Tak ju tu máme. Najvýznamnejšiu chvíľu v dejinách Slovenského národného divadla. Stú sezónu. Zažiť ju môže len každá druhá generácia umelcov, divákov, zamestnancov inštitúcie. Historický míľnik si zasluhuje dlhú prípravu, do najdrobnejších detailov premyslenú a zdôvodnenú koncepciu. Stal sa opak. Opera na mikrofóny v interiéri divadla, to nie je len dezinformácia, ale fatálne zneuctenie erbu SND.
Čo sa teda udialo v Slovenskom národnom divadle? Dotknem sa len operného ansámblu. Činohru pominiem, hoci zmeniť jej vedenie na prahu jubilea je nezdôvodniteľný nonsens a zároveň vizitka, ako štatutár a zriaďovateľ k výnimočnému výročiu pristúpili. Kritický stav zrkadlia aj aktuálne udalosti v Opere SND. Mimochodom, koncepciu sezóny môžeme zatiaľ len tušiť z webu divadla, prípadne z časopisu Portál. Tlačová konferencia, očakávaná koncom uplynulej sezóny (tak to robia v civilizovanom svete a do vlaňajška to platilo aj pre SND) sa nekonala a avizovaná z minulého štvrtka sa posunula až za sobotný Otvárací koncert 100. sezóny.
Tomu predchádzali (nerátajúc predstavenia opernej rozprávky) dve „predjedlá“ z neopernej kuchyne. Nenašiel som motiváciu ich navštíviť. Či už filmová hudba s titulom Bondovky v opere a angažovaním spevákov z rockovej a popovej branže, alebo Večer operiet, číže koncertné pêle-mêle, zaštítené partnerstvom Bratislavy a Kyjeva (odkedy ho reprezentuje na strane hostiteľa Opera SND a na druhej kyjevská opereta?), ma nelákali. Ba čo viac, považujem obe za nedôstojné pre danú slávnostnú fázu našej reprezentatívnej scény. A keď som si prečítal recenziu kolegu Vlada Blaha (TU…), že v akusticky výbornej historickej budove sa klasická opereta spievala na mikrofóny, tak som stratil poslednú štipku ilúzie o profesionalite vedenia inštitúcie. V tej chvíli som ešte netušil, že podobný podvod čaká diváka aj počas sobotného slávnostného večera.
Oficiálny vstup do jubilejnej sezóny teda reprezentoval otvárací koncert 14. septembra 2019. Program na deň storočnice, na 1. marec 2020, ktorý patrí výhradne a exkluzívne opere (činohra začala svoju činnosť nasledujúci deň a balet až v máji), je zatiaľ prísne utajený. Počkáme si naň. V tejto chvíli je témou dňa poňatie otváracieho večera. Vychádzajúc z publikovanej informácie na webovej stránke divadla (programový leták, nie bulletin, z tohto hľadiska nepriniesol nič), ambíciou dramaturga, scenáristu a režiséra Pavla Smolíka bolo pripomenúť si „najdôležitejšie etapy histórie našej prvej divadelnej scény“. Nuž k naplneniu tohto modelu by bol potrebný (a aj žiaduci, veď ak nie dnes, tak kedy?) minimálne poldenný maratón viacerých blokov. Limitovanie programu do českého a slovenského výseku mohlo byť čiastkovým riešením. Za podmienky, že výber ukážok bude reprezentatívny. Nestalo sa. Ani v prvej, ani v druhej polovici koncertu.
Začnem teda dramaturgiou. Bedřich Smetana, Antonín Dvořák a baletná vložka Oskara Nedbala mala dokumentovať škálu diel českých skladateľov, zastúpených počas sto rokov existencie SND. Nesporne prví dvaja dominovali, no vynechať z dramaturgickej vzorky Leoša Janáčka (napríklad Jej pastorkyňa sa hrala už v druhom mesiaci existencie divadla), nevziať do úvahy Bohuslava Martinů, Zdeňka Fibicha, Josefa Bohuslava Foerstera a ďalších, je nepochopiteľná slabosť. Nuž a keď ostaneme len pri spomenutých dvoch najslávnejších menách, tak s tvorbou Bedřicha Smetanu (tu aspoň popri Predanej neveste a Hubičke zazneli barytónové árie z Čertovej steny a Dalibora) a Antonína Dvořáka (zastúpeného jedine štyrmi ukážkami z Rusalky, plus baletná vsuvka piateho zo Slovanských tancov) sa publikum počas sto rokov stretávalo v podstatne širšom rozpätí diel. Ak mal vyslať otvárací večer aspoň zamak symboliky, tak ako prvé číslo mala odznieť predohra k Hubičke (ňou sa činnosť divadla začala) a nie k Predanej neveste. Dve najpopulárnejšie duetá z nej, navyše v nevybrúsenom podaní, mohli nahradiť čísla z iných diel, ktoré by aspoň náznakom prejavili ochotu pohnúť latkou kritérií.
Ešte silnejšie dramaturgické fiasko nastalo v druhej časti koncertu. Paletu slovenskej tvorby, sprevádzajúcu storočné dejiny národného divadla, zúžil dramaturg Pavol Smolík do dvoch(!) skladateľov. Akoby nik iný, ako Eugen Suchoň (zastúpený Krútňavou a štyrmi číslami zo Svätopluka) a Tibor Frešo (dve ukážky), nežil a nekomponoval, akoby žiaden iný skladateľ na pôde Slovenského národného divadla nezaznel. Je absolútne nevysvetliteľné, akým právom všetci administratívne zodpovední (v reáli nezodpovední) totálne vymazali z pamäti Jána Cikkera s jeho deväťčlenným operným odkazom, ako mohli odignorovať Ladislava Holoubka, Miroslava Bázlika, Alexandra Moyzesa, Bartolomeja Urbanca, Tibora Andrašovana… Nehovoriac o najpriebojnejšom modernistovi Jurajovi Benešovi. Ak by som chcel byť domýšľavý, tak v Cisárových nových šatách by sa odhalila symbolika partitúry, „nahý kráľ“, a v Jánošíkovej árii Zasvitne deň zbožné prianie zmeny. No a hľadať argumenty, prečo v slovenskej polovici programu nebola ani stopa po Jánovi Levoslavovi Bellovi (prvá slovenská opera, hoci písaná na nemecký text, Kováč Wieland mala premiéru v SND roku 1926) či aspoň symbolicky po Viliamovi Figušovi-Bystrom (prvá na slovenské libreto Detvan, 1928), sa rovná pátraniu po ihličke za vlnou cunami.
Za normálnych okolností by malo nasledovať zhodnotenie výkonov. Nespreneverím sa poslaniu hudobnej kritiky a vzhľadom na neregulárne podmienky v ozvučenom hľadisku sa mu vyhnem. Neboli sme v otvorenom priestore, na lúke, v amfiteátri pod holým nebom, ale v akusticky vyhovujúcom opernom dome. Ak usporiadateľ považoval za prioritu dať na javisko orchester, zbor a utvoriť priestor pre baletné čísla, mohol tak spraviť len za predpokladu, že toto rozmiestnenie zvládne bez mikrofónov. Mikrofóny, ozvučujúce sálu, sú v opere podvodom. Podviedli diváka a dehonestovali účinkujúcich. Nie je zodpovedné posudzovať detailnejšie hru orchestra pod taktovkou neveľmi výrazného Dušana Štefánka (mimochodom, ako je možné, že pri takej kľúčovej udalosti, akou je otvorenie stej sezóny, nedržal taktovku šéfdirigent a zároveň riaditeľ súboru Rastislav Štúr?), ani do zadnej časti javiska odsunutý zbor, pripravený Pavlom Procházkom. Zväčša sa zvuk zlieval (a to neviním zvukárov, je to principiálna chyba vedenia súboru), čistota a precíznosť hry a spevu bola neidentifikovateľná, akustický obraz skreslený.
Je mi ľúto, možno za podmienok, zodpovedajúcich pravidlám opernej prevádzky, by si zaslúžili niektoré výstupy v podaní Petra Mikuláša, Evy Hornyákovej či Aleša Jenisa slová pochvaly. Takto môžem – a teraz ja poruším úzus opernej kritiky – položiť len jednu otázku. Pán profesor Peter Mikuláš, najsilnejšia autorita otváracieho koncertu, nemali ste to byť práve vy, kto by zavelil ráznym basom: vážení a milí kolegovia, takto teda NIE!? Žiaľ, podpísali ste sa pod dezinformáciu o hlavnom kánone operného druhu, ktorý sa v divadelnom priestore bije s mikrofónmi (okrem nahrávacích) a svojou účasťou ste odobrili istý druh podvodu na publiku, na vás samotnom i na kolegoch. Ostáva už len posledné slovo o scenári a moderátoroch Monike Potokárovej a Štefanovi Bučkovi. Chápem, že zahrnúť do pár výstupov storočnú históriu Slovenského národného divadla, vrátane činohernej, hoci išlo o operný, alebo pripúšťam operno-baletný projekt, je nemožné. Napriek tomu ho nepovažujem za vyvážený a faktograficky presný. Obaja herci do prejavu vniesli priveľa pátosu.
Podľa príhovoru generálneho riaditeľa SND Vladimíra Antalu v časopise Portál „vyvrcholením osláv storočnice SND bude galavečer v novej budove 1. marca 2020“. Jeho náplň je utajovaná. A čo táto slávnostná etapa ponúka? Jedinú premiéru (vo februári Dvořákovu Rusalku), zopár koncertov (napr. mikulášsky či silvestrovský), osemkrát Carmen (inscenácia z roku 2002) sedem Nabuccov (premiéra 1999) a v menšom počte reprízy novších inscenácií. Nuž, hodujme a vážme si storočnicu Slovenského národného divadla! Alebo prejavme (hoc aj so slzami v očiach) nevôľu tolerovať hazard, aký zrejme ťažko nájde historickú paralelu. Tu sa končí „moc“ opernej recenzie. Či skôr v tomto prípade smutnej glosy.
Autor: Pavel Unger
písané z koncertu 14. 9. 2019
Úvodný koncert jubilejnej 100. sezóny SND
historická budova SND, 14. septembra 2019
Dirigent: Dušan Štefánek
Zbormajster, Pavel Procházka
Scenár a réžia: Pavol Smolík
Dramaturgia: Pavol Smolík, Eva Gajdošová, Dušan Štefánek
Sólisti
Opera SND
Katarína Flórová, Eva Hornyáková, Katarína Kurucová, Aleš Jenis, Tomáš Juhás, Peter Mikuláš, František Ďuriač
Balet SND
Ilinca Ducin, Viola Mariner, Tatum Shoptaugh, Viktória Šimončíková, Andrej Szabo, Adrian Szelle
Moderátori, členovia Činohry SND Monika Potokárová a Štefan Bučko.
Spoluúčinkoval orchester Opery SND, zbor Opery SND a zbor Baletu SND
Program koncertu
B. Smetana: Predaná nevesta, Predohra
orchester Opery SND
B. Smetana: Predaná nevesta, dueto Kecala a Jeníka „Znám jednu dívku“
Tomáš Juhás, Peter Mikuláš
B. Smetana: Čertova stena, ária Voka „Jen jediná mně ženy krásná tvář tak dojala“
Aleš Jenis
B. Smetana: Predaná nevesta, dueto Jeníka a Mařenky „Tak tvrdošíjná, dívko, jsi“
Tomáš Juhás, Katarína Flórová
B. Smetana: Hubička, ária Barče „Hlásej, ptáčku“
Katarína Kurucová
B. Smetana: Dalibor, ária Vladislava „Krásný to cíl“
Aleš Jenis
O. Nedbal: Hlúpy Jano, Valse triste, choreografia Reona Sato
zbor Baletu SND
A. Dvořák: Rusalka, ária Rusalky „Měsíčku na nebi hlubokém“
Eva Hornyáková
A. Dvořák: Rusalka, ária Vodníka „Běda, běda“
Peter Mikuláš
A. Dvořák: Rusalka, scéna z 2. dejstva „Květiny bílé“, choreografia Igor Holováč
Peter Mikuláš, zbor Opery SND, Tatum Shoptaugh, Andrej Szabo
A. Dvořák: Slovanské tance, op. 72, Tanec č. 5, choreografia Glen Lambrecht
sólisti a zbor Baletu SND
A. Dvořák: Rusalka, Finále „Miláčku, znáš mne, znáš?“
Tomáš Juhás, Eva Hornyáková
Prestávka
E. Suchoň: Angelika, dueto, choreografia Mauro de Candia
Viola Mariner, Andrej Szabo, Jaroslav Konečný (klavír)
E. Suchoň: Krútňava, ária Katreny „Žiale bôľne“
Katarína Flórová
T. Frešo: Narodil sa chrobáčik, Dueto, choreografia Igor Holováč
Viktória Šimončíková, Adrian Szelle
T. Frešo: Martin a slnko, ária Studenej princeznej „Vstúp medzi nás“
Katarína Kurucová
E. Suchoň: Svätopluk, scéna z 2. dejstva „Už ty v Náve dokonáš boj“ choreografia Igor Holováč
František Ďuriač, zbor Opery SND, Ilinca Ducin a Balet SND
E. Suchoň: Svätopluk, monológ z 3. dejstva „Sme na mieste, Záboj“
Peter Mikuláš
E. Suchoň: Svätopluk, vstupný zbor z 1. dejstva „Sláva ti, kráľ!“
zbor Opery SND
E. Suchoň: Svätopluk, Proroctvo Svätopluka, Prísaha Mojmíra a záver 3. dejstva „Snímte im putá“ „Ja, Mojmír druhý“
Peter Mikuláš, Aleš Jenis, zbor Opery SND
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.