Život očami motýľa. Libretista Luigi Illica

Prišiel o ucho, nie o fantáziu. Bojoval proti Turkom, ale živý terč z turbanov vymenil za terč slova. Básnik, dramatik a operný libretista zomrel pred 100 rokmi, no jeho dielo pozná každý, kto rád počúva Pucciniho.

Dovoľte mi malú analógiu. Máme pohár s vodou (bez obáv, nebude to fyzikálny pokus). Hudba je pohárom a vodou je libreto. Ak vylejeme vodu, zostane nám pohár, ktorý si môžeme vyložiť do vitríny ako brúsené sklo alebo zberateľský porcelán, ale bez vody v ňom neuhasíme smäd (áno, piť priamo z prameňa nie je nekultúrne, ak je týmto prameňom poézia). Dobrá opera je vždy pohárom plným vody. Dúšok drámy. Život pohára bez vody nemá zmysel, tak ani opera nemôže byť bez živej vody libreta.

Málo povolaných, málo vyvolených

O libretistoch sa hovorí, že neboli majstrami slova a verše, ktoré sypali z rukáva, sa podobali otrepanému kúzelníckemu triku. Povolanie libretistu nie je práve najľahší (umelecký) chlebík. Skladatelia zvykli nosievať svojim básnikom hotové fragmenty melódií, pod ktoré musel chudák literát dopísať zmysluplný text (a ešte k tomu dbať, aby sa neprehrešil proti akcentom). Takto vznikla slávna Cavaradossiho ária z tretieho dejstva Toscy E lucevan le stelle. Melódia bola na svete skôr, než text.

Koncom 19. storočia Verdiho aura talenty osvetľovala a priemer oslepovala. Duší, ktoré by sa dokázali uživiť písaním libriet, veľa nebolo. Okrem ostrých kontúr literárno-hudobného „dvojzjavu“ Arriga Boita sa libretistikou pomerne úspešne živil Neapolčan Enrico Golisciani.

Ak vám jeho meno nič nehovorí, nie je to vaša vina. Ani jedna z opier, ku ktorým vystrúhal verše, sa nestala hitom. Svetové scény sem-tam oprášia Zuzankino tajomstvo (Il segreto di Susanna) „spod klavíra“ skladateľa Wolfa-Ferrariho a „z papiera“ básnika Goliscianiho. Neapolitánca poľahky tromfne „literárny van Gogh“ Luigi Illica.

S odrezaným uchom

Prečo van Gogh? Slávny maliar si vraj odrezal kúsok z ušného lalôčka a ani fakt, že historici umenia túto klebetu spochybnili, neuberá fenoménu van Goghovho ucha na popularite. V opernom fachu by sme mali hovoriť o „Illicovom uchu“. Talentovaný básnik obetoval pravé ucho cti. Údajne oň prišiel v súboji, v pozadí ktorého stála – ako inak – žena.

Život Luigiho Illicu sa nápadne podobá na niektoré peripetie z jeho libriet. „Dobrodružstvo – to je moje!“ pomyslel si, keď utekal z prísnej internátnej škole v Piacenze, kam ho po smrti matky Geltrudy poslal otec. Otec Luigiho Illicu pracoval ako notár a pre chlapcove šibalstvá nemal pochopenie.

Mladý bohém sa chcel stať morským vlkom. Mal 16 rokov, keď sa zamestnal ako nekvalifikovaný lodník. Kde všade sa potuloval? O filozofovi Diogenovi sa traduje, že býval v sude. Mimochodom, otec budúceho majstra operných veršov sa volal Diogene.

Medzi Turkami

V roku 1878 sa Luigi Illica chopí zbrane a masakruje osmanské vojská v bitke pri Plevne. Obliehanie bulharského mesta sa skončilo víťazstvom spojeneckých rumunsko-ruských jednotiek. V čase balkánskej adventúry mal mladý Illica v živej pamäti uvedenie svojej prvej divadelnej hry – jednoaktovky Hassan. Tlieskali mu obyvatelia rodného mesta Castell’Arquato a nielen notári vtedy písali rok 1875.

Stredoveká panoráma mestečka, v ktorom sa 9. mája 1857 narodil náš bohém, má na svedomí jeho zaradenie medzi najkrajšie historické sídla severného Talianska. V jednom z okrovo hnedých tehlových domov sídli Múzeum Luigiho Illicu. Prechádzka jeho komnatami je rozdelená do štyroch „dejstiev“: život, dielo, svedectvá a pamiatky výtvarného umenia.

V meste sídli aj farský hudobný archív, útroby ktorého katalogizoval (na základe starších zápiskov) muzikológ Mario Genesi. Milovník barokovej tradície sa tu bude cítiť ako myš v kráľovstve syra.

Motýľ v sieti

Bohéma milánskeho ottocenta obrazne napiekla veľa umeleckých koláčov. Luigi Illica si preto o rok po bojoch v Bulharsku hľadá bývanie v meste La Scaly. Operná udica ho na svoj háčik ešte nechytila. Jeho snom bolo tvoriť dramatické texty pre činohru. Luigi začal pracovať pre známy denník Corriere della Sera a s dvoma priateľmi založil v Bologni plátok Don Chisciotte.

Položili ste si niekedy otázku, ako asi vidia svet farebné motýle? Presne o tomto je Illicova debutová zbierka piatich próz s príznačným názvom Farfalle (Motýle). Predstavujeme si, ako chvejúce sa krídelká poletujú z kvetu na kvet – a oni pritom riešia cose quotidiane, každodenné veci (teda, podľa Illicu)!

Motýle zo zbierky datovanej rokom 1882 však nesedia na veristicky pichľavých bodliakoch. Dôraz na motýle je prejavom Illicovho očarenia zázrakmi prírody, ktoré autor neskôr pretaví do pucciniovských libriet.

Stretnutie s operou

Nie je dobré generalizovať, predsa sa však neubránime tvrdeniu, že najlepší libretisti sú tí, ktorí dostali výnimočnú literárnu prípravu. Klasicista Lorenzo Da Ponte bol profesorom latinskej filológie a veršami antických veteres nasiakol in plenitudine. Luigi Illica sa na vandrovke po Európe zoznámil s viacerými lingvistickými systémami a motýle skúseností mohol rovnako zbierať na lúkach poézie, prózy i drámy.

Viazanú rýmovanú reč nemal až tak rád. Hebrejskí proroci a rímski klasici nerozmýšľali v rýmoch, ale priamo v hudbe! Antický dôraz na sylabickú kvantitu („váhu“ a dĺžku slabík) v deklamovanej reči stiera rozdiel medzi slovom „vysloveným“ a „spievaným“. Oba sa stretávajú v „organizovanom zvuku“ – v harmónii a Illica priateliaci sa s predstaviteľmi opernej giovane scuola si túto harmóniu nemohol nevšimnúť.

V húsenici drieme motýľ a v plode žalude celý strom. Šiesta a posledná hudobná dráma Alfreda Catalaniho La Wally bola prvým Illicovým gólom do bránky libretistiky. Opera o plameni vášnivej lásky, ktorý vyhasne pod snehovou lavínou, „priviala“ básnikovi kontrakt s edičným domom Ricordi. Ten pod svojou strechou chránil vychádzajúcu skladateľskú hviezdu – Giacoma Pucciniho.

Triumvirát

Podpísal sa pod Pucciniho najslávnejší „trojlístok“: Bohému, Toscu a Madama Butterfly, participoval na Manon Lescaut. Illica spojil sily s ďalším znalcom dramatického magnetizmu jazyka Giuseppe Giacosom. Obaja muži slova vytvorili s „hudobným prútikárom“ (prútikár lokalizuje geopatogénne zóny, skladateľ prútikom fantázie vyhľadáva melódie) Puccinim hudobnodramatický triumvirát, ktorý v postverdiho ére nemá obdobu.

Illica a Puccini dokonca plánovali „ozvučiť“ život Márie Antoinetty zničený rovnako čepeľou klebiet, ako ostrím gilotíny, ale z projektu zišlo. Veď ani Verdi nezhudobnil toľko plánovaného kráľa Leara… Verdi sa ešte dožil komponovania Toscy, ktorú sivovlasému maestrovi stihol prehrať na klavíri kolega Puccini.

Básnik z Castell’Arquata sa často vyjadroval v rytmizovanej próze. Pucciniho útržkovému štýlu à la hudobná vitráž Illicove verše vyhovovali.

Majú tri pucciniovské capodopere niečo spoločné? Bohéma dýcha tvorivým šumom parížskych literárnych kaviarní, Tosca bublá sopečnou sírou diktátorského režimu ako z čias Caligulu (keď sa na tanieri falošného konzervativizmu servírovali kamene namiesto chleba). Butterfly kladie proti sebe tradičnú vernosť až za hrob a kalkuláciu s citmi.

„Enviromentalista“ prelomu storočí

Áno. Spája ich atmosféra. Termín pochádza zo starej gréčtiny. Helenisti vedia, že ατμός pomenúva opar, dymovú clonu. To, čo vo vzduchu vidíme a cítime, ale nikdy „to“ neuchopíme do vlastných dlaní. Dramaturgický rozvrh scén spod Giacosovej pravice bol čiernobielymi kontúrami omaľovánky, ktorú vymaľoval práve Illica.

Žena-kvet. Illica utkal poetické kimono ďalšej hrdinke z krajiny vychádzajúceho Slnka, ktorá zomierala na opernom javisku ešte pred Butterfly. Je to Mascagniho Iris prvýkrát uvedená v roku 1898 s rumunskou sopranistkou Haricleou Darclée – budúcou Toscou. Slnko premení dušu nepochopeného a naivného žieňaťa na kvet. Žeby naň sadli Illicove motýle z jeho debutového zošita? V ľudskej fantázii je možné všetko. Dodávame ono biblické, že nie všetko osoží.

Spolupráca s veristami padla Illicovi na úžitok. Ich produkcia mu dávala pracovné príležitosti a „environmentálny básnik“ (ak si do tohto odvážneho adjektíva dosadíme význam očarený koloritom, prírodným a ľudským prostredím) podvedome zmäkčoval tvrdé lakte veristov.

Giordanov Andrea Chénier (ideovo súvisí s nikdy nenapísanou Pucciniho Antoinettou), Franchettiho Germania, Panizzova Aurora, Mascagniho mutácia nahej Lady Godivy Isabeau. Aj tieto operné poháre sú naliate vodou Illicových veršov.

Na konci dejstva býva smrť

Odmäku po hrôzach prvej svetovej vojny sa najlepšie platený libretista prelomu storočí už nedožil. S papierom a perom sa rozlúčil 16. decembra 1919 na svojom panstve Il Colombarone v jurisdikcii rodného mestečka Castell’Arquato.

Nekráčal po mostoch budovaných dielom D’Annunzia či Émila Zolu, ale – a to musíme podčiarknuť – okrem literatúry siahal po historických prameňoch (ad fontes v opere vyznával až verizmus). Luigi Illica hľadal inšpiráciu aj v historických udalostiach, ktoré ľudstvo zapísalo na „harddisk“ našej planéty.

Nebolo to bežné – a už vôbec nie v hudobnom divadle. Nič nebolo Illicovi horkejšie, než šablónovitá melodráma s milostným trojuholníkom, pri ktorej publikum 19. storočia hrávalo karty a jediné, čo ľudí udržalo v divadle, bola virtuózna ária obľúbeného speváka. Operný druh bol vždy kyvadlom oscilujúcim medzi zábavou a pravdou.

Luigi Illica putuje na Slovensko

Pretočme videopásku času na apríl 1991. Autor Mascagniho a Pucciniho biografií muzikológ Mario Morini telefonuje Petrovi Dvorskému. Slovenský tenor bude ďalším článkom v reťazi laureátov Ceny Luigiho Illicu.

„Udeľovanie ceny sa začína dôležitým ceremoniálom podľa stredovekého scenára z 12., 13. a 14. storočia.“ V slovenskej verzii monografie talianskeho kritika Roberta Bellottiho Peter Dvorský spoza divadelných kulís sa ďalej dočítame, že „odôvodnenie udelenia ceny malo túto presnú formuláciu: Petrovi Dvorskému, ktorý sa ako úžasný a kvalifikovaný interpret v postverdiho období zaslúžil počas svojej kariéry o šírenie libretistiky a diela Luigiho Illicu.“ Dvorský sa na pôde Bel paese etabloval najmä ako pucciniovský interpret po boku modenskej sopranistky Mirelly Freni.

Cenu Luigiho Illicu založil v roku 1961 novinár Cesare Pecorini. Udeľuje sa každé dva roky všetkým hlasovým kategóriám. Nemusíme byť hudobníkmi, aby sme pochopili, že slovo v librete musí mať pulz. Kde je pulz, tam je aj srdce.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Básnik dáva život básnikovi. Úvodné verše árie Chéniera Come un bel dì di maggio sú dôkazom schopnosti Luigiho Illicu vyjadrovať sa – tam, kde si to situácia vyžaduje – vo viazanej básnickej reči. V postave veršotepca, ktorý obklopený ľudskými maskami hľadá človeka, si zaveršuje Franco Corelli.

Ženská intuícia málokedy klame. Ária z opery La Wally Ebben, ne andrò lontana je zlomeným zvonom v podaním dramatického sopránu veristky Magdy Olivero.

Súčasťou Pucciniho Bohémy pôvodne malo byť vtipkovanie hlavných mužských protagonistov na tému volieb a politiky. Operný Schaunard sa zahrá na politického kandidáta, ktorý sa dušuje, že čestné rády sa odteraz budú udeľovať len za dlhy – tie najdlhšie! Filozof Colline je nedôverčivý: „Myšlienky tieto nádherné núkajú cukor nadmerne“.

Puccini však scénu s voľbami z opery vystrihol a žartovanie bohémov skrátil. Smiech sa rýchlo mení na nostalgiu za štebotavou Mimì, ktorá sa do podkrovnej manzardky vráti. Nie žiť. Zomrieť.