Zdeněk Folprecht, skladateľ, dirigent a propagátor klasickej hudby na Slovensku (2)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
26. januára t.r. sme si pripomenuli 120. výročie narodenia českého skladateľa a dirigenta Zdeňka Folprechta, dlhoročného dirigenta operného súboru Slovenského národného divadla a Národného divadla v Prahe. V prvej časti článku sme informovali o Folprechtových začiatkoch, dirigentskej činnosti ale aj o jeho vášni v propagácii klasickej hudby na Slovensku. V pokračovaní článku predstavíme jeho pestrú skladateľskú činnosť, pohostinské vystúpenia či jeho spoluprácu s rozhlasom.

Bohatá skladateľská činnosť

Zdeněk Folprecht sa ľudovou piesňou rád zaoberal už počas štúdií v Prahe. Na Slovensku dôkladnejšie poznával slovenský ľudový folklór. Zbieral a upravoval slovenské ľudové piesne, napr. za asistencie znalca ľudovej interpretácie Dr. Janka Blaha upravil Záhorácke pjesničky. Za cyklus Dvanásť piesní slovenských, op. 9 dostal cenu Českej akadémie (1938).

Začal komponovať vlastné piesne, invenčne zvučné a spevné, skladby komorné a orchestrálne, zborové, kantáty, skladby javiskové, hudbu k činoherným inscenáciám a k rozhlasovým hrám. V Bratislave mali svoje premiéry napr. orchestrálna kompozícia Nálady pre komorný orchester (1926), Suita op. 2 (1929), Sláčikové kvarteto (1934), Malá suita v starom slohu pre flautu a harfu (1937). Na text Martina Rázusa skomponoval slávnostnú kantátu pre veľký orchester a barytónové sólo a zbor Hymnus vzkriesenia. Premiéru kantáty v divadle so sólistom Dr. Janom Kolářom dirigoval Oskar Nedbal na slávnostnom symfonickom koncerte pri príležitosti 10. výročia založenia Slovenského národného divadla v roku 1930.

Zdeněk Folprecht (1900 – 1961)

Ľudovými piesňami sa inšpiroval v orchestrálnej fantázii Ztracenou dolinou (1934), horskou prírodou Nízkych Tatier v symfonickej básni Letní slunovrat (1938). Folprechtovo Scherzo fantastico dirigoval v rámci koncertu osvetového zväzu v divadle Karel Nedbal (1937). V ľudových piesňach našiel inšpiráciu pre zborové skladby, napr. v ženskom zbore Majdalénka (1931), zmiešanom zbore U zelenej rakyty (1933), mužskom zbore Dobrý hospodář a i. V Prahe na koncerte pri príležitosti 25-ročného výročia speváckeho združenia pražských učiteliek v roku 1937 boli uvedené aj rukopisné novinky Zdeňka Folprechta a Eugena Suchoňa. Z Folprechtovej tvorby boli na programe zborové spevy Hory, hory zelené na slová slovenskej ľudovej piesne a žartovné Chceš-li ty k nám chodívávať na text moravskej piesne. Prvou interpretkou Folprechtových Písní Dálného východu bola Marta Krásová (1947) o ktorej pripravujeme samostatný článok.

Zdeněk Folprecht skomponoval dve javiskové diela, divadelne zručne spracovanú a výborne zinštrumentovanú operu Lásky hra osudná na námet hry bratov Čapkovcov (1926) a scénickú symfóniu Zlomené srdce (1936), obe mali svoju premiéru v Slovenskom národnom divadle. Ešte počas pražského štúdia oslovila Zdeňka Folprechta antiiluzívna jednoaktová komédia Karla a Josefa Čapka Lásky hra osudná v štýle commedie dell´arte a po súhlase bratov skomponoval v roku 1922 na vlastný text operu.

Z. Folprecht: Lásky hra osudná, 1926, Plagát SND, zdroj: Archív SND

V hudobnom prejave sa Folprecht invenčne inšpiroval tvorbou Giacoma Pucciniho, Richarda Straussa a súčasníkov Vítězlava Nováka, Leoša Janáčka a i. Prvé uvedenie v roku 1926 v Slovenskom národnom divadle hudobne naštudoval Oskar Nedbal v réžii Vladimíra H. Mareka na scéne Vojtu Šebora. Nedbal dal podľa dobovej kritiky náročnému orchestrálnemu partu patričný vzlet, účinkujúci spievali a hrali s chuťou.

V postave Gillesa uplatnil svoj lyrický hlas v melodickej širokej línii Bronislav Chorovič, Pavel Jerner zaujal spevom i hereckým výrazom ako Trivalin, výborným intrigánom Brighellom bol Alois Urban, Dottorom Baloardom Zdenko Ruth-Markov. Vhodným šaškom bol Mirko Horský, Izabellou Marie Šponarová,. Dielo vo výbornej hlasovej dispozícii uviedol prológom Gejza Fišer. Inscenáciu opery v roku 1929 s novým obsadením dirigoval sám skladateľ v réžii Bohuša Vilíma na scéne Jána Ladvenicu. Prológ spieval Karel Zavřel, novým Gillesom bol Dr. Janko Blaho, Trivalinom Richard Graeven, Brighellom Alois Urban a Izabellou Mary Bártů.

Po desiatich rokoch naštudoval a dirigoval Folprecht svoju scénickú symfóniu na námet starej orientálnej rozprávky Zlomené srdce (1936, spolu s Blochovou operou Samum) v réžii avantgardného režiséra Viktora Šulca. Na vlastný text vytvoril čisté a pôvabné dielo s bohatou a mnohotvárnou inštrumentáciou. Prekvapil v koncepcii i v predvedení, dospel k melodráme, hlavnú váhu kládol na zložku symfonickú. Pôsobivé bolo prelínanie hudby s hovoreným slovom a tanečným prejavom či pantomímou Věry Sladkej, zároveň choreografky. Inscenácia bola podľa bratislavskej i viedenskej kritiky „hýrivou symfóniou pohybu, svetla a farieb“.

Ako plnokrvný dramatik komponoval scénickú hudbu aj k činoherným inscenáciám. Pôsobivú hudbu zložil k prvému uvedeniu javiskovej podoby Hviezdoslavovej tragédie Herodes a Herodias (1925) v réžii Václava Jiřikovského. Komponoval hudbu k Borodáčovým inscenáciám Urbanovičovej komédie Večná mladosť (1926) a hre Marcela Pagnola Malajský šíp (1931), k dráme Iva Vojnovića Smrť matky Jugovićovcov (1935) v réžii Drahoša Želenského a k Durychovej hre Svätý Václav (1936) v réžii Viktora Šulca.

V činoherných inscenáciách dirigoval aj živý orchester: Titus Maccius Plautus: Huncút Pseudolus (1925), William Shakespeare: Romeo a Júlia (1932 a Rozprávka zimného večera (1935), Josef KajetánTyl: Strakonický gajdoš (1936).

Na vrchole umeleckej kariéry

Po nútenom odchode zo Slovenska v roku 1939 angažoval Zdeňka Folprechta Václav Talich do Národného divadla v Prahe, kde už predtým dirigoval pohostinsky tri predstavenia Verdiho Otella s Theodorom Schützom (Otello), Zdeňkom Otavom (Jago), Adou Nordenovou v roku 1933, v roku 1936 s Tinom Pattierom (Otello), Mariom Basiolom st. (Jago), Mariou Šponarovou (Desdemona) a v roku 1938 opäť s Pattierom. V roku 1935 dirigoval aj Smetanovu Hubičku s Richardom Kublom v postave Lukáša.

Ako prvú inscenáciu naštudoval Nedbalovu pantomímu Z pohádky do pohádky (1939) v choreografii Augustina Bergera na scéne Josefa Matěja Gottlieba, o rok neskôr Nedbalovho Andersena (1941). Z ďalších baletných premiér hudobne naštudoval večer baletov z tvorby Alfreda Casella Velký džbán na námet Luigiho Pirandella, uvedeného s baletmi Čarodějná láska a Třírohý klobouk (1941) Manuela de Fallu v choreografii Jelizavety Nikolskej.

Scéna z opery Amaya, v strede Marta Krásová (Amagoya), zdroj Pestrý týden, Praha, 12. 7. 1941, roč. 16, č. 28, s.10

Prvou Folpechtovou opernou premiérou bola d´Albertova Nížina (1939). Dirigoval prvé zahraničné uvedenie opery baskického skladateľa Jesúsa Guridiho Amaya (1941). Operu na námet starých baskických legiend režíroval Josef Muncliger a scénu navrhol zakladateľ slovenskej scénografie Ľudovít Hradský.

Podobne ako v Bratislave aj v Prahe dirigoval reprízy starších operných predstavení, napr. Pucciniho Madame Butterfly, Smetanových opier HubičkaPredaná nevesta. Z klasického repertoáru samostatne naštudoval premiéry Leoncavallových Komediantov s Mascagniho operou Sedlák kavalír (1942), Verdiho Traviatu (1943, uvádzanú ako Violetta), Nicolaiove Veselé ženy windsorské (1944), Bizetovu Carmen (1947), Verdiho Rigoletta (1955) a Pucciniho Bohému (1958). Z českého repertoáru Kovařovicovu operu Psohlavci (1945), Dvořákove opery Rusalka (1945), Šelma sedlák (1949) a Čert a Káča (1952) a Smetanovo Tajemství (1946). Posledným predstavením Zdeňka Folprechta bola Predaná nevesta v máji 1960. V roku 1945 dirigoval v Stráži nad Nežárkou koncert so sólistami Národného divadla Mariou Podvalovovou a Zdeňkom Otavom, ktorým si mesto pripomenulo 15. výročie úmrtia Emy Destinnovej.

Koncert v Stráži nad Nežárkou pri príležitosti 15. výročia úmrtia Emy Destinnovej. Účinkovali sólisti Národného divadla. Zľava Z. Folprecht, M. Podvalová, E. Haken, F. K. Zeman, zdroj: Pestrý týden, 24. 2. 1945, roč. 20, č. 8, s. 6

Pohostinské vystúpenia, spolupráca s rozhlasom

So súborom opery a so Slovenskou filharmóniou sa Zdeněk Folprecht ako dirigent zúčastnil na zahraničných zájazdoch. Na pohostinskom vystúpení baletného súboru v Budapešti dirigoval popri Oskarovi Nedbalovi jedno predstavenie Andersena (1926) a vo Viedni v Stadtheatri Dvořákove Slovanské tance (1929). V rámci zájazdu operného súboru do Prahy v roku 1931 dirigoval svoju operu Lásky hra osudná v pražskom divadle Varieté (1930) v obsadení Karel Zavřel (Prológ), Dr. Janko Blaho (Gilles), Richard Graeven (Trivalin), Alois Urban (Brighella ) a Mary Bártů (Izabella). S priaznivým ohlasom sa táto inscenácia stretla na zájazde opery vo Viedni (Raymund Theater, 1931). Kritika osobitne ocenila Folprechtovu inštrumentáciu, najmä striedanie pestrých veristických farieb s komornými. Z účinkujúcich zaujali Dr. Janko Blaho (Gilles), Karel Zavřel (Prológ), Arnold Flögl (Brighella), Zdenko Ruth-Markov (Dottore Baloardo) a Jarmila Kšírová (Izabella).

S orchestrom Slovenskej filharmónie vystúpil v rumunskej Kluži (1936), kde uviedol skladby Jána Levoslava Bellu Osud a ideál, Concertino Mikuláša Moyzesa, Smetanovu Vltavu a Dvořákov cyklus Z nového sveta . S veľkým úspechom dirigoval v Národnej opere v Bukurešti Smetanovu Predanú nevestu v predvečer osláv československého štátneho sviatku 27. októbra 1935. Mařenku spievala primadona Dora Massini, Kecala nemenej slávny George Niculescu-Basu. Dva razy dirigoval Predanú nevestu aj v Bratislave, v roku 1950 s Margitou Česányiovou a pražským tenoristom Zdeňkom Švehlom, v roku 1961 s Eduardom Hakenom. Hosťoval i vo Varšave, Viedni, Belehrade a Sofii.

Predaná nevesta v Štátnej opere v Bukurešti, 1936, v strede Zdeněk Folprecht, zdroj: Slovenský denník, 1. 11. 1935, roč. 18, č. 251 ,s. 5

S rozhlasom spolupracoval Zdeněk Folprecht od jeho založenia v roku 1926, kedy dirigoval aj prvý rozhlasový prenos z divadla, Verdiho Traviatu 3. októbra 1926. Odborné posudky penosu boli uspokojivé, účinkujúcim bolo dobre rozumieť, orchester znel veľmi dobre a zvukovo vyvážene. Po úspešnom pokuse pokračoval rozhlas v priamych prenosoch ďalších opier, niektoré pod Folprechtovým vedením, napr. Pucciniho Toscy(1927), Verdiho Rigoletta (1928), Weisovho Poľského žida (1928), prvej reprízy Blochovej opery Samum so Zlomeným srdcom (1936), a i. V rozhlasovom vysielaní sprevádzal na klavíri koncerty spevákov, často spoluúčinkoval ako člen salónneho kvarteta s členmi orchestra SND Viliamom Rajtrom (husle), Jaroslavom Lázničkom (husle) a Emanuelom Myslivečkom (violončelo).

Operná tvorba Zdeňka Folprechta na českých a slovenských scénach

Folprechtove operné diela uviedol v Olomouci Karel Nedbal po svojom návrate na post šéfa opery v precíznom hudobnom naštudovaní. V jednoaktovke Lásky hra osudná (1940) v naštudovaní režiséra Vladimíra Kolátora spievali Beno Blachut (Gilles), Eduard Haken (Brighella), Adolf Frank (Trivalin), Jaroslav Sobota (Scaramouche), bývalí sólisti opery SND Boris Jevtušenko (Dottore Baloardo) a Milada Marková (Izabella).

Lásky hra osudná v Olomouci, zdroj: Pestrý týden, 16. 11. 1940, roč. 15, č. 46, č. 7

Priaznivo bolo prijaté hudobno-dramatické dielo Zlomené srdce (1943, uvedené s operou Jarní jitro Václava Kálika) v réžii Jiřího Fiedlera a v choreografii Slavibora Jindřicha. V roku 1964 naštudoval Lásky hru osudnú v opernom štúdiu VŠMU režisér Miroslav Fischer s dirigentom Zdenkom Macháčkom a s poslucháčmi VŠMU v obsadení: Jozef Špaček (Prológ), Ján Zemko (Gilles), Štefan Janči (Trivalin), Ladislav Gubka (Dottore Baloardo), Jozef Žák (Scarmouche), Stanislav Vrábeľ (Brighella), Magdaléna Blahušiaková (Izabella).

V roku 1966 uviedlo Lásky hru osudnú pražské Národné divadlo s dirigentom Jaroslavom Krombholcom a v réžii Karla Jerneka (1966) s Oldřichom Lindauerom (Gilles), Rudolfom Jedličkom (Trivalin), Karlom Kalašom (Dottore Baloardo), Milanom Karpíškom (Scaramouche), Daliborom Jedličkom (Brighella), Jadwigou Wysoczanskou (Izabella), prológ spieval Jindřich Jindrák. V roku 1959 nahral dirigent František Dyk s Pražským rozhlasovým orchestrom v Československom rozhlase Lásky hru osudnú v obsadení: Beno Blachut (Gilles), Václav Bednář (Prolog), Ladislav Mráz (Trivalin), Karel Kalaš (Dottore Baloardo), Oldřich Kovář (Scaramouche), Eduard Haken (Brighella), Jarmila Pechová (Izabella).

Gramofónové platne

V Prahe nahral Zdeněk Folprecht niekoľko gramofónových platní z orchestrálnej tvorby, z operných árií, ako aj operné recitály popredných sólistov Národného divadla Marie Tauberovej, Bena Blachuta, Iva Žídka, Zdeňka Otavu, Eduarda Hakena. V roku 2015 vydal Supraphon reedíciu historickej nahrávky scén z opery Kovařovicových Psohlavcov z roku 1950 s dirigentom Zdeňkom Folprechtom, orchestrom pražského Národného divadla a sólistami Benom Blachutom, Drahomírou Tikalovou, Marii Veslou, Václavom Bednářom, Vladimírom Jedenáctíkom a Oldřichom Kovářom.

K. Kovařovic: Psohlavci, 1950, zdroj: wikipedia

Na umeleckú činnosť Zdeňka Folprechta si Štefan Hoza si v nekrológu takto zaspomínal: „Mal rozhodné a pevné gesto, svedomito vedel naštudovať repertoár a dal mu nielen slohovú jednotu, ale aj obsahovú hĺbku. Veľmi rád pracoval s mladými umelcami. Viacerí vtedajší začínajúci slovenskí operní i symfonickí skladatelia vďačia Folprechtovi, že ich diela počulo obecenstvo. Ujal sa ich nielen ako dirigent, ale ich dramaturgicky upravil tak dôkladne, že boli životaschopnejšie.“ (Film a divadlo, 14. 12. 1961).

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár