Známy-neznámy Giuseppe Verdi (4). Druhá tvár

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Hospodár, staviteľ, roľník, politik – ani tieto „kostýmy“ nechýbali v imaginárnej šatni Verdiho života. Kde Verdi býval? Akú pôdu vlastnil? Kedy sa zmenil na architekta a s kým trávil čas v poslaneckej snemovni? Vo štvrtom pokračovaní nášho seriálu o bardovi talianskej opery Známy-neznámy Giuseppe Verdi odhalíme neznámu stránku jeho talentu – Verdiho druhú tvár.

Ongina je len bystrinka kdesi medzi topoľmi a gazdovstvami v hmlistom opare. Klokotá medzi komármi, žabami a úhormi, zurčí medzi inoväťou, makom a rovinou s malými loďkami na obzore v letných strniskách a v zimných močiaroch, ale pre nás je to Níl, Tiber, Siena, Mississipi.“ napísal v roku 1987 spisovateľ a novinár Alberto Cavallari v článku Là dove scorre l‘Ongina. Tam, kde prúdi Ongina. Malý potôčik bol pre hrdých obyvateľov Vojvodstva Parma a Piacenza il fiume sacro, posvätnou riekou. Pri sútoku Onginy a ďalšieho potôčka, Arda, severne od Busseta, kúpil Giuseppe Verdi za svoje prvé honoráre poľnohospodársku pôdu. Dajme opäť slovo Cavallarimu: „Ongina prúdi do rieky Pád presne tam, kde začínajú pozemky cavaliera Verdiho, profesiou farmára a hudobníka, ako definoval sám seba.“ Keďže maestro osobne dohliadal na hospodárske práce a v sčítaní obyvateľstva sám seba nazval roľníkom, zrodilo sa ďalšie verdiovské klišé – z operného velikána sa stal „veľký sedliak“.

S rastúcou slávou tučnelo i jeho bankové konto. Verdi v roku 1848 investoval do pôdy, správou ktorej poveril dávneho priateľa Maura Corticelliho, budúceho majordóma v Sant’Agate. Idylická vila v lokalite Villanova sull’Arda (dedinka známa pestovaním čerešní) v provincii Piacenza bola Verdiho inšpiráciou i prekliatím. Skladateľ sa v revolučnom roku ’48 pustil do budovania rodinného hniezda a vilu, ktorej prischol názov Sant’Agata, postupne prebudovával až do roku 1880, kedy boli dokončené posledné stavebné úpravy. Pristavil dve krídla, terasu, kaplnku, skleník a prístrešok pre koče. „Zelený“ skladateľ (verde je po taliansky zelený) miloval zeleň. Po roku 1851, kedy sa majster operného umenia presťahoval do nového domu spolu s (vtedy ešte družkou) sopranistkou Giuseppinou Strepponi, nechal zveľadiť rozľahlý park a vlastnoručne v ňom vysadil viacero exotických drevín. Niektoré z nich niesli mená jeho opier: platan bol Rigoletto, dub sa volal Trubadúr a meno La Traviata dostala smutná vŕba.

Giuseppe Verdi v parku v Sant’Agate,
zdroj: internet

Prekliaty palác Orlandi

Svätá Agáta vo Villanove bola pôvodne určená pre Verdiho rodičov Carla a Luigiu Uttini. Po smrti matky sa však skladateľov otec vrátil späť do Busseta, kde mal (aké-také) zázemie. Než sa Verdi presťahoval do Sant’Agaty, býval v neoklasicistickom paláci Orlandi v Bussete, ktorý dal z vôle grófa Annibala Dordoniho postaviť miestny maliar a architekt Giuseppe Cavalli. Príbeh stavby je viac, než zaujímavý. Nepretieklo veľa vody dolu Pádom a palác sa dostal do rúk Antonia Cavalliho, syna pôvodného architekta. Ten v decembri 1825 stavbu odkázal svojmu synovi, z ktorého vyrástol starosta Busseta. Od starostu Contarda Cavalliho kúpil palác Orlandi maestro Verdi prostredníctvom svojho „dvorného“ notára Ercolana Balestru za rozprávkovú sumu 22 000 parmských lír. Bolo to ešte v októbri 1845. O necelé štyri roky už múry paláca privítali nových obyvateľov – „Peppa“ a „Peppinu“. Verdi tu napísal Luisu Miller, Rigoletta a Stiffelia. V priebehu života sa zdržiaval aj v apartmánoch janovského paláca Doria či v Strepponiovej byte v Paríži. V roku 1851 však obaja partneri odišli do nedokončenej Sant’Agaty. Prečo ten náhly zlom? Dôvod má meno klebeta. Spolužitie muža a ženy more uxorio bez sobášneho listu vtedajšia spoločnosť považovala za nemravnosť najvyššieho rangu, skladateľ a jeho družka sa preto uchýlili na vidiek. Honosné sídlo v Bussete dostalo nálepku „il palazzo dello scandalo“.

Azyl vo Villanove však z tohto miesta nijako nevymietol verdiovskú auru. V roku 1867 tu zomiera Verdiho otec. Vtedy sa budove ešte nehovorilo palác Orlandi. Ako prišla k tomuto názvu? Za všetko môže Giuseppina. Na ňu dal palác v roku 1875 prepísať Verdiho otec (v tomto čase už bola skladateľovou zákonitou manželkou, pár sa zosobášil v auguste 1859 vo francúzskej obci Collonges-sous-Salève v Hornom Savojsku). O sedem rokov nato sa Strepponi rozhodla vzdať sa sídla, kde sa už prakticky nezdržiavala a priala si, aby v ňom otvorili sirotinec. V roku 1888 palác nadobudla rodina Orlandi, po ktorej dostal novodobé meno. Orlandiovci udržiavali priateľské vzťahy s Arturom Toscaninim a slávny dirigent zanechal rodine viacero relikvií. Daroval im tiež podpísanú taktovku. A nie hocijakú! Autogram na dirigentskej paličke bol určený pani Cine Barezzi-Orlandi. Bola to pravnučka Margherity Barezzi, prvej manželky Giuseppe Verdiho, ktorá sa nedožila jeho slávy. V jej osobe Verdiho prvá láska symbolicky prenikla do komnát, kde skladateľ kedysi objímal Giuseppinu Strepponi… Keď sa v roku 2013 palazzo Orlandi objavil v ponuke realitnej kancelárie Hera International a na jeho fasáde svietila tabuľa vendesi alebo for sale, medzi Busseťanmi sa povrávalo, že palác je prekliaty… Ale späť k faktom: na nehnuteľnosť si brúsili zuby Číňania a Rusi, transakcia však napokon dopadla v prospech talianskeho štátu. Palác kúpila SIAE (talianska obdoba SOZY), aby ho mohla využívať na kultúrne a edukačné účely.

Giuseppe Verdi okolo roku 1860,
zdroj: internet

Skladateľ „developerom“

„Verdi sa zmenil na architekta,“ píše Giuseppina Strepponi na margo stavebných prác vo vile Sant’Agata. „Nemôžem ani vysloviť, aké bolo to premiestňovanie, prestavba, tanec postelí, bielizníkov a všetkého nábytku. (…) Okrem kuchyne, pivnice a stajní sme spali a jedli vari vo všetkých kútoch domu. (…) Verdi riadil práce dobre a možno ešte lepšie, než skutočný architekt.“ Verdi architetto je názov knihy, ktorá očami dirigenta, fotografa a žurnalistu Francesca Mariu Colomba mapuje luoghi verdiani – miesta, kde prímas talianskej opery 2. polovice 19. storočia zanechal stopy svojho stavebného génia: vilu Sant’Agata, nemocnicu vo Villanove sull’Arda a Casa di Riposo per Musicisti (domov dôchodcov v Miláne spod rysovacích dosák Camilla Boita, brata bohémskeho spisovateľa a skladateľa Arriga). Fotopublikáciu z roku 2013 z edičnej dielne Umberta Allemandiho sprevádzala rovnomenná výstava v Múzeu Risorgimenta v paláci Moriggia v Miláne. Verdiho riadky adresované mantovskému žurnalistovi Opprandinovi Arrivabenemu zo 14. septembra 1880 prezrádzajú ešte čosi navyše. Hudobník ich okorenil štipkou rossiniovskej irónie ako vystrihnutej z árie všestranného Figara z Barbiera zo Sevilly: „Tak robím architekta, murárskeho majstra, zámočníka, tak trochu všetko! Teda – zbohom knihy, zbohom hudba! Zdá sa mi, že som už zabudol noty.“ Prvý muž hudobného divadla sa dokonca zaujímal o zostrojenie parného stroja. Nazvať Verdiho architektom je preto nepresné. Lepšie by bolo vidieť v ňom – a teraz si vypožičiam veľmi moderné slovo – developera.

Nielen fotoaparát, ale aj oko filmovej kamery nahliadlo za múry Verdiho najznámejšieho verejnoprospešného projektu, prvého svojho druhu: v roku 1984 švajčiarsky režisér Daniel Schmidt nakrútil dokument s názvom Toscin bozk (Il bacio di Tosca). Na plátnach kín sa tak odvíjal život sicílskej sopranistky Sary Scuderi, ktorá v roku 1937 spievala Pucciniho Toscu na open air scéne v rímskych Caracallových kúpeľoch po boku Beniamina Gigliho a svoje „matuzalemské“ roky prežívala v domove dôchodcov založenom práve Verdim. Ďalším významným obyvateľom tohto neogotického centra bol rodený Milánčan Carlo Broccardi, tenorový protagonista raných gramofónových kompletov RigolettaToscy z rokov 1917 a 1918. Ide o vôbec prvé integrálne záznamy týchto opier na čiernych diskoch. Rigoletto s Broccardim ako Vojvodom je tretia najstaršia nahrávka tohto diela vôbec (prvého Rigoletta na svete nahrali na platne značky Phonotype Fernando De Lucia a Antonio Anticorona v roku 1915). Broccardiho Cavaradossi však drží prvenstvo: historicky najstaršia existujúca kompletná gramofónová snímka Toscy na labeli La voce del padrone (talianska mutácia britského edičného domu His Master‘s Voice) je datovaná rokom 1918 (vznikla teda ešte za Pucciniho života).

Casa di Riposo v Miláne, Verdiho stavebný projekt,
zdroj: internet

Verdi sa však inaugurácie svojho Casa di Riposo nedožil. Penzión pre seniorov ozdobený jeho menom otvoril náruč prvým klientom 10. októbra 1902. Refugium pre hudobníkov Giuseppe Verdi považoval za svoju najlepšiu operu, čo dokladá list adresovaný sochárovi Giuliovi Monteverdemu. „Z mojich diel sa mi najviac páči dom, ktorý som postavil v Miláne, aby privítal starých speváckych umelcov, ktorým Šťastena nebola naklonená, alebo ktorí v mladosti nevynikali cnosťou finančného sporenia.“ O filantropickom zámere sa Verdi zmienil už v roku 1889 v liste Giuliovi Ricordimu (vtedy mal už vo svojom „developerskom portfóliu“ nemocnicu vo Villanove, operné divadlo však postaviť nechcel za žiadnu cenu!). Čo viedlo medzinárodne úspešného hudobného skladateľa, aby obrábal pôdu, navrhoval park, „hral sa“ na architekta a staval na svoju dobu veľké projekty? Verdi mal okrem sociálneho cítenia neuveriteľnú schopnosť imaginácie. Bol schopný vizualizovať si priestor a aj k dráme pristupoval ako k vizuálnemu tvaru. Severotaliansky bard hudbu nepočul tak, ako bežní smrteľníci. On ju videl. Videl ju ako architektúru. A práve preto mohol zúročiť svoj talent všade tam, kde je potrebné vytvárať trojdimenzionálny tvar (tri dimenzie nechýbajú ani opere: vyžaduje si expozíciu hudobného času, scénický pohyb a literárno-divadelnú organizáciu libreta). O tom, že Verdi – hoci hudobník – bol vizuálny typ, svedčí onen pradávny negatívny posudok na klavírne schopnosti mladého komponistu – tam, kde si budúci autor Rigoletta, Trubadúra, Traviaty, Aidy, ale aj zrelého Othella a tragikomického Falstaffa, nemohol vizualizovať hudbu v podobe javiskového komplexu, iskra jeho génia pohasína. Spevák potrebuje „architektúru“ svojho tela a Verdi bol natoľko zžitý s kantilénou a s drámou, že komornú hudbu a sláčikové kvartetá považoval za netalianske. Architektonicko-stavebné riešenie exteriéru či interiéru je vlastne len iným módom jednej a tej istej Verdiho vizuálno-dramatickej talentovej mince.

Čo sa ešte skrýva za tvárou sympatického fúzača z Boldiniho kresby? Podľa správcu Corticelliho bol Verdi introvertný patriarcha. Na jeho hlave mu vraj chýbala už len cárska koruna. Záhrada v Sant´Agate musela byť v neprítomnosti pána zamknutá a nikto nesmel rušiť jeho kruhy. „Ak by niekto vyšiel, musí zostať vonku navždy,“ píše Verdi Paolovi Marenghinimu v liste zo 16. augusta 1867. Za maskou imperátora sa skrýval muž, ktorý držal opraty pevne v rukách, aby sa koč jeho života dostal do cieľa. Pozrite sa, čo napísal Corticellimu z bláznivého aprílového Milána roku 1875: „Nestačí len rozkazovať, ale je potrebné tak, aby ti (ostatní) mohli porozumieť, a tak pozorovať a dohliadať, či sa dané rozkazy splnili. (…) A to neplatí len v Sant‘Agate, ale všade a vo všetkom.“ Verdimu bilo v hrudi veľké talianske srdce, a predsa rúcal mýty o nedochvíľnych a lenivých synoch Kapitolskej vlčice.

Verdiho pracovňa vo vile Sant’Agata,
zdroj: internet

Verdi a politika

Keď Napoleon III. zjednal prímerie s Rakúšanmi, farby na talianskej trikolóre opäť o niečo pobledli. Zhorkol aj Verdiho atrament: „A kde je toľko sľubovaná a vytúžená nezávislosť Talianska? (…) Či Benátsko nie je Talianskom?“ Horkokrvný patriotizmus dostal studenú sprchu. Veď čítajme ďalej: „Po toľkých víťazstvách – takýto výsledok! Koľko krvi pre nič! Koľko úbohých a sklamaných ľudí!“ (Verdiho list Clarine Maffei, datovaný Busseto, júl 1859). Na jeseň 4. septembra 1859 milované i nenávidené Busseto vymenovalo „svojho“ skladateľa za zástupcu v Zhromaždení parmských provincií, čo rozpálilo Verdiho dušu ako žeravé uhlíky. A pesimizmus bol preč. Žeby si Busseťania žehlili „resty“ spôsobené počiatočnou nevraživosťou k Giuseppine, ktorú Verdi práve v roku 1859 legálne priviedol k oltáru?

V liste podestovi Busseta sa „knieža talianskej harmónie“ (slová básnika Jacopa Sanvitala vyrieknuté na Verdiho adresu) chopil pera ako meča: „Moji spoluobčania má ráčili poctiť menovaním za ich zástupcu v Zhromaždení Parmských provincií. Táto česť mi lichotí a robí ma vďačným. Pokiaľ ma moje skromné nadanie, moje štúdiá a moje umenie činia málo spôsobilým k tomuto druhu úradu, nech sa berie na zreteľ aspoň moja veľká láska, ktorú som mal a mám k tejto našej vznešenej a nešťastnej Itálii.“ (starostovi Busseta zo Sant´Agaty v búrlivom roku 1859). Diplomatická rétorika sa Verdimu darila, poslaneckému kreslu sa však bránil zubami-nechtami. „Môj verejný život neexistuje. Som síce poslancom, ale stalo sa to omylom,“ líči v známom liste libretistovi Piavemu z 8. februára 1865. Kde sa berie toľko žlče a sebakritiky? Preskúmajme portrét Verdiho-politika!

Verdi v roku 1862 v Rusku,
zdroj: internet

Vietor z plachát mu zobrala priam infantilná úcta ku Garibaldimu a Cavourovi. Poslanecký mandát v konfrontácii s reálpolitikou oboch virtuózov diplomatického orchestra pripadal Verdimu zbytočný. Za jeho poslančením treba vidieť vis maior. Novopečená talianska vláda hľadala autoritu. Veľké meno, ktoré by mladému štátu dodalo kredibilitu. Verdiho preto potrebovala ako soľ – aj za cenu večne prázdneho kresla. Populárny skladateľ však „fušoval“ politikom do remesla plným právom – v odbornej debate v ničom nezaostával za kolegom – senátorom z Busseta Giuseppe Pirolim a udržiaval priateľské kontakty s Modenčanom a kľúčovým menom dobovej kriminalistiky Giovannim Minghelli Vainim. Autorovi českej monografie o Verdim Josefovi Bachtíkovi neuniklo, že Verdiho susedom v poslaneckej lavici nebol nik iný, než Quintino Sella, všestranne vzdelaný človek, a čo je ešte dôležitejšie, milovník melodrámy. Sellovou múzou bola matematika. Bachtík uvádza milú anekdotu, podľa ktorej si „hudobník s helmou“ a „politik s číslami v rukáve“ krátili čas rozpráv v poslaneckej snemovni po svojom. Sella počítal príklady a Verdi pomaly zaklínal parlamentnú vravu do osminiek a šestnástiniek. Nie je vylúčené, že skice tohto hudobného parlanda využil v neskorších operách, napríklad v revidovanom Simonovi Boccanegrovi. Praktickú bodku Verdiho politickej kariére urobil niekoľkomesačný pobyt v Rusku v súvislosti s rodiacou sa Silou osudu. Za dielo na námet podľa hry španielskeho dramatika Ángela de Saavedra dostal Verdi cársky rád a masívne súsošie so zlatým kočiarom. Vraví sa, že táto opera prináša smolu. Dokonca aj smrť. V marci 1960 sa na javisku Metropolitnej opery v New Yorku odohrala mrazivo tragická „reality šou“: barytonista Leonard Warren zomrel na javisku v kostýme Dona Carla. Na programe bola Verdiho Sila osudu.

Verdi, vášnivý obdivovateľ Shakespeara, bol posadnutý pravdou, či už mala podobu nôt alebo stavebného plánu. Áno, posadnutý. Tak sa volá obraz od Domenica Morelliho, ktorý visel na čestnom mieste vo Verdiho vile (originálny názov je v pluráli Gli ossessi – posadnutí). Maliar Morelli v novembri 1896 adresoval Giuseppe Verdimu slová hodné melodramatika: „Zdalo sa, že všetko spí. Len hviezdy a my sme bdeli. Sole (básnik a advokát Nicola Sole, pozn. autorky článku) improvizoval a vy ste opakovali jeho verše v speve. Strážnik šiel za nami. Bolo krásne cítiť sa dojatí a pohltení fantáziou, cítiť sa umelcami a Talianmi.“

Autor: Lucia Laudoniu

video

Ani farmárske záujmy nevymazali z Verdiho hlavy belcantové patriotické melódie (láska k pôde a láska k hudbe si koniec koncov neodporujú). Úvodná perlička pochádza z útrob archívu neapolského konzervatória San Pietro a Majella (veru, stojí za to vyhnať myši z dier a trochu pátrať po stratenej hudbe!). Editor Girard vydal v roku 1848 (v roku, keď Verdi skupoval prvé pozemky) hymnu (inno nazionale) dedikovanú vtedajšiemu kráľovi oboch Sicílií Ferdinandovi II. di Borbone. Revolučné roky boli skvelým podhubím pre rast vlasteneckej tvorby všetkého druhu (mnohé skladby vyšli spod rúk autorov, ktorých mená registrujeme už len ako slovníkové heslá). Lenže túto báseň od Michele Cucciniella zhudobnil sám Verdi! Tak hlása text na titulnej strane notového zošita. Ak sa pozorne započúvame do Verdiho návrhu na národnú hymnu, zdá sa nám, že tento nápev sme už kdesi počuli. A nemýlime sa. Jedná sa o melódiu slávneho zboru Si ridesti il leon di Castiglia z opery Ernani, ktorú skladateľ “zrecykloval” v podobe samostatnej hymny na nový text. Skladba zapadla prachom, hráva sa iba príležitostne pod príznačným názvom La Patria.

Verdiho “najpolitickejšia” opera nie je Nabucco. Je to zhudobnenie ozbrojeného konfliktu medzi Lombardskou ligou a vojskami rímskonemeckého cisára Fridricha I. Barbarossu. Neboli to len tóny, ktoré Bitke pri Legnane (La Battaglia di Legnano) priniesli v premiérový večer v Teatro Argentina v Ríme v roku 1849 úspech. Opera sa publiku páčila aj vďaka symbolu komunálnej autonómie, ktorý sa ocitol na javisku. Bol ním Il Carroccio. Štvorkolesový voz s mestskými insígniami, okolo ktorého sa zhromažďovala miestna milícia. Ochranu Il Carroccia mala na starosti pololegendárna La compagnia della morte (Spolok smrti). Spoločnosť údajne založil legendárny bojovník Alberto da Guissano (túto postavu si však pravdepodobne vymyslel milánsky dominikánsky kronikár Galvano Fiamma, aby Lombardskej lige daroval hrdinu). Členom tejto vojenskej eskadry je operný hrdina Arrigo, ktorého áriu z prvého dejstva prednesie taliansky tenor Amedeo Berdini.

Príbeh o protestantskom pastorovi, ktorý odpúšťa svojej manželke neveru, vychádza z hry Le pasteur francúzskych dramatikov Émila Souvestra a Eugèna Bourgeoisa. Cenzúra nemohla prehltnúť, že Verdi priviedol na javisko evanjelického kňaza, ktorý na rozdiel od katolíckeho bojovníka Otella prekoná svoje vášne. Bussetský ľud, naopak, vášne proti svojmu rodákovi rozdúchaval čím ďalej, tým viac. Operu Stiffelio Verdi písal v paláci Orlandi v Bussete, kde sa na jeho hlavu sypali klebety kvôli spolužitiu s Giuseppinou Strepponi. Aj tieto udalosti prispeli k skladateľovmu záujmu o veľké sociálne témy. Dielo v tradičnej réžii z londýnskej kráľovskej opery Covent Garden naštudovalo trio špičkových sólistov: José Carreras (Stiffelio), Catherina Malfitano (Stiffeliova žena Lina) a Gregory Yurisich (Linin otec gróf Stankar), diriguje Sir Edward Downes. Pod inscenáciu z roku 1994 sa podpísal austrálsky režisér Elijah Moshinsky.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár