Zažiadal sa mi Mozart, obnovený v Opere SND

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
K opernému odkazu Wolfganga Amadea Mozarta je v súčasnej sezóne Opera Slovenského národného divadla ozaj štedrá. V repertoári je Don Giovanni, Čarovná flauta, Únos zo serailu a 14. marca sa po dvojročnej prestávke vrátila dramma giococo (označovaná aj ako opera buffa, hoci druhý variant menej zodpovedá charakteru predlohy) Così fan tutte.

Ak by Opera SND uplatňovala legitímny status obnoveného naštudovania, určite by si štvrtkové predstavenie zaslúžilo tento prívlastok. S bezmála dvojročnou odmlkou sa Così fan tutte (naposledy na plagáte v máji 2017) ponúkli v novom hudobnom šate Petra Valentoviča a s dvoma debutantmi v úlohách. Inscenácia mala premiéru v januári 2016, zhodou okolností v čase abdikácie Friedricha Haidera z postu hudobného riaditeľa, ktorý ju pripravil. Išlo o projekt prevzatý, aj keď nie skopírovaný, z Baltickej opery v Gdansku, kde vznikol v koprodukcii s Varšavskou komornou operou. Inscenačný tím je čisto poľský, réžiu má Marek Weiss, scénu a kostýmy navrhla Hanna Szymczak.

W. A. Mozart: Così fan tutte, Opera SND, 2019,
J. Š. Kačírková (Fiordiligi), J. Benci (Don Alfonso), D. Hamarová (Dorabella),
foto: Zuzana Fischerová

Súčasné obnovenie javiskového diania bolo zrejme (túto informáciu sa divák nedočíta) v rukách asistenta réžie. Nejde o nejakú výnimočnú, ale ani slabú inscenáciu. Tmavšie ladenie scény a striktné vylúčenie lacných komických gagov prezrádzajú oprávnený príklon k žánru dramma giococo, k trpko bôľnej príručke o rizikách hazardovania s ľúbostnými vzťahmi. Nie všetky scény dejových zápletiek sú koncepčne zreteľné (celkovo pôsobí inscenácia trocha málo kontrastne), no záverečná pointa, s premiestňovaním hlavných aktérov a hádankou, kto ku komu vlastne patrí, vyšla vtipne.

Peter Valentovič dostal za úlohu oživiť dva roky odloženú, veľmi náročnú a transparentnú partitúru s prevahou chúlostivých ansámblových čísel. Navyše, s novými predstaviteľmi Despiny a Dona Alfonsa a s dvoma hosťami, ktorí však boli aj v pôvodnom obsadení. Je to veľká výzva (netuším, koľko skúšok mal pridelených, ale išlo o prácu takmer od bodu nula), ktorej môže čeliť len muzikantsky mimoriadne zdatný dirigent. Peter Valentovič takým nesporne je a ak aj výsledok nebol vo všetkých parametroch ideálny, nemožno spochybniť jeho afinitu (zo súčasných v SND pôsobiacich dirigentov, vrátane hosťujúcich, najbližšiu) k mozartovskému slohu. Navyše, secco recitatívy sám sprevádzal na kladivkovom klavíri od dirigentského pultu. Koncepčne, odhliadnuc od zdedených, nie práve najšťastnejších škrtov, rozohral Così fan tutte v sviežom tempe, s náležitými agogickými vlnami a snahou o autentické secco recitatívy. Ak štvrtkový večer nemôže dostať nálepku rýdzo mozartovského muzicírovania, tak to ide na vrub predsa len nie dostatočne tieňovanej dynamiky orchestra (chýbali skôr jemné nuansy), medzier v súhre medzi javiskom a „jamou“ v ansámbloch a trocha predimenzovanej sile sólistických hlasov. Tá už súvisí s pomerne dramatickými materiálmi v obsadení.

W. A. Mozart: Così fan tutte, Opera SND, 2019,
Andrea Vizvári (Despina), zbor Opery SND,
foto: Zuzana Fischerová

Začnem nováčikmi v úlohách. Andrea Vizvári so svojím kultivovaným lyrickým sopránom je nesporne dobrou voľbou pre Despinu. Part, ktorý má svojej nástrahy aj v hlbšej polohe (napokon nie je to jediná skladateľova subreta, ktorú občas spievajú aj vyššie mezzosoprány), zvládla rozsahovo bez zreteľnejších problémov. Čo jej troška chýba je istá výrazová iskra, či šibalstvo v charakteristike komornej. Postava Dona Alfonsa nie je tessiturou vyslovene basová a ešte menej pasuje mohutným a timbrovo tmavým materiálom. Jozefovi Bencimu príliš nesadla, hoci mu nemožno uprieť viacero miest, kde viedol svoj hlas so značnou dávkou plastickosti. Žiaľ, viackrát sa v secco recitatívoch stratil (ku koncu sa nechytil ani za pomoci šepkárky) a tak, ako isté scény odspieval kultivovane, v iných stavil len na zvučnosť svojho skôr hlbokého basu.

Z domácich zdrojov súboru pochádza Daniel Čapkovič ako Guglielmo a Denisa Hamarová v úlohe Dorabelly. Daniel Čapkovič už síce prechádza k dramatickejším barytónovým rolám, no Mozarta spieva stále vkusne, štíhlo, s kovom ale aj mäkkosťou vo farbe. Pre Denisu Hamarovú je Mozart vhodnou „očistou“. Jej sýty mezzosoprán je z rodu dramatických hlasov, s mierou vibrata znesiteľnejšou v romantickej než klasicistickej literatúre. Treba ju však pochváliť, že hlas krotila, mala ho technicky pod kontrolou a muzikálne sa začlenila do ansámblových čísel.

W. A. Mozart: Così fan tutte, Opera SND, 2016,
Daniel Čapkovič (Guglielmo), Denisa Hamarová (Dorabella),
foto: Pavol Breiner

Tenorista Juraj Hollý už krátko po tridsiatke stihol prejsť viacerými nemeckými divadlami a v súčasnosti spieva prvý odbor v Národnom divadle vyše tristotisícového Mannheimu. Jeho hlas, nesporne jeden z najpôsobivejšie sfarbených tenorov, aké sa na Slovensku objavili, citeľne prechádza z lyrického do spinto odboru. Už dnes cítiť objem a tmavšiu farbu stredov a hĺbok, no stále si zachováva pre Mozarta nevyhnutnú flexibilitu, vzorné frázovanie a zmysel pre daný štýl. Azda by bolo načase pozvať ho napríklad do postavy Vojvodu v Rigolettovi, ktorú už stvárnil na materskej scéne, alebo mu ponúknuť novú príležitosť. Jana Šrejma Kačírková, ktorej trojica tudorovských kráľovien z Donizettiho opier z ostravského divadla vo mne stále hlboko rezonuje, je tiež skvelou Fiordiligi. Momentálne sólistka Národného divadla v Brne si s ťažkým partom poradila hravo, v jej prejave znela paleta dynamiky, pevné výšky mali dramatickú razantnosť, koloratúry pružnosť, farebne a rezonančne zvládla aj najhlbšie pasáže virtuóznej árie Come scoglio. Celkovo išlo o pomerne kvalitné predstavenie, ktoré sa odohralo pred poloprázdnym auditóriom. Žiaľ, práca marketingu aj pod novým vedením ostáva na bode mrazu.

W. A. Mozart: Così fan tutte, Opera SND, 2019,
Jana Šrejma Kačírková (Fiordiligi), Juraj Hollý (Ferrando), zbor Opery SND,
foto: Zuzana Fischerová

A ešte poznámočky pod čiarou. Prvou sú dramaturgické úvody. Dobrá (všelikde vo svete vyskúšaná) myšlienka, pred navštíveným predstavením zodpovedne poňatá Martinom Bendikom. Len chýbalo publikum. A to už je kompetencia určitých oddelení divadla. Isteže, je to u nás novinka, no nie som si istý, či práve SND vkladá do nej všetko, čo by mohlo. Hoci aj rozvinúť naučenú vetu uvádzačiek o šatni v suteréne o informáciu, že v salóniku je úvodné slovo. A teraz už ozaj posledná poznámka. Čo si myslíte, vážení čitatelia, je ľahšie riadiť Bratislavu, alebo Slovenské národné divadlo? K otázke ma inšpiroval primátor hlavného mesta Matúš Vallo, ktorý sa po sto dňoch v úrade iniciatívne postavil tvárou tvár verejnosti s odpočtom činnosti. Generálny riaditeľ Vladimír Antala využíva právomoci 225 dní (vrátane obdobia poverenia, keď robil aj personálne zmeny) a Rastislav Štúr je riaditeľom Opery SND 172 dní. Myslíte si, že sa nie je načo pýtať? Už sa opakujem, ale dovolím si ešte raz pripomenúť, že stá sezóna SND je predo dvermi. A nevieme o nej vôbec nič.

Autor: Pavel Unger

písané z reprízy 14. 3. 2019

W. A. Mozart: Così fan tutte
Opera SND
premiéra 22. 1. 2016

inscenačný tím

Hudobné naštudovanie: Friedrich Haider
Dirigent: Peter Valentovič (14. 3. 2019)
Réžia: Marek Weiss
Scéna a kostýmy: Hanna Szymczak
Umelecká realizácia kostýmov: Nadežda Šimunová
Zbormajster: Ladislav Kaprinay
Dramaturgia: Martin Bendik

osoby a bsadenie reprízy 14. 3. 2019

Fiordiligi: Jana Šrejma Kačírková
Dorabella: Denisa Hamarová
Guglielmo: Daniel Čapkovič
Ferrando: Juraj Hollý
Despina: Andrea Vizváry
Don Alfonso: Jozef Benci

www.snd.sk

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár