Ženy pri kormidle: Pucciniho Triptych v Barcelone

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Gran Teatre del Liceu v španielskej Barcelone ponúka začiatkom decembra t.r. sériu predstavení Pucciniho Triptychu (Il trittico). V koprodukčnej inscenácii režisérky Lotte de Beer účinkujú pod taktovkou Susanny Mälkki zvučné mená medzinárodnej opernej scény.

Dramaturgia prvej katalánskej opernej scény, barcelonského Gran Teatre del Liceu, funguje na princípe koprodukcií a odkúpených inscenácií, do ktorých sú pozývaní speváci najvyššej triedy. Takto sa jeho – v nezanedbateľnej miere turistické – publikum v aktuálnej sezóne dostalo či ešte dostane k inscenácii Donizettiho Dona Pasquala v réžii Damiana Michieletta, ktorá pôvodne vznikla v koprodukcii parížskej a londýnskej opery (2019), k parížsko-amsterdamskej produkcii Verdiho Trubadúra v réžii Alexa Ollého (2015), k Pucciniho Tosce v réžii Rafaela R. Villalobosa z bruselskej La Monnaie (2021), či k opere Sedem smrtí Marie Callas autorky a režisérky Mariny Abramović, ktorej premiérové uvedenie zožalo pred dvomi rokmi úspech v Bayerische Staatsoper. Podobná rovnica – overená inscenácia plus špičkoví speváci – bola použitá aj pri titule, ktorý sa dostal do programu v aktuálnom adventnom čase: Pucciniho Triptychu.

Giacomo Puccini (1858 – 1924), zdroj: internet

Giacomo Puccini sa vo svojom predposlednom javiskovom diele ideovo inšpiroval Alighieriho Božskou komédiou: pochmúrny naturalistický Plášť vnímal ako Danteho peklo, mystickú Sestru Angeliku ako očistec a burleskného Gianniho Schicchim symbolicky prirovnal k Danteho raju.

Ťažko si predstaviť obsahovo i náladovo kontrastnejšie tituly. Plášť prináša drámu rozvráteného manželského vzťahu a temný obraz života bez budúcnosti. Láske Micheleho a Giorgetty dala ranu smrť malého synčeka, zvyšok udusila ubíjajúca rutina prístavných dokov. Giorgetta hľadá východisko z beznádeje vo vášnivej náruči mladého robotníka Luigiho. Úlet sa končí tragicky, Luigi umiera Micheleho rukou. Hrdinkou príbehu Sestry Angeliky je mladá šľachtičná, ktorú príbuzní po narodení nemanželského dieťaťa odsúdili k životu v kláštore. Angelika sa sedem rokov s pokorou kajá, no keď sa dozvie o chlapčekovej smrti, spácha samovraždu. A napokon Gianni Schicchi je geniálnou hudobnou komédiou z prostredia renesančnej Florencie o chamtivých príbuzných, ktorí sa neváhajú znížiť k falšovaniu strýkovho testamentu. Strojca ich podvodu, miestny figliar Gianni Schicchi, im však prejde cez rozum a dedičstvo prisúdi sám sebe.

G. Puccini: Triptych (Plášť), Gran Teatre del Liceu, Barcelona, foto: David Ruano

Giacomo Puccini požadoval, aby sa Triptych uvádzal kompletne, čím vystavil budúcich tvorcov dileme: buď rezignujú na vnútornú kompaktnosť diela a každú z častí zinscenujú autonómne, alebo nájdu tému, ktorá by ich inscenačne a výkladovo premostila. Súčasní režiséri sa s väčším či menším úspechom prikláňajú k druhému spôsobu.

Mojej diváckej skúsenosti kraľuje riešenie talianskeho režiséra Damiana Michieletta (Theater an der Wien, 2012), ktorý tri časti večera nielen na papieri, ale aj na javisku dojímavo zastrešil témou rodičovskej lásky, túžby po deťoch a bolesti z ich straty. Režisér tohtoročnej salzburskej produkcie Christof Loy hľadal inscenačný kľúč v ľudskej túžbe po láske – mileneckej, manželskej, materskej. Roman Polák, tvorca jedinej slovenskej inscenácie trojtitulu (SND, 2017), v bulletine deklaroval vnútornú súdržnosť jednoaktoviek cez tému smrti, v divadelnom tvare však táto idea nebola čitateľná. Rovnaký motív ako Polák si vzala za svoj holandská režisérka Lotte de Beer v inscenácii, ktorá sa z Mníchova presunula do Barcelony, no na rozdiel od slovenského kolegu ho dostala aj do javiskovej koncepcie.

Smrť sa u Lotte de Beer ohlasuje hneď v úvodnom výjave Plášťa: Giorgetta plače nad bielou rakvičkou, ktorú vzápätí odnesú pohrební zriadenci. Odíde aj čierno odetý smútočný sprievod a užialená matka plynulo vkĺzne do príbehu, ktorý režisérka rozohrala viac v rovine smútku, frustrácie a rezignácie než vášne a drámy. Všetci jeho protagonisti sú ubití životom, zmorení ťažkou prácou, v dezilúzii z bezperspektívnej budúcnosti. Práve vôľa po lepšom živote je tým, čo Giorgettu spája s Luigim – a čo ju už nemôže spojiť so starnúcim, vyhoreným manželom Michelem.

G. Puccini: Triptych (Plášť), Bayerische Staatsoper, Mníchov, foto: Wilfried Hösl

Mizanscény zaľúbencov sú plné potláčanej túžby, do ktorej zakaždým niekto vstúpi, zatiaľ čo interakcie Giorgetty a Micheleho hovoria o tom, že manželská intimita je navždy stratená. „Resta vicino a me“ (Ostaň blízko pri mne), spieva Michele stojac meter od Giorgetty a obaja smutne pozerajú do hľadiska. Obvinenie „Sgualdrina!“ („Štetka!“) nevyriekne zúrivo, ale rezignovane. Rovnako zavraždenie Luigiho sa odohrá bez drámy, bez hnevu – zabíjal unavený muž, ktorý už všetko stratil.

Ambrogio Maestri sa s takýmto portrétom hrdinu plasticky zžil. Možno až príliš: absencia energie a drámy čiastočne ochudobnila vokálny výkon renomovaného talianskeho basbarytonistu. Jedno ani druhé nechýbalo jeho sokovi v láske, americkému tenoristovi Brandonovi Jovanovichovi ako maskulínnemu, znelým tenorom vybavenému Luigimu. No možno práve priveľa drámy spôsobilo, že záver partu technicky nezvládol a posledné frázy spieval forsírovaným, zapadajúcim tónom.

Najcennejšou kreáciou Plášťa bola Giorgetta nórskej sopranistky Lise Davidsen – speváčky s hlasom krásneho, zvonivého timbru, v ktorom sa spája lyrická mäkkosť s dramatickým výrazom a zvučnosťou. Ich spoločné, erotickým napätím vibrujúce scény s Luigim zároveň zniesli najprísnejšie činoherné kritériá.

G. Puccini: Triptych (Plášť), Bayerische Staatsoper, Mníchov, foto: Wilfried Hösl

Dej Plášťa situovala režisérka na surreálne pôsobiacu scénu (Bernhard Hammer) v tvare obrovského lievika, ktorá evokovala tunel osudu (avšak bez svetla nádeje na jeho konci) a protagonistov vťahovala do prúdu, z ktorého niet úniku. Na konci príbehu sa zadná polovica tunela odpojila a otočiac sa takmer o 360 stupňov priviezla pred Giorgettu mŕtve telo Luigiho. Opäť nastúpil smútočný sprievod známy z úvodu opery a počas potlesku publika na konci opery odniesol z javiska veľkú truhlu. Prestávka ani prestavba scény sa nekonali: keď sprievod zmizol v hmle tunela, na javisku stála rehoľná sestra a nemilosrdne strihala vlasy žene v dlhej bielej spodnici.

Sestra Angelika z Pucciniho mystéria nedostala u Lotte de Beer charakter uzavretej, múdrej ženy, ktorá pozná liečivé rastliny a svojimi vedomosťami i rozvahou si získala rešpekt spolusestier – režisérka ju odsúdila k šialenstvu. Ľútostivo zbierajúc zo zeme ostrihané vlasy sa tvárila ako polapené zvieratko, na súcitný dotyk reagovala podráždenými tikmi, obsedantne si hladkala hlavu a škriabala sa po tele. V kontexte takto vymedzeného výrazového diapazónu bolo ťažké pochopiť, že práve Angeliku prídu spolurehoľníčky volať, aby ratovala poštípanú sestru Claru.

G. Puccini: Triptych (Sestra Angelika), Gran Teatre del Liceu, Barcelona, foto: David Ruano

O čosi uveriteľnejšie dimenzie nadobudol výjav, v ktorom Angeliku navštívi jej teta, aby od nej vymohla zrieknutie sa dedičstva. V de Beerovej inscenácii nedostala Principessa podobu despotickej, autoritatívnej beštie (ako ju hrala napríklad Karita Mattila v Loyovej salzburskej inscenácii), ale starej, o palicu sa podopierajúcej ženy. S Angelikou má i štipku súcitu (keď sa nešťastná matka po správe, že jej synček je mŕtvy, zrúti, teta ju pohladká po hlave), no prvoradým ostáva dôvod, pre ktorý sem prišla. Renomovaná talianska mezzosopranistka Daniela Barcelona naplnila part Principessy znelým, vrúcne mäkkým hlasom aj zrelým, disciplinovaným herectvom.

Počnúc áriou Senza mama, keď sa Sestra Angelika stáva monodrámou, albánska sopranistka Ermonela Jaho konečne dostala možnosť rozvinúť svoj part primárne vokálnymi výrazovými prostriedkami. V emocionálne bohatej palete sa prespievala od žiaľu nad stratou synčeka až k smrteľnej úzkosti z blížiaceho sa konca. Vo finále opery ju má podľa Pucciniho čakať spása v podobe Panny Márie.

G. Puccini: Triptych (Sestra Angelika), Gran Teatre del Liceu, Barcelona, foto: David Ruano

Záver, ktorý v dnešnom sekularizovanom svete stavia režisérov pred zvlášť ťažkú úlohu, pojala Lotte de Beer v antireligiózne nihilistickom duchu. Angelikino telo po smrteľnom zápase, keď jej z otrávených úst naturalisticky tiekla pena, bezducho ovislo z okraja tunela, z ktorého útrob sa vysunul a následne o 180 stupňov (t. j. dole hlavou) otočil vysvietený 3D kríž s jej uväznenou dvojníčkou. Žiadna nádej na večnosť, žiadna divácka katarzia.

Giannim Schicchim je – napriek komickému príbehu – smrť prítomná už z princípu: opera sa začína (falošným) plačom rodiny Donatiovcov nad zosnulým strýkom Buosom. V Barcelone sa v úvode tejto časti zadnou časťou javiska opäť prešiel smútočný sprievod a otočka tunela (stabilného scénického základu všetkých troch dielov večera) vyčarovala kópiu Buosovej smrteľnej postele aj s atrapou nebožtíka – nemého svedka vyčíňania chamtivcov.

G. Puccini: Triptych (Gianni Schicchi), Gran Teatre del Liceu, Barcelona, foto: David Ruano

Kostýmovej retro-poetiky (Jrorine van Beek) sa Lotte de Beer nevzdala ani tentoraz. No kým PlášťSestru Angeliku ponechala v oblečení odkazujúcom k dobe vzniku opier, tak v Giannim Schicchim išla ešte hlbšie do histórie – až k renesančným koreňom predlohy. Rozprávkové kostýmy, komické pokrývky hláv aj predimenzované parochne (Schicchiho a Rinucciova „rajnička“, Laurettine dlhé žlté vlasy) už v zárodku eliminovali možnosť hlbšej charakterokresby postáv. O tú ale režisérke zjavne nešlo – príbeh potrestaných lakomcov zhmotnila v plochej, prvoplánovej karikatúre, využívajúc prvky lacného humoru (Buosov nočník vyliaty na šaty, objedený Gherardino posielajúci obsah svojho žalúdka na tatka Gherarda, tehotná Nella ocitajúca sa pravidelne na pokraji pôrodu), ilustratívnej frašky a groteskného herectva.

Hodnotu tejto časti večera zvýšili výborné spevácke a sčasti i herecké výkony. Ambrogio Maestri sa v role komického Schicchiho cítil zjavne komfortnejšie než v koži tragického Micheleho, jeho hlas znel plasticky i sviežo a frázy mali pravú taliansku autenticitu. Daniela Barcelona aj v role Zity potvrdila skvelú spevácku formu i herecké dispozície, kreujúc najvtipnejšiu postavu príbehu. Španielska sopranistka Ruth Iniesta dokázala Laurette, pitoreskne sploštenej do podoby koketne afektovanej manipulátorky, pridať na ľudskosti zamatovo mäkkým, opojným sopránom; jej milovaný Rinuccio v podaní peruánskeho tenoristu Ivána Ayóna-Rivasa zabodoval najmä perfektnou, kovovo lesklou, koncentrovanou vysokou polohou.

G. Puccini: Triptych (Gianni Schicchi), Bayerische Staatsoper, Mníchov, foto: Wilfried Hösl
G. Puccini: Triptych (Gianni Schicchi), Gran Teatre del Liceu, Barcelona, foto: David Ruano

Nielen režisérske, aj dirigentské kormidlo barcelonskej inscenácie sa ocitlo v ženských rukách. Fínska dirigentka Susanna Mälkki pojala pucciniovskú trilógiu v kontexte prevažujúcej interpretačnej tradície v lyrickejších, dynamicky i tempovo jemnejších tónoch než je zvykom. V miestach s krehkou emóciou to bolo na prospech, v častiach vyžadujúcich vzrušenejší či dramatickejší výraz však na škodu celkového pojatia, ktorému najmä v prvých dvoch dieloch večera chýbali napätie, gradácia, kontrast. Každopádne, vďaka technicky výborne disponovanému Orchestru Gran Teatre del Liceu aj viacerým skvelým speváckym výkonom išlo o príjemný, hoci nie strhujúci operno-divadelný večer.

Autor: Michaela Mojžišová

písané z reprízy 3. decembra 2022

Fotografie v recenzii sú z Barcelony aj Mníchova.

G. Puccini: Triptych
(Plášť, Sestra Angelika, Gianni Schicchi)
Gran Teatre del Liceu v Barcelone v koprodukcii s Bavorskou štátnou operou v Mníchove

Premiéra v Mníchove 10. decembra 2017.

Premiéra v Barcelone 27. novembra 2022.

Dirigent: Susanna Mälkki
Réžia: Lotte de Beer
Scéna: Bernhard Hammer
Kostýmy: Jrorine van Beek
Svetlo: Alex Brok

Orchester a zbor Gran Teatre del Liceu (Pablo Assante, zbormajster)
Detský zbor Cor Infantil de l’Orfeó Català (Glòria Coma i Pedrals, zbormajster)

Osoby a obsadenia v Barcelone

Il tabarro (Plášť)

Michela: Ambrogio Maestri
Luigi: Brandon JovanovichIL
Tinca: Pablo García-López
Il Talpa: Valeriano Lanchas
Giorgetta: Lise Davidsen
Frugola: Mireia Pintó
Predavač piesní: Marc Sala
Dievča, soprán: Ruth Iniesta
Chlapec, tenor: Iván Ayón-Rivas

Suor Angelica (Sestra Angelika)

Sestra Angelika: Ermonela Jaho
Principessa: Daniela Barcellona
L’abadessa: María Luisa Corbacho
La Germana Zeladora: Mireia Pintó
Učiteľka noviciek: Marta Infante
Sestra Genovieffa: Mercedes Gancedo
Sestra Osmina: Carolina Fajardo
Sestra Dolcina: Berna Perles

Gianni Schicchi

Gianni Schicchi: Ambrogio Maestri
Lauretta: Ruth Iniesta
Zitad: Daniela Barcellona
Rinuccio: Iván Ayón-Rivas
Gherardo: Marc Sala
Nella: Berna Perles
Betto di signa: Pau Armengol
Simone: Stefano Palatchi
Marco: David Oller
Ciesca: Mireia Pintó
Majster Spinelloccio: Luis López Navarro
Amantio di Nicolao: Tomeu Bibiloni
Gherardino: Joy Sánchez / Clara Feliu / Conrad Font / Vega Torres
Pinellino: Miquel Rosales / Plamen Papazikov
Guccio: Gabriel Diap / Dimitar Darlev

www.liceubarcelona.cat

video

Trailer TU…

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operná historička, kritička, vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV, od roku 2021 predsedníčka výboru Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár