Zita Frešová-Hudcová. Spomienka na slovenského slávička

V stredu 6. mája t. r. uplynie 15 rokov odo dňa, keď nás v požehnanom veku opustila príslušníčka prvej slovenskej generácie operných spevákov, sopranistka a pedagogička Zita Frešová-Hudcová (1912 – 2005).

Navždy umĺkol „slovenský sláviček“: týmto poetickým prívlastkom ju poctil spisovateľ, básnik a novinár Ladislav Hohoš (1907 – 1983), keď po predstavení Verdiho Maškarného bálu v júni 1940 uverejnil v Slovenskej pravde milý veršík:

„Neviem síce, že jak žena
aký má ver jazýček,
lež dľa spevu nech je ctená
čo slovenský sláviček.“

S pani Zitou som sa zoznámila začiatkom roka 2002. Pracovala som vtedy v Divadelnom ústave, ktorý s úctou k histórii slovenského divadla a tým, ktorí ju kreovali, kontinuálne organizoval a organizuje spomienkové výstavy. Zita Frešová-Hudcová v apríli toho roku slávila okrúhle deväťdesiate narodeniny. Ona bola pamätníčka v závideniahodnej mentálnej forme a s veľkou chuťou rozprávať, ja zvedavá začiatočníčka dychtiaca spoznať aspoň cez spomienky druhých to, čo som nemohla zažiť na vlastnej koži. Ideálna symbióza.

Z úvodného stretnutia v útulnom byte v bratislavskej Dúbravke sa stali opakované návštevy i pravidelné telefonáty. Ich plodom bola nielen prvá dokumentačná výstava z dlhého radu tých, ktoré som za takmer dvadsať rokov pripravila, ale aj akvizícia vzácnych fotografií a dokumentov rozširujúca archív Divadelného ústavu a tiež interview, ku ktorému sa v tomto texte viackrát vrátim.

Zita Frešová, rodáčka zo Spišského Štiavnika, vyštudovala Hudobnú a dramatickú akadémiu v Bratislave. Výnimočne talentovanej uchádzačke povolili paralelné štúdium dvoch hlavných predmetov: operného spevu a klavírnej hry. Profesorka klavíra Libuše Svobodová-Adamcová sa ju snažila nasmerovať na inštrumentálnu dráhu a odporučila jej pokračovať na Majstrovskej škole v Prahe. A hoci u mladej umelkyne zvíťazila túžba spievať, nadštandardnú muzikantskú erudíciu využila v profesionálnom živote nespočetne krát.

Nielen ako speváčka, ktorej schopnosť naštudovať party bez korepetítora veľmi uľahčovala prácu. Jej „dvojdomosť“ neraz pomohla aj kolegom. Ako vtedy, keď sprevádzajúci klavirista nestihol pricestovať na koncert do Prešova, kde spievala spoločne s Jiřím Zahradníčkom a Jurajom Oniščenkom: „Keď neprišiel do začiatku koncertu, vedeli sme, že je zle. Sála bola vypredaná, nuž mi neostávalo iné, ako koncert kolegom odkorepetovať – z listu.“

Frešovej vokálnym pedagógom na Hudobnej a dramatickej akadémii bol učiteľ takmer celej zakladateľskej generácie slovenských operných spevákov, Josef Egem. V našom rozhovore ho charakterizovala ako majiteľa krásneho basu, ktorý bol špecialistom na položenie základov, keďže vedel výborne naučiť techniku dýchania a položiť hlas do rezonancie. „No vo vyšších ročníkoch mal tendenciu preexponúvať, ku každému hlasu pristupoval ako k dramatickému.“

Kombinácia Frešovej výnimočnej muzikality, ktorá jej umožňovala rýchlo sa naučiť akýkoľvek spevácky part, a citovaného Egemovho prístupu občas vyústila do „falschbesetzungov“: jej (ešte študentským) debutom na javisku SND bola dramatická postava Cudzej kňažnej, v ktorej mladučká speváčka s vyslovene lyrickým materiálom zaskočila za chorú Žofiu Napravilovú. Neskôr „zacúvala“ k postavám, ktoré jej v Dvořákovom diele prirodzene patrili – k Prvej i Druhej žienke a napokon k titulnému partu Rusalky.

Po Josefovi Egemovi rozvíjala svoj talent u ďalších učiteľov: v Bratislave u koncertnej speváčky Augusty Krafftovej-Bellovej, dcéry skladateľa Jána Levoslava Bellu („pri jej talianskej metóde sa mi podarilo vyľahčiť hlas“), počas študijného pobytu v Ríme v roku 1942 u slávneho barytonistu Riccarda Stracciariho („u neho sme sa sústreďovali viac na štúdium rol než na techniku“), a napokon u jednej z najvýznamnejších slovenských vokálnych pedagogičiek Anny Korínskej, ktorá pôsobila v Slovenskom národnom divadle ako hlasová poradkyňa.

Do angažmánu na našej prvej scéne nastúpila vzápätí po absolutóriu na Hudobnej a dramatickej akadémii, v riaditeľskej ére Karla Nedbala. Počas takmer tridsaťročného pôsobenia (1934 – 1962) tu vytvorila viac než 90 postáv, od menších rol v začiatkoch kariéry až po exponované lyricko-koloratúrne a mladodramatické party. Obdobím jej najvýraznejšieho umeleckého vzopätia boli štyridsiate roky.

„Hlas s jemným pastelom svetlejších farebných odtieňov, až vzdušná ľahkosť tvorenia tónu, pohyblivosť hlasu a bezpečná, jasavá vysoká poloha (…) schopnosť tvorby jemných výrazových, farebných i dynamických poltónov, ušľachtilosť a citová hĺbka prejavu“ – tak charakterizoval jej umenie operný historik Jaroslav Blaho (Hudobný život 4/2012).

Zita Frešová-Hudcová bola povolanou interpretkou mozartovského repertoáru (Zerlina v Donovi Giovannim, vtedy hranom pod názvom Don Juan, Zuzanka a neskôr Grófka vo Figarovej svadbe, Pamina v Čarovnej flaute), aj autentickou predstaviteľkou krehkých hrdiniek z románskych opier (Gilda v Rigolettovi, Violetta v La traviate, Čo-čo-san v Madame Butterfly, Liu v Turandot, Mimi v Bohéme, Micaela v Carmen, Margaréta vo Faustovi a Margaréte a i.). Mäkký timber ju predurčoval pre slovanskú tvorbu, či už tú z českého rodinného striebra (Marienka v Predanej neveste, Karolína v Dvoch vdovách, Jenůfa v Jej pastorkyni, Rusalka), z ruskej opernej literatúry (Xenia z Borisa Godunova, Rimského-Korsakovova Snehulienka), alebo od domácich autorov (Marienka v Rosinského Čalmakovi, Eva v Holoubkovej Túžbe, Marka v Krútňave, Milka v Jurovi Jánošíkovi, Ľutomíra v Svätoplukovi, Zuza Meliška v Holoubkovej Rodine).

Slovenskí hudobní skladatelia jej vďačia aj za oddané a cieľavedomé propagovanie ich piesňovej tvorby. Premiérovala Kardošove Piesne o láske, Macudzinského V podvedomí, Moyzesove Detské pesničky, Frešov Najkrajší sen,… Archív Slovenského rozhlasu uchováva početné nahrávky slovenských kompozícií v jej podaní. Ako sa vyznala v citovanom rozhovore, robila to veľmi rada.

Diela slovenských skladateľov nielen interpretovala, ale stála aj pri zrode viacerých z nich, keďže výborne spievala z listu. Napríklad pri vzniku profilového opusu slovenskej piesňovej tvorby, Suchoňovho Nox et solitudo (1932): „Suchoňovci i my sme bývali vtedy v Petržalke, Suchoň prišiel s tromi hotovými piesňami za mnou, aby som mu to skúsila zaspievať, či na neho speváci nebudú nadávať. Bol spokojný a onedlho mi z domu volal, že som ho inšpirovala a má hotovú ďalšiu pieseň – Topole.“

Priateľský vzťah so skladateľmi udržiavala aj prostredníctvom brata, významného slovenského dirigenta a skladateľa Tibora Freša (1918 – 1987), a manžela, predčasne zosnulého muzikológa Konštantína Hudeca (1901 – 1952). S o šesť rokov mladším Tiborom ich spájalo vrúcne puto: „Od detstva sme boli silne spätí. Bola som jeho prvou – a prísnou – učiteľkou klavíra, občas som mu dala aj po prstoch. Po rokoch som pod jeho vedením spievala Marku v Krútňave. V jednej scéne som s priateľkami spievajúc vychádzala zozadu. Vždy som nastúpila dobre, no Tibor ma odklepal a vrátil. Brat-nebrat, dirigenta treba poslúchať. Až na tretíkrát ma pustil ďalej. Cez pauzu som šla za ním: ,Tibko, čo si sa zošalel, veď som bola dobre?!̒ ,To máš za to, že si ma bila po prstoch!“̒

Po ukončení aktívnej speváckej kariéry sa venovala pedagogickej činnosti. Pôvodne si dala žiadosť na Konzervatórium v Bratislave. „Ale môj kádrový posudok neoslovil vedenie školy, ani sa nenamáhali dať mi odpoveď. Bola som v neľahkej situácii. Ako vdova som živila mamu, starú mamu a tri deti. Z penzie by som to nezvládla. Tak som prijala miesto v Žiline, na tamojšom konzervatóriu som vyučovala sedem a pol roka. Kým som nemala izbu, spávala som v riaditeľni, cez obednú prestávku som sedávala vonku na lavičke, s tmavými okuliarmi na očiach, aby okoloidúci nevideli, že driemem.“

No nebola to iba klasická príprava budúcich operných interpretov, čomu sa Zita Frešová-Hudcová pedagogicky venovala. Takmer štvrť storočia jej profesionálne bohatého života sa spája s priekopníckou pozíciou učiteľky hlasovej výchovy hercov na Vysokej škole múzických umení. „Raz prišiel za mnou Viliam Záborský, či by som ich nechcela učiť hlasovú výchovu. Na otázku, čo to je, som dostala odpoveď, že im treba dostať hlasy do rezonancie. Doma som uvažovala nad vhodnou technikou a prišla som na jediné riešenie – to sa dá len cez spev. Ponuku som prijala.“

Jej metóda spočívala v plynulom striedaní spevu a hovoreného slova bez prechodov. Študentov učila správnemu dýchaniu, posadeniu hlasu do masky, odľahčeniu hlasiviek. O úspešnosti tohto prístupu svedčí hlasová kultúra umelcov, ktorí ako študenti prešli jej rukami: Božidara Turzonovová, Emília Vášáryová, Milan Kňažko, Michal Dočolomanský, Stano Dančiak, Juraj Kukura, Marián Geišberg a mnoho ďalších.

Zita Frešová-Hudcová nebola extrovertnou divou. Životné okolnosti ju naučili skromnosti, vytrvalosti, aj umeniu prehltnúť horkú slinu a kráčať ďalej. Možno i preto, že sa počas profesionálnej kariéry nedostala na výslnie „prvej dámy“ súboru, bola za výstavu k svojej deväťdesiatke veľmi vďačná. Ten večer, keď ju v lóži historickej budovy SND vypichol lúč svetla a riaditeľ Opery SND Marián Chudovský venoval jubilujúcej umelkyni predstavenie Carmen – titulu, v ktorom toľkokrát stvárnila nežnú Micaelu, patrí k mojim najdojemnejším divadelným spomienkam.

Autor: Michaela Mojžišová

video