Zimná cesta Petra Mazalána

0

Odber týždenného newslettera

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Slovenský barytonista Peter Mazalán pokračuje v mapovaní hraníc koncertného a performatívneho formátu i v úvahách o zmysle tvorby a rôznych možnostiach vnímania umenia a reality. Vo svojom najnovšom projekte Winterreise prostredníctvom neobvyklého koncertno-divadelného projektu, v premiére uvedeného 20. februára 2020 v bratislavskom Štúdiu 12, svoju pozornosť upriamil na svet autistických osôb a na jeho prieniky so svetom „normálnych“ ľudí.

Napriek tomu, že mnohí ľudia to tak radi deklarujú, svet nie je čiernobiely. Je všeobecne známe, že ľudská spoločnosť je mimoriadne diferencovaná. Odlišnosti spočívajú v bežne viditeľných znakoch ako pohlavie, výška, hmotnosť, farba vlasov, farba pleti. Ďalšie biologicky dané odlišnosti sú zjavné až pri bližšom spoznaní alebo meraní: ľaváctvo, krvná skupina, sexuálna orientácia a pre mnohých donedávna neznáma neurodiverzita. Je to samozrejme široký pojem, no zjednodušene znamená, že vo svete existujú rôzne druhy mozgov a každý funguje špecifickým spôsobom.

Ak sa nad témou zamyslíme do detailov, uvedomíme si, že čistý neurotypik (teda človek dokonale „normálny“) vlastne nejestvuje. Každý má svoj jedinečný mozog a iba všeobecná spoločenská zvyklosť vytvára pomyselnú uznávanú normu. Odlišnosti od tejto normy, napríklad dyslexia, ADHD a autizmus sa zvyknú označovať ako neurodiverzita. Téma odlišnosti je aktuálna i v súčasnosti.

F. Schubert / E. Jelinek: Winterreise, 2020, Peter Pažický, Peter Mazalán, foto: Radovan Dranga

Vyštudovaný operný spevák a architekt Peter Mazalán sa (prostredníctvom združenia KunstPlay alebo v spolupráci so sopranistkou Evou Šuškovou) v kreatívnych projektoch snaží o medzižánrové prepojenie hudby, divadla a vizuálneho umenia. Zásadný priestor vo svojich projektoch realizujú umelci sami, no k spolupráci pozývajú aj iných kolegov zo spomínaných oblastí. Výsledkom býva nový, špecifický útvar ako prezentácia konkrétnej jednotiacej myšlienky prostredníctvom vzájomnej interakcie jednotlivých zložiek.

Tentoraz sa spevák v novom autorskom projekte Winterreise (Zimná cesta) tematicky vydal čiastočne aj mimo umeleckú sféru. Vďaka osobnej skúsenosti so svojim synovcom sa empaticky pozrel na tému poruchy autistického spektra.

Prečítajte si tiež:
Unterreise, blízko k Schubertovi

V divadelnej sále Štúdia 12 je všetko pripravené na klasický piesňový recitál. Klavirista Peter Pažický sedí pri koncertnom krídle, v jeho ohybe stojí pred stojanom na noty barytonista Peter Mazalán a spolu prednesú výber z piesňového cyklu Franza Schuberta Winterreise na básne Wilhelma Müllera.

Zrejme málokto z divákov si všimne drobné vyrušovanie v prvom rade. Dievča (Annamária Janeková) si sem-tam niečo do koncertného ticha zamrmle, šuchoce zošitom s notami. Matka (Jana Oľhová) sa ho snaží utíšiť. Dievča však svoju činnosť pomaly stupňuje, podíde s notami k účinkujúcim, listuje v nich a sadne si opäť na svoje miesto. Potom sa znova vráti k spevákovi a k jeho spevu sa pridáva mrmlaním textov.

F. Schubert / E. Jelinek: Winterreise, 2020, Jana Oľhová, Annamária Janeková, foto: Radovan Dranga

Tradičný koncert (podľa slov autora v bulletine „dožívajúca forma piesňového recitálu“) sa začne rozpadávať: nielen zásahom dievčaťa, ale aj elektronickou intervenciou do klavírneho partu – znie ako preparovaný nástroj – a spevu (soundart Fero Király). Matka podíde na pódium k dcére, napomína ju, tá je však duchom neprítomná a fascinovaná hudbou začne spievať spolu so sólistom. Dojatá si priloží noty na hruď. V tom momente svetlo zhasne a parostroj celý priestor intenzívne zadymí.

Klavirista aj spevák si sadnú bokom, protisvetlo rozjasňuje pomaly sa rozplývajúcu paru. Na scéne ostáva dievča a recitujúc fragmenty z Winterreise Elfriede Jelinek sa približuje ku klavíru. Fascinovane objavuje koncertné krídlo, stojan na noty a podľa subjektívneho kľúča strieda slovenčinu s dokonalou nemčinou. Brnká na struny otvoreného klavíra. Svetlo sa zmäkčí na renesančný šerosvit (svetelný dizajn Ján Ptačin). Keď započuje „z diaľky“ spev, hystericky sa rozkričí. Pribieha matka a upokojuje ju, rozpustí bohaté vlasy a češe ich. Ich hlasy sú amplifikované a znejú odcudzene.

Prečítajte si tiež:
Babylonská veža v paláci

Dievča stále pokračuje v deklamácii Jelinkovej textov, často opakuje repliky. Matka ju chlácholivo prikrýva „dekou“ – v skutočnosti obalom na koncertné krídlo. Jeho funkciu dievča prekvapivo pochopí a samo sa pokúsi klavír prikryť. Podarí sa mu vytvoriť si skrýšu, do ktorej sa pred svetom schová. Unavená a rezignovaná matka dosadne na klavírnu stoličku a priznáva publiku neschopnosť priblížiť sa k mysleniu svojej dcéry. Tá vylezie so svojho bunkra, brnká na klávesy.

Roztočí sa ventilátor, čechrá obom vlasy a dievča si nechá od matky obliecť sveter. Nastáva vzácny moment objatia a postavy na javisku sa rozplynú v protisvetle. Na horizonte sa premieta Jelinkovej text, znie autentická nahrávka bľabotajúceho dieťaťa so svojou matkou a zmení sa na elektronickú repetíciu. Silný a veľmi milý dotyk reality na záver vyváži bezútešnú náladu diania na javisku.

F. Schubert / E. Jelinek: Winterreise, 2020, Annamária Janeková, foto: Radovan Dranga

Peter Mazalán sa vo Winterreise, ktorú autorsky pripravil aj režíroval, dostal vo svojich projektoch zatiaľ zrejme najďalej. Originálna forma, v ktorej sa špičkovo interpretovaný schubertovský recitál zmení inscenovaným zásahom na činohru s kolážou Jelinkovej textov, vďaka premyslenej a precíznej stavbe podporenej dramaturgickým okom, dobre funguje. A to napriek (zdanlivo) obrátenému poradiu.

Prečítajte si tiež:
Symptóm: Dieťa

Druhá polovica predstavenia inscenuje obraz stereotypnej situácie s autistickým dieťaťom, ktorá by mohla byť očakávane zásahom narušená a stala by sa apelom. Zasiahnutá je však prekvapivo prvá polovica, v ktorej si autor akoby mimo témy jemne rypol do (stereotypného) formátu piesňového recitálu. Analógia je však čitateľná. Spolu so záverečnou pointou a svojou sugestivitou posúva predstavenie do roviny vzácneho autorského odkrytia silnej ľudskej empatie.

Autorovi je jasné, že týmto projektom nenaruší všeobecné spoločenské zvyklosti v akceptácii neurodiverzity. V našej spoločnosti je akákoľvek odlišnosť komplikovane prijímaná. No bez toho, aby sa na túto cestu niekto vydal, sa nezmení nič.

Autor: Jozef Červenka

písané z premiéry 20. 2. 2020

Franz Schubert / Elfriede Jelinek: Winterreise
Štúdio 12, Bratislava, písané z reprízy 25. 2. 2020
Premiéra 20. 2. 2020

Réžia, koncept, spev: Peter Mazalán
Herecká akcia: Jana Oľhová, Annamária Janeková
Klavír: Peter Pažický
Dramaturgická spolupráca: Miro Dacho
Elektronika, soundart, zvuk: Fero Király
Svetelný dizajn: Ján Ptačin
Kostým, masky: Simona Vachálková
Zvuková spolupráca: Dominik Novák
Odborná spolupráca: Veronika Kita Mazalánová

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

video

WINTERREISE

Winterreise / Zimná cesta je divadelným projektom prispievajúcim k diskusii o autizme. Vychádza z kompozícií piesňového cyklu Franza Schuberta Winterreise na básne Wilhelma Müllera a je inšpirovaný rovnomenným textom Elfride Jelinek. Schubert vytvoril z Müllerovej poézie dramatický monológ existenciálnej beznádeje a rezignácie osamelého vandrovníka. Predstavuje tiež vieru v slobodu a v ľudskú individualitu, túžbu návratu a aj lásky k vlasti. 20.2. – 17:30 / 25.2. – 19:00lístky: http://www.studio12.sk/programvideo: Sophia Boyd

Uverejnil používateľ Peter Mazalan Streda 5. februára 2020
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Jozef Červenka

hudobný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár