Kmeňový operný repertoár je v porovnaní s činoherným úzky a konzervatívny. Toto konštatovanie platí aj vtedy, keď do úvahy nevezmeme súčasnú tvorbu, ktorá smeruje k špecifickému typu poslucháča a s prienikom do dramaturgie to má extrémne ťažké. Operná literatúra naprieč štyrmi storočiami však ukrýva mnoho pozoruhodných diel, ktoré z rôznych – mnohokrát nie kvalitatívnych – dôvodov zapadli prachom a čakajú na svoju renesanciu. Tak ako hudobná komédia Alexandra Zemlinského Kleider machen Leute (Šaty robia človeka), ktorú uviedla pražská Štátna opera v premiére 24. 2 2023, v rámci cyklu Musica non grata, oživujúceho diela skladateľov prenasledovaných nacistickým režimom.
V poradí štvrtú zo svojich ôsmich opier skomponoval rakúsky skladateľ Alexander Zemlinsky (1871 – 1942) na námet poviedky švajčiarskeho prozaika a básnika, predstaviteľa poetického realizmu Gottfrieda Kellera (1819 – 1890), autorom libreta je rakúsky libretista, režisér a publicista Leo Feld (1869 – 1924).
V epicentre deja stojí nedorozumenie, ktorého hlavným aktérom a zároveň obeťou sa stane mladý krajčírsky tovariš Wenzel Strapinski. Ten v úvode opery opúšťa rodné mestečko Seldwyly a s prázdnymi vreckami, zato v krásnom kožuchu a čiapke, sa vydáva hľadať šťastie do sveta. Usmeje sa na neho hneď na začiatku, keď pri ňom pristaví prázdny grófsky koč a kočiš mu ponúkne odvoz. Vyloží ho v bohatom mestečku Goldach a urazený tým, že sa mu Wenzel nepoďakoval (na tovarišovo ospravedlnenie: nemal kedy, lebo sa na neho vrhol krčmár považujúci ho za dobrého zákazníka), ho označí za inkognito cestujúceho poľského grófa Strapinského.
Od tejto chvíle sa roztáča kolotoč, z ktorého Wenzel nedokáže vyskočiť: mešťania, pozitívne vyrušení z každodennej nudy, mu pochlebujú, vtierajú sa mu do priazne a zasýpajú ho darčekmi. No hlavným dôvodom Wenzelovho zotrvávania v Goldachu je Nettchen, krásna dcéra člena mestskej rady, s ktorou sa do seba zamilujú. A je to práve jej ohrdnutý, žiarlivý nápadník Böhni, kto peripetiu dovedie k rozuzleniu, keď odhalí pravú Wenzelovu identitu a na zásnuby mladého páru privedie obyvateľov zo Seldwyly. Ani jeho intriga však nezmarí šťastný koniec: na úprimnej láske Nettchen nič nemení, že nebude pani šľachtičnou – stačí, ak bude pani krajčírovou.
Úspešná svetová premiéra prvej verzie diela sa konala v roku 1910 vo viedenskej Volksoper, no nasledujúce plánované naštudovania v Stuttgarte a Mannheime sa z prevádzkových dôvodov neuskutočnili. Napriek tomu, že Zemlinsky (ako ho v tradične výbornom príspevku v bulletine približuje dramaturgička Štátnej opery Jitka Slavíková) nepatril k ľuďom so širokými lakťami, v prípade tohto diela prekonal svoju skromnosť a miestom nasledujúceho uvedenia prepracovanej verzie sa v roku 1922 stala opera Nového nemeckého divadla v Prahe, na čele ktorej stál (1911 – 1927).
Úspech hudobno-dramaturgicky skoncentrovanej pražskej verzie prekonal ohlas predchádzajúcej viedenskej a dielo sa rozbehlo po európskych operných scénach. Avšak len do polovice tridsiatych rokov – švajčiarska premiéra v Zürichu (1935) sa na pol storočia stala poslednou inscenáciou titulu, ktorého dráhu kruto skrížil nacistický index zakázaných diel (Zemlinsky v roku 1899 konvertoval na protestantizmus, no po matke bol štvrtinový žid). Údelom týchto opusov aj ich tvorcov – v prípade, že mali to šťastie a prežili – bolo nielen ich umŕtvenie v čase zvrhlej diktatúry, ale aj veľmi problematický návrat do života po jej porážke. (Záujemcom o reflexiu traumatizujúcej témy dávam do pozornosti skvelú knihu Agaty Schindler Maličká slzička.)
Alexander Zemlinsky sa konca vojny nedočkal, umrel v emigrácii v USA v roku 1942, a jeho opery to s rehabilitáciou nemali ľahké. Vzkriesenie „Šiat“ sa konalo až v roku 1985 vo viedenskej Volksoper, v mieste svetovej premiéry prvej verzie. Táto viedenská scéna ju mala naplánovanú aj na rok 2020, zámery však zmarila pandémia. Uvedenie v pražskej Štátnej opere, ktorá je nástupkyňou Nového nemeckého divadla, sa tak stalo najvýznamnejším momentom v novodobom živote diela, ktorého ostrakizácia je nespravodlivá nielen z principiálne ľudských, ale aj umeleckých dôvodov.
Ako trefne pointuje Jitka Slavíková, Alexander Zemlinsky nebol „ani revolučný modernista, ani zarytý konzervatívec. (…) Jeho skladby nezmenili dejiny hudby, ale stali sa autentickým svedectvom búrlivého vývoja hudby v priebehu jedného polstoročia.“ Rovnako platí v bulletine citovaný citát z prednášky Zemlinského žiaka a priateľa Arnolda Schönberga z roku 1949, ktorý okrem Wagnera nepoznal „iného skladateľa, ktorý by dokázal hudbou lepšie než Zemlinsky vyhovieť potrebám divadla. Jeho myšlienky, jeho formy, jeho zvuky a každý ich odtieň vyvierali priamo z deja, výjavov na javisku a hlasov spevákov s prirodzenosťou a kvalitou najvyššieho poriadku.“
Práve divadelnosť považujem, popri opojne krásnej a farebne neobyčajne pestrej inštrumentácii, za najväčšiu prednosť Zemlinského partitúry. Dejové situácie sú hudobne odlíšené tak výrazne, že by poslucháč pochopil ich zmysel aj pri koncertnom uvedení. V malomestskom prostredí goldachského hostinca vyhráva orchester v operetnom valčíkovom rytme, podlízavých mešťanov charakterizujú pestré rytmické figúry, ktoré zľahka pripomínajú panoptikum Pucciniho burlesky Gianni Schicchi, milostné výstupy Wenzela a Nettchen majú zase harmonickú opojnosť wagnerovskej nekonečnej melódie.
Hudobne asi najpôsobivejším miestom opery je orchestrálna medzihra „Zlomyseľný Böhni“, ktorej staccatová pitoresknosť, groteskná priamočiarosť dychovej sekcie a v kontexte prevažne tonálnej partitúry nečakane drsná harmónia evokujú muzikantskú dravosť Šostakovičovej Lady Macbeth z mcenského újazdu (podobnosť je v tomto prípade čisto náhodná). To všetko pod taktovkou mladej litovskej dirigentky Giedrė Šlekytė dostalo najmä v druhom dejstve farebne i dynamicky pestrý, motivicky priehľadný háv a mohutný orchester sa stal hlavnou postavou hudobného naštudovania (občas aj na úkor prekrývaných spevákov).
Z pražskej inscenácie Kleider machen Leute robí bonbónik nielen exkluzívna dramaturgická voľba, ale aj medzinárodný inscenačný tím na čele s uznávanou holandskou režisérkou Jetske Mijnssen. Štátna opera ju v predpremiérovej kampani promovala ako režisérku, ktorá „dokáže zviditeľniť hudbu“. A hoci to znie trochu ako reklamné klišé, jej poetiku tento slogan plne vystihuje.
Prečítajte si tiež:
• Tá, ktorá dokáže zviditeľniť hudbu
• Jetske Mijnssen a Giedrė Šlekytė pripravujú v Prahe Zemlinského operu Šaty robia človeka
• záznam tlačovej konferencie je dostupný TU…
Mozaikovitý sujet situovala na točňu ovinutú okolo kubusu interiérovej steny – postavy i jednoduché kulisy (stoličky simulujúce koč, reštauračné stoly, posteľ) do deja prichádzajú a odchádzajú ako na kolotoči, čím sa zabezpečuje nielen hladký tok príbehu, ale sa umocňuje aj jeho divadelne štylizovaný rozmer (scéna Herbert Murauer). Ostinátna kinetickosť síce časom paradoxne vyvoláva pocit monotónnosti, no na druhej strane umocňuje klaustrofóbnosť Wenzelovej bezúnikovej situácie.
Protagonisti komicko-romantického príbehu u Mijnssenovej nie sú charaktermi, ale ostro rezanými typmi, ktoré režisérka vedie v grotesknom, avšak vždy disciplinovanom a choreograficky presnom herectve. S pitoresknými výstupmi dotieravých mešťanov, bezostyšne narušujúcimi intímnu zónu „grófa“ Strapinského, aj s grotesknou scénou v spálni, kde ho podlízavý krčmár priam zastelie do postele ako princeznú na hrášku (lôžko má štyri matrace), alebo s najvydarenejším miestom inscenácie – až hororovo koncipovaným výjavom Wenzelovej úzkosti, ktorý predchádza odhaleniu jeho pravej identity (dovtedy maslovo biela scéna sa otočí o 180 stupňov a v industriálne temnom priestore sa na Wenzela tlačí zbor „zombíkov“, z ktorých niektorí majú nasadené desivo hyperbolizované hlavy pripomínajúce komika Bustera Keatona), kontrastujú chvíle, keď Zemlinského hudba nadobúda vážnejší, lyricky mäkký charakter.
Takmer bez výnimky sú to milostné výstupy Wenzela a Nettchen, ktoré režisérka koncipovala v mizanscénach naplnených romantickou emóciou. Na povahy zaľúbencov a charakter ich vzťahu má pritom Mijnssenová jasný názor: on je intelektom neprekypujúci, no čistý a nezištne milujúci prostáčik, ona temperamentná žena, ktorá evidentne bude držať domáce opraty. Moment, keď sa v závere po ľúbostnom vyznaní rozbehnú každý na opačnú stranu, no Wenzel sa rýchlo spamätá a vyplašene uteká za Nettchen, je komickou skratkovitou víziou ich spoločného fungovania.
Spevácke obsadenie pražského naštudovania síce neohúri, ale je kvalitatívne vyrovnané a bez slabých výkonov. Najväčšia ťarcha leží na hlasivkách amerického tenoristu Josepha Dennisa, ktorý groteskný aj vážny rozmer vypätého partu Wenzela Strapinského autenticky uchopil nielen v hereckej, ale i vokálnej zložke. Jeho nie príliš objemný tenor nemá „taliansky“ timber, no v lyrických miestach mu nechýbala vrúcnosť, frázy s veľkými intervalovými skokmi boli farebne vyrovnané a dikcia vzorová.
Soprán domácej sólistky Jany Sibera v postave Nettchen znel spočiatku málo uvoľnene a vo vysokej polohe prikrehko, no postupne sa rozospievala, pričom najvlastnejšou sa jej stala koketno-lyrická poloha partu. Ostatné postavy, vrátane ohrdnutého nápadníka Böhniho (rakúsky barytonista Markus Butter), majú v partitúre obmedzený priestor pre individuálnu exhibíciu, zväčša sú súčasťou ansámblových čísiel. Najvýraznejšiu figúrku spomedzi nich vytvoril Ivo Hrachovec ako neodbytne servilný Hostinský.
Nepredpokladám, že by sa Zemlinského Šaty robia človeka stali súčasťou kmeňového operného repertoáru – recept na túto tortu sa zdá byť silno zakonzervovaný a odolný voči novým ingredienciám. Našťastie, na vrchu polevy je dosť miesta na osviežujúce dramaturgické čerešničky.
Autor: Michaela Mojžišová
písané z premiéry 24. 2. 2023
Alexander Zemlinsky: Kleider machen Leute (Šaty robia človeka)
Štátna opera Praha
projekt Musica non grata, premiéra 24. februára 2022
viac informácií o predstavení a termíny repríz nájdete TU…
Hudobné naštudovanie a dirigentka: Giedrė Šlekytė
Réžia: Jetske Mijnssen
Scéna: Herbert Murauer
Kostýmy: Julia Katharina Berndt
Choreografia: Dustin Klein
osoby a obsadenie:
Wenzel Strapinski: Joseph Dennis
Nettchen: Jana Sibera
Melchior Böhni: Markus Butter
Člen mestskej rady: Jaroslav Patočka
Hostinský: Ivo Hrachovec
kompletné obsadenie si prečítate TU…
Súvisiace články:
Jetske Mijnssen a Giedrė Šlekytė pripravujú v Prahe Zemlinského operu Šaty robia človeka
Tá, ktorá dokáže zviditeľniť hudbu
Národné divadlo v Prahe uvedie českú verziu opery Plamene od Erwina Schulhoffa
Schulhoffove Plamene – cenný prírastok v cykle pražského Národného divadla Musica non grata
Z pražského Švandu dudáka chaotické barličky vytesnili príbeh
