Zlomil taktovku a hodil ju do publika. Kňaz dirigentov Georges Prêtre

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Od jazzu k opere. Francúzsky šaman dirigentskej taktovky s indickým pseudonymom Georges Prêtre by dnes (24. augusta) oslávil nedožité 95 narodeniny. Čo znamená slovo dirigent a prečo si aktér svetových premiér 20. storočia poranil nos?

Nenosil kňazskú dalmatiku, hoci priezvisko by ho (na prvý pohľad) na to oprávňovalo (francúzske prêtre preniklo do bývalej Galie z neskoroslatinského presbyter, čiže kňaz, starejší cirkevnej obce). Stal sa starejším orchestra, aby v duchu slov šanghajského muzikológa, klaviristu a skladateľa Zhao Xiaoshenga vrátil hudbe literárny rozmer.

„Dejiny hudby sú dejinami literatúry,“ povedal Xiaosheng, podčiarkujúc naračný rozmer hudby. Narácia, to nie je iba príbeh. Rozprávať (narrare) je v latinčine spojené s príbuzným adjektívom gnarus, čiže znalý, plný vedomostí. Rozprávač je zvestovateľom poznania, vynáša na svetlo slová z hlbín ignorácie. Každá hudba by mala mať literárnu formu narácie, veď tóny sú nesmierne intenzívnym podvedomým ekvivalentom kognitívneho prejavu. Ležia pod troposférou slov a čakajú na „prútikára“, ktorý ich odkľaje.

Georges Prêtre (1924 – 2017), zdroj: telerama.fr

S jazzovou trúbkou v meste zvonov

Georges Prêtre sa narodil v roku Pucciniho smrti (1924) v severofrancúzskom Waziers v rodine obuvníka. Vďaka lacnej trúbke, ktorú dostal od otca, si počas vojnových rokov zarábal ako jazzový hudobník v rôznych podnikoch (zahral si dokonca aj s orchestrom Glenna Millera). Roky dospievania, vrátane prvých hudobných štúdií, prežil v mestečku Douai plnom gotickej architektúry s dominantnou mestskou vežou píšucou dejiny vari od čias upálenia Johanky z Arku (1431).

V útrobách 80 metrovej veže nájdeme zvonkohry (vo francúzskom jazyku známe pod názvom carillon) so 62 zvonmi presahujúcimi rozsah piatich oktáv. Práve v roku 1924 sa viaceré z historických zvonov vrátili na pôvodné miesto. Nemecké okupantské vojská ich v roku 1917 chceli roztaviť na výrobu zbraní. Našťastie to nestihli, a tak môže obyvateľom Douai rozdávať radosť aj päť a pol tonový zvon Joyeuse z roku 1471.

Historická zvonica v Douai je ako zo šľahačky. Zdroj: travelguide.michelin.com

Túžiac po vyššom hudobnom vzdelaní, klope Prêtre na brány „kňazského semináru hudby“, chýrneho parížskeho Konzervatória, kde sa dostáva pod patronát Andrého Cluytensa a Mauricea Duruflého. U prvého menovaného, rodeného Belgičana, pred ktorým sa v roku 1955 otvorila wagnerovská pevnosť v Bayreuthe, študuje dirigovanie a zoznamuje sa so širokými repertoárovými „pláňami“ vrátane viedenskej operety.

Čo znamená slovo dirigent?

Mladý „náčelník“ orchestra sa od Cluytensa možno dozvedá aj to, že verbum dirigere pochádza z rímskeho vojenského slovníka a znamená „rozčleniť vojsko do šíkov.“ Nedá sa bojovať bez koordinácie a prísnej rajonizácie: každý vojak má operovať na konkrétnom mieste (sťaby na šachovnici), či už je to nota v partitúre alebo nástrojár kdesi v tmavom kúte telesa. Dirigovať teda nie je riadiť, ako sa občas prekladá, ale „ukazovať smer“ (stačí dodať, že supínum od dirigere je aj v slovenčine známy termín directum).

Diktoval život Georgovi Prêtrovi direktívny smer? Jeho cesta nebola priamočiara, ale – ako to už býva – kľukatá. Najprv sa popasoval s náukou o harmónii, ktorou ho „drvil“ organista a skladateľ Maurice Duruflé, známy z chórov parížskych bazilík Notre-Dame a Saint-Étienne-du-Mont. Po konzervatoriálnych štúdiách (ktoré boli pre neho príliš teoretické, k oficiálnemu diplomu sa preto nedopracoval) sa Prêtre „oťukával“ na menších domácich scénach. V bulletinoch vystupoval pod umeleckým menom Georges Dherain.

Georges Prêtre (1924 – 2017), zdroj: theartsdesk.com

Prečo toto priezvisko? Dherain je pravdepodobne francúzskou variantou výslovnosti indického mena Dhiren s významom silný. Dhiren bolo priezviskom dirigentovej matky – o dôvod viac prihlásiť sa k vôni kolísky. No môže byť odkazom na klasickú indickú hudbu. Indický tonálny systém (swara, nota) pozná aj tóny dha a ni, ktoré spolu dávajú meno Dhani. Niektoré zdroje prisudzujú tomuto orientálnemu mužskému menu (Dhani) signifikát bohatstva.

Veľký tresk

Sila, bohatstvo, melos. Mohol si vari priať, aby ho charakterizovalo čosi iné? Každý deň prichádzal do kontaktu s veľkými menami skladateľov a interpretov, o čom sa čitateľ môže presvedčiť v pozoruhodnými biografickými dátami nabitom článku z pera operného publicistu Vladimíra Blahu TU…

„Keď Georges Prêtre, ktorý zomrel vo veku 92 rokov, dirigoval úvodné takty svojej prvej opery, Samsona a Dalily od Camilla Saint-Saënsa, vyrušovali ho šuštiace papiere od sladkostí. Obrátil sa na páchateľov s hlasným non, zlomil taktovku na dvojo častí a treskol ju do publika.“ píše na adresu búrlivého majstra britský denník The Guardian.

Georges Prêtre (1924 – 2017) s bielym šálom pred budovou parížskej Opery, zdroj: artlyriquefr.fr

Komemoračný článok publikovaný deň po dirigentovej smrti ďalej prezrádza, že incident viedol k obnoveniu Prêtreho zmluvy a v roku 1950 aj k sobášu s „dievčaťom od fachu“, sopranistkou Ginou Marny. Dala mu dve deti. Bolo to len štyri roky po Prêtreho prvom vystúpení vo fraku operného dirigenta v roku 1946.

Meno Marny nie je vo francúzskej opernej kultúre márne. Parížsky tenorista Jean Marny bol súčasníkom slávneho Beniamina Gigliho. Zachovalo sa niekoľko jeho nahrávok na dobovom gramofónovom labeli Pathé. Kariéru odštartoval v roku 1917 a vynikal najmä v lyrických Massenetových operách. Muž s alétonymom (pravým občianskym menom) Cèbe napokon zakotvil na direktorskej stoličke opery v Marseille. A ako to súvisí s Georgom Prêtrem? Bol to jeho zať. Veď dirigent požiadal o ruku tenorovu dcéru.

Francúzsky tenorista Jean Marny (1885 1949), svokor dirigenta G. Prêtra, zdroj: forgottenoperasingers.blogspot.com

Duch autora

Skutočný „veľký“ debut čakal na temperamentného hudobníka v roku 1956, kedy sa v Opéra-Comique zhostil naštudovania poslednej opery Richarda Straussa Capriccio. Pre zaujímavosť, ide o variáciu na večne diskutovanú tému, či je v hudobnodramatickom opuse podstatnejšie slovo, alebo hudba. Možno vás zaujme, že postavu Grófky v tejto opere spievala Straussova obľúbená sopranistka Viorica Ursuleac, dcéra ortodoxného diakona narodená v rumunskej komunite v Černoviciach na dnešnej Ukrajine, v meste vzdialenom od slovenských hraníc približne 300 km.

Georges Prêtre razil teóriu, podľa ktorej dirigenti majú byť tak trochu špiritisti: „Treba mať schopnosť vojsť notám pod kožu a odhaliť, čo je za nimi.“ Dionýzovsky ladeného dirigenta cituje Mario Merigo z talianskeho portálu Connessi all’Opera: „Keď vkročím na svoj stupienok, dostávam sa do priameho kontaktu s duchom autora, ktorého hrám.“

Georges Prêtre (1924 – 2017) v milánskej La Scale, zdroj: twitter.com

Rokom 1966 sa datuje Prêtreho úzka spolupráca s milánskym Olympom La Scalou. Dirigoval všetko, od Fausta po Walkýru. Verdimu sa na posvätnej pôde „Scaligerov“ vyhýbal: „Verdi v Scale je vyhradený pre talianskych dirigentov“, vyhlásil. Severotalianske publikum si pamätá Prêtreho novoročné gala z Benátok a jeho nezabudnuteľné rubata vo valčíkoch. Ako jediný Francúz dvakrát otváral nový rok na povestných viedenských koncertoch (v rokoch 2008 a 2010).

Lev a tygrica

Je čas „pretancovať sa“ kariérou Georga Prêtra k jednému z jej vrcholov – k spolupráci s Mariou Callas. Grécku heroínu spoznal v čase, keď slnko jej sopránu drammatico d’agilità pomaly zapadalo. Jej hlas bol však stále farebný ako organové píšťaly.

Chef d’orchestre s medzinárodným kreditom dirigoval prvý galakoncert Marie Callas v roku 1958 v Paríži. Na vinyle Prêtre zvečnil s Callas recitály francúzskych árií, Bizetovou Carmen i virálnejšiu Toscu Giacoma Pucciniho po boku Carla Bergonziho. Tá však poďla „operafilov“ nedosahuje kvality Mariinej prvej snímky Pucciniho magistrálneho opusu z roku 1953. Nie je to vina dirigenta, ale novej nahrávacej metódy pozvoľna prechádzajúcej na stereofónny systém. Technika zvýrazňuje plechový timbre Callasovej nástroja (stereofóniu vynašiel už v roku 1930 Alan Blumlein z EMI, trvalo však desaťročia, kým sa zdokonalila a dostala do používania.

Georga Prêtreho a Mariu Callas spájala chémia vášne k hudbe. Zdroj: pinterest.com

Participácia na svetových premiérach diel 20. storočia, medzi ktorými nechýbajú symfónie Josepha Jongena a Marcela Landowského, patrí k ďalším Prêtreho „highlightom“. Spoločné večery s Francisom Poulencom (opera La voix humaine a muzikalizácia latinských responzórií Sept répons des ténèbres) vošli do dejín klasiky 20. storočia.

La voix humaine. Ľudský hlas. Dirigent, ktorý rozumel vokálnej emisii až natoľko, že sa vyznal v pneumológii (pľúcne lekárstvo, nota bene: práve kapacita pľúc determinovaná vysokohorským prostredím peruánskych Ánd je tajomstvom „dlhého dychu“ belcantovej hviezdy dneška Juana Diega Flóreza). Ale späť k Prêtremu. Vedeli ste, že miloval bojové umenia? V mladosti praktizoval box, judo a karate a jeho široký nos bol podľa niektorých (dnes už ťažko verifikovateľných) zdrojov pamiatkou na zápolenie v ringu. Svoj posledný, životný zápas dobojoval 4. januára 1917.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Georges Prêtre pomohol Marii Callas domodelovať vokálne herectvo. Naštudovali spolu Bizetovu Carmen – operu, ktorú Grékyňa nikdy nestvárnila na opernom javisku, spievala ju iba koncertne. Na londýnskom recitáli z roku 1962 zaznela predohra a Habanera.

Základ z konzervatória otvoril dirigentovi obrovský repertoárový horizont. Zvládal tragické i komické polohy, a aj v notoricky známej variácii na Offenbachovho Orfea v podsvetí dokázal nájsť nové miesta.

Beethovenova Siedma symfónia v podaní Viedenských filharmonikov by sa bez plastickej a skúsenej ruky rozpadla na prach. Na dosiahnutie citovej duplicity Pretre neváha akcelerovať tempo. Posúďte sami.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár