Magickú storočnicu oslavujúce Slovenské národné divadlo sa v opernom súbore do polovice sezóny nedopracúva k žiadnej premiére. Chrlí koncerty, no v nich uprednostňuje populárne čísla pred reflexiou vlastnej histórie. Koncert zboru Opery SND mal aspoň náznak dramaturgickej ambície pohnúť repertoár zo status quo.
(pozn. red.: recenzia aktualizovaná 25. 12. 2019 o otvorený list hl. zbormajstra Pavla Procházku, a následne 31. 12. 2019 o reakciu Pavla Ungera. Obe reakcie sú k dispozícii pod recenziou)
V plnom počte päťdesiatštyričlenné teleso, neodmysliteľná súčasť opernej prevádzky, na svojom reprezentatívnom koncerte v novej budove SND (hodno jej už vymyslieť priliehavejší názov) predstavilo široké repertoárové rozpätie od raného baroka po Suchoňa a Cikkera. Neobmedzilo sa len na ukážky z opernej tvorby, ale siahlo aj po oratóriu, kantáte a v záverečnom prívesku k slovenským koledám. Prosto, koncert sugerujúci chuť na všetko. To by nemuselo byť na škodu, keby…
Ak má divadelný zborový koncert priniesť komplexný pohľad na operné dielo, musí obsiahnuť základné parametre daného druhu. V prvom rade orchester. Uvádzať ukážky len so sprievodom klavíra, čembala, alebo organu, je na jednej strane zásadné okyptenie partitúry. Na druhej, vystavovanie sa riziku, že pozornosť diváka sa nerozptýli medzi viac podnetov. Ostáva sústredená výlučne na hlasy a výraz telesa. Tie sú vystavené v plnej nahote.
Ak si tvorcovia programu mysleli, že projekcie, kvázi tanečné ilustrácie (neprihlásil sa k nim žiaden choreograf, čomu sa nečudujem), dámska sekcia v prvej polovici večera oblečená do divadelných kostýmov, rozvešané vianočné stromčeky či istá hra so svetlami, budú účinnými barličkami, na túto návnadu im sotvakto naletel. Všetko uvedené by bolo ťažko pochopiteľné, keby sa neudialo pod strechou Slovenského národného divadla.
Žiaľ, súčasné vedenie na všetkých stupňoch doviedlo erb nesúcu inštitúciu na dno, z ktorého už ani neochvejní optimisti nevidia východisko. Obávam sa, že ani bezodkladná zmena všetkých riadiacich persón nedokáže kolabujúce divadlo – v aktuálnej štruktúre – postaviť na nohy. Možno by štartu do novej storočnice pomohlo zrušenie dávno prekonanej a bezperspektívnej zriaďovacej listiny a rozdelenie inštitúcie na dva autonómne, suverénne súbory (opera + balet a činohra), bez zbytočnej funkcie generálneho riaditeľa. V prvom prípade s regulárnym, medzinárodne otvoreným konkurzom na vedúcu pozíciu. Žiaľ, sme v jubilejnej sezóne, ktorá zatiaľ prináša len fiasko. A robiť zásadné zmeny nie je otázka pár mesiacov. Jednoducho, je neskoro.
Vráťme sa od všeobecného ku konkrétnemu. Začnem možno od konca. Konštatovaním, že koncert nevystaval zboru Opery SND lichotivú vizitku. Voči dramaturgii, ktorá bola možno až príliš pestrá, by som aj napriek tomu nemal vážnejšie výhrady. Všetky „prizdobenia“ (projekcie, pohybové variácie, farby) aj keď vyslovene nerušili, neznamenali žiaden vizuálny bonus. Kto chcel vnímať koncert ako správu o stave zborového telesa prvej slovenskej scény, mohol ich pokojne ignorovať.
Prvé bloky boli koncipované ako návrat k opere od jej vzniku po raný a rozvinutý klasicizmus: Claudio Monteverdi s Ariadnou, Antonio Vivaldi s Arsildou a Georg Fierdrich Händel s ukážkou z oratória Judáš Makabejský. Vrátane súčasnej, no v barokovom duchu napísanej kratučkej 1. časti z Magnificat od zbormajstra a skladateľa Pavla Procházku.
V Monteverdim a Vivaldim účinkoval len sedemnásťčlenný výber zboristov, no aj pri najlepšej snahe bolo cítiť, že s touto hudobnou epochou naše teleso nie je stotožnené. Zvlášť, keď ešte máme v živej pamäti bravúrnu interpretáciu Arsildy v podaní Collegia 1704 s dirigentom Václavom Luksom. Mimochodom, pri troške úsilia zo strany vedenia Opery SND (konkrétne návrhy od agentúry Gesamtkunstwerk, ktorá umožnila týmto projektom dostať Operu SND do povedomia Európy a v domácom prostredí získať maximálny počet ocenení v „Doskách“, boli na stole), mohol sa tento skvost vrátiť na bratislavské javisko. Dokonca v pôvodnom, svetovú úroveň dosahujúcom obsadení. V piatkovom predvedení v rámci pián mohlo zaznieť viac nuáns, zvuk mohol byť farebne stmelenejší a hlasy presnejšie zladené.
Po ukážke z Gluckovho Orfea a zbore z Händelovho Judáša Makabejského, kde zbor v plnom zvuku znel o niečo konzistentnejšie, sa v repertoárovom čísle z Mozartovej Čarovnej flauty, zbore „O Isis und Osiris!“, ukázal nedostatok výrazovej vznešenosti a farebnej komplementárnosti hlasových skupín. Jedným z najslabších čísel večera bol mužský zbor väzňov z Fidelia od Ludwiga van Beethovena. Mnoho nepresností, kostrbatý zvuk, trčanie jednotlivcov – a to Fidelio nie tak dávno zmizol z repertoáru. Samozrejme, nech už klaviristka a čembalistka Petra Mazuchová, či na organe hrajúci druhý zbormajster Ladislav Kaprinay sa akokoľvek snažili, ba počas celého večera prekonávali, nikdy nemohli nahradiť nevyhnutnú prítomnosť orchestra.
Prvú časť večera uzavrel taliansko-ruský operný blok. Rossiniho Barbiera zo Sevilly má súbor v repertoári, aj tak ukážka bez nástrojov, aspoňže so sólistami Opery SND, vyznela polovičato. Podobne nedokázal presvedčiť ani zbor z Čajkovskoho Eugena Onegina, v skromnom oblúku vystavané Inneggiamo z Mascagniho Sedliackej cti, či pôsobivá scéna z Verdiho u nás dávno nepočutej Sily osudu. Zbormajstrovi Pavlovi Procházkovi sa nepodarilo dosiahnuť takú precíznosť v súhre hlasov, v dodržiavaní rytmu (až pričasto jednotlivé hlasy či už z dámskej alebo pánskej zostavy „vyskakovali“ z celku), vo farebnej vyváženosti sekcií, aby sa divák dokázal aspoň v predstavách stotožniť s dejom či javiskovou akciou.
Čo ale sklamalo najviac, je nedôslednosť zo strany hlavného zbormajstra, tento raz v úlohe dirigenta, chýbajúca ambícia nacvičovať dovtedy, kým sa zjavné nedostatky neodstránia. To sa dá dosiahnuť pokojnou, mravčou prácou aj pri celkovo nie excelentnom momentálnom potenciáli zboru Opery SND. Jeho kvalita je, pochopiteľne, ovplyvnená aj biednym platovým ohodnotením členov a z toho vyplývajúcou fluktuáciou s hľadaním dôstojnejšieho žitia.
Druhú časť večera, prevažne slovensko-českú, do ktorej sa „zatúlali“ len Šperky Madony od Ermanna Wolfa-Ferrariho (výborný sólista, no rozdrobený mužský zbor a rytmický nesúlad s barytonistom), otvorili ukážky z Svadby Jánošíkovej od Jána Levoslava Bellu. Možno ľudový charakter kompozície trocha uvoľnil hlasivky zboristov, najmä keď teleso znelo v plnom zvuku, pôsobilo aj vo veľkom priestore nového SND (celkovo, aj z hľadiska akustiky by sa koncert hodil skôr do historickej budovy) voľnejšie a tónovo objemnejšie. Z Hier o Márii od Bohuslava Martinů zaznel zbor zo Sestry Paskaliny a z Jej pastorkyne od Leoša Janáčka (nevedno prečo v našich podmienkach uvádzanej pod titulom Jenůfa) scénka s Karolkou „Pánbůh rač dát dobrý den!“.
Keď už na otváracom koncerte jubilejnej sezóny dramaturgia odignorovala Jána Cikkera (ale aj oboch spomenutých českých velikánov), dostalo sa mu pár minút aspoň v scéne „Vďaka ti, Jánošík“ z Jura Jánošíka. Tiež nie ľahké pre účinkujúcich, ktorí dielo nemali v repertoári. V svadobnom zbore z Krútňavy od Eugena Suchoňa popri šťavnatom zvuku vo forte nemilo prekvapil lapsus istej zboristky, ktorá bola asi duchom niekde inde. A to sa Krútňava hrala deň pred koncertom!
V deviatich z osemnástich čísel vystúpili aj sólisti. Zväčša z radov členov zboru, v dvoch prípadoch asistovali aj sólisti Opery SND. Veľká vďaka patrí Danielovi Čapkovičovi, ktorý v ukážke zo Šperkov Madony zaspieval krásnym kovovým a voľne znejúcim barytónom part Rafaeleho spamäti, pripomenúc tak skvelé naštudovanie diela pod taktovkou Friedricha Haidera v máji 2015. Príjemne zapôsobil aj vstup Martina Gyimesiho ako Almavivu (s Františkom Ďuriačom) v scénke z 1. dejstva Barbiera zo Sevilly.
Zo zborových sólistov si pochvalu zaslúži Miriam Maťašová (skôr za Leonoru di Vargas než Santuzzu), prijateľná bola aj Eva Rampáčková ako Janáčkova Karolka. Tenorista Jiří Zouhar zvládol svoje party pokiaľ nešli do vysokej polohy a podobne aj Martin Smolnický. Záhadou ostáva sólo Guardiana v podaní Vladimira Streltsova, ktorého intenzita a rozsah tónu sú značne limitované, nehovoriac o neidentifikovateľnej farbe hlasu. Podarilo sa mu spolu s Pavlom Procházkom dokonale pokaziť scénu zo Sily osudu.
Záverečný blok slovenských kolied mohol byť predvianočným prídavkom, pravda, pokiaľ by o oň publikum stálo. Za danej situácie by však nezazneli. Po vlažnom ohlase na jednotlivé čísla (azda okrem Šperkov Madony, vďaka Danielovi Čapkovičovi) nebol ani náznak požiadavky na obligátne predĺženie večera. To sa stáva ozaj len zriedka. Ale nemožno sa čudovať. Koncert zboru Opery SND mal veľmi ďaleko od puncu slávnostnosti. Presne tak ďaleko, ako celý súbor od vzdania holdu svojej storočnej histórii. A to bolí veľmi!
Autor: Pavel Unger
písané z koncertu 20. 12. 2019
poznámka redakcie:
v rámci recenzie zverejňujeme v plnom znení otvorený list hlavného zbormajstra Opery SND Pavla Procházku, ktorý je k dispozícii TU… (otvorený list prišiel do redakcie Opera Slovakia 25. 12. 2019)
následná reakcia Pavla Ungera na otvorený lista Pavla Procházku je v plnom znení k dispozícii TU… (reakcia prišla do redakcie Opera Slovakia 31. 12. 2019)
Koncert zboru Opery SND
koncert pri príležitosti storočnice SND
nová budova SND, 20. decembra 2019
Hudobné naštudovanie, zbormajster a dirigent: Pavel Procházka
Dramaturgia: Pavel Procházka Marek Mokoš
Réžia: Marek Mokoš
Účinkovali
Zbor Opery SND
Sólisti: Daniel Čapkovič, František Ďuriač, Martin Gyimesi, Miriam Maťašová, Eva Rampáčková, Martin Smolnický, Vladimir Streltsov, Jiří Zouhar
Klavír a čembalo: Petra Mazuchová
Organ: Ladislav Kaprinay
Fujara: Ľuboš Straka
program koncertu
P. Procházka: Magnificat anima mea Dominum, Magnificat 1. časť
Zbor Opery SND
C. Monteverdi: Lasciatemi morire z opery Ariadna
Zbor Opery SND
A. Vivaldi: Tutto il regno in lieta gara z opery Arsilda, kráľovná pontská
Zbor Opery SND
Ch. W. Gluck: Ah! se intorno a quest’urna funesta, Trionfi Amore! z opery Orfeus a Eurydika
Eva Rampáčková, Jiří Zouhar, zbor Opery SND
G. F. Händel: Canticorum jubilo z oratória Judáš Makabejský
Zbor Opery SND
W. A. Mozart: O Isis und Osiris! z opery Čarovná flauta
Zbor Opery SND
L. v. Beethoven: O welche Lust, in freier Luft z opery Fidelio
Martin Smolnický, Jiří Zouhar, zbor Opery SND
G. Rossini: Mille grazie, mio Signore, del favore, dell’o basta z opery Barbier zo Sevilly
František Ďuriač, Martin Gyimesi, zbor Opery SND
P. I. Čajkovskij: Vot tak sjurpriz z opery Eugen Onegin
Zbor Opery SND
P. Mascagni: Inneggiamo, il Signor non è morto z opery Sedliacka česť
Miriam Maťašová, zbor Opery SND
G. Verdi: Il santo nome di Dio Signore, La Vergine degli angeli z opery Sila osudu
Vladimir Streltsov, Miriam Maťašová, zbor Opery SND
prestávka
J. L. Bella: Svadba Jánošíkova
Kráľka, Víly: Kukala kukučka zo zeleného bučka
Víly: Už zváč chodí, už žvác lieta
Svat a družba: Vyjde pred dom dobrá mati, pojme sebou párik mladý
Martin Smolnický, Jiří Zouhar, zbor Opery SND
E. Wolf-Ferrari: Aprila, bella, la fenestrella z opery Šperky Madony
Daniel Čapkovič, zbor Opery SND
B. Martinů: IV. Sestra Paskalina, Ave Maria z Hier o Márii
Zbor Opery SND
L. Janáček: Pán Bůh rač dát dobrý den! z opery Jej pastorkyňa
Eva Rampáčková, zbor Opery SND
J. Cikker: Vďaka ti Jánošík z opery Juro Jánošík
Zbor Opery SND
E. Suchoň: Ej, však červené líčka máš z opery Krútňava
Jiří Zouhar, zbor Opery SND
F. Prášil, Z. Mikula, P. Procházka: Slovenské koledy (úprava)
Búvaj, dieťa krásne
Narodzil še nam
Vstávaj hore, Ďuro
Daj Boh šťastia tejto zemi
Zbor Opery SND
