Život klaviristky Julietty Arányi, rodáčky z Brezna, sa po deportácii skončil tragicky

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Klaviristka Juliette Arányi patrí k ,,zázračným” deťom prvého Československa. Pochádzala z Brezna. Po úspechoch na domácej pôde začala začiatkom 30. rokov 20. storočia pôsobiť v Prahe a koncertovať i v zahraničí. Jej klavírna hra oslovila skladateľov Bohuslava Martinů a Viktora Ullmanna, obaja jej venovali svoje diela. Deportácia do geta Terezín a do Osvienčimu predčasne umlčala jej klavír. Článok prinášame nielen k tohtoročnej pripomienke polokrúhleho výročia jej narodenia, ale je aj príspevkom k 27. januáru – Medzinárodnému dňu pamiatky obetí holokaustu.

O existencii klaviristky Juliette Arányi vieme z knihy Milana Kunu Hudba na hranici života. O činnosti a utrpení hudebníků z českých zemí v nacistických koncentračních táborech a věznicích, ktorá vyšla v roku 1990. Kuna o nej píše ako o umelkyni, ktorá koncertovala v Terezínskom gete. Túto fázu jej života spracoval tak podrobne, ako to bolo možné. Celý rad faktov okolo nej však ostalo nejasných – od dátumu narodenia až po jej priezvisko. Rozuzlenie sa dostavilo až po náročných, priam detektívnych bádaniach medzi matričným úradom v Brezne, korešpondenciou s archívom koncentračného tábora v Osvienčime a štúdiom rukopisu Komentár k životopisu Karla Reinera u jeho manželky Hany v Prahe.

Juliette Arányi (1906 – 1944), zdroj: internet

Juliette Arányi sa narodila ako Júlia 19. decembra 1906 (nie v roku 1911 alebo 1912 ako sa dočítame v literatúre) v Breznóbánya, dnešnom Brezne. Jej rodičia boli učiteľmi v tamojšej mestskej škole. Keď zistili, že ich dcéra je hudobne mimoriadne nadaná, urobili ju až o šesť rokov mladšou.

Júliu, Juliette, zvanú tiež Baba, nechali koncertovať ako ,,zázračné” dieťa. V klavírnej hre sa vzdelávala v Bratislave a vo Viedni. V Bratislave navštevovala v dome na Schiffergasse 12 svojho učiteľa Alexandra Albrechta. Klavírne hodiny brala i u Josefa Groera. Vo Viedni bola žiačkou Severina Eisenberga a Waltera Giesekinga. Z dobovej tlače (Slovenská politika, Robotnícke noviny a Národný denník) sa čitateľ mohol dozvedieť, že v roku 1927 vystúpila v Bratislave ako sólistka Klavírneho koncertu c mol Wolfganga Amadea Mozarta. O ďalší koncert v Bratislave sa snažila v roku 1930. Svedčí o tom list, ktorý písala svojmu učiteľovi Alexandrovi Albrechtovi z Penziónu Flora v Prahe. Prosila ho, aby ju odporučil „Wintersteinovi z rafinérie Apollo“. Okrem toho ho informovala o plánovaných koncertoch v Poľsku, Taliansku a Holandsku a ďakovala za všetko, čo ju naučil.

Od roku 1930 bývala v Prahe, hrávala často naživo v rozhlase a podnikala koncertné cesty do zahraničia. V Prahe bola v kontakte s vedúcimi osobnosťami vtedajšieho hudobného života ako bol napríklad Alois Hába, Karel Reiner, Viktor Ullmann a Bohuslav Martinů.

Venovanie na fotografii: Dvaja kolegovia, ktorých mate veľmi radi, jedna z nich je Vaša Juliette Arányi. Praha, 30. 8. 1939.

V roku 1938 bola v Národnom divadle prítomná na slávnostnej premiére opery Julietta aneb Snář Bohuslava Martinů pod taktovkou Václava Talicha. Po nej oslovila Bohuslava Martinů a objednala si u neho Concertino pre klavír a orchester. Martinů v júni 1938 v Paríži dielo skomponoval a dedikoval ho “Juliette d’Aráni“. Dedikácia Concertina je dnes potvrdená v novom katalógu diel Bohuslava Martinů. Concertino sa dostalo do rúk objednávateľky a spolu s Martinů ho rýchle naštudovala. Existoval záväzný prísľub dielo uviesť v Londýne a aj vo Viedni s Českou filharmóniou. Avšak rozbitie Československa a následný vývoj politických udalostí jej neumožnili s novinkou vystúpiť.

Po prepadnutí zbytku Českoskoslovenska Nemcami patrila Juliette Arányi k rasovo prenasledovanej židovskej menšine. Vystupovať verejne nesmela. Partitúru Concertina uskladnila prezieravo v Syndikáte českých skladateľov v Prahe. Juliette plánovala aj uvedenie Fantázie pre klavír Aloisa Hábu. Ale k naštudovaniu napokon nedošlo. Hábova hudba nezodpovedala jej naturelu, okrem toho to bolo v čase, keď už aj tak nesmela verejne koncertovať. Avšak jej priateľstvo s Hábom dokumentuje fotografia, ktorú venovala v roku 1939 skladateľovi Karlovi Reinerovi. Medzičasom sa Juliette Arányi vydala, jej manželom sa stal Alexander Selig, jeden zo synov majiteľa bankového domu v Prahe na Příkopě.

V marci 1939 vpochodovali Nemci do Prahy. V roku 1940 začali meniť tvár malého českého mestečka Terezín na geto, na koncentračný tábor. Už v roku 1941 sa stalo prechodným sústreďovacím táborom pre české a moravské židovské obyvateľstvo. Z Prahy deportovaným hudobníkom ostalo iba to, čo im nikto nemohol zobrať – láska k hudbe. V neľudských podmienkach tábora si vytvorili svoj svet, svoje koncerty a kultúrne programy, ktoré nacisti nielen tolerovali, ale na propagačné ciele aj využívali. Za oslobodenie Julietty Arányi od deportácie intervenoval u Židovskej náboženskej obce v Prahe jej priateľ Alois Hába. Lenže bezvýsledne.

Juliette Arányi a Alois Hába (1939), fotografia venovaná Karlovi Reinerovi. Zbierka Hana Reinerová

Z podkladov Národného archívu v Prahe vyplýva, že rodina Seligovcov podstúpila v Prahe pred deportáciou do Terezína šikanovanie – niekoľkonásobné sťahovanie súvisiace s nariadením koncentrácie viacerých židovských rodín do jedného bytu.

2. júla 1942 dorazil do Terezína transport z Prahy s klaviristkou Juliettou, jej manželom Alexandrom Seligom a ich jeden a polročným dieťaťom Nicol (Niccola). Ocitli sa v tábore, ktorým prešlo spolu vyše 140 000 hladujúcich a ponížených väzňov! Klaviristka Juliette, používajúca svoje dievčenské meno Arányi, patrila vyše dva roky k nim. Ešte nedávno koncertujúca na slobodných pódiách smela po každodennej fyzickej práci cvičiť na pianíne stojacom v Magdeburských kasárňach denne hodinu.

Pianíno zdieľala spolu s klaviristkou Edith Kraus, ktorá v gete odohrala 300 koncertov. Doložených koncertov Juliette Arányiovej je iba niekoľko. Na samostatnom koncerte 22. septembra 1943 zahrala Francúzsku suitu E dur Johanna Sebastiana Bacha, Sonátu pre klavír C dur Wolfganga Amadea Mozarta, Arabesky, Detský kútik General LavineDvanástich prelúdií Clauda Debussyho, Chopinove Nokturno Fis durFantáziu f mol. Koncert mal viacero repríz.

Budova Magdeburských kasární, foto: www.pamatnik-terezin.cz

K ďalším z Arányiovej koncertov v Terezíne, ktorý umelkyňa aj iniciovala, patrilo podujatie venované Mozartovej tvorbe 17. apríla 1944. Okrem toho, že s internovanými hudobníkmi interpretovala jeho komorné diela, sólovo uviedla aj Mozartovu Sonátu pre klavír Es dur. Na jednej z repríz koncertu hrala okrem komorných diel Mozartovu Sonátu pre klavír F dur. Tu a takto – čo sa týka repertoáru málo konkrétne – sa asi skončila umelecká cesta Julietty Arányi z Brezna. Tu niekde zaznel jej posledný akord vylúdený na klavíri. Jej plán uviesť v Terezíne premiéru Klavírneho koncertu Viktora Ullmanna sa neuskutočnil napriek tomu, že sa noty do Terezína tajne prepašovali.

Dielo venované Juliette vydal Ullmann ešte v Prahe vlastným nákladom. Dedikácia je doložená na autografe kompozície nachádzajúcej sa v Židovskom múzeu v Prahe. Na spomínanom koncerte v Terezíne mal orchestrálny part hrať na klavíri sám skladateľ. Premiéra sa napokon uskutočnila oveľa neskôr, až v roku 1992 v Stuttgarte. Viktora Ullmanna a Juliettu Arányi spája aj jeho 3. Klavírna sonáta, ktorú jej v roku 1940 ako „obdivuhodnej majsterke apolínskej klavírnej hry“ venoval. Do sonáty zapracoval variácie na Mozartovu tému špeciálne ako hommage na klaviristku, ktorá disponovala mimoriadnou afinitou k hudbe tohto skladateľa.

Posledná cesta rodiny Seligových, na ktorú nastúpili v Terezíne za katastrofálnych podmienok vo vagónoch pre dobytok, už nebola spoločná. Kým Alexandra Seliga z Terezína do Osvienčimu odviezli už 28. septembra 1944 transportom Ek pod číslom 878, klaviristka Júlia Seligová nastúpila túto cestu spolu so svojím dieťaťom o desať dní neskôr, 6. októbra 1944, transportom Eo. „Cestovala“ pod poradovým číslom 175. Toto identifikačné číslo je posledným konkrétnym údajom o klaviristke, známej pod menom Juliette Arányi.

Dnes už nepoužívané koľajnice v Terezíne, zdroj: internet

Podobne ako jej dieťa a manžel deportáciu neprežila. Mala 38 rokov. Okolnosti smrti celej rodiny sú neznáme. Bola prehlásená za mŕtvu.

Juliette Arányi patrí k hudobným umelcom prvej tretiny 20. storočia pochádzajúcich z územia dnešného Slovenska, ktorí sa nepochybne zapísali do hudobných dejín vo viacerých rovinách. Na jej umeleckej úrovni ich nebolo veľa. Určite však pri tejto príležitosti nesmieme obísť sopranistku Margit Bokor z Lučenca, ktorá sa radí k svetovej vokálnej špičke.

Prečítajte si tiež:
Sopranistka Margit Bokor – z Lučenca na operné javiská Viedne či Salzburgu
Alica Flachová-Pastorová – z koncentračného tábora po špičkách na javisko Slovenského národného divadla
Košickí bratia Weiss a Berény v Berlíne, New Yorku, Paríži a Budapešti
Veľké slzy muzikologičky

Juliette patrila k výborným klavirstom, ktorí sa v gete Terezín podieľali na tamojšom obdivuhodnom hudobnom živote. Môžeme ju menovať spolu Gideonom Kleinom deportovaným z Prahy do Terezína a klaviristkami Edith Steiner-Krausovou, Renée Gaertner-Geiringerovou a Alicou Herz-Sommerovou. Viktor Ullmann zanechal o klavírnej hre Julietty dobové svedectvo, publikované v jeho 26 kritikách o hudobných podujatiach v Terezíne.

A napokon, Juliette Arányi patrí k umelcom, pre ktorých komponovali dvaja geniálni skladatelia 20. storočia: Viktor Ullmann a Bohuslav Martinů.

Premiéra Concertina pre klavír a orchester Bohuslava Martinů venovaného “Juliette d’Aráni“ sa uskutočnila 30. marca 1947 v rozhlasovom štúdiu v Bratislave. Sólistkou bola Líza Fuchsová, dirigentom Otakar Pařík. Koncert vysielal rozhlas. Podujatie organizoval v roku 1946 obnovený Syndikát českých skladateľov, kam Juliette pred deportáciou deponovala noty tohto diela. Jej učiteľ Alexander Albrecht sotva vzal túto koncertnú udalosť v Bratislave na vedomie. O dedikovaní diela jeho bývalej žiačke iste nevedel.

Meno jeho žiačky, klaviristky Julietty Arányi, pochádzajúcej z Brezna, sa potom na desaťročia vytratilo z dejín koncertného života…

Toto zrkadlo doby bolo neúprosné…

Autor: Agata Schindler

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Agata Schindler

hudobná kritička a publicistka, spolupracovníčka Opera Slovakia z Drážďan

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku