Zimnou cestou k svetovým métam. V Košiciach s duom Pavol Bršlík – Róbert Pechanec

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Bude to vzhľadom na obete pandémie azda znieť trocha cynicky. No ak hľadáme aspoň dáky „benefit“ zo zatvorených divadiel, tak sú to uvoľnené termíny inak beznádejne obsadených umelcov. Tejto nitky sa chytilo nové vedenie košického Štátneho divadla. Projekt Svedectvo MMXX pokračoval v pridanom roku MMXXI poloscénickou úpravou Schubertovej Zimnej cesty.

Ako jediný slovenský operný súbor, využívajúci každú chvíľu mimo karantény na tvorivosť, košické Štátne divadlo pokračuje s vervou v nových formátoch. Pre korektnosť: na rozdiel od dezolátneho stavu v Slovenskom národnom divadle, prevzal nový vedúci tím v Košiciach skonsolidovanú inštitúciu. A on-line priestor využívajú všetky tri ansámble. Riaditeľ opery Roland Khern Tóth a dramaturg Stanislav Trnovský hľadali a našli spôsob, ako originálne, v komorných zoskupeniach – hoci stále bez publika – prezentovať rôzne hudobné útvary. Po Manželstve v piesňach (Alma a Gustav Mahlerovci) a Verdiho/Dumasovej Traviate, siahli po cykle piesní Franza Schuberta Zimná cesta (Winterreise).

Franz Schubert (1797 – 1828), zdroj: internet

Motiváciou k poloscénickej verzii Zimnej cesty bol fakt, že k dispozícii mali oboch protagonistov Schubertovho cyklu, tenoristu Pavla Bršlíka a klaviristu Róberta Pechanca. Prvý z nich ju verejne prezentoval v bratislavskej Moyzesovej sieni na jeseň 2019, zároveň s uvedením svojej novej CD nahrávky do života. Vtedy s klaviristom Amirom Katzom zaznel cyklus 24 piesní na texty Wilhelma Müllera (skladba vznikla v rokoch 1827-28 a básnik pred ukončením diela v necelých 33 rokoch zomrel) v koncertnej podobe, teda tak, ako bol koncipovaný. Vďaka majstrovstvu oboch umelcov sme boli svedkami vykreslenia skutočnej ľudskej drámy s emóciou trápenia, nádeje, rezignácie.

Základnou otázkou pre Košičanov teda bolo, či nanesená vrstva „zdivadelnenia“ bude prínosom. Nesporne vstúpili na tenký ľad, keď vizuálna zložka, pôvodne piesňovému cyklu neurčená, nemusela za každú cenu priniesť bonus. Projektantom košickej Zimnej cesty sa podarilo dilemu vyriešiť tak, že z dominantného priestoru, patriaceho sólistovi a jeho klavírnemu partnerovi, nielenže neukrojili, ale umocnili ho pôsobivými režijnými a výtvarnými znakmi.

F. Schubert: Zimná cesta, Štátne divadlo Košice, 2021, Pavol Bršlík, foto: Joseph Marčinský/ŠDKE

Franz Schubert skomponoval Zimnú cestu (D911) v poslednej etape svojho krátkeho života, keď vedel, že trpí v tom čase nevyliečiteľnou chorobou. Bol autorom symfónií, omší, javiskových prác, vrátane opier (Alfonso a Estrella, Fierrabras), komornej hudby rôznych formátov a najmä šiestich stovák piesní. Cyklus Zimná cesta je jedným z vrcholov tohto hudobného druhu (podobne ako balada Kráľ duchov, cyklus Krásna mlynárka), je to obsiahly 70-minútový súbor dvadsiatich štyroch piesní, ktoré vyjadrujú rôzne štádiá psychického a emocionálneho rozpoloženia interpreta. Možno ho vnímať ako opus programový, s vývojom deja, takže jeho javiskové stvárnenie má opodstatnenie.

V Štátnom divadle Košice Zimnú cestu koncepčne pripravil domáci tím. Myšlienku Rolanda Kerna Tótha a dramaturga Stanislava Trnovského do javiskového tvaru doviedol režisér Anton Korenči. Scénu navrhol Pavol Juráš, video art pripravila Bea Kolbašovská a pohybovým spolupracovníkom bol Andrej Petrovič.

Hlavnou ideou nebolo ilustrovať obsah jednotlivých piesní, ale vizuálne ozvláštňovať ich atmosféru, textovú a hudobnú náplň. Po chvíľke ticha javisko uzatvárajú tri spustené „steny“, otvorená ostáva štvrtá, priezor do hľadiska. Na scéne sú len dva fragmenty divadelných radov, klavirista s nástrojom a v ošumelom zelenkastom plášti a inak civilnom oblečení samotný protagonista.

F. Schubert: Zimná cesta, Štátne divadlo Košice, 2021, Róbert Pechanec, Pavol Bršlík, foto: Joseph Marčinský/ŠDKE

Úvodná pieseň Dobrú noc je ešte len zamyslením, predznamenávajúcim duševný stav pútnika, vydávajúceho sa na bezcieľnu cestu zimnou nocou. Pavol Bršlík, sediac so sklonenou hlavou na divadelnej stoličke, už do prvých tónov vkladá silnú emóciu. Pracuje s dynamickými nuansami, výrazom hlasu, ale tiež mimikou tváre a gestami (všimnime si napríklad detail: prácu s prstami rúk) zrkadlí rozorvaný stav duše.

V ďalšej piesni, už v stoji, cítiť dramatickú vlnu, ako reflexiu surového vetra. Zamrznuté slzy, to je názov tretej piesne, sú prevádzané ťažkými krokmi a ostrejšími beztvarými videoprojekciami. Pavol Bršlík s Róbertom Pechancom odhaľujú ďalší stupeň psychického vývoja hrdinu, keď tenorista dynamickými a farebnými variáciami hlasu i hereckou akciou bojuje s mrznúcimi slzami na tvári.

Vidinu zdanlivej slobody v Zmeravení zrkadlia nové výrazové nuansy prejavu. V delikátnych frázach cítiť drobulinké vlnenie dynamiky, ktoré sa mení v úzkej nadväznosti na každé slovo v básnickom texte. Pavol Bršlík je majstrom drobnokresby, pritom nenarúša celkový tok, ale obohacuje ho o nepredstieranú, hlboko prežívanú vierohodnosť. Po prvýkrát sa na javisku objaví divadelná hmla/dym, prostriedok na jednej strane efektný, na druhej strane – pokiaľ je použitý ako barlička – aj zradný. Z tohto pohľadu, v rámci celého cyklu, by menej bolo viac.

F. Schubert: Zimná cesta, Štátne divadlo Košice, 2021, Róbert Pechanec, Pavol Bršlík, foto: Joseph Marčinský/ŠDKE

V nasledovnom čísle, nazvanom Lipa, obracajú kamery svoje oči do divadelného auditória s jemne rozžiarenými svetielkami lóží. Projekcia znázorňuje stromy, sólista rozpaží ruky a do hlasu vkladá neuveriteľnú škálu odtieňov. Nežnému pianu kontrastujú plné, farebne bohaté, drámou nabité tóny, presne tak, ako sa mení obsah v nasledujúcej piesni Prúd vody. Tenor Pavla Bršlíka sa ideálne vyrovnal aj so zakotvením celého cyklu do nižšej polohy, takže aj v hĺbkach znie jeho hlas plnohodnotne, ba až s barytónovou farbou.

Pútnikove žaloby, potláčanie smútku a rodiaca sa nádej (Prúd vody) sa vzápätí stratia (Na rieke). Tenorista, podporený atmosféru majstrovsky dotvárajúcim klavírom Róberta Pechanca, prechádza dramatickými vzopätiami hlasu, blúdi pomedzi výparmi rieky a kamera (pod režijným vedením Antona Korenčiho) výborne prestriháva zábery z hľadiska s detailmi umelcov. Zvlášť by som už na tomto mieste vyzdvihol prácu kameramanov, rovnocenne zameranú na priestor, detaily umelcov, vrátane klaviatúry.

Podobne by sa dalo opísať spevácko-herecké stvárnenie ďalších častí cyklu, ktorého piesne sú kompozične bravúrne a otvárajú interpretom veľké individuálne možnosti. Nie je dnes vo svete veľa spevákov, ktorí dokážu prejsť variáciami meniacich sa nálad, psychických stavov postavy, dynamiky, rytmu a tempa v takej mnohotvárnosti a zároveň jednotnosti celku, akým je dnes Pavol Bršlík.

F. Schubert: Zimná cesta, Štátne divadlo Košice, 2021, Róbert Pechanec, Pavol Bršlík, foto: Joseph Marčinský/ŠDKE

Náš špičkový tenorista má schopnosť úplne prirodzene, zvnútornene, bez pátosu, prijať text a hudbu v mimike a gestách (kamera na ne výstižne upozorňuje), vie vložiť do hlasu chvenie psychiky, využiť škálu dynamiky a výrazu od mezza voce po plný, objemný, avšak nie „operný“ tón.

Režijná koncepcia Antona Korenčiho a pohybová spolupráca s Andrejom Petrovičom veľa práce s Bršlíkom zrejme ani nemali. On vkladá do cyklu svoje vnútorné presvedčenie, stotožňuje sa s hrdinom, ktorého rozkolísaný osud stvárňuje bez akejkoľvek maniery. Réžia však má svoje miesto v pohybe speváka po javisku, ktorý je zakaždým zmysluplný. Zároveň spolu s video artom Bey Kolbašovskej (pohyblivé videoprojekcie, ktoré cítia zmysel pre mieru a až na nepatrné momenty predimenzovania, ktoré si divák uvedomí, keď vidí čisté pozadie) v žiadnom okamihu neprekračuje hranicu vkusu.

Pavol Bršlík monodrámu nešťastného pútnika zimnou nocou rozohráva v priestore a v intenciách réžie si počas piesne Bludička pokľakne. V piesňach Vrana (dokreslenej videoprojekciou vtáka), Posledná nádejNa dedine stojí a prechádza neistým krokom radom stoličiek. Je v depresívnom štádiu, z ktorého sa troška vymaní nádejou vidiny vzdialeného svetielka (Sklamanie). V posledných piesňach si pomaly Pavol Bršlík zoblieka plášť, ostáva v košeli, pričom 21. časť Hostinec je smutným, vo výraze sólistu dojemne vyspievaným obrazom cintorína, miesta večného oddychu.

F. Schubert: Zimná cesta, Štátne divadlo Košice, 2021, Róbert Pechanec, Pavol Bršlík, foto: Joseph Marčinský/ŠDKE

Až po záverečnú pieseň Verklikár vyčarili Pavol Bršlík s nesmierne citlivo reagujúcim klavírom Róberta Pechanca veľký oblúk Schubertovho cyklu. Obaja umelci vložili doňho majstrovstvo delikátnych nuáns, tieňovania dynamiky, na lekárnických váhach merané, no zároveň spontánne chvenie tempa a rytmu. Predovšetkým však osobnostné nasadenie do pretlmočenia existenciálnej púte človeka s rezignujúcim záverom.

Našli partnera v režisérovi Antonovi Korenčim, v kameramanoch (mimoriadne účinné prestrihy javiska, detailov tváre a interiéru divadla), vo videoprojekciách. V neposlednom rade aj vo vyváženej kvalite zvuku (vďaka patrí aj košickému Konzervatóriu za zapožičanie kvalitného klavíra), ako aj réžii a strihu televízneho záznamu Antona Faraonova. Výborne poslúžil aj preklad piesní, pripravený Stanislavom Trnovským a Antonom Korenčim.

Schubertova Zimná cesta je projektom dvíhajúcim Štátne divadlo Košice k métam, merateľným svetovými kritériami. Priam sa núka ponúknuť nový projekt na medzinárodnú prezentáciu v rámci festivalov filmov s hudobnou tematikou.

Autor: Pavel Unger

písané z premiéry online streamu 22. 3. 2021 na navstevnik.online

F. Schubert: Zimná cesta
Inscenovaný piesňový cyklus
Štátne divadlo Košice
premiéra 22. marca 2021 odvysielaná na webe navstevnik.online

Koncept: Roland Khern Tóth
Réžia: Anton Korenči
Dramaturgia: Stanislav Trnovský
Pohybová spolupráca: Andrej Petrovič
Scéna: Pavol Juráš
Video art: Bea Kolbašovská
Fotografie: Joseph Marčinský

Tenor: Pavol Bršlík
Klavír: Róbert Pechanec

www.sdke.sk

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár