Zdeněk Folprecht, skladateľ, dirigent a propagátor klasickej hudby na Slovensku (1)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 26. januára t.r. si pripomíname 120. výročie narodenia českého skladateľa a dirigenta Zdeňka Folprechta (narodil sa 26. januára 1900 v Turnove, zomrel 29. októbra 1961 v Prahe, manželka Bolena, rod. Holoubková, nar. 3.11.1906 v Prahe, z. ?, tanečnica), dlhoročného dirigenta operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1923 – 1939 a Národného divadla v Prahe (1939 – 1961), autora opier Lásky hra osudnáZlomené srdce, ktoré mali svoje premiéry na scéne SND, organizátora hudobného života na Slovenku.

Zdeněk Folprecht sa narodil v rodine lekára v Turnove, v „srdci Českého ráje“. Už v detstve a mladosti prejavoval záujem o hudbu, na reálnom gymnáziu v Prahe založil študentský školský orchester, ktorý aj sám viedol. Láska k hudbe ho po maturite (1918) priviedla na Konzervatórium, kde začal študovať kompozíciu (absolvoval u J. B. Foerstra, 1920). V štúdiu pokračoval na majstrovskej škole u Vítězslava Nováka (kompozícia) a u Václava Talicha (dirigovanie).

Ako mladý nadaný absolvent upozornil na seba, keď dirigoval v roku 1922 Smetanovu Predanú nevestu v Lesnom divadle v Krči pri Prahe so sólistami pražského ND Miloslavom Jeníkom (Jeník) a Adolfom Krössigom (Vašek), Mařenkou bola slečna Chmelová. Nepomýšľal však ísť na dráhu dirigenta, chcel sa venovať skladateľskej činnosti. Neodmietol však ponuku šéfa opery Milana Zunu, ktorý na odporučenie J. B. Foerstra angažoval Zdeňka Folprechta v sezóne 1922 – 1923 do Slovenského národného divadla ako korepetítora a dirigenta.

Zdeněk Folprecht (1900 – 1961)

Prvé úspechy mladého umelca

Prvý raz stál Folprecht za dirigentským pultom pod hlavičkou SND na zájazde operného súboru v Košiciach, keď mu Zuna dal dirigovať reprízu Blodkovej opery V studni (1923, insc. 1921), uvedenú spolu s premiérou Hatzeho opery Návrat (1923) v Zunovom naštudovaní. Reprízu Návratu v nasledujúcej sezóne v Bratislave úspešne dirigoval Folprecht. Ďalšie dirigentské skúsenosti získaval po nástupe Oskara Nedbala, ktorý mu zveril dirigovať reprízy svojich baletov Z rozprávky do rozprávky (1923), Princezná Hyacinta (1925, insc.1924) a Andersen (1926). Dirigentskú zručnosť prejavil v repertoárovej inscenácii Gounodovho Fausta (1924, insc. 1922).

Jeho samostatným dirigentským debutom bola Delibesova Lakmé (1923, réžia Josef Peršl), precízna práca s partitúrou bola evidentná pri inscenácii tejto opery v roku 1933 v naštudovaní jeho najčastejšieho spolupracovníka Bohuša Vilíma, s prvou slovenskou koloratúrnou speváčkou Nelly Bakošovou v titulnej postave. Dirigoval reprízy viacerých operetných a baletných inscenácií, svedomite naštudoval Nedbalovu Poľskú krv (1924) v réžii Zdeňka Knittla, Offenbachovu jednoaktovku Dafnis a Chloe (1924). Rytmicky presne dirigoval Delibesovu Coppéliu (1924, choreografia Achille Viscusi) a umelecká krivka jeho výkonov stúpala.

V Čajkovského balete Labutie jazero (21. 2. 1925) vo výbornej Viscusiho choreografii sa mu podarilo mnoho vyťažiť z lyricky sviežich častí partitúry a dôsledne vyakcentovať tanečný rytmus. Dirigoval reprízu Bayerovho baletu Kráľovná bábok (1923), naštudoval Ľahkovážneho Pierota P. M. Costu (1928), Čajkovského Luskáčika (1928), Arenského balet Egyptská noc (1930), Delibesovu Sylviu (1930) a balet poľského skladateľa Ludomira Różyckého Pán Twardowski (1933).

O. Nedbal: Z rozprávky do rozprávky, 1936, Plagát SND, zdroj: Archív SND

Bol dirigentom novej inscenácie baletu Z rozprávky do rozprávky (1936), ktorú v réžii Viktora Šulca a na scéne Ignáca Vinceka-Hochštetského naštudovala Ella Fuschová pri príležitosti šiesteho výročia úmrtia Oskara Nedbala. Z operetného repertoáru dirigoval Straussovho Netopiera (1925), Offenbachovho Orfea v podsvetí (1926), revue Z Prešporka do Bratislavy (1927), Vilímovu Soňu Romanovnu (1929), nové inscenácie Nedbalovej Poľskej krvi (1932, 1938), Bertého a Schubertov Dom u troch dievčatiek (1935).

Ako korepetítor úzko spolupracoval s Oskarom Nedbalom, ktorý mu umožnil dirigovať reprízy vlastných naštudovaní Smetanových opier Predaná nevesta (1924) a Hubička (1924) a repertoárové opery, napr. Verdiho Traviatu (1924, insc. 1922), Pucciniho Madame Butterfly (1924, insc. 1923) a Toscu (1924). Pod jeho vedením sa zlepšovala reprodukcia orchestrálneho partu a dôvera v jeho dirigentské schopnosti rástla. Dokázal, že má zmysel nielen pre výkon sólistov, ale i pre zbory, ktoré mu nastupovali presne a intonačne čisto. Prejavilo sa to najmä vo francúzskych a talianskych operách.

Dobrá príprava a práca s orchestrom bola podľa kritiky badateľná pri Auberovom Fra Diavolovi (1926, 1936), živelnú bezprostrednosť a pružnosť vniesol do orchestra v Massenetovej Manon (1927). Pevnou rukou viedol orchester v precízne naštudovanej opere Boieldieua Biela pani (1930), municiózne a plasticky vypracoval party Halévyho opery Blesk (1933) a Meyerbeerovho Roberta diabla (1934). Zmysel pre hudobný charakter diela prejavil v hudobne kvalitnom naštudovaní Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1935), Massenetovom Wertherovi (1938) a Adamovej opere Keby som bol kráľom (1939).

J. Massenet: Werther, Opera SND, 1938, Milada Formanová (Charlotta), Otakar Kraus (Albert), foto: Archív DÚ

Najviac sa však Zdeněk Folprecht uplatňoval v talianskom repertoári, najmä vo veristických dielach. Doštudovanej Pucciniho Tosce (1927) dal potrebný švih a životnosť. S pozitívnym hodnotením sa stretlo naštudovanie jednoaktoviek Plášť a Gianni Schicchi (1927), ktoré dirigoval s temperamentom a z orchestra vyťažil maximum, pod jeho taktovkou zaznela všetka krása pucciniovskej inštrumentácie. Výborne naštudované a znamenite reprodukované boli opery Dievča zo zlatého Západu (1930) so skvelou Dobřenou Šimánovou (Minnie) a Turandot (1931) s Mášou Kolárovou v titulnej úlohe.

S temperamentom a zo zmyslom pre Verdiho štýl dirigoval Trubadúra (1925, insc.1924), v obnovenej inscenácii Verdiho Othella (1928), výborne vystihol miesta dramatické i pasáže lyrické. Kvalitne vypracoval orchestrálny part Verdiho Sily osudu (1928), dirigoval s istotou a temperamentne, náročné zborové scény zneli výborne. Po dlhšej dobe opäť dirigoval Traviatu (1931) s talianskou koloratúrou Adou Sari a podľa kritiky „osvedčil presnosť v dynamickom a rytmickom prevedení“. Hudobná koncepcia prvého uvedenia Simone Boccanegru (1932) bola založená na jemnom tieňovaní scén lyrických s dramatickými.

Vo vzorne naštudovanom Donovi Carlosovi (1938) dosiahol Folprecht vzácny súlad orchestrálnej a speváckej zložky a dal si záležať, aby orchester neprekrýval sólistov. V hodnotnej vyrovnanej režijnej i scénografickej inscenácii Bohuša Vilíma a Jána Ladvenicu dostal Rossiniho Viliam Tell (1933) pod Folprechtovou pevnou, energickou rukou sviežosť a tempo, efektné boli najmä ansámblové scény. Blízka jeho naturelu bola d´Albertova Nížina (1931), dal jej dramatický spád, zvukovú čistotu v orchestrálnej, sólistickej i zborovej zložke.

Pri českej tvorbe sa ako tvorivý dirigent vedel s citom vhĺbiť do partitúry Smetanových opier Hubička (1928) a Predaná nevesta (1931). Pedantne naštudoval Dvořákove Tvrdé palice (1933), s impozantnou ľahkosťou zosúladil sólistov s orchestrom v komickej opere Šelma sedliak (1939). V Čajkovského Pikovej dáme (1932) energicky viedol orchester a zbory, dosiahol správne vyváženie lyrických a dramatických pasáží. Po Karlovi Nedbalovi dirigoval reprízy Wagnerovho Blúdiaceho Holanďana (1931). Sviežou inscenáciou a na výbornej úrovni bola opera buffa Wolfa-Ferrariho Štyria grobiani (1934) s Folprechtovým delikátnym tieňovaním dynamiky.

Zanietený dirigent modernej tvorby

Zdeněk Folprecht mal vzťah aj k novej modernej, neznámej tvorbe dvadsiateho storočia. Z pôvodnej českej tvorby dirigoval prvé uvedenie opery Emanuela Maršíka na libreto Karla Jonáša Čierne lekno (1928) v réžii Achille Viscusiho. V úspešnej, verizmu blízkej opere Karla Weisa Poľský žid (1928) vystihol celkovú líniu diela, vyzdvihol jeho dramatickú štruktúru. Vžil sa do ťažkej partitúry lyrickej komédie Rudolfa Karla Ilsenino srdce (1929), orchester pod jeho vedením znel zvukovo vyrovnane. Plasticky podal komplikovanú partitúru opery holandského skladateľa rakúskeho pôvodu Ignace Liliena Beatrys (1932).

E. Maršík: Čierne lekno,1928, Plagát SND, zdroj: Archív SND

V predvečer osláv rumunského národného sviatku dirigoval jednoaktovku Constantina Nottaru Na veľkej ceste (1935) na libreto skladateľa podľa Čechovovej poviedky. Autor, osobne prítomný na premiére, dirigoval v druhej časti programu skladby rumunských skladateľov. Operu do slovenčiny preložil Arnold Flögl a v roku 1936 ju operný súbor pod sugestívnym Folprechtovým vedením uviedol v pražskom Národnom divadle pri príležitosti návštevy rumunského kráľa Carola II. v Prahe za jeho osobnej účasti.

Ako svetovú premiéru uviedol operný súbor SND jednoaktovku skladateľa rakúskeho pôvodu a žiaka J. B. Foerstera Friedricha Blocha Samum (1936, s Folprechtovou operou Zlomené srdce) v naštudovaní Bohuša Vilíma pod skvelou Foprechtovou taktovkou. V československej premiére naturalistickej opery Alexandra Nikolajeviča Čerepnina Hlad (s baletom Oživené fresky) mal orchester pod Folprechtovým vedením farebný dramaticky pôsobivý zvuk. Uvedenie víťazného diela skladateľského konkurzu milánskej Scaly z roku 1934 Lodovica Roccu Dibuk (1939) vo výbornom naštudovaní činoherného režiséra Viktora Šulca, scénografa Františka Zelenku a hosťujúceho choreografa Joe Jenčíka inicioval Zdeněk Folprecht, ktorý operu už poznal. Opera s nádychom mystiky bola jeho hudobnému cíteniu blízka a za jej príkladne čisté, vyvážené hudobné naštudovanie vyslovil Folprechtovi vďaku aj autor prítomný na premiére.

L. Rocca: Dibuk (1937), Milada Formanová (Lea), foto: Skall/Archív DÚ

Folprecht sa podpísal aj pod prvé uvedenia slovenských pôvodných opier. Jediná opera Miloša Smatka Čachtická pani (1931) na nedramaticky spracované libreto Quida Maria Vyskočila a Eleny Krčméryovej-Smatkovej nezaujala, aj keď partitúru Folprecht obetavo a svedomito s orchestrom vypracoval a mal všetky zložky pod kontrolou. Dirigoval obe opery Jozefa Rosinského Mataj (1933) a Matúš Trenčiansky (1936), ktoré však ani po Folprechtovej redukcii partitúr ako hudobno-dramatické diela neuspokojili a kritika ich odmietla. Opätovné naštudovanie opery Viliama Figuša-Bystrého Detvan (1938) nadobudlo síce vo Folprechtovej úprave tempo a spád, divákov však dielo, podľa dobovej tlače, neoslovilo.

Koncertný dirigent a neúnavný propagátor klasickej hudby na Slovensku

Zdeněk Folprecht ako mladý, agilný a talentovaný dirigent sa od roku 1926 intenzívne venoval koncertnej činnosti s amatérskym orchestrom Slovenskej filharmónie. S týmto telesom vystupoval nielen v Bratislave, ale aj na zájazdoch po slovenských mestách Topoľčany, Nové Zámky, Nitra, Komárno, Žilina, zašiel i do moravského Prostějova. Veľký úspech mal s orchestrom na vystúpeniach v Novom Sade a Belehrade (1937). Umerňoval estetickú orientáciu Umeleckej besedy Slovenska, kde uviedol napr. večer piesní a melodrám J. B. Foerstera (1928).

Na koncertnom pódiu uplatnil svoje rytmické nadanie a temperament, vyžarovala z neho vnútorná sila, často zaujal aj svojráznou interpretáciou skladieb, vyhľadával stále nové výrazové prostriedky, oboznamoval poslucháčov so skladbami svetových a českých skladateľov, premiérovo uviedol viaceré diela slovenských skladateľov.

V rámci koncertov Osvetového zväzu pre Slovensko v Redute dirigoval v roku 1927 s orchestrom Slovenskej filharmónie Smetanovu symfonickú báseň Valdštejnov tábor. V druhej časti koncertu podal orchester pod jeho vedením obdivuhodný výkon v Novákovej Búrke (1927) so sólistami Hanou Pírkovou, Františkom Furchom a Dr. Janom Kolářom za skladateľovej prítomnosti. Pre veľký záujem koncert zopakovali začiatkom februára na koncerte v Slovenskom národnom divadle. Z tvorby Antonína Dvořáka dirigoval symfóniu Z nového sveta (1929), pri 25. výročí úmrtia skladateľa jeho baladu Svatební košile (1930).

Na jubilejnom koncerte pri príležitosti desiateho výročia orchestra, založeného Dr. Milošom Ruppeldtom, dirigoval vo vládnej budove Smetanov cyklus Má vlast. Smetanov cyklus dirigoval aj divadle v rámci abonentného symfonického koncertu na slávnostnom koncerte na oslavu narodenín ministerského predsedu Dr. Milana Hodžu (1938).

S Bratislavským symfonickým orchestrom SND dirigoval premiéry novších diel českých autorov Emila Axmana, Pavla Bořkovca, Josefa Suka (1936), naštudoval aj symfonickú báseň Franza Liszta Les Préludes, Rímske fontány Ottorina Respighiho, I. rapsódiu D-dur (Rumunskú) od Georga Enesca (1937) a Španielske capriccio Nikolaja Rimského Korsakova.

Zo slovenskej tvorby naštudoval symfonickú báseň Jána Levoslava Bellu Osud a ideál (1926, 1937), citový vzlet a jasnú koncepciu dal novej prepracovanej verzii I. symfónie D-dur Alexandra Moyzesa na koncerte Osvetového zväzu v Slovenskom národnom divadle (1937). Na piesňových koncertoch sprevádzal na klavíri operných spevákov Helenu Bartošovú, Dr. Janka Blaha vo vládnej budove (1927) alebo v divadle (1931).

V pokračovaní článku, ktorý prinesieme v priebehu nasledujúceho týždňa, si prečítate o Folprechtovej bohatej skladateľskej činnosti, pohostinských vystúpeniach či o jeho spolupráci s rozhlasom.

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár