Zdenko Ruth–Markov, všestranný umelec a ušľachtilý človek

Dňa 5. januára uplynie stodvadsaťpäť rokov od narodenia operného speváka, režiséra a prekladateľa operných libriet Zdenka Ruth-Markova (vlastným menom Zdeněk Ruth sa narodil v Hodoníne, zomrel 25. decembra 1956 v Bratislave), jednej zo zakladateľských osobností slovenského profesionálneho operného umenia, prvého stáleho a dlhoročného sólistu opery Slovenského národného divadla v basovom odbore (1920 – 1955).

Zdenko Ruth-Markov vyrastal v hudobne založenej rodine, obaja rodičia hrali na klavíri, otec mal krásny hlas a spieval v miestnom spevokole. Zdenko sa učil na klavír i na husle, v hodonínskej reálke bol členom hudobného krúžku a spieval aj v chrámovom spevokole. A ako to bolo v tých časoch dobrým zvykom, učitelia dbali, aby všetci študenti navštevovali kultúrne podujatia a divadelné predstavenia. Po maturite išiel na želanie rodičov študovať hydrotechniku na Vysokú školu poľnohospodársku do Viedne. Česká menšina aj tu mala svoje kultúrne spolky a združenia, najznámejším bol spevokol Lumír. Mladý Ruth-Markov sa čoskoro po príchode do Viedne stal členom Lumíru a súčasne študoval spev u vedúceho spolku, českého speváka Eduarda Aschenbrennera. V akademickom orchestri hral zasa na husle. Keď Aschenbrenner z Viedne odchádzal, odporúčal svojho žiaka profesorovi Eduardovi Bergmannovi-Montemu, ktorý mu poskytol dobré spevácke základy, založené na správnej dychovej technike. Vo Viedni mal však Ruth-Markov možnosť navštevovať i koncerty a operné predstavenia s celou plejádou svetoznámych dirigentov a spevákov, obdivoval umenie Enrica Carusa, Mattiu Battistiniho, či Fiodora Šaľapina. Po vypuknutí prvej svetovej vojny v roku 1914 narukoval, ale pre chorobu ho z vojska prepustili. Získal angažmán v nemeckom Mestskom divadle v Poznani, kde v roku 1914 debutoval barytónovou rolou Pizarra vo Fideliovi. Riaditeľ divadla, režisér a bývalý spevák Franz Gottscheid po zistení, že s vyššou polohou má Ruth-Markov problémy, začal ho obsadzovať do basových úloh, prvou bol Daland vo Wagnerovom Blúdiacom Holanďanovi. Po zatvorení divadla bol angažovaný v chorvátskom Osijeku (1915 – 1916). V roku 1916 sa prihlásil na konkurz do viedenskej Volksoper, kde ho prijali. Nestihol však na scéne zaspievať žiadnu úlohu, keďže pre sympatie so srbskými vojnovými zajatcami ho najskôr uväznili, potom musel narukovať na front. Po skončení vojny nastúpil do opery v Ostrave (1919 – 1920) k riaditeľovi Václavovi Jiřikovskému. Po roku, v auguste 1920, prišiel do opery Slovenského národného divadla.

Sezóna 1920 – 1921 s prvým šéfom opery Milanom Zunom začínala Košiciach (SND sa muselo v Bratislave deliť o budovu s nemeckými a maďarskými súbormi). Prvou úlohou Zdenka Ruth-Markova v Košiciach bol Krištof Hrubý v Kovařovicových Psohlavcoch (v roku 1928 stvárnil aj postavu Matěja Přibeka), v Bratislave sa prezentoval ako Kardinál Brogni v Halévyho Židovke. Do roku 1955 vytvoril Ruth-Markov okolo 230 svojráznych veľkých i malých postáv a postavičiek v opere i operete. Uplatnil sa vo vážnych, spevácky náročných partoch, vo veľkých komických charakteroch, i ako tvorca pozoruhodných nezabudnuteľných a ľudsky teplých a dojímavých epizódnych postáv a figúrok. Jeho bas vynikal farbou a mäkkou kantilénou, vedel i malým úlohám dať po hlasovej i hereckej stránke patričný výraz. Mimoriadne blízka mu bola tvorba českých majstrov, najmä opery Bedřicha Smetanu a Antonína Dvořáka: bol kovovo monumentálny Lutobor v Libuši (1920, 1923, 1934), Mícha v Predanej neveste (1921, 1925, 1931, 1943, 1945), výstižne a srdečne kreslený Mumlal v Dvoch vdovách (1929, 1934, 1943, 1946), Beneš v Daliborovi (1922, 1924, 1947), výrazný a prostý pustovník Beneš v Čertovej stene (1932, 1949), Malina (1920) i Bonifác (1924, 1927, 1930, 1944) v Tajomstve. K vrcholným kreáciám v Smetanových operách patril bodrý Matúš (1922, 1925, 1930, 1934, 1941) i  Otec Paloucký (1929) v Hubičke. Kecal v Predanej neveste (1924, 1935, 1940, 1945) v jeho podaní nebol prefíkaný človek, ani nie intrigán, či chamtivec, ale dobrý strýčko, ktorý žičí láske mladých ľudí a dostane za to odmenu. Treťou veľkou postavou bol Dvořákov dobrosrdečný Vodník v Rusalke (1920, 1924, 1931, 1941). Z dvořákovských postáv vytvoril Grófa Viliam z Harasova v Jakobínovi (1922, 1928) a Lucifera v Čertovi a Káči (1925, 1929, 1942). Z ďalších postáv českej opernej tvorby vynikol ostrou charakterovou kresbou ako Richtár v Janáčkovej Jej pastorkyni (1922,1926, 1928, 1932, 1941, 1946), v jeho Líške Bystrouške bol Farárom a Jazvecom (1934), stvárnil vodníka Ivana v Novákovom Lampáši (1929, 1947), Rubača vo Foersterovej Eve (1921, 1928), Janeka v Blodkovej opere V studni (1923, 1929), Jakuba v Nedbalovej jedinej opere Sedliak Jakub (1928). Jeho naturelu boli bližšie otcovsky teplé charaktery než tragické, negatívne a démonické postavy, ako napr. Gremin v Čajkovského Eugenovi Oneginovi (1923, 1926, 1945), Dosifej v Musorgského Chovančine (1939), Sarastro v Mozartovej Čarovnej flaute (1929, 1938), Rocco v Beethovenovom Fideliovi (1930, 1936). Z wagnerovských postáv vytvoril Dallanda (Blúdiaci Holanďan, 1923, 1939), Heinricha (Lohengrin, 1927), Fafnera (Z1ato Rýna, 1928), bol majestátnym, vznešeným a dôstojným Titurelom (Parsifal, 1935), Rossiniho ušľachtilým a vrele podaným Melchthalom (Viliam Tell, 1933), Lothariom (Massenet: Mignon, 1921, 1925, 1932, 1940), Grófom des Grieux (Massenet: Manon, 1922, 1927). Z Verdiho úloh naštudoval grófa Monteroneho a Sparafucila z Rigoletta (1920, 1941, 1947; 1923), Toma v Maškarnom bále (1921, 1930, 1940), Doktora Grenvilla z Traviaty (1922, 1941), Kráľa i Ramfisa z Aidy (1923, 1936, 1941), Lodovica v Otellovi (1928, 1945), Fra Melitona zo Sily osudu (1928). Z pucciniovských postáv bol nenapodobiteľným Kostolníkom v Tosce (1920, 1925, 1929, 1940, 1945) a svojráznym Benoitom v Bohéme (1922, 1925, 1929, 1939, 1948), Strýcom Bonzom v Madame Butterfly (1921, 1940). V Gounodovom Faustovi spieval Brandera (1925, 1934, 1938), v Bizetovej Carmen Zunigu (1921) a mnoho ďalších postáv.

Komické až groteskné postavy v jeho podaní boli naplnené dynamikou a hereckou disciplínou. Bol výborným Varlaamom v Musorgského opere Boris Godunov (1927, 1946), vtipom hýriacim Kmotrom v jeho Soročinskom jarmoku (1932), v kantiléne mozartovsky štýlovým Leporellom v Donovi Giovannim (1926) a Osminom v Únose zo serailu (1930). Na postavu Baróna Ochsa v Straussovom Gavalierovi s ružou (1928) mal takmer ideálne predpoklady, nielen svojou figúrou, naturelom, výbornou maskou ale aj speváckym výkonom, za ktorý sa mu osobitne poďakoval sám autor, keď v roku 1929 dirigoval svoju operu v SND. Umelecky hodnotný výkon podal ako zhýralý a žien chtivý Falstaff z Nicolaiových Veselých žien windsorských (1929, 1936, 1943) a Cancian z Wolf-Ferrariho Štyroch grobianov (1934, 1944). Najpriliehavejšou „glanc-rolou“ Ruth-Markova bol figliarsky Don Bartolo z Rossiniho Barbiera zo Sevilly (1920, 1925, 1931, 1941). Skvostnou figúrou bol jeho neodolateľný Mustafa v Rossiniho Talianke v Alžíri (1935), kreslený so srdečným, hrejivým humorom. Vytvoril aj Plumketta vo Flotowovej Marte (1930), chvastúnskeho Van Betta v Lortzingovom Cárovi a tesárovi (1931), hlasovo výstižne charakterizovaného Cára Dodona v Zlatom kohútikovi N. Rimského-Korsakova 1928) a Crespela v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1920, 1925, 1929, 1935, 1946).

Ako interpret stál pri zrode pôvodnej slovenskej opernej tvorby. Vytvoril Helfericha v Kováčovi Wielandovi J. L. Bellu (1926, 1933, 1943), Baču (1928) a Rozhoňa (1938) v Detvanovi V. Figuša Bystrého, menšie postavy v operách J. Rosinského Mataj (1933), Matúš Trenčiansky (1936), Čalmak (1940); Richtára v Holoubkových operách Stella (1939) a Svitanie (1941), Záhradníka v jeho opere Túžba (1944). Bol prvým interpretom úlohy Starejšieho v Suchoňovej Krútňave (1949), spieval part Slavimíra v scénickej kantáte A. Moyzesa Svätopluk (1935). Popri menších charakterových úlohách v operetnom žánri vytvoril aj Jána Zarembu v Nebalovej operete Poľská krv (1927, 1932, 1938, 1940).

Pre nedostatok operných režisérov preberali funkciu režiséra aktívni sólisti s praktickými vedomosťami a mnohí z nich konali svoju povinnosť s veľkou zodpovednosťou. K nim možno zaradiť aj Zdenka Ruth-Markova, ktorý počas éry Oskara Nebala v dvadsiatych rokoch zinscenoval asi dvadsať inscenácií. Prejavil v nich inteligenciu, široký divadelný rozhľad a interpretačnú skúsenosť. Z nich vynikla slovenská premiéra Wagnerovho Lohengrina (scénograf Ľudovít Hradský, 1927), Novákov Lampáš (scénograf Ján Ladvenica, 1928) a prvé uvedenie Detvana V. Figuša-Bystrého na scéne Ján Ladvenicu (1928), všetky v hudobnom naštudovaní Oskara Nedbala. Po dlhodobom pobyte na Slovensku zrástol Ruth-Markov so slovenskou kultúrou natoľko, že mu slovenčina nerobila ťažkosti a začal prekladať nielen piesňové cykly, ale aj niekoľko operných libriet. O jeho jazykovej vybrúsenosti svedčí Krajinská cena, ktorú dostal v roku 1937 za preklad libreta komickej opery Keby som bol kráľom Adolpha Ch. Adama (premiéra 1939). Preložil ešte operné libreto singspielu Dedinský barbier rakúskeho skladateľa Johanna Schenka (1939) a Otella Giuseppe Verdiho (1945). Od založenia rozhlasovej stanice v Bratislave bol jedným z jej prvých dlhoročných spolupracovníkov ako spevák, režisér, herec a prekladateľ. Dlhé roky sa venoval koncertnej činnosti nielen v Bratislave, ale i na slovenskom vidieku.

V Bratislave našiel Zdenko Ruth-Markov svoju manželku, vynikajúcu dramatickú sopranistku Dobřenu Šimáňovú (viac informácií nájdete TU…) Bol nezištným pozorovateľom mladých adeptov operného umenia a láskavo im vedel aj poradiť. Láskou Zdenka Ruth-Markova bolo divadlo, nebolo mu iba remeselným povolaním, ale vedel ho spojiť s ľudskou citlivosťou, čo sa odrážalo vo všetkých jeho postavách vytvorených na javisku. Napísal autobiografickú črtu Z mojich spomienok (Slovenské divadlo, roč. 4, 1956, č. 3-4, s. 294-296) a do bulletinov SND (pod zn. Zetor) prispieval vtipnými reminiscenciami na tému divadelného života nielen na javisku, ale aj v zákulisí. V posledných rokoch života mu nevyliečiteľná choroba nedovolila pracovať na scéne, nuž v roku 1955 dobrovoľne odišiel do penzie. Neutiahol sa do súkromia, zamýšľal písať spomienky a na svojich zdravotných prechádzkach pri stretnutí sa so svojimi známymi do poslednej chvíle svojho života rozdával všade úsmev a milé slovo.

Sólista a dramaturg opery Štefan Hoza si na Zdenka Ruth-Markova takto zaspomínal (Od pamätníkov. Zo spomienok a úvah. K päťdesiatročnici SND. Divadelný ústav, Bratislava, 1970, s.83.):

„Ľudské črty Markova boli nezvyčajne humánne. Vedel sa priblížiť tak ku boháčovi. ako k chudákovi, našiel slová porozumenia pre jedného i pre druhého. Vari ešte prístupnejší bol v divadelnom okolí a pre túto vlastnosť i pre reprezentatívny zovňajšok si vyslúžil prezývku „báčinko Markov“. Mnohí z tých, ktorí štatovali v operách, vari ani nepoznali poriadne jeho občianske meno; lepšie im vyhovovalo nazývať ho báčinkom. A on to prijímal ako samozrejmosť. V divadle nebolo človeka, ktorý by ho nebol mal v úcte a láske. Bol to človek usmievavý, zlatého srdca a dobráčisko, akoby ani nepatril medzi ,,hašterivý“ divadelný národ. Nezištne pomáhal mladým radou, slovom i skutkami Zavše to robil rozšafne, inokedy huncútsky, ale v jadre vždy pravdivo a úprimne. V jeho rozmernej schránke akoby nebolo nikdy napätia, skôr z nej vyžarovala detská spokojnosť, ktorá sa vlievala i do chôdze. Beda však, ak narazil na zámernú nespravodlivosť. Tu padla kosa na kameň. Vtedy mu z drobných očičiek sršal oheň, ktorý nevedelo uhasiť ani ženské pohladenie. Nasrdil sa a nešetril slovami. Dôsledne sa držal hesla: Hľadajte v každom najprv človeka!

Pripravila Elena Blahová-Martišová