Slovenský barytonista Peter Mazalán pokračuje v mapovaní hraníc koncertného a performatívneho formátu i v úvahách o zmysle tvorby a rôznych možnostiach vnímania umenia a reality. Vo svojom najnovšom projekte Winterreise prostredníctvom neobvyklého koncertno-divadelného projektu, v premiére uvedeného 20. februára 2020 v bratislavskom Štúdiu 12, svoju pozornosť upriamil na svet autistických osôb a na jeho prieniky so svetom „normálnych“ ľudí.
Napriek tomu, že mnohí ľudia to tak radi deklarujú, svet nie je čiernobiely. Je všeobecne známe, že ľudská spoločnosť je mimoriadne diferencovaná. Odlišnosti spočívajú v bežne viditeľných znakoch ako pohlavie, výška, hmotnosť, farba vlasov, farba pleti. Ďalšie biologicky dané odlišnosti sú zjavné až pri bližšom spoznaní alebo meraní: ľaváctvo, krvná skupina, sexuálna orientácia a pre mnohých donedávna neznáma neurodiverzita. Je to samozrejme široký pojem, no zjednodušene znamená, že vo svete existujú rôzne druhy mozgov a každý funguje špecifickým spôsobom.
Ak sa nad témou zamyslíme do detailov, uvedomíme si, že čistý neurotypik (teda človek dokonale „normálny“) vlastne nejestvuje. Každý má svoj jedinečný mozog a iba všeobecná spoločenská zvyklosť vytvára pomyselnú uznávanú normu. Odlišnosti od tejto normy, napríklad dyslexia, ADHD a autizmus sa zvyknú označovať ako neurodiverzita. Téma odlišnosti je aktuálna i v súčasnosti.
Vyštudovaný operný spevák a architekt Peter Mazalán sa (prostredníctvom združenia KunstPlay alebo v spolupráci so sopranistkou Evou Šuškovou) v kreatívnych projektoch snaží o medzižánrové prepojenie hudby, divadla a vizuálneho umenia. Zásadný priestor vo svojich projektoch realizujú umelci sami, no k spolupráci pozývajú aj iných kolegov zo spomínaných oblastí. Výsledkom býva nový, špecifický útvar ako prezentácia konkrétnej jednotiacej myšlienky prostredníctvom vzájomnej interakcie jednotlivých zložiek.
Tentoraz sa spevák v novom autorskom projekte Winterreise (Zimná cesta) tematicky vydal čiastočne aj mimo umeleckú sféru. Vďaka osobnej skúsenosti so svojim synovcom sa empaticky pozrel na tému poruchy autistického spektra.
Prečítajte si tiež:
Unterreise, blízko k Schubertovi
V divadelnej sále Štúdia 12 je všetko pripravené na klasický piesňový recitál. Klavirista Peter Pažický sedí pri koncertnom krídle, v jeho ohybe stojí pred stojanom na noty barytonista Peter Mazalán a spolu prednesú výber z piesňového cyklu Franza Schuberta Winterreise na básne Wilhelma Müllera.
Zrejme málokto z divákov si všimne drobné vyrušovanie v prvom rade. Dievča (Annamária Janeková) si sem-tam niečo do koncertného ticha zamrmle, šuchoce zošitom s notami. Matka (Jana Oľhová) sa ho snaží utíšiť. Dievča však svoju činnosť pomaly stupňuje, podíde s notami k účinkujúcim, listuje v nich a sadne si opäť na svoje miesto. Potom sa znova vráti k spevákovi a k jeho spevu sa pridáva mrmlaním textov.
Tradičný koncert (podľa slov autora v bulletine „dožívajúca forma piesňového recitálu“) sa začne rozpadávať: nielen zásahom dievčaťa, ale aj elektronickou intervenciou do klavírneho partu – znie ako preparovaný nástroj – a spevu (soundart Fero Király). Matka podíde na pódium k dcére, napomína ju, tá je však duchom neprítomná a fascinovaná hudbou začne spievať spolu so sólistom. Dojatá si priloží noty na hruď. V tom momente svetlo zhasne a parostroj celý priestor intenzívne zadymí.
Klavirista aj spevák si sadnú bokom, protisvetlo rozjasňuje pomaly sa rozplývajúcu paru. Na scéne ostáva dievča a recitujúc fragmenty z Winterreise Elfriede Jelinek sa približuje ku klavíru. Fascinovane objavuje koncertné krídlo, stojan na noty a podľa subjektívneho kľúča strieda slovenčinu s dokonalou nemčinou. Brnká na struny otvoreného klavíra. Svetlo sa zmäkčí na renesančný šerosvit (svetelný dizajn Ján Ptačin). Keď započuje „z diaľky“ spev, hystericky sa rozkričí. Pribieha matka a upokojuje ju, rozpustí bohaté vlasy a češe ich. Ich hlasy sú amplifikované a znejú odcudzene.
Prečítajte si tiež:
Babylonská veža v paláci
Dievča stále pokračuje v deklamácii Jelinkovej textov, často opakuje repliky. Matka ju chlácholivo prikrýva „dekou“ – v skutočnosti obalom na koncertné krídlo. Jeho funkciu dievča prekvapivo pochopí a samo sa pokúsi klavír prikryť. Podarí sa mu vytvoriť si skrýšu, do ktorej sa pred svetom schová. Unavená a rezignovaná matka dosadne na klavírnu stoličku a priznáva publiku neschopnosť priblížiť sa k mysleniu svojej dcéry. Tá vylezie so svojho bunkra, brnká na klávesy.
Roztočí sa ventilátor, čechrá obom vlasy a dievča si nechá od matky obliecť sveter. Nastáva vzácny moment objatia a postavy na javisku sa rozplynú v protisvetle. Na horizonte sa premieta Jelinkovej text, znie autentická nahrávka bľabotajúceho dieťaťa so svojou matkou a zmení sa na elektronickú repetíciu. Silný a veľmi milý dotyk reality na záver vyváži bezútešnú náladu diania na javisku.
Peter Mazalán sa vo Winterreise, ktorú autorsky pripravil aj režíroval, dostal vo svojich projektoch zatiaľ zrejme najďalej. Originálna forma, v ktorej sa špičkovo interpretovaný schubertovský recitál zmení inscenovaným zásahom na činohru s kolážou Jelinkovej textov, vďaka premyslenej a precíznej stavbe podporenej dramaturgickým okom, dobre funguje. A to napriek (zdanlivo) obrátenému poradiu.
Prečítajte si tiež:
Symptóm: Dieťa
Druhá polovica predstavenia inscenuje obraz stereotypnej situácie s autistickým dieťaťom, ktorá by mohla byť očakávane zásahom narušená a stala by sa apelom. Zasiahnutá je však prekvapivo prvá polovica, v ktorej si autor akoby mimo témy jemne rypol do (stereotypného) formátu piesňového recitálu. Analógia je však čitateľná. Spolu so záverečnou pointou a svojou sugestivitou posúva predstavenie do roviny vzácneho autorského odkrytia silnej ľudskej empatie.
Autorovi je jasné, že týmto projektom nenaruší všeobecné spoločenské zvyklosti v akceptácii neurodiverzity. V našej spoločnosti je akákoľvek odlišnosť komplikovane prijímaná. No bez toho, aby sa na túto cestu niekto vydal, sa nezmení nič.
Autor: Jozef Červenka
písané z premiéry 20. 2. 2020
Franz Schubert / Elfriede Jelinek: Winterreise
Štúdio 12, Bratislava, písané z reprízy 25. 2. 2020
Premiéra 20. 2. 2020
Réžia, koncept, spev: Peter Mazalán
Herecká akcia: Jana Oľhová, Annamária Janeková
Klavír: Peter Pažický
Dramaturgická spolupráca: Miro Dacho
Elektronika, soundart, zvuk: Fero Király
Svetelný dizajn: Ján Ptačin
Kostým, masky: Simona Vachálková
Zvuková spolupráca: Dominik Novák
Odborná spolupráca: Veronika Kita Mazalánová
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
video
