň neskôr zmenil pôvodný zámer a vytvoril samostatné, skutočne grandiózne dielo, ktoré je výsledkom niekoľkoročného tvorivého úsilia. V diele využíva citácie vlastných diel v novom štýlovom spracovaní, čím vytvára akoby nové spracovanie týchto kompozícií. Zároveň vyjadruje úctu skladateľa k tradícii európskej hudby, a to nielen symbolickým stvárnením mena BACH pomocou rovnomenných tónov v melódii, ale aj použitím charakteristických kompozičných postupov (kánon, kontrapunkt).

Pri premiére diela 17. februára 1972 Suchoň v bulletine uviedol: „Rozhodol som sa svoju prvú organovú skladbu venovať Johannovi Sebastianovi Bachovi, dovŕšiteľovi základov klasickej európskej harmónie a polyfónie, i keď 12-tónová technika tu dostáva vplyvom modálnej akordiky novú podobu, snažil som sa aj v tejto skladbe zachovať svoj pôvodný rukopis…“. Hold Bachovi je zároveň vyjadrením úcty ku všetkým duchovným hodnotám, ktoré stelesňuje dielo najväčšieho majstra hudobného baroka.

Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, foto: SOSR

Symfonická fantázia je vybudovaná vo veľkej sonátovej forme s niekoľkými odchýlkami. Najrozsiahlejší celok predstavuje expozícia, ktorá tvorí takmer polovicou diela. Jej vnútorná štruktúra je však veľmi prehľadná, jednotlivé diely sú zhotovené tak, aby vytvárali tri meditatívne úseky, medzi ktoré Suchoň vkladá ešte dva dramatické. S rozvedením ju spája dlhšia organová kadencia, ktorú skladateľ pôvodne zamýšľal koncipovať iba ako krátky spojovací úsek. Napokon sa rozhodol vyhovieť žiadosti prvého interpreta a inšpirátora diela, organistu Ferdinanda Klindu a vytvoril tak bravúrnu kadenciu, ktorú vnútorne člení do piatich menších dielov rôznej myšlienkovej i technickej závažnosti. Rozvedenie je svojim rozsahom najkratšie a zväčša ďalej rozpracúva centrálny hudobný materiál expozície, dynamicky a dramaticky vyrastá z motívu BACH. Pomerne rozsiahla repríza (hoci nie tak výrazne ako expozícia) dielo zvukovo vyvážene a farebne završuje.

Prečítajte si tiež:
S Petrom Štilichom o Eugenovi Suchoňovi

Organ, sláčikový orchester a bicie nástroje poskytujú v necelej polhodine hudby širokú paletu zvukových možností. Sláčikové nástroje hrajú síce zvyčajnými spôsobmi, ale v nekonvenčných líniách. Bicie nástroje sú maximálne využité od jemného zvuku sólovej zvonkohry až po veľkú „motorickosť“ v ich celku. Najviac možností poskytuje sólový organ, „kráľ nástrojov,“ s veľkým bohatstvom registrov, farieb i rôznorodého dynamizmu.

Počas osemdesiatych rokov 19. storočia Nikolaj Rimskij-Korsakov (1844 – 1908) pracoval na usporiadaní diel zosnulého Modesta Petroviča Musorgského, ako aj na dokončení opery Knieža Igor Alexandra Borodina. V tomto čase sa tiež vykryštalizovali jeho predstavy o skutočnej povahe kompozičného štýlu, keď si uvedomil, že jeho orchestrácia, podľa vlastných slov: „Dosiahla značný stupeň virtuozity a vrúcnej zvučnosti“. Vzhľadom na tieto súvislosti spojené s jeho stále prítomným záujmom o folklór a národnú hudobnú identitu, vykazujú prirodzený sled posledné tri veľké orchestrálne diela Rimského-Korsakova: Španielske capriccio (1887), Ruská veľkonočná predohra (1888) a Šeherezáda (1888).

Nikolaj Andrejevič Rimskij-Korsakov (1844 – 1908), zdroj: internet

Literárnou inšpiráciou pre Šeherezádu, symfonickú suitu, op. 35 je zbierka ľudových rozprávok z Egypta, Indie a Perzie, ktorá obsahuje príbehy staré 1000 rokov známe ako Tisíc a jedna noc. V roku 1704 začal francúzsky prekladateľ Antoine Galland vydávať tieto knižné zväzky. Väčšina Európanov nikdy nezažila túto časť sveta na vlastnej koži a tak im poskytli farebnú, exotickú optiku, cez ktorú sa pozerali na divy „Orientu.“ Inakosť všetkého východného, magická ríša podfarbená tajomstvom, spojená s očarujúcou hudbou, či zmyselné vône parfumov a korenín zaujali poslucháčov.  

Podľa legendy, Šeherezáda vymýšľala svoje príbehy, aby zabránila vlastnej poprave z rúk brutálneho manžela. Kráľ Šahrijár po vlastnej zlej skúsenosti veril, že všetky ženy sú prirodzene falošné a nechal každú zo svojich žien zabiť po prvej noci. Šeherezáda rozprávala kráľovi príbehy počas tisíc a jednej noci, ktoré boli také dlhé, že nikdy neskončili na svitaní. Kráľ bol vždy zvedavý na pokračovanie. Keď Šeherezáda svoje rozprávanie, počas ktorého porodila kráľovi troch synov, dokončila, nechal ju Šahrijár pre jej múdrosť, vernosť a lásku k nemu nažive.

Ondrej Lenárd, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, foto: Milan Krupčík / RTVS

Orchestrácia Šeherezády je majstrovská, farebne čerpá maximum z hudobných nástrojov. Suitu spája opakujúci sa motív, uhrančivá melódia sólových huslí, ktoré sa pripodobňujú „hlasu Šeherezády“. Prvá časť pôsobí dojmom mora, doplneným o oceánsky vánok, či volanie prístavu (Rimskij-Korsakov takúto atmosféru dobre poznal, niekoľko rokov slúžil v námorníctve).

Na začiatku druhej časti téma Šeherezády opäť deklaruje: „Bolo raz…“ Sólový fagot začína kľukatý príbeh, podobným spevu starodávneho rozprávača. Ústrednou témou tretej časti je láska, v jadre príbehu dochádza k extatickému vyvrcholeniu – prvému bozku? Finále otvára alternácie zúrivých orchestrálnych vzplanutí a vášnivých husľových sól. Skladateľ potom odštartuje bujarý karneval. Zdá sa, že na vrchole slávnosti sa vraciame na more a majestátne sa plavíme, až kým nedosiahne kolosálny vrchol. Téma Šeherezády sa vracia poslednýkrát, jemne sa vznáša vo výškach, aby uzavrela svoje rozprávanie – na dnešný večer.

Autor: Martin Kelemen, dramaturg SOSR

Bližšie informácie a vstupenky na https://sosr.rtvs.sk/

PR článok

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Zanechajte komentár