Žena a život v dvoch podobách – k premiére jednoaktoviek v Štátnej opere Praha

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Napriek veľmi neistej pandemickej dobe a rozhodnutiu českej vlády v demisii vyhlásiť núdzový stav len podvečer pred premiérou, nakoniec všetko dopadlo dobre. Na hromadných kultúrnych akciách povolili tisíc divákov, takže dve jednoaktovky, Sedem smrteľných hriechovOčakávanie, uzreli svetlo sveta v pražskej Štátnej opere 26.novembra 2021.

Operná sezóna pražského Národného divadla, pod ktorú patrí aj Štátna opera, z hľadiska napĺňania plánu premiér dobieha predchádzajúcu, počas ktorej niektoré nové inscenácie videl divák len prostredníctvom živého streamu. Ale už na jeseň dostali reálnu podobu Verdiho RigolettoMozartov Don Giovanni. Pribudol k nim Rossiniho Barbier zo Sevilly, nasledovať budú Così fan tutte od Wolfganga Amadea Mozarta, Wagnerov Blúdiaci Holanďan a Janáčkova Káťa Kabanová (všetky tri naplánované na január 2022), neskôr Carmen, Predaná nevesta, ale aj diela z iného súdka. Sem patrí Schreckerov Vzdialený zvuk či Schulhoffove Plamene.

K. Weill: Sedem smrteľných hriechov, Štátna opera Praha, 2021, Dagmar Pecková (Anna I), foto: Zdeněk Sokol

Do špecifickej kategórie, zastrešenej cyklom Musica non grata, patrí aj ostatná premiéra jednodejstvových opusov Sedem smrteľných hriechov od Kurta WeillaBertolta Brechta a monodrámy Očakávanie od Arnolda Schönberga. Ide o skladateľov perzekvovaných totalitným nacistickým režimom pre ich rasovú príslušnosť, pričom obaja boli napokon nútení zo svojich domovín emigrovať do USA. Spojenie oboch krátkych, plus-mínus polhodinových javiskových útvarov (zámerne nehovorím o operách) do jedného večera, má svoje logické zdôvodnenie. V centre pozornosti je žena, resp. žena a život, ale v úplne odlišných situáciách. Z hľadiska hudobnodramatického druhu je Sedem smrteľných hriechov klasifikovaných ako „balet so spevom“ (ballet chanté), Očakávanie je zasa monodrámou, dokonca historicky prvou.

Rukopisy oboch skladateľov sa tiež výrazne líšia, hoci sčasti žili v rovnakom období. Schönberg sa narodil o dvadsaťšesť rokov pred pomerne krátko žijúcim Weillom (1900 – 1950) a zomrel rok po ňom. Hudobný jazyk Kurta Weilla, veľmi úzko spätý s textami a celkovo ľavicovým svetonázorom Brechta, v sebe mieša rôzne štýly. V ich poslednej spoločnej partitúre víťazí kompozičný princíp neoklasicizmu. Na jeho základe znejú prvky džezovej, kabaretnej či blúzovej hudby. Hlavná ženská postava je zdvojená medzi Annou I (spevácky part) a Annou II (tanečná rola), pričom síce hovoria o sebe ako o sestrách rôznych pováh, no rovnako ich možno vnímať ako rub a líce jednej bytosti.

K. Weill: Sedem smrteľných hriechov, Štátna opera Praha, 2021, Lea Švejdová (Anna II), Dagmar Pecková (Anna I), foto: Zdeněk Sokol

Žánrovo ide o satiricko-ironický námet, rozvíjajúci v skratkovitých sekvenciách púť Anny po amerických veľkomestách tridsiatych rokov, ktorú vyslala nepodarená rodina, aby zarobila na domček v Lousiane. Prechádza siedmimi zastaveniami, symbolizujúcimi pokušenia a nástrahy hriechov. Napokon sa vracia k svojej bizarnej rodine (matku napísal Kurt Weill pre bas, otca pre tenor a dvaja bratia sú tenor a barytón) so splneným cieľom. Ústrednou postavou je Anna v oboch podobách, ale vokálne náročné je aj kvarteto členov rodiny. Keďže ide o „balet so spevom“, tanečné scény sú rovnocenným komponentom diela. Samotné predstavenie začína plynúť úvodnou náladotvornou improvizáciou troch pouličných muzikantov.

Režisérka Barbora Horáková Joly, rodená Pražáčka vyštudovaná v zahraničí, kde tiež získala niekoľko cien v súťažiach (okrem vlastných réžií viackrát spolupracovala s Calixtom Bieitom), sa po Rigolettovi vrátila do svojho rodiska. V Siedmich smrteľných hriechoch sa dostala do nie ľahkej pozície skĺbiť všetky „jazyky“ inscenácie do kompatibilného celku, ktorý plynie v rýchlo sa meniacich dejiskách.

Jej optika je skôr panoramatická, simultánne rozvíjajúca spevácke, pohybové a herecké akcie s projekciami. Postrehnúť v jednej chvíli detail i celok, sústrediť sa na choreografiu (Marta Trpišovská), vnímať dianie na otvorenom javisku i na plošinách, kde majú miesto typovo diferencovaní a dôsledne vymodelovaní členovia rodiny (scéna, svetelný dizajn a videoart z dielne zoskupenia Wariot Ideal), ktorí sa občas objavia aj mimo javiska, nie je na jedno videnie detailne identifikovateľné. Napriek tomu výsledok zodpovedal charakteru partitúry.

K. Weill: Sedem smrteľných hriechov, Štátna opera Praha, 2021, foto: Zdeněk Sokol

Zatiaľ čo Weillova/Brechtova jednoaktovka mala premiéru v Paríži v roku 1933 a v Prahe bola uvedená po prvýkrát, Schönbergovo Očakávanie malo svetovú premiéru práve v tamojšom Novom nemeckom divadle (dnešnej Štátnej opere) v roku 1924 v hudobnom naštudovaní skladateľovho švagra Alexandra Zemlinského, s poprednou viedenskou dramatickou sopranistkou Marie Gutheil-Schoderovou. Toto dielo poznáme aj z Opery SND, kde ho v roku 2002 hudobne naštudoval Peter Feranec a režijne Anton Nekovar. Uvádzali ho vtedy s Pucciniho Plášťom, no hralo sa len štyrikrát. Ale aj pražský návrat Očakávania v roku 2000 bol len chvíľkový.

Prečo? Ťažko povedať, azda len toľko, že nezaslúžene. Je to monodráma vysokých kvalít, vyvážená v hudobnej i libretistickej zložke. Vznikla v krátkom čase na text psychiatričky Marie Pappenheim, čo sčasti indikuje odhaľovanie duševných stavov ženy, hľadajúcej v hlbokom nočnom lese svojho milenca. Rovnako však ako realistickú mikrodrámu možno Očakávanie vnímať v rovine halucinácií jedinej predstaviteľky. Kompozične Arnold Schönberg vo svojom prvom javiskovom opuse (partitúru mal hotovú už v roku 1909) reprezentuje tzv. Druhú viedenskú školu, takže znie síce atonálne, čo však nie je odstrašujúce vzhľadom na bohatú farebnosť a emocionálne vlny v orchestrácii i v sopránovom parte.

A. Schönberg: Očakávanie, Štátna opera Praha, 2021, Petra Alvarez Šimková (Žena), foto: Zdeněk Sokol

Režijná koncepcia Barbory Horákovej Joly, opretá o scénický a kostýmový návrh Inés Nadlerovej, sa neodkláňa od predlohy a podobne ako vo Weillovi dôrazne zapája videoprojekcie. V pohľade na javisko sa otvára v centre čiernej opony vyvýšený výrez lesnej nočnej cestičky, vpredu tvorený pevnými kulisami a s horizontom meniacim sa premietaním obrazov. Po nej blúdi Žena (nemá meno, je to názov postavy) a nájde pod stromom svojho mŕtveho milenca. Stav neistoty, či jeho smrť je dôsledkom nevery, alebo inej záhady, ostáva otvorený, umožňujúci odhaľovať rozmanité duševné a emočne vypäté stavy predstaviteľky.

Pred vyvrcholením monodrámy opona mizne a na holom javisku ostáva na konštrukcii postavené torzo lesa. Žena schádza schodíkmi akoby do reality a dvaja muži ju odvádzajú z javiska. Režisérka tak nechala koniec otvorený pre fantáziu diváka.

A. Schönberg: Očakávanie, Štátna opera Praha, 2021, Petra Alvarez Šimková (Žena), Jan Adam (Mŕtvy muž), foto: Zdeněk Sokol

V oboch dielach dostal príležitosť po prvýkrát samostatne naštudovať inscenáciu mladý, mimoriadne talentovaný dirigent Jiří Rožeň. Vo svojich tridsiatich rokoch má za sebou finále prestížnych medzinárodných súťaží (Salzburg, Londýn) a dirigoval už rad zahraničných orchestrov. Svoju schopnosť detailne vypracovať partitúru, miešať inštrumentálne farby, modelovať dynamiku a emócie, predviedol najmä v Očakávaní (hoci vzhľadom na pandémiu bola použitá zredukovaná inštrumentačná verzia), no špecifický štýl Siedmich smrteľných hriechov mu tiež nebol cudzí.

Vo Weillovom balete so spevom stála v centre pozornosti spevácka i tanečná predstaviteľka Anny. Nedávna šesťdesiatnička Dagmar Pecková sa po mnohých rokoch vrátila k opere a práve Anna I je rola nestavaná na vokálnej virtuozite, ale na výraze a herectve. Aj keď bolo potrebné jej mezzosoprán ľahučko ozvučiť, postupne znel v každej polohe vyvážene a Pecková preukázala celkové javiskové majstrovstvo. Annou II bola Lea Švejdová, mnohostranná výrazová tanečníčka. Mužské kvarteto tvoril zamatový bas Zdeňka Plecha, ktorý sa aj herecky pohral s postavou Matky.

Dvaja mladí slovenskí sólisti, Amir Khan v tenorovej úlohe Otca, zakotvenej vo vyšších stredoch, si počínal hlasovo i výrazovo suverénne a Csaba Kotlár dal Druhému bratovi svoj šťavnatý barytón i neprehliadnuteľný typový rozmer. Rovnako platným členom rytmicky zladeného kvarteta bol mladý tenorista Daniel Matoušek ako Prvý brat.

K. Weill: Sedem smrteľných hriechov, Štátna opera Praha, 2021, Daniel Matoušek (Prvý brat), Csaba Kotlár (Druhý brat), Amir Khan (Otec) a Zdeněk Plech (Matka), foto: Zdeněk Sokol

Ženu, jedinú spevácku rolu v Očakávaní (na scéne je tiež Jan Adam ako Mŕtvy muž), vytvorila Petra Alvarez Šimková. Príjemne ma prekvapila mnohotvárnou dynamickou a výrazovou kresbou postavy. Jej mladodramatický soprán sa dokázal ľahko presadiť cez mierne zredukovaný orchester, znel plasticky a bez ostrých hrotov. Tiež herecky bola jej kreácia vierohodná a citovo mnohotvárna.

V tejto sezóne sa dvojtitul hrá len päťkrát v nemennom obsadení, či sa inscenácia vráti nie je teraz známe. Premiérový večer, hoci sa odohral bezprostredne po vyhlásení núdzového stavu v Českej republike, síce vypredaný nebol, no nielenže mal dobrú návštevnosť, ale najmä sa stretol s veľmi priaznivým ohlasom. Potlesk teda patril nielen všetkým účinkujúcim, ale rovnako nápaditej dramaturgii, presadzovanej vedením inštitúcie. Na rozdiel od smutného a každým dňom sa potvrdzujúceho úpadku Opery SND (čo našťastie neplatí pre dve ďalšie slovenské operné divadlá), možno Prahe len úprimne závidieť.

Autor: Pavel Unger

písané z premiéry 26. novembra 2021

Kurt Weill: Sedem smrteľných hriechov
Štátna opera Praha
Premiéra 26. a 28. novembra 2021

Hudobné naštudovanie a dirigent: Jiří Rožeň
Réžia: Barbora Horáková Joly
Scéna, svetelný design, videoart: Wariot Ideal (Jan Dörner, Jan Kalivoda, Vojtěch Švejda)
Kostýmy: Óscar Armendariz
Choreografia / Pohybová spolupráca: Marta Trpišovská, Jan Adam
Dramaturgia: Ondřej Hučín

Anna I: Dagmar Pecková
Anna II: Lea Švejdová
Matka: Zdeněk Plech
Otec: Amir Khan
Prvý brat: Daniel Matoušek
Druhý brat: Csaba Kotlár

Arnold Schönberg: Očakávanie
Štátna opera Praha
Premiéra 26. a 28. novembra 2021

Hudobné naštudovanie a dirigent: Jiří Rožeň
Réžia: Barbora Horáková Joly
Scéna a kostýmy: Inés Nadler
Svetelný design: Jan Dörner
Videoart: Sergio Verde
Dramaturgia: Ondřej Hučín

Žena: Petra Alvarez Šimková
Mŕtvy muž: Jan Adam

www.narodni-divadlo.cz

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár