Zlatica Livorová: Spev som túžila učiť už od svojich študentských čias

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Významná hlasová pedagogička Zlatica Livorová 10. apríla t. r. oslavuje okrúhle životné jubileum. V rozhovore si prečítate aké boli jej začiatky v speve, prečo vymenila dráhu opernej speváčky za školskú katedru, kto ju ovplyvnil na pedagogickej dráhe, prečo cíti veľkú zodpovednosť za svojich žiakov a ako vníma súčasné hudobné školstvo na Slovensku. Prezradila aj to, ako opera ovplyvnila jej rodinu, kde sa zoznámila s manželom a ako sa učí spev v bratislavskom paneláku.

Rozhovor pripravujeme v čase pandémie koronavírusu. Ako vnímate túto situáciu a ako vás ovplyvnila?

Celé dni sme s manželom doma, deti len zazvonia, donesú nákup a okrem toho iba spolu telefonujeme. Čas nám spríjemňuje televízia, dosť čítame, varím a robím okolo domácnosti. Teraz sme tu už len dvaja a hoci sme si za tých 57 rokov na seba zvykli, veľmi nám chýbajú deti a vnúčatá, ale aj časté návštevy mojich študentov. Musíme to všetko zodpovedne prečkať.

V apríli sa dožívate významného životného jubilea a pri tejto príležitosti si zaspomínajme na vaše začiatky. Pochádzate z Bratislavy, mesta s bohatým kultúrnym životom. Ako ste sa dostali k hudbe?

Nepochádzam z hudobníckej rodiny, hoci mama veľmi rada spievala a hrávala divadlo. Už od mala som účinkovala v detských a školských zboroch, spievala som aj sóla, a toto všetko ma prirodzene nasmerovalo na štúdium konzervatória a neskôr aj na Vysokú školu múzických umení. Keďže pochádzam z Bratislavy, umenie sme mali na dosah. Pamätám si, ako ma mama vzala prvýkrát na Rusalku. Tak sa mi to zapáčilo, že sme potom s kamarátkou Marikou Rehákovou chodievali do opery aj samé. Najprv na Mozartov Únos zo serailu, neskôr na Barbiera zo Sevilly či Hubičku, ale aj na operety. Už v detskom veku sa nám hudba stala prirodzenou súčasťou života. Šesť rokov som spievala v detskom speváckom zbore Československého rozhlasu a potom šesť rokov v Lúčnici.

G. B. Pergolesi: Slúžka paňou, VŠMU, 1964, Zlatica Livorová (Serpina), réžia: Miroslav Fischer, dirigent: Ondrej Lenárd, foto: súkr. archív Z. Livorovej

Kedy ste sa rozhodovali či budete učiť alebo spievať na opernom javisku?

Odkedy som začala študovať spev, cítila som, že by som ho chcela raz tiež učiť, pretože sa mi veľmi páčila práca mojej profesorky spevu pani Idy Černeckej a hlavne neskôr na VŠMU profesorky Anny Hrušovskej, ktorá ma zasvätila do tajov správneho technického spievania či hudobnej interpretácie, a tým predurčila moju pedagogickú budúcnosť. Už na VŠMU som šla s presvedčením, že chcem učiť spev.

Reklama

Ako si na spomínate na pani Hrušovskú?

Poznala som ju už ako speváčku z javiska Opery SND, videla som ju ako Konstanzu v Únose zo serailu, Violettu v La traviate a v mnohých ďalších postavách. Bola som nadšená z jej dokonalej speváckej interpretácie a rozhodla som sa, že po skončení konzervatória chcem študovať na VŠMU v jej speváckej triede. Bola veľmi precízna speváčka a veľmi zodpovedný pedagóg. Detailne poznala každého študenta a jeho spevácke schopnosti i možnosti ďalšieho rozvoja jeho talentu. Boli sme jej ,,sojky“ a patrili sme do jej rodiny. Ako pedagogička mi bola veľkým vzorom a veľmi ma v tomto smere ovplyvnila.

Ako to pokračovalo po vysokej škole?

Po ukončení školy som otehotnela a narodila sa nám dcéra Dagmar. Môj manžel dostal ponuku spievať v bývalej Nemeckej demokratickej republike v Magdeburgu a my sme odišli za ním. V Nemecku sme boli štyri roky a keď sme sa vrátili na Slovensko, narodil sa nám syn Martin. Po materskej dovolenke a po úspešnom konkurze som nastúpila ako pedagogička na bratislavské Štátne konzervatórium.

C. M. von Weber: Abu Hassan, VŠMU, 1964, Zlatica Livorová (Fatima, Hassanova žena), Jozef Špaček (Omar), réžia: Miroslav Fischer, dirigent: Ondrej Lenárd, foto: súkr. archív Z. Livorovej

Účinkovali ste aj na opernom javisku v divadle?

Áno, bolo to ešte za študentských čias na konzervatóriu. Spievala som v Slovenskom národnom divadle Trpaslíka v Humperdinckovej detskej opere Medovníková chalúpka. Túto úlohu mi zveril vtedajší sólista Opery SND Štefan Hoza, režisér tohto predstavenia, ktorý zároveň učil na konzervatóriu Operné štúdio. Počas štúdia na VŠMU sme, samozrejme, účinkovali v operných predstaveniach školy, ale ako som už spomínala, nemala som ambície stať sa profesionálnou speváčkou, ťahalo ma to k učeniu. Napriek tomu som sa po skočení konzervatória vybrala pokúšať šťastie na bratislavskú Novú scénu. Konkurz som absolvovala a vtedajší riaditeľ Ján Kákoš mal o mňa veľký záujem. Napriek tomu som cúvla, pretože som bola pevne rozhodnutá ešte ďalej študovať na VŠMU.

Aké boli vaše začiatky na pedagogickej pôde?

Spev som začala učiť na bratislavskom Štátnom konzervatóriu krátko po príchode z Nemecka, resp. po roku materskej dovolenky. Už vtedy tam učila moja spolužiačka z VŠMU Vlasta Hudecová, ktorá ma stretla na bratislavskom korze a povedala mi, že potrebujú vokálneho pedagóga. Po nástupe som prvý rok učila spev z listu a už na ďalší rok mi pridelili žiakov na spev. S Vlastou Hudecovou sme boli kamarátky už od čias na VŠMU, a aj ako kolegyne sme spolu vychádzali veľmi dobre, trávili sme spolu veľa času a všetky pedagogické problémy mladých učiteľov sme preberali spoločne. Na konzervatóriu som vyučovala od roku 1970 dvadsať rokov.

V roku 1990 sme s profesorkami Vlastou Hudecovou a Evou Malatincovou založili v Bratislave Cirkevné konzervatórium prof. Anny Hrušovskej a vtedy mi na Štátnom konzervatóriu oznámili, že sa musím rozhodnúť len pre jednu z týchto škôl, pretože Cirkevné konzervatórium vnímali ako konkurenciu. Keďže som sa podieľala na založení Cirkevného konzervatória, rozhodla som sa preň. V tom čase som už externe učila aj na VŠMU a od roku 1995 som bola už jej interným zamestnancom.

Ako ste sa zoznámili so svojím manželom?

Spoznali sme sa ešte na VŠMU. Študoval u Dr. Janka Blahu a ja u pani Hrušovskej. Manžel študoval o dva ročníky vyššie, boli sme mladí, mali sme sa radi, a tak bola svadba už v treťom ročníku.

G. Verdi: La traviata, VŠMU, 1963, Zlatica Livorová (Annina), František Livora (Alfredo), réžia: Július Gyermek, dirigent: Václav Návrat, foto: súkr. archív Z. Livorovej

Váš manžel bol významným operným spevákom. Aj on učil a pedagogickej činnosti sa venuje aj vaša dcéra. Ako to ovplyvnilo vašu rodinu?

Našu rodinu to veľmi ovplyvnilo. Dcéra v tomto prostredí vyrastala už od malička a manželov operný život ma ovplyvnil aj napriek tomu, že som kariéru opernej speváčky vymenila za školskú katedru. Cez jeho rozprávanie som vlastne bola v opernom divadle každý deň (smiech). Okrem toho som vyučovala nielen v škole, ale aj doma, a aj toto malo vplyv na našu rodinu. Keďže manžel neskôr učil, mal pre to pochopenie a rád si vypočul mojich žiakov, prípadne im aj poradil. Jednoducho, bol rád v spoločnosti mladých spevákov.

Bývate v 12-poschodovom bytovom dome, kde aj popri škole vyučujete spev súkromne. Stalo sa vám niekedy, že vám zazvonili susedia a upozornili vás, že ich to ruší?

Chvalabohu, v tomto dome máme šťastie, že za tie dlhé roky čo tu žijeme a vyučujeme, sa nám stalo asi len dvakrát, že nám niekto zaklopal na radiátor, ale v tom momente sme vždy prestali a rešpektovali, že rušíme. Zrejme máme na susedov veľké šťastie, pretože sa skôr pýtali, kto to u nás tak pekne spieva.

G. Bizet: Carmen, Opera SND, Dagmar Livorová (Micaela), František Livora (Don José), foto: Kamil Vyskočil/Archív SND

V rodine ste traja pedagógovia spevu, máte naň jednotný názor?

Dalo by sa povedať, že sa vieme v názoroch zjednotiť, ale každý sa líšime svojim špecifickým prístupom k študentom. Dnes už hlavne spolu s dcérou rozoberáme a riešime technické problémy jej študentov na konzervatóriu a občas sme v názoroch aj ,,nejednotné”.

Neskôr ste začali učiť na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde ste vychovali množstvo spevákov, z ktorých sa mnohí presadili aj na medzinárodnej opernej a koncertnej scéne… Ako by ste stručne okomentovali toto obdobie?

Na VŠMU som učila dvadsať rokov, od roku 1989 až do mojej 70-tky, kedy sme podľa zákona museli všetci v tomto veku skončiť… Pre mňa to bolo veľmi zaujímavé obdobie. Bola to, samozrejme, už iná práca ako na konzervatóriu, kde sú žiaci mladší, ktorí sa ešte stále rozhodujú a hľadajú po každej stránke. Vysokoškoláci sú už väčšinou zorientovaní, majú v sebe lepšie zažité návyky, napríklad, čo sa týka cvičenia spevu, a majú už konkrétnejší cieľ.

Na vysokej umeleckej škole je to o tvrdej a poctivej práci pedagóga a študentov, na ktorých som mala vždy veľké šťastie a práca s nimi ma vždy znova inšpirovala. Za tie roky som mala veľa šikovných spevákov, a ak môžem, budem menovať aspoň tých, ktorí spievajú v Opere SND: Jana Valášková, Eva Jenisová, Andrea Danková, Terka Babjaková, Dalibor Jenis, Aleš Jenis, Otto Klein, Katka Juhásová, Eva Hornyáková, Lenka Máčiková, Mária Porubčinová, Linda Ballová či Mariana Hochelová.

Koncert žiakov Zlatice Livorovej v bratislavskej Redute pri príležitosti jej životného jubilea, 2010, foto: Oliver Réti

Pedagóg spevu pripravuje študenta na umeleckú dráhu a jeho povolanie. Cítite v tomto smere aj zodpovednosť za jednotlivých žiakov?

Vždy som vnímala maximálnu zodpovednosť za každého študenta, pretože od toho, čo a ako ho naučím, závisí jeho úspech a všetko ostatné s tým súvisiace. Mnohých som formovala aj desať rokov a ak im za tento čas nedokážete dať povolanie do ruky a vyslať ho do sveta, tak je to veľmi zlé. Pre pedagóga spevu sa práca nekončí po odchode zo školy domov. Často som doma v noci premýšľala napríklad nad výberom správneho repertoáru, konzultovala ho s manželom či dcérou a snažila sa, aby bol pre študenta čo najlepší pre jeho ďalší vývoj.

Cítili ste, že sa ako pedagóg spevu postupne vyvíjate?

Áno, aj pedagóg spevu sa vyvíja, prichádza na rôzne veci, ktoré prinesie život sám. Počas svojho pôsobenia pracuje s veľkým množstvom rôznych hlasov a speváckych individualít. Významne to prispieva k jeho formovaniu, pretože aj on sa od študentov niečo naučí. Práca na speváckom hlase je hlavne o individuálnom prístupe pedagóga a študenta. Niekto vníma lepšie, iný menej, a tak je to aj s talentom. Napriek rozličným okolnostiam som si so všetkým svojimi študentmi vytvorila veľmi pekný vzťah a vnímala som ich nielen ako osobnosti, ale aj ako svoje deti. Pre mňa bolo mimoriadne dôležité vedieť, ako každý jeden konkrétny študent vníma hudbu, čo pri nej cíti, čo prežíva, ako vníma výučbový proces a ako tento proces pre daného študenta nastaviť.

Boli aj neposlušní študenti?

Boli (smiech), ale so všetkými sme si vždy našli spoločnú cestu. Nemala som žiadneho študenta, ktorého by som nemala rada, a ku ktorému by som si nevybudovala cestu.

Eva Malatincová, Dagmar Livorová, Anna Hrušovská, František Malatinec, Zlatica Livorová na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave, foto: súkr. archív Z. Livorovej

Akým smerom ste sa uberali ako pedagogička? Z akého estetického ideálu pri výuke vychádzate a čo pri nej uprednostňujete?

Ako som už spomínala, veľmi ma ovplyvnila profesorka Hrušovská. Svoj estetický ideál má každý dobrý vokálny pedagóg. Ja som vychádzala z talianskeho spôsobu spievania, tzv. belkanta, čiže pekného spevu, v ktorom ide o zrozumiteľnosť a nad ňou stojí spevácka hudobná fráza. Napriek tomu, že každý skladateľ si vyžaduje svojskú interpretáciu, vždy je najdôležitejšia hudobná fráza, spievanie na dychu, kantiléna a vnútorný osobnostný prejav.

Rukami vám prešlo množstvo rôznych typov hlasov, a to nielen podľa základného, ale aj podrobnejšieho delenia. Je medzi nimi rozdiel pri výučbe?

V prvom rade treba vybudovať strednú polohu, pretože tá je základom hlasu u každého speváka, či už ide o lyrický, dramatický alebo koloratúrny soprán, vysoký alebo nízky hlas, bas, barytón, tenor a pod. Pani Hrušovská nám vždy hovorila, že dom sa nestavia od strechy, ale od základov. U každého treba rozvíjať najskôr tvorbu tónu na jednej tónovej výške, striedanie vokálov a postupne skúšať väčšie intervaly, stupnice a pod. Až vo vyšších ročníkoch som u spevákov začala rozvíjať ich špecifickosti, zdokonaľovať techniku v celom hlasovom rozsahu a študovať náročnejšie piesne a árie.

Ktorých hlasov je u nás najviac?

Vždy je viac sopránov a barytónov, pretože sú to prirodzené polohy ľudského hlasu, a potom sú okrajové hlasy – tenor a bas, ktorých je menej. Tenoristov bolo vždy málo, avšak aj basisti sú stále veľmi zriedkaví. Zo všetkých hlasov je u nás veľmi málo dramatických, ktoré vlastne dozrievajú skúsenosťami a vekom, a často sa stáva, že lyrický soprán dorastie do dramatického alebo do mezzosopránu.

S akým hlasom sa pracuje najlepšie?

Nie s hlasom, ale s človekom, pretože výstavba hlasu si vyžaduje muzikalitu, pracovitosť a celú spevákovu osobnosť.

Zlatica Livorová v porote jedného z ročníkov Medzinárodnej speváckej súťaže Mikuláša Schneidera-Trnavského, foto: súkr. archív Z. Livorovej

Stalo sa vám aj to, že prišiel študent a hneď sa chcel špecializovať, napríklad sopranistka chcela byť hneď koloratúrou, alebo tenor chcel byť okamžite dramatický, pretože sa im takýto druh hlasu páčil?

Samozrejme, mnohé sopranistky majú vysnívanú Kráľovnú noci z Mozartovej Čarovnej flauty, ale Kráľovien nocí je veľmi málo a len výnimočné speváčky ju vydržia spievať viacero rokov. Často sú to speváčky s výbornou koloratúrnou technikou, ale potrebný dramatický volumen a interpretáciu nezvládnu.

Aký máte názor na to, že spevák v neskoršom veku prejde do iného hlasového odboru?

Je to podľa mňa prirodzená vec a nepovažujem to za zlé. Soprán môže prejsť do mezzosopránu alebo aj z lyrického sopránu sa môže stať dramatický hlas vekom, zrelosťou aj skúsenosťou, ale veľmi málokedy sa stáva, že tenor sa stane barytonistom, ako to urobil napríklad Plácido Domingo, a nepovažujem to za šťastné.

Aký by mal byť, podľa vás, ideálny operný spevák?

Mal by mať v prvom rade krásny hlas, aby sa dobre počúval, mal by byť veľmi muzikálny, musí cítiť slovo a zmysel frázy, a ak sa bavíme o ideálnom, musí byť aj fešák (smiech). A keďže je to operný spevák, musí byť aj dobrý herec, toto je dnes už nevyhnutné!

Platí, že dobrý pedagóg je zárukou toho, že od neho automaticky vyjde špičkový interpret?

Rozhodne to neplatí. Z každej speváckej triedy vyjde žiak, ktorý je vynikajúci sólistka, ďalší môže byť špičkovým zboristom, iný sa uplatní ako pedagóg a pod. Závisí to nielen od hlasu, ale aj od povahy jednotlivca. Môže mať napríklad aj kvalitný hlas, lenže ako sólista má trému, avšak dobre a bezpečne sa cíti v kolektívnom telese. Takže neplatí, že pedagóg vychováva operné hviezdy rad za radom. Všetko závisí od individuality a miery talentu študenta.

Uvedenie do života profilového CD Richarda Švedu Songs, Róbert Pechanec, Zlatica Livorová, Richard Šveda (študent Z. Livorovej), zástupkyne vydavateľstva Viva Musica! records, foto: Zdenko Hanout

Dá sa naučiť hudobný výraz a jedinečný umelecký prednes, ktorý obdivujeme len u niektorých speváckych osobností?

Do toho sa dá len dozrieť – časom, rokmi, skúsenosťami, múdrosťou, pokorou a zrelosťou speváka, ktorý sa po výrazovej stránke stále rozvíja. Nepomôže tomu ani špičkový pedagóg, a ani žiadna odborná literatúra. Na to spevák buď predpoklady má alebo nemá. Je do veľký dar.

Ako hodnotíte stav hudobného školstva na Slovensku dnes? Aký bol záujem o štúdium hudby kedysi?

Keď som začínala učiť, tak na Slovensku boli len dve konzervatóriá a bol veľký záujem na nich študovať. Tým, že bolo menej škôl, bolo si z čoho vyberať. Robil sa oveľa väčší a precíznejší výber, prijímali sa talentovaní uchádzači a v triedach bolo omnoho menej žiakov. Pedagóg spevu ich tak mohol bližšie spoznávať, detailnejšie s nimi pracovať a oveľa viac času na nich mal nielen profesor spevu, ale aj korepetítor, profesor operného štúdia či obligátneho klavíra. Keď som študovala na konzervatóriu, v triede sme boli štyria a na VŠMU len tri študentky spevu.

Na Slovensku je dnes množstvo konzervatórií. Ako to vnímate? Sú potrebné a prispieva to ku kvalite?

Myslím si, že ich toľko nepotrebujeme. Kedysi boli najskôr dve, neskôr tri, a to celkom stačilo zásobovať Slovensko či už umelcami alebo pedagógmi. Viem, že dnes sa ich absolventi môžu pobrať aj do sveta, avšak obrazne povedané, aj do sveta sa už vybral celý svet, takže ani to nie je také jednoduché. Na počet konzervatórií máme veľmi málo hudobných divadiel a hudobných telies. Je tiež dôležité dbať na to, aby tí, ktorí sa neuplatnia ako výkonní umelci a budú po absolvovaní vyučovať, aby to boli kvalitní pedagógovia, ktorí vychovajú ďalšie generácie hudobníkov. Ani tu nie je veľké množstvo absolventov z množstva škôl zárukou kvality.

Daniel Krajcer, minister kultúr SR a Zlatica Livorová, pri preberaní Ceny ministra kultúry SR, 2011, foto: súkr. archív Z. Livorovej

Vyžaduje si podľa vás hudobné školstvo reformu?

Jednoznačne áno. Je dôležité začať opäť zodpovednejšie vyberať študentov pri prijímacích pohovoroch. Stáva sa, že škola, hlavne aj kvôli financiám, prijme veľmi veľa študentov. Dnes je bežné mať okolo desať až pätnásť žiakov, za mojich čias to boli traja až štyria. To je veľký rozdiel. Mnohí z nich potom vo vyššom ročníku spev nezvládnu a opustia školu alebo sa po absolvovaní v odbore neuplatnia. Ak by takýto študent nenastúpil na konzervatórium, mohol študovať niečo pre neho perspektívnejšie. Takže toto vnímam aj ako nezodpovedné zo strany nášho školského systému voči samotným študentom, pretože ak už raz zo školy odídu, sú nútení hľadať si iné profesie. Z davu špičkových sólistov nevychováme.

Ešte stále vyučujete?

Teraz už učím len, takpovediac, „rekreačne“. Chodia ku mne domov bývalí žiaci, ktorí sú už sólistami v operných divadlách, a prídu si odkonzultovať a prejsť novú rolu, alebo, ako hovoria, ,,do servisu“ (smiech). Potom si ich vždy idem pozrieť do divadla. Naposledy som bola na všetkých troch premiérach Rusalky v Opere SND, pretože všetky tri Rusalky sú moje žiačky.

Čo by ste si želali k vášmu okrúhlemu jubileu?

V prvom rade zdravie nám všetkým, a v týchto časoch ešte viac a priala by som si, aby sa všetkým našim žiakom aj naďalej darilo, aby mali radosť zo spevu a ja zasa radosť z ich úspechov!

Rozprával sa Ľudovít Vongrej

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Ľudovít Vongrej

šéfredaktor Opera Slovakia, predseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista, odborný editor a hudobný producent, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár