Po ôsmykrát sa Janáčkovo divadlo v Brne stalo medzinárodným fókusom pozornosti na dielo moravského velikána, ktorého operný odkaz dnes magnetizuje umelecké osobnosti, divadlá a festivaly najväčšieho svetového kalibru. Festival Janáček Brno počas osemnástich dní, pod mottom „Quo Vadis“, sústreďuje javiskovú a koncertnú tvorbu Leoša Janáčka, ale aj autorov v širšom kontexte. Je zároveň prehliadkou špičkových svetových umelcov.
V rámci podujatia zavítalo 13. novembra 2022 do Brna Grand Théâtre de Genève a Orchestre de la Suisse Romande so svojou novou inscenáciou Káte Kabanovej od Leoša Janáčka. Bezprostredne po hosťovaní pražského Národného divadla s tým istým titulom (v hudobnom naštudovaní Jaroslava Kyzlinka a réžii Calixta Bieita) sa naskytla pre miestne, ale aj početné zahraničné publikum zaujímavá konfrontácia dvoch svojbytných poňatí.
Ženevská inscenácia, ktorá vznikla ako koprodukcia s Deutsche Oper am Rhein Düsseldorf/Duisburg (tam ju uviedli v marci v odlišnom obsadení i hudobnom naštudovaní), je dielom českého dirigenta Tomáša Netopila, nemeckej režisérky s turecko-talianskymi koreňmi Tatjany Gürbaca, scénografa Henrika Ahra a kostýmovej výtvarníčky Barbary Drosihn.
Tatjana Gürbaca je odchovankyňou známej školy Ruth Berghausovej a vyvíjala sa tiež po boku kontroverzného Petra Konwitschného. Jej poňatie Káte Kabanovej je však jej autonómnou výpoveďou, zrkadliacou vnímanie predlohy očami ženy, cítiacej psychické poryvy v emóciách a činoch titulnej hrdinky. Tá je jej skutočným stredobodom psychologickej drámy.
Dej sa odohráva v dobovo neurčitom posunutom čase, pričom prítomnosť rieky Volgy, kde svoj bezvýchodiskový život končí hlavná hrdinka, sa objavuje len v zadnom prospekte úvodu. Gürbaca so svojím tímom však na druhej strane nevytvára scénu klaustrofóbie, ale horizontálne, častým dvíhaním deliacej zadnej opony, v hĺbke javiska otvára nové hracie polia. Ozvláštňuje ich účinný svetelný dizajn Stefana Bolligera. Celé javisko je samostatnou laminátovou konštrukciou, zasadenou do pôvodného pódia, s miernou šikminou a bočnými uzavretými stenami, ktoré však len imitujú únikové cesty. Mimochodom, z akustického hľadiska je to veľmi výhodný typ scény.
Prehĺbený hrací priestor réžia využíva v premyslených mizanscénach, podľa potreby jeho horizontálnu dimenziu limituje, občas priestor vyprázdňuje, inokedy zahusťuje. Jednoduchými prostriedkami tak dokáže meniť dejiská a ich atmosféru. Celkovo z inscenačného poňatia sa vytráca baladickosť a prevládajú realistické črty, v balanse so záverečným dejstvom, presúvajúcim výpoveď väčšmi do antiilúzie.
Veľkú pozornosť venovala Tatjana Gürbaca profilovaniu postáv. V centre je pochopiteľne Káťa, jej emócie, vyplývajúce z tyranského kupeckého prostredia, cez momenty uvoľnenia pri stretnutí s Varvarou, odolávanie hlasu srdca, až po zradu manželského sľubu a vyvodenie zodpovednosti samovražednou definitívou.
Veľmi výrazne je riešená Kátina dilema medzi vernosťou a citovým volaním, minimálne na dvoch miestach. Keď zúfalo žiada nechápajúceho Tichona, aby mu mohla prisahať vernosť. A neskôr, keď podľahne Varvarinmu zvodu a zdvihne rafinovane ponúknutý kľúč od vchodu do záhrady, pre tajné stretnutie s Borisom. Scéna simultánneho stretnutia milencov je jedným z najčarovnejších a najpoetickejších momentov inscenácie.
Zvláštny a v tomto prípade originálny je profil Kabanichy. Žiadne despotické monštrum, žiadna vonkajškovo dominantná autorita. Drobnejšia, nenápadná štíhla žena s cupitajúcimi krokmi, bolesťami v krížoch, je ukážkou, že zákernosť a zloba nemusí byť demonštrovaná okato. Erotická scéna s Dikojom, inak s tradičnými vlastnosťami ožranského chlipníka, bola pomerne odvážna, ale zasa nevzpierala sa pokryteckej realite v nábožnej rodine.
Posledné dejstvo speje k dramatickému vyvrcholeniu. Scéna búrky a výmena názorov medzi pokrokovým Kudrjášom a zadubeným Dikojom (jednoducho, ale efektne zaranžovaná, i v nej používa režisérka občasne „skamenenie“ osôb na javisku) je v tieni blížiacej sa katastrofy. Káťa, ktorá sa priznala k hriechu, blúdi javiskom smerom k pomyselnej rieke, okolie, ktoré ani nevníma, ju okato opľúva. Jedinou reálnou postavou, ktorú v pološialenom stave vníma, je Boris. Keď ju opúšťa pre cestu na Sibír, je koniec. Réžia ho končí neiluzívne. Zatiaľ čo Káťa kráča v ústrety čiernemu horizontu, z proscénia, ktoré v tej chvíli predstavuje Volgu, vyťahujú už len čižmičky. A Kabanicha ďakuje „dobrým ľuďom za úslužnosť“.
Hudobné naštudovanie Tomáša Netopila, od prvého po posledný takt bez prestávky hranej 3-dejstvovej opery, doslova tepalo v rovnakej frekvencii s Janáčkovou partitúrou. Dirigent mal k dispozícii medzinárodne renomovaný a koncertne veľmi aktívny Orchestre de la Suisse Romande, ktorý sa vcítil do jeho koncepcie bezo zvyšku. Popri demonštrovaní svojich technických a výrazových hodnôt stál plne v službách zachytávania špecifík daného štýlu. Vychádzajúceho z miestneho koloritu, no presahujúceho nadnárodnú hranicu a pre svoj univerzálny postoj k formovaciu drámy i lyriky, vybičovaných emócií i záverečnej katarzie (v prípade tohto diela tragickej), uchopiteľného všade vo svete. Pravda, ak ho formuje kvalifikovaný dirigent.
Tomáš Netopil týmito schopnosťami disponuje a preto na štetec svojej maľby Káte Kabanovej nanášal citlivo rôznorodé farby a diferencované odtiene. Mnohorakosť bola v šírke dynamickej palety, v rafinovaných odrazoch prírody, živej i neživej, v psychologických pochodoch postáv, predovšetkým ústrednej hrdinky. Neakcentoval typológiu baladickej opery, v súzvuku s poňatím režisérky skôr sa naladil na realistickejšiu strunu vizuálnej podoby, ktorá však oscilovala medzi viacerými pólmi.
Ťažko vyzdvihnúť jednotlivé miesta Netopilovho poňatia, keď tvorili plastický, transparentný a v detailoch vypointovaný tok. Ak by som však jedno miesto musel označiť, tak to bolo milostné stretnutie dvoch párov v druhom obraze 2. dejstva.
V titulnej úlohe spoznalo Brno momentálne jednu z najvyhľadávanejších predstaviteliek Káte, aj na tohtoročnom Salzburskom festivale rovnakú postavu vytvárajúcu americkú sopranistku Corinne Winters. Tento raz v odlišnom režijnom vedení ako Barriem Koskym v Salzburgu, vykreslila vierohodnú štúdiu mladej ženy, obklopenej tvrdou realitou prostredia, balansujúcej medzi vášňou a manželským putom, otvorenej porušeniu konvencií a vyvodzujúcej krutý následok. Corinne Winters aj v Gürbacovej koncepcii bola uveriteľná herecky a spevácky variovala svoj farebný mladodramatický soprán s krásnou vysokou polohou do výrazových sfér, aké si to jednotlivé pasáže vyžadovali.
V ženevskej inscenácii je centrom pozornosti Káťa a jej spolu – či protihráči sú síce iniciátormi situácií, no v mozaike postáv nie sú dominantní. Aleš Briscein je pochopiteľne v Janáčkovi najviac doma a jeho Boris mal potrebnú dávku náruživosti i zbabelosti. Spieval ho lesklým a pevným tenorom svetlejšej farby, v ktorom nájdeme všetky výrazové a dynamické nuansy. Sam Furness bol timbrovo tmavším Kudrjášom, než býva zvykom, no jeho hlas i herecké uchopenie postavy zodpovedali atmosfére deja. Varvare dala mladá Chorvátka Ena Pongrac príjemnú mezzosopránovú farbu a herecký temperament.
Tichon je síce tiež kľúčovou postavou, no s menším priestorom, ktorý Magnus Vigilius využil na profil nerozhodného, matkou slepo ovládaného slabocha. Aj hlasovo jeho zvučný tenor vyjadril podstatu partu. Impozantný bas ponúkol vo svojich arogantných opileckých výstupoch Tomas Tomasson ako Dikoj. Aj bez ohľadu na nezvyklé režijné formovanie Kabanichy spevácky bola Elena Zhidkova najproblematickejším článkom obsadenia. Jej mezzosopránu chýbala ráznosť, údernosť a obsažnosť, čím radikálne oslabila svoje výstupy.
Prečítajte si tiež:
• Začína sa ôsmy ročník medzinárodného operného a hudobného festivalu Janáček Brno
• Experiment otvoril festival Janáček Brno. Opera Z mŕtveho domu splynula s Glagolskou omšou
Festival Janáček Brno 2022 zažil ďalší sviatočný operný večer. Prijatie takmer plným hľadiskom Janáčkovej opery bolo mimoriadne vrúcne, ocenenie hosťujúceho ženevského súboru a spolupracujúceho orchestra, ako aj dirigenta a sólistov dlhotrvajúcimi ováciami, boli plne namieste. Ďalším magnetom bude Janáčkova Věc Makropulos s Velšskou národnou operou pod taktovkou Tomáša Hanusa v piatok 18.novembra.
Autor: Pavel Unger
písané z predstavenia 13. 11. 2022
Leoš Janáček: Káťa Kabanová
Grand Théâtre de Genève
Predstavenie v rámci festivalu Janáček Brno 2022
Dirigent: Tomáš Netopil
Réžia: Tatjana Gürbaca
Scéna: Henrik Ahr
Svetelný design: Stefan Bolliger
Kostýmy: Barbara Drosihn
Káťa: Corinne Winters
Tichon Ivanyč Kabanov: Magnus Vigilius
Savjol Prokofjevič Dikoj: Tomas Tomasson
Boris Grigorjevič: Aleš Briscein
Marfa Ignatěvna Kabanová: Elena Zhidkova
Váňa Kudrjáš: Sam Furness
Varvara: Ena Pongrac
Kuligin: Vladimir Kazakov
Glaša: Mi Young Kim
Fekluša: Natalia Ruda
www.ndbrno.cz | www.janacek-brno.cz
video
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.